Digitalizátor:
Tomáš Ulej, Viera Studeničová, Michal Garaj, Alena Kopányiová, Anna
Cisáriková, Pavol Tóth, Katarína Diková Strýčková, Gabriela Matejová,
Katarína Mrázková, Lucia Muráriková
Copyright © 2008 Zlatý fond denníka SME
Tento súbor podlieha licencii \'Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivs 2.5 License\'. Viac informácii na http://zlatyfond.sme.sk/dokument/autorske-prava/.
[1] Pavol Országh-Hviezdoslav. Spisy P. O. Hviezdoslava v dvanástich zväzkoch. Zväzok deviaty. Herodes a Herodias. SVKL. Bratislava. 1956. 264. Dr. Andrej. Kostolný. edične pripravil a doplnil poznámkami i vysvetlivkami. . Dr. Jozef. Felix. rediguje. . Ján. Ferenčík. šéfredaktor vydavateľstva. . Gabriel. Rapoš. zodpovedný redaktor publikácie. . Zlata. Maderová. technická redaktorka. . Emília. Nemsilová. korigovala. .
Bibliografické poznámky
Bibliografické poznámky
Hviezdoslavova tragédia „Herodes a Herodias“ vychádza ako 9. zväzok Spisov Pavla Országha-Hviezdoslava. Doteraz toto dielo tvorilo vždy IV. zväzok Hviezdoslavových Zobraných spisov básnických.
Zachoval sa nám celý rukopis diela. Uložený je v Archíve Matice slovenskej v Martine, kde opatrujú aj stĺpcovú korektúru I. vydania diela v Zobraných spisoch básnických Hviezdoslava z r. 1909, do ktorej si sám autor vpisoval opravy a vložky. Okrem toho sú tam aj listy, vytrhnuté zo Slovenských pohľadov, roč. 1908, zošit 9, str. 513 — 526, kde vyšla ukážka od 3. výstupu IV. dejstva po výjav, ako žoldniersky náčelník prinesie na mise hlavu Jána Krstiteľa (s poslednými autorovými slovami: „… ihneď položí ju na stôl pred matku kráľovnú.“), ale od slov: „Salome: Vskutku.“ do konca ukážky je namiesto tlačeného textu osobitný básnikov rukopis, z ktorého vidíme, že zakončenie uverejnenej ukážky autor podstatne prepracoval. Takto upravený text bol potom podkladom pre I. vydanie diela v Zobraných spisoch básnických Hviezdoslava z r. 1909.
Tragédia „Herodes a Herodias“ vyšla doteraz v týchto vydaniach Hviezdoslavových spisov:
Zobrané spisy básnické Hviezdoslava. Zväzok IV. Herodes a Herodias. Nákladom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho apolku v Turčianskom Sv. Martine. 1909.
Hviezdoslavove Zobrané spisy básnické. Zväzok IV. Herodes a Herodias. Druhé vydanie. V Turčianskom Sv. Martine. Pečlivosťou Matice slovenskej. Tlačou Matice slovenskej a Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku. 1928.
Hviezdoslavove Zobrané spisy básnické. Zväzok IV. Herodes a Herodias. Tretie vydanie. V Turčianskom Sv. Martine. Pečlivosťou Matice slovenskej. Tlačou Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku. 1934.
Hviezdoslav: Zobrané spisy básnické. Zväzok IV. Herodes a Herodias. Vydala Matica slovenská. Turčiansky Sv. Martin. 1947.
Spomienku si zasluhuje aj vydanie diela z roku 1934 ako 39. zväzok Čítania študujúcej mládeže. Vydala Matica slovenská v Turčianskom Sv. Martine.
Z básnikovho rukopisu zisťujeme, že dráma vznikla r. 1908. Zachovaný je celý rukopis od str. 1 do 120. Na prvej strane je pripísané: 12. II. 1908 a na poslednej strane na okraji konca textu: 12. VIII. 1908. Z toho vidíme, že i keď prípravné štúdium látky bolo už iste skoršieho dáta, vznik diela môžeme bezpečne datovať rokom 1908.
Doteraz sme si mysleli, že Hviezdoslav sa v dramatickej tvorbe odmlčal na veľa rokov. Mysleli sme, že po napísaní svojich dramatických pokusov „Vzhledanie“ (1868), „Pomsta“ (1869) a „Otčim“ (1871) celých 37 rokov nepísal nijaké dramatické práce. No najnovšie výskumy v Hviezdoslavovej rukopisnej tvorbe, najmä kniha dr. A. Pražáka: S Hviezdoslavom nám ukazujú, že za tie roky i po napísaní tragédie „Herodes a Herodias“ rozpracoval celý rad nových dramatických diel.
(Poznámka. Niektoré vysvetlivky som si spresnil na základe údajov dr. K. Gábriša a M. M. Dedinského. Ďakujem im. A. K.)
Poznámky k textovej úprave
Pri textovej úprave Hviezdoslavovej tragédie „Herodes a Herodias“ sme mali k dispozícii básnikov rukopis celého diela, stĺpcové korektúry pre I. vydanie tohto diela v Zobraných spisoch básnických Hviezdoslava z r. 1909 a tlačený text ukážky z diela (zo IV. dejstva) v Slovenských pohľadoch z r. 1908. V korektúrach a v tomto tlačenom texte zo Slovenských pohľadov sú vlastnoručné autorove opravy a vložky. Bližšie o tomto hovoríme v poznámkach bibliografických a konkrétne v týchto poznámkach k textovej úprave pri uvádzaní úprav podľa strán a riadkov. Pri úprave zachovávame technický postup, ktorý sme už vysvetlili v predošlých zväzkoch. Pridržiavame sa aj zásad, ktoré sme bližšie uviedli v poznámkach v textovej úprave „Básní biblických“ i v ďalších zväzkoch Spisov Pavla Országha-Hviezdoslava.
Rešpektovali sme zásadu podľa možnosti nemeniť text posledného autorizovaného vydania. Za takýto základný text sme pokladali I. vydanie diela v Zobraných spisoch básnických Hviezdoslava z r. 1909. Na jeho oprave spolupracoval sám autor v ideálnom kontakte s redakciou (konkrétne s Jozefom Škultétym), o čom svedčí ich korešpondencia. Tento tzv. základný text sme nemohli prijať len v prípadoch, keď narúšal naše zásady pravopisné, správnosť gramatickú v oblasti hláskoslovia alebo tvaroslovia a pod. I tu sme však postupovali opatrne podľa zásad, ktoré sme už vysvetlili v predošlých poznámkach k textovej úprave Spisov. Výnimka, keď sme neponechali tzv. základný text a radšej sme prijali tvar z pôvodného rukopisu diela je napr: očí, očú — očí. V prípadoch, keď už S. Czambel vo svojej Rukoväti spisovnej reči slovenskej z r. 1902 niektorý výraz odporúča nahradiť, ako je to v prípade slova krev-krv, upravili sme slová chladnokrevne, pokrevenstvo na chladnokrvne, pokrvenstvo.
Spojku -li už Czambel žiadal nahrádzať spojkou ak. My sme ju v próze podľa toho aj upravovali, ale vo veršoch sme ju ponechali pre neporušenie rytmu.
V otázke používania vokatívu sme sa rozhodli postupovať tak, že sme ho ponechali všade okrem prípadu slov, ako sú: kňažná, princezná, kráľovná, kde sme autorov tvar: kňažno, princezno, kráľovno upravili na kňažná, princezná, kráľovná. V opačnom prípade by sme boli museli uviesť tvary 1. pádu: kňažna, princezna, kráľovna — čo by nebolo správne.
Hviezdoslav má výrazy: však, šak i ašak. Používa ich presne takto: však — ako spojku (ale, avšak); šak — ako časticu, ktorou prisviedčame a v tom význame používa aj časticu ašak. Napr.: „Však tuchne, usína to nadobre… šak, Perite?“ Ponechali sme všetky tri výrazy.
Hviezdoslavove dialektizmy a vplyvy ľudovej reči sme nezotierali. Ponechávame výrazy: čŕstvy, prímiešok, pôverčivý, hrúza, ký beťah, friško, ozajst, ubzikujú atď.
Výraz bitva ponechávame. Czambel v slovníku svojej Rukoväti, ktorá v rokoch, keď Hviezdoslav písal tragédiu „Herodes a Herodias“ normovala našu spisovnú reč, toto slovo ponecháva popri slove bitka. Práve tak ponechávame podst. m. tá záveť namiesto dnes ustáleného ten závet.
Autorov slovník ponechávame v plnom rozsahu, čo však neznamená, že by sa všetky jeho výrazy mohli používať i dnes. Išlo nám o zachytenie rečového stavu v dobe, keď toto dielo vznikalo.
Nezasahovali sme ani do autorovej syntaxe, ani do interpunkcie. Iba v niekoľkých prípadoch sme pred spojkou že dvojbodku nahradili čiarkou. Autorova interpunkcia je práve vzhľadom na to, že ide o dielo pre javisko, veľmi dôležitá.
Raz sme museli predložkový tvar nahradiť bezpredložkovým (s právom — právom, t. j. oprávnene).
Niektoré zložené slová sme prestali písať so spojovníkom: palmoháj, bysomäkučký, ambrovonný, raticošľapý, bielodeň.
Slovosled sme nemenili, čo je vo veršoch vecou samozrejmou, kým v próze by sa takýto zásah niekedy aj mohol zrobiť, no bolo by takých prípadov iste veľmi mnoho. Časté inverzie v próze neraz pôsobia rušivo. Mali sme však na zreteli, že nerobíme rečovú úpravu pre hercov, ale pre čitateľské vydanie tohto vynikajúceho diela našej literatúry. Rečová úprava pre javisko má svoje osobitné zásady. No v prípade úpravy prózy v tragédii „Herodes a Herodias“ musí sa postupovať tiež veľmi opatrne, aby upravovateľ nezotrel básnikov sklon k istej rytmizácii, aby nepokazil zase inú stránku básnikovej reči, napr. zvukosled, ľubozvučnosť a iné zámerné esteticky dôležité prvky. Sám autor s prozaickou časťou diela z rečovej stránky nebol celkom spokojný. I preto často prepracúval, zdokonaľoval svoju reč, hľadal najprimeranejší výraz, ohmatával jeho obsah pojmový, jeho zvuk — izolovane i v kontexte. Naša javisková reč vtedy bola ešte v plienkach. Básnik vykonal obrovskú prácu, keď bez dôkladnejšieho poznania veľkej scény a len podľa čítania slávnych diel Shakespearových a iných dal sa do písania tragédie historickej s námetom biblickým. Už i tento biblicko historický ráz látky tejto tragédie básnika nútil, aby reč tohto diela archaizoval. Tak si vysvetlíme i vokatívy, mnohé biblizmy najmä v reči Jána Krstiteľa. A zase postavám ľudovým dal do úst reč, v ktorej cítime chuť našej reči ľudovej v slovníku i vo frazeológii a syntaxi. Práve preto tieto biblizmy a prvky reči ľudovej sme rešpektovali v plnom rozsahu. Vyskytuje sa tu síce i niekoľko takých výrazov, ktoré cítime ako neprípustné, napr.: vydostať, podielubravosť a pod. No keďže sme si vytýčili zásadu nedotknúť sa autorovho slovníka, museli sme ich ponechať.
Pri písaní cudzích mien (priezvisk, mien zemepisných, historických a pod.) sme sa tiež spravovali našimi pravopisnými normami, len kde sme sa nemali o čo oprieť, ponechali sme pravopis pôvodný.
Niektoré výrazy sa v texte vyskytli častejšie. Aby sme ich zakaždým nemuseli uvádzať, zhrnuli sme ich tu v abecednom poriadku. Upravili sme ich vždy takto:
A: Abraham — Abrahám. B: barva — farba, barviť — farbiť, barevný — farebný, bez pochyby — bezpochyby, bľadý — bledý, bližný — blížny, Boží — boží. C: ctnosť — cnosť. Č: čbán — džbán, čo chvíľa — čochvíľa. D: dedictvo — dedičstvo, do ňho — doňho, do hola — dohola, do korán — dokorán, do podrobna — dopodrobna, do teraz — doteraz, dvorani — dvorania, dvorianstvo — dvoranstvo. F: Fenicia — Fenícia. H: hosanna — hosana. Ch: chviľa — chvíľa, chviľka — chvíľka. J: jaseň — jeseň, Johanna — Johana. K: kňažna — kňažná, konec — koniec, kráľovna — kráľovná, krále — kráľu (5. p.), kostky — kocky, krýdlo — krídlo, krom — krem, ku ňmu — kuňmu, ko mne — ku mne, k vôli — kvôli. L: laskavý — láskavý, leják — lejak, listie — lístie, listím — lístím. M: matko-kráľovno — matka-kráľovná, môhol — mohol, mojmu — môjmu, mrtvola — mŕtvola, mrtvý — mŕtvy, mutný — mútny. N: na blízku — nablízku, na bok — nabok, na ďaleko — naďaleko, na dlho — nadlho, na dosť — nadosť, nado všetko — nadovšetko, ňádra — ňadrá, na javo — najavo, na ľavo — naľavo, na pravo — napravo, najdem — nájdem, najsť — nájsť, na ňho — naňho, na porúdzi — naporúdzi, na pospas — napospas, narodzeniny — narodeniny. O: obluk — oblúk, od prvoti — odprvoti, od teraz — odteraz, okrýdlený — okrídlený, opravdový — opravdivý, o preteky — opreteky, o závod — ozávod, o samote — osamote, o veľa — oveľa. P: pánovia — páni, pel — peľ, plieseň — pleseň, pre Boha — preboha, pre ňho — preňho, pošmurný — pošmúrny, princezna — princezná, prsá — prsia. R: Rimani — Rimania, rimský — rímsky. S: s Bohom — zbohom, Sempronia — Semprónia, skrahnúť — skrehnúť, sňah — sneh, spravedlivý — spravodlivý, súdba — sudba, svatba — svadba, svoboda — sloboda, svobodný — slobodný. T: Tiberius — Tibérius, terrassa — terasa. U: ubohý — úbohý, ufám — úfam, úzda — uzda. V: venec — veniec, vidz — viď, v ľavo — vľavo, v tom — vtom, vršky — vŕšky. Z: zajdem — zájdem, zápät — zápäť, zpät — späť, z hlboka — zhlboka, zreľnica — zrenica. Ž: žížeň — žízeň, žížnivý — žíznivý. — Neurčitok typu videť upravujeme na vidieť; prít. čas typu svieťa na svietia, hrne na hrnie; prech. typu súďac na súdiac.
Všetky ostatné úpravy uvádzame tu jednotlive podľa strany a riadka. Prvý tvar je vždy z textu rukopisného, potom z I. vyd. tohto diela v Zobraných spisoch a kurzívou je vytlačený tvar v našej úprave.
7, 22: posádky rimskej — rímskej posádky; 7, 29: dvorani — dvorania; 9, 7: fakle zatyká — fakle zatýka; 9, 8: zmizá — mizne; 9, 10: z vnútra, zvnútra — znútra; 9, 15: ohlašuj — ohlasuj; 9, 23: ubiera sa — uberá sa; 9, 26: zašmariac, zahodiac — zahodiac; 9, 27: z ďaleka — zďaleka; 9, 31: najčŕstvejšiu, najčistejšiu (zle čítaný rukopis) — najčŕstvejšiu; 9, 32: kvietim — kvietím; 10, 4: na široko — naširoko; 10, 7: v pokon — vpokon (prísl.); 10, 13: pod večer — podvečer (prísl.); 10, 19: v I. vyd. ZSBH dolož.: najmä prezpolným. Celý trh temer splašili včera. 10, 31: ošmietačom — obšmietačom; 11, 8: nejednoho — nejedného; 11, 12: jasmínové — jazmínové; 11, 17: kratichvile — kratochvíle; 11, 25: Frýn — frýn; 11, 26: a či v Tusku vo velebnom Ríme, v našom velebnom Ríme — v našom velebnom Ríme; 11, 28: v I. vyd. ZSBH dolož.: Piaty dvor. Alebo u nás… kútov sveta. 11, 30: Athénach — Aténach; 11, 32: v Tarsu — v Tarse; 11, 36: Rímu a Athénam — oným povestným mestám; 12, 6: žiadne prieky, len nie prieky — len nie prieky; 12, 8: nezaprete — nezapriete; 12, 17: na porúdzi — naporúdzi; 12, 24: prievratný — prevratný; 12, 24: velekňazský — veľkňazský; 12, 31: ľahko rozpútať môže, ľahko môže rozpútať — ľahko môže rozpútať; 12, 31: narábäť počne osudnou vejačkou, riečicou — narábať počne — narábať počne; 13, 2: na ďalej — naďalej; 13, 4: kadeaké — kadejaké; 13, 9: v I. vyd. ZSBH dolož.: V tom som si istý. 13, 15: na ňho, naňho — naňho; 13, 20: upreš — uprieš; 13, 22: Veď tak predchodí i mne. Tak sa zdá i mne. — Tak sa zdá i mne. 13, 25: zasedal — zasadal; 13, 26: dopomôhol — dopomohol; 13, 28: nejeden zmariť úklad — zmariť nejeden úklad; 13, 29: laskavým, láskavým — láskavým; 13, 32: bližných — blížnych; 13, 33: ku príkladu — napríklad; 13, 34: rozopri, rozopry — rozopre (2. p,); 14, 15: väzeť — väzieť; 14, 25: nutné, nevyhnutné — nevyhnutné; 14, 28: bol toľký obnos, bola toľká suma — bola toľká suma; 14, 31: leboveď — lebo veď; 15, 3: nerozjätruj sa — nerozjatruj sa; 15, 11: miláček — miláčik; 15, 17: obrubenej — obrúbenej; 15, 17: togy — tógy; 15, 22: bez toho, beztoho — beztoho (častica); 15, 25: bez pochyby — bezpochyby (častica); 15, 26: nato, potom — potom; 15, 26: na ňho, naňho — naňho; 15, 32: o nedlho, onedlho — onedlho; 16, 1: neurobí už krivdy, neurobí krivdy — neurobí krivdy; 16, 6: hlasateľ — hlásateľ; 16, 6: zahradách, záhradách — záhradách; 16, 7: tak vyburcujte, pohýbajte — tak vyburcuje, pohýba — tak vyburcuje, pohýbe; 16, 8: faklami, fakľami — fakľami; 16, 9: pínij — pínií (v próze); 16, 11: po rynkoch — po rínkoch; 16, 18: okuzlujúcimi, okuzľujúcimi — okúzľujúcimi; 16, 23: paniu kráľovnú — pani kráľovnú; 16, 35: nahýňa — nahýna; 17, 14: dačo, niečo — niečo; 17, 18: i s tebou sdeliť, i tebe povedať — i tebe povedať; 17, 27: u ňho, uňho — uňho; 17, 27: tých najskvostnejších, čo najskvostnejších — čo najskvostnejších; 17, 32: v Tyru — v Tyre; 18, 13: do čarovnej sieti — do čarovnej siete; 18, 14: to je vylúčené, to je nemožné — to je nemožné; 18, 17: od prvoti ako by, od prvoti akoby — odprvoti akoby; 18, 26: na žive — nažive; 18, 33: tak zvaného — takzvaného; 18, 35: deťacej — dieťacej; 19, 3: vystáva, neprichádza — neprichádza; 19, 8: po ďaľších, po ďalších — po ďalších; 19, 10: Johanny — Johany; 19, 12: vo prístavku — v prístavku; 19, 18: do chobôťky — do chobôtky; 19, 25: kapkách — kvapkách; 20, 3: zreľnice — zrenice; 20, 5: kňažno — kňažná (viď vysvetlenie o vok.); 20, 6: náhľac — náhliac; 20, 18: potápäm — potápam; 20, 18: mutných — mútnych; 20, 35: kráľovno — kráľovná (viď pozn. o vok.); 21, 3: škorvánky — škovránky; 21, 7: na príklad — napríklad; 21, 10: na vetvi — na vetve; 21, 11: čosikamsi, čosi kamsi — čosi-kamsi; 21, 14: laňke — lanke; 22, 12: na šnôrku, na šnúrku — na šnúrku; 22, 12: hodvabnú — hodvábnu; 22, 13: korálov — koráľov; 22, 19: kríkľavejšie — krikľavejšie; 22, 30: králko, kráľko — kráľko; 22, 32: rybočka — rybôčka; 22, 33: kormoran — kormorán; 22, 34: z tišiny — z tíšiny; 23, 6: zpoď, zpod — spod; 23, 17: z ňáder — z ňadier; 24, 2: zavznie — zaznie; 24, 10: sa rozstre — sa rozstrie; 24, 16: kráľovny — kráľovnej (2. p.); 24, 24: k prsám — k prsiam; 24, 25: nebotýčnymi — nebotyčnými; 24, 29: z ních, z nich — z nich; 24, 31: toho-li, či toho — či toho; 24, 32: z beduinov — z Beduínov; 24, 33: diaľné — diaľne; 25, 1: faraona — faraóna; 25, 2: v Thebach — v Tébach; 25, 3: Ethiopov — Etiopov; 25, 9: Arabie — Arábie (2. p.); 25, 18: plútvach — plutvách; 25, 28: Saby — Sáby; 26, 9: kryštáľ — krištáľ; 27, 8: chaldejčík — Chaldejčík (= Chaldejec); 27, 9: vzácné, vzácne — vzácne; 27, 11: nerekla — neriekla; 27, 15: šalba — šaľba; 28, 19: ponáhľajú — ponáhľajú sa (v próze); 28, 23: do kola — dokola (prísl.); 28, 25: príjmime, prijmime — prijmime; 29, 5: na dosť — nadosť (prísl.); 29, 19: do vnútra — dovnútra; 29, 20: hosanna — hosana; 30, 4: súsed — sused; 30, 11: cedrových — cédrových; 30, 13: skvos — skvost; 30, 19: prameny, prameňmi — prameňmi; 30, 25: zajdúc — zájduc; 30, 27: pri čom — pričom (spoj.); 30, 36: slávné, slávne — slávne; 31, 4: kmenom — kmeňom; 31, 7: na teraz — nateraz; 31, 10: nemýlnym — nemylným; 31, 29: čosikamsi — čosi-kamsi; 31, 31: tak že — takže (spoj.); 31, 35: pritomvšetkom — pri tom všetkom; 32, 2: patrícijské — patricijské; 32, 12: k vôli — kvôli (predl.); 32, 22: najláskavejší pán môj — ach, všetko, veličenstvo — ach, všetko, veličenstvo; 32, 23: dohliadzal — dohliadal; 32, 24: tak chovalo sa činne, verne, svorne to tvoje dvorianstvo — tak chovalo sa tvoje dvorianstvo; tvoj dom ti hájil česť — tak chovalo sa tvoje dvoranstvo; tvoj dom ti hájil česť; 32, 31: ňáder — ňadier; 32, 36: povedla sa — poviedla sa; 33, 6: syrský — sýrsky; 33, 8: v I. vyd. ZSBH vlož. 9 veršov: Lebo musel priať… jak?; 33, 23: po ruke — poruke (prísl.); 34, 8: čahá — čiaha; 34, 11: čímskôr — čím skôr; 34, 16: ku ňmuž — kuňmuž; 34, 34: v I. vyd. ZSBH vlož.: i robotizeň… prácam kráľovským; 34, 36: aj záštity by si pred cudzími vydieračmi prial, aj záštity by pred cudzími prial si vydieračmi — aj záštity by pred cudzími prial si vydieračmi; 35, 2: pred celníkmi — pred colníkmi; 35, 3: Obadjo, ty snáď riekols’ — Obadjo, snáď riekols’ — Obadja, snáď riekols’; 35, 14: v plecach, v pleciach — v pleciach; 35, 16: tlumený — tlmený; 35, 19: šeptni mi — šepni mi; 35, 34: na kvet vzdelanosti dúhový, na kvet vzdelanosti čím pestrejšie — na kvet vzdelanosti čím pestrejšie; 35, 35: v I. vyd. ZSBH vlož.: šak filozofe náš? Pravdaže! 35, 36: čo chviľa — čochvíľa (prísl.); 36, 6: Abrahama — Abraháma; 36, 20: v I. vyd. ZSBH vlož.: svojim poddaným; 36, 23: v I. vyd, ZSBH vlož.: Trebonius (sticha Manahenovi). Hľa, vidíš… Manahen (podobne Treboniovi). Skrahám…; 36, 30: behom nasledujúceho výstupu, pri nasledujúcom výstupe — pri nasledujúcom výstupe.
Od str. 36, 35 (od slov.: Ó, zlatý paprsk… po text ostatných slov: kým ja zas doma svojej zodpoviem) sme mali k dispozícii korektúry s opravami redaktorovými. Osobitné dva listy: od slov: „Hach, krkavci…“ po slová: „Jak? nezmrhol —“ sú s vlastnoručnými Hviezdoslavovými opravami. (Tieto korektúry sú v I. vyd. ZSBH realizované.) Čo sme upravili na podklade tohto materiálu, uvádzame jednotlivo. I naďalej prvý výraz je z textu pôvodného rukopisu, druhý z I. vyd. ZSBH. Vložené texty v korektúrach udávame osobitne.
36, 35: sňažnom — snežnom; 37, 10: sľučka — slučka; 37, 20: s očí, s očú — z očí; 38, 3: žúžeľ — žúžoľ; 38, 6: k prameni — k prameňu; 38, 8: krále — kráľu; 38, 20: na veky — naveky (navždy); 38, 32: Šak, Manahene? V korektúre si sám autor text upravil takto: Šak, radcovia, učenci? hovorte — Šak, Manahene? — Šak, radcovia, učenci? hovorte — Šak, Manahene?; 38, 36: služebník — služobník; 39, 1: v kor. vlož.: bár by mu pritom srdce pukalo; 39, 19: nezolhá, v autorovej kor.: nezolhá, v red. kor.: nezlyhá — nezlyhá; 39, 36: prísné — prísne; 40, 6: v I. vyd. ZSBH vlož.: veď zlosťou sipí, páli žihadlom, sťa bazilišk ma mrská; 40, 7: Lež nie preds’! sama sa ja obránim — Ale nie, daj pokoj! ja už sama obránim sa — Ale nie, daj pokoj! ja už sama obránim sa; 40, 24: všetek — všetok; 41, 12: balsam — balzam; 41, 19: so skvosom — so skvostom; 41, 21: dvorianstvo — dvoranstvo; 41, 23: svatbite — svadbite; 42, 14: dáždením — daždením; 42, 21: zmôhla — zmohla; 43, 3: tvŕdz — tvrdz (vo verši nemôže byť tvrdza pre rytmus); 43, 4: týnim — týním; 43, 19: nasluchačmi — naslucháčmi; 43, 20: nie je v stave, nemôže — nemôže; 43, 22: zavznie — zaznie; 43, 25: na krátko — nakrátko; 43, 27: laskavá, láskavá — láskavá; 43, 28: na teraz — nateraz; 44, 3: nato, potom — potom; 44, 11: privrženectvu — prívrženectvu; 44, 15: tak zlý, taký zlý — taký zlý; 44, 16: v I. vyd. ZSBH vlož.: Dvorí si v zástoji druhého Nehemiáša; 44, 19: zastancom — zástancom; 45, 11: úber — úbor; 45, 14: príjmi, prijmi — prijmi; 45, 18: Ty? — Ty? neznámy — Ty? neznámy; 45, 22: oproti, proti — proti; 45, 25: kráľ bol pozabavil sa u mňa, kráľ sa bol k mojmu najvyššiemu prekvapeniu zastavil a pozabavil u mňa — k môjmu (ostatné tak); 45, 31: záležitosťach, záležitostiach — záležitostiach; 45, 31: po mammone — po mamone; 46, 1: žiadosťam, žiadostiam — žiadostiam; 46, 2: dojachal, dojechal (v kor. nie autorov zásah) — dojachal; 46, 5: nato, potom — potom; 46, 10: čosikamsi, čosi-kamsi — čosi-kamsi; 46, 19: pre Boha — preboha (cit.); 46, 22: po daromnici — podaromnici; 46, 24: po ruke — poruke (prísl.); 46, 25: chladnokrevne — chladnokrvne; 46, 31: hen, hen tým — hentým; 47, 6: peruťach, perutiach — perutiach; 48, 6: ponižej, poniže — poniže; 48, 9: v prostredí — v prostriedku; 48, 24: o zlomkrky — ozlomkrky; 48, 26: ani čoby nebolo — ani čo by nebolo; 48, 33: v I. vyd. ZSBH vlož.: Temer som sa im… úsvit’. 49, 11: po mojom, tiež po mojom — tiež po mojom; 49, 12: akotak, ako-tak — ako-tak; 49, 15: kamdiaľ tým väčšmi, kamdiaľ väčšmi — kamdiaľ väčšmi; 49, 22: ako žehrem neraz — to predovšetkým, to predovšetkým — ako žehrem neraz — (tak); 49, 25: radovánky, radovanky — radovánky; 49, 31: mozoľami, mozoľmi — mozoľmi; 50, 8: ľvice — levice; 50, 18: v I. vyd. ZSBH vlož.: „a počul si… ako sa vezme“; 51, 5: mammony — mamony; 51, 9: leňoši, leňosi — leňosi; 51, 19: mĺčky — mlčky; 51, 25: na bok — nabok (prísl.); 51, 25: s fígly — s fígli; 51, 25: ohlašuje — ohlasuje; 51, 30: v I. vyd. ZSBH dolož.: na zlaté teliatko, hahaha! 52, 2: v I. vyd. ZSBH dolož.: Ratuj nás, Mesiáši, ratuj!; 52, 5: válečnú, vojenskú — vojenskú; 52, 21: v I. vyd. ZSBH dolož.: Na úžitok! 52, 28: lolot nato, potom lolot — potom lalot; 52, 28: vlasí chomáče, vlasov chomáče — vlasov chumáče; 52, 29: žmíkať — žmýkať; 53, 2: s vypľašteným — s vyplešteným; 53, 5: nato potom, potom — potom; 53, 6: hmyriaca — hmýriaca; 53, 16: v I. vyd. ZSBH dolož.: moje právo s Mattatom! Či ideš?; 53, 19: olivôčky, divôčky (chybným čítaním rukopisu vznikol nezmyselný text: „v tôni tej svojej divôčky“ a táto chyba automaticky prechádzala do všetkých ďalších matičných vydaní tohto diela i do jeho vydania v Čítaní študujúcej mládeže, 1934) — olivôčky; 53, 19: oba starci — obaja starci; 53, 22: takto ti zdýmala, takto zdýmala — takto zdýmala; 53, 27: čbán — džbán; 53, 29: Magdalenin — Magdalénin; 54, 1: to nezaslúžily, toho nezaslúžily — toho nezaslúžili; 54, 2: gambama, gambami — gambami; 54, 3: i úsmechu, aj úsmechu — aj úsmechu; 54, 4: hodzme, hoďme — hoďme; 54, 9: na prázdno — naprázdno; 54, 11: Jutke — Judke; 54, 13: ku píšťaľke — ku píšťalke; 54, 14: ta na zelené grúne, uždi na zelené grúne — uždi na zelené grúne; 54, 14: v I. vyd. ZSBH dolož.: Pohvizdujúc si…; 54, 16: pritrieľa — pritrielia; 54, 21: utŕča, otŕča — otŕča; 54, 21: ani capi — ani capy; 54, 24: ostrižiem — ostrihám; 55, 2: dneská — dneska; 55, 8: čbánky — džbánky; 55, 11: na okolo — naokolo; 55, 16: bliženec — blíženec; 56, 18: ľži, lži — lži; 56, 32: v pre — v pri; 56, 34: dvakráť — dvakrát; 57, 8: ssal — sal; 57, 14: vás, vstaňte tedy, hor’ sa! nehrešte — vás takto v drieku celočloveka — vás takto v drieku celočloveka; 57, 21: dojde — dôjde; 57, 22: načrite, načrite si — načrite (pre rytmus); 57, 25: privalte, privaľte — privaľte; 57, 28: laskavý, láskavý — láskavý; 57, 32: rečam, rečiam — rečiam; 57, 33: celníkom — colníkom; 57, 33: chúľostivcom — chúlostivcom; 58, 3: príjmi, prijmi — prijmi; 58, 14: do púšte, do púšti — do púšte; 58, 24: rozpiaty — rozpätý; 58, 30: ňáder — ňadier; 58, 30: púšte, púšti — púšte (2. p.); 59, 4: tovaryšmi — tovarišmi; 59, 9: neberem — neberiem; 59, 10: velblúd — veľblúd; 59, 11: včelka — včielka; 59, 16: moch — mach; 59, 26: zvätša — zväčša; 59, 30: zápal, duch-plam, dôvtip — dôvtip; 59, 31: v I. vyd. ZSBH vlož.: jak kremeň k pohnutiu len oceľou; 60, 9: úberoch — úboroch; 60, 28: háveď, veď to by zrovna háveď — (tak.); 60, 29: Jeremiáš, už Jeremiáš — už Jeremiáš; 61, 9: uloženo — uložené; 61, 23: zovnajška, zovňajška — zovňajška; 61, 23: súďac — súdiac; 61, 31: uzre — uzrie; 62, 9: u jehož obuvi — na jehož obuvi; 62, 13: neuhasitelným, neuhasiteľným — neuhasiteľným; 62, 19: a pravdu-li máš — a ak máš pravdu (v próze); 63, 6: v I. vyd. vlož.: náš dôstoj; služba u zákona —; 63, 14: svevoľne — svojvoľne; 63, 26 faraon — faraón; 63, 34: bol by si to v stave — bol by si to vstave; 64, 1: neohrožený — neohrozený; 64, 8: do jednoho, do jedného, — do jedného; 64, 17: pošmurné — pošmúrne; 64, 30: Jane — Jáne; 65, 1: o ňomž, o kom — o kom; 65, 2: v I. vyd. ZSBH dolož.: vám od tých čias, čo hlas môj slýchate; 65, 6: v palmo-háji — v palmoháji; 65, 18: hmyr — hmýr; 65, 18: vyžiaruje — vyžaruje; 65, 25: tmavých vlasí — tmavých vlasov; 65, 27: v sebe — v seba; 66, 2: mráček — mráčik; 66, 4: pobľadlo — pobledlo; 66, 13: v bok — vbok (prísl.); 66, 35: v I. vyd. vlož.: včuľ už efraimských — pri každom kroku; 67, 2: hľa, haj — haj; 67, 3: Galilee — do Galiley; 67, 16: prečisťujúc, prečišťujúc — prečisťujúc; 67, 16: prezrete — prezriete; 67, 30: onedlho nato, onedlho kráľovná — (tak.); 67, 31: niekoľkí sprievodčí — niekoľkí sprievodcovia; 67, 33: ďaľšiu — ďalšiu; 68, 5: čistá ani kryštáľ — čistá ani krištáľ; 68, 14: ničto — nič to; 68, 23: v I. vyd. ZSBH vlož.: človek by myslel: cisterna len — a ono najdôkladnejší prameň; 68, 29: kto zo sprievodčích žížni — kto zo sprievodcov žízni; 68, 33: na velblúdoch — na veľblúdoch; 68, 35: od dávna — oddávna; 68, 36: sprievodčí — sprievodcovia; 69, 1: z hlboka — zhlboka; 69, 3: osvežujúci — osviežujúci; 70, 1: vypudzencom — vypudencom; 70, 9: laskave, láskave — láskave; 70, 17: válečnej, vojenskej — vojenskej; 70, 24: kamdiaľ, kamdial — kamdiaľ; 70, 29: celníkov — colníkov; 70, 31: došlo ti už akiste k výtržnosťam, došlo to akiste už k výtržnostiam — došlo to už akiste k výtržnostiam; 70, 33: na tvŕdzi — na tvrdzi (pevnosť); 70, 34: bohvie, boh vie — bohvie; 71, 18: čímskôr — čím skôr; 71, 20: uchýľac — uchýliac; 71, 23: laskavá, láskavá — láskavá; 71, 24: tváre, tvári — tváre (2. p.).
Od str. 71, 8 (od slov.: Filip. Konečne chcel som poznať…) mali sme k dispozícii — okrem pôvodného rukopisu celého diela — i nezalomenú stĺpcovú (špaltovú) korektúru s vlastnoručnými Hviezdoslavovými opravami a vložkami, takže rozdiely medzi rukopisom a zmenami v týchto korektúrach uvádzame na druhom mieste.
72, 3: údatný — udatný; 72, 5: na teraz — nateraz; 72, 7: čímskorej — čím skorej; 72, 13: hlúček — hlúčik; 72, 18: dumieš — dumáš; 72, 19: čo chvíľa — čochvíľa; 73, 36: neohrožene — neohrozene; 74, 2: v temnosťach a nesrovnalosťach — v temnostiach a nezrovnalostiach; 74, 8: ponižene, ponížene — ponížene; 74, 8: završiť — zavŕšiť; 74, 9: pokúšenie — pokušenie; 74, 11: tvojej, svojej — svojej; 74, 15: nado všetko — nadovšetko; 74, 16: náruživosťam — náruživostiam; 74, 21: príjmeme, —//—, prijmeme — prijmeme; 74, 26: neuzre — neuzrie; 74, 28: Aron — Áron; 74, 34: laskavý, —//—, láskavý — láskavý; 75, 10: nachýľac — nachýliac; 75, 10: ústim, —//—, ústím — ústím; 75, 34: do jednoho, —//—, do jedného — do jedného; 76, 19: v kor. vlož.: hnať ako ceder, fíkom košatieť; 76, 19: ceder — céder; 76, 25: súd to a pred ním, výrok: pred ktorým — (tak); 76, 27: v kor. vlož.: v poníženosti tŕpnej, plazím sa; 76, 27: tŕpnej — trpnej; 76, 29: nad, nado — nado; 76, 32: v kor. vlož.: už odo mňa… divy nebeské —; 77, 6: synkovia, v kor.: srdiečka, v I. vyd. ZSBH: synkovia — synkovia; 77, 13: ctnot — ctnôt; 77, 16: privržencoch — prívržencoch; 77, 26: v stepach, —//—, v stepách — v stepiach; 77, 28: tie zmenily sa na úrodné, tie na úrodné zmenily sa — tie na úrodné zmenili sa; 78, 15: v kor. vlož.: čo s ľudskou… ukojiť ju láskou; 79, 5: stány, stany — stany; 79, 6: čím dial — čím diaľ; 79, 11: krásné — krásne; 79, 22: obveseloval, —//—, obveseľoval — obveseľoval; 79, 22: pijákov, —//—, pijakov — pijakov; 79, 26: prv, —//—, prvej — prvej; 79, 28: hlbočiny, patočiny — patočiny; 79, 30: z Galilee — z Galiley; 80, 4: poľutovania hodný — poľutovaniahodný; 80, 5: súcitim — súcítim; 80, 8: lže — lži (1. p. mn. č.); 80, 21: pomoz mi — pomôž mi; 81, 2: utec — uteč; 81, 10: ohŕnajúc — ohŕňajúc; 81, 16: okolnosťach, —//—, okolnostiach — okolnostiach; 81, 21: súďac — súdiac; 81, 27: najdeného — nájdeného; 81, 31: prezreteľný, prozreteľný — prozreteľný; 82, 5: laskavý — láskavý; 82, 5: dostavil sa, bez odkladu dostavil sa — bez odkladu dostavil sa; 82, 18: tvŕdz — tvrdzu (pevnosť); 82, 20: balsamický — balzamický; 83, 12: spasným — spásnym; 83, 12: mojmu dieťati, —//—, mojmu dieťaťu — môjmu dieťaťu; 84, 4: do vnútra — dovnútra; 84, 10: tej noci, tejto noci — tejto noci; 84, 11: neprekostkovali — neprekockovali; 84, 16: topazového — topásového; 84, 17: bliženec — blíženec; 84, 19: nebešťani — nebešťania; 85, 4: Ptolemejci — Ptolemajci; 85, 8: ja ale, —//—, a ja — a ja; 85, 13: nekriklúňte — nekrikľúňte; 85, 28: kostkáru — kockáru; 85, 35: člnkoval sa, —//—, chodil po ňom na člnku — chodil po ňom na člnku; 86, 1: z vínobrania — z vinobrania; 86, 4: Gomorrha — Gomora; 86, 4: Lotovej — Lótovej; 86, 7: na budúce — nabudúce; 86, 9: strážným — strážnym; 86, 12: v kor.: Ó, jastrabo-zraký… bez úrazu zeme-matký; 86, 12: jastrabo-zraký — jastrabozraký; 86, 13: prvorodzenče — prvorodenče; 86, 14: peruťach, perutiach — perutiach; 86, 17: prejdi — prejď; 86, 21: ano, áno — áno; 86, 29: tam hore — tamhore; 86, 30: neomýlne — neomylne; 87, 3: po prestávke, po mĺkvej prestávke — po mĺkvej prestávke; 87, 6: princezny — princeznej (2. p.); 87, 7: ten najšťastnejší, —//—, najšťastnejší — najšťastnejší; 87, 18: čakaj ďaľších rozkazov, —//—, čakaj ďalších rozkazov — čakaj ďalšie rozkazy; 87, 22: na honebný výlet, —//—, na honebnú vychádzku — na honebnú vychádzku; 87, 23: na okolo, —//—, naokolo — naokolo; 88, 3: Žiaden výber, rozmanitosť. Niet výberu, rozmanitosti. — (tak); 88, 11: zbŕklosť — zbrklosť; 88, 25: vynesla, vznesla — vzniesla; 88, 31: zachmurenému, zachmúrenému — zachmúrenému; 88, 32: očima — očami; 88, 36: v kor.: Temer oproti… pán môj; 89, 29: z vnútra — znútra; 89, 30: z chviľu, z chvíľu — z chvíľu; 91, 4: od rozkoši — od rozkoše; 91, 8: miláček — miláčik; 91, 10: nadostač, vyše potreby — vyše potreby; 91, 29: na dobre, náležite — náležite; 91, 31: ufám — úfam; 91, 31: sľučke — slučke; 92, 9: pohľadal, vyhľadal — vyhľadal; 92, 15: boli poverení s výkonom — boli poverení výkonom; 92, 18: prevádzajú, —//—, konajú — konajú; 93, 2: nevyzpýtal si sa, nespýtal si sa — nespýtal si sa; 93, 5: vyšno-galádski — vyšnogaládski; 93, 11: čo chviľa, čo chvíľa, čo chviľa — čochvíľa; 93, 22: ten ale, —//—, ale ten — ale ten; 93, 24: kapitáň, —//—, kapitán — kapitán; 94, 22: prv, —//—, prvej — prvej; 94, 31: prezreteľná, prozreteľná — prozreteľná; 95, 4: nejednomu, —//—, nejednému — nejednému; 95, 15: vzbúrencov, buričov — buričov; 95, 26: ukamenovať — ukameňovať; 95, 31: trvá-li — ak trvá (v próze); 95, 35: v kor. vlož.: daj preniknúť… srdca tvojho; 96, 8: na tamejších morušach, —//—, na tamejších morušiach — na tamojších morušiach; 96, 12: na blánku — na blanku; 96, 22: kolikosť — koľkosť; 96, 24: kráľa, panovníka — panovníka; 96, 28: o daňach — o daniach; 96, 35: nakrátce — nakrátko; 97, 14: akanthom — akantom; 97, 22: chviľky, okamihu — okamihu; 97, 27: démon, —//—, dämon — démon; 97, 31: usaďujúc — usadzujúc; 97, 36: zasedaniu — zasadaniu; 98, 1: a od neho, v kor. vlož.: máme; 98, 18: kavkliar — kaukliar; 98, 30: kopjou (ponechané pre rytmus); 98, 32: mu do oka — ja? snáď ho dorazím, v kor.: jak vyrúti sa… snáď ho dorazím; 99, 13: ohlavok, —//—, ohlávku — ohlávku; 99, 18: na motýlich — na motýlích; 99, 20: na vtačích — na vtáčích; 99, 30: vyhrkol — vyhŕkol; 100, 2: brečťan — brečtan; 100, 14: kališkov — kalíškov; 100, 22: na podiv — napodiv; 100, 25: vypľaštených — vypleštených; 100, 30: však, veď — veď; 100, 31: šakže, šak priam — šak priam; 101, 2: v kor.: jak dieťa poslušné, tá… brať; 101, 10: v kor.: vo svojej priazni neobmedzenej; 101, 15: drep, drepej — drepej; 101, 15: idi, iď — iď; 101, 17: v kor.: do najzadnejšej… strežte tam!; 101, 26: v kor.: nu, plný práve… na honbu!…; 101, 29: tam dolu — tamdolu; 101, 34: v kor. vlož.: ukonajú; 101, 34: musejú — musia; 102, 8: prôvod — sprievod; 102, 12: nač — na čo; 102, 14: v kor.: škoda námahy… hrúza!… 102, 18: Ach, ach! Veď, ach! — Veď, ach; 102, 19: v kor.: Jeden z radcov. Presviedčame sa… odbočiek… 102, 19: na vzájom, navzájom — navzájom; 102, 20: ku predu — kupredu; 102, 29: lícmi — lícami; 102, 29 odhalujúci, odhaľujúci — odhaľujúci; 102, 33: bysso-mäkučký — bysomäkučký; 102, 33: zefýro-hladučký — zefírohladučký; 102, 36: Kalatskú, Kalatskú, kahatskú — kahatskú; 102, 36: žínenej — žinenej; 103, 2: peple, v kor.: nádhernom plášti a či zrovna peple; 103, 2: vytrezvelý — vytriezvelý; 103, 9: najprimeranejšie cieľu, cieľa, cieľu — najprimeranejšie cieľu; 103, 14: v kor. vlož.: pravdaže i ty! 103, 21: skydnem, sklesnem — sklesnem; 103, 23: v kor. vlož.: chápeš; 103, 23: mudrieš — múdrieš; 103, 25: krásocit — krasocit; 103, 26: nádherný, okázalý — okázalý; 103, 27: dobývačný — dobyvačný; 103, 31: netrať, neodmietaj — neodmietaj; 103, 31: v kor. vlož.: radšej; 103, 35: v kor. vlož.: citlivá; 104, 3: úvratiach, úvraťach, úvratiach — úvratiach; 104, 3: v kor. vlož.: najkrajnejšej; 104, 3: trpezlivosti, trpelivosti — trpezlivosti; 104, 4: závrať — závrat; 104, 5: vtedy ale, —//—, ale vtedy — ale vtedy; 104, 7: v kor. vlož.: sám; 105, 22: lulkovými listy — ľuľkovými listy; 105, 26: umreš — umrieš; 105, 34: z rána — zrána; 106, 7: slúžobné — služobné; 106, 15: plachulky — plachuľky; 106, 17: v kor. vlož.: či kriel… zmužte sa; 106, 21: ľsti perkom — ľsti pierkom; 106, 24: perečko — pierečko; 106, 33: stienidlo — tienidlom; 107, 1: zore, žiaru — žiaru; 107, 2: môžeme — hľa, môžme — hľa, môžme; 107, 2: po pavlačach, —//—, po pavlačiach — po pavlačiach; 107, 12: luskala — lúskala; 108, 8: dejopis, dejepis — dejepis; 108, 27: arenou — arénou; 108, 28: gladiatori, —//—, gladiátori — gladiátori; 108, 33: svobodník — slobodník; 109, 7: v pokon, —//—, vpokon — vpokon (prísl.); 109, 16: asthmické — istmické; 109, 22: mýtine — mýtiny (2. p.); 109, 28: štyrspražných — štvorspräžných; 110, 4: do Korinthu — do Korintu; 110, 6: nato, —//—, zatým — zatým; 110, 13: v kor. vlož.: krom hrstky… urnu s ním!? krom hrstky — krem hŕstky; 110, 28: diska — disku; 11, 4: novú, sviežu — sviežu; 111, 19: trápi až, mrzí tiež — mrzí tiež; 111, 20: v kor. vlož.: Štvrtá p. I trápi — najskôr nesúcosť, ach, naša —; 111, 29: ľza, —//—, ľzä — ľze; 112, 6: dážďom — dažďom; 112, 16: faklou, fakľou — fakľou; 112, 18: melódij (ponechané pre rytmus); 113, 10: ztlumeného — stlmeného; 113, 18: ňáder — ňadier; 113, 20: rúček — rúčok; 113, 33: saffický — sapfický; Saffo — Sapfo; 113, 33: úbere, úbore, úbere — úbore; 113, 34: pythických — pýtických; 114, 2: na peruťach, —//—, na perutiach — na perutiach; 114, 14: v kor. vlož.: nie, nikdy!… avšak včuľ; 114, 14: vedeť, vedieť — vedieť; 114, 16: v kor. vlož.: po neznesenie dotieravé — Preč! 114, 48: vásy, vasy — vázy; 115, 3: v časiech — v časoch; 115, 12: s kosýlkovou — s kosílkovou; 115, 15: no viac neviem, v kor.: no to je všetko; 115, 16: to, tam — tam; 115, 19: v kor. vlož.: tu na podstavci… tu; 115, 20: s rozzävenou — s rozzevenou; 115, 23: líšaťom, líšťom, líšťaťom — líšťaťom; 115, 25: o samote — osamote; 115, 27: tymito, týmito — týmito; 115, 28: kadeakých — kadejakých; 115, 32: po trní — po tŕní; 116, 4: čím prv, —//—, čím prvej — čím prvej; 116, 5: neustrneš — neustrnieš; 116, 20: v trní — v tŕní; 116, 30: pritomnosti, prítomnosti — prítomnosti; 116, 32: neviem byť, —//—, nemôžem byť — nemôžem byť; 117, 12: v kor. vlož.: ale seďže; 117, 14: nepriznať, —//—, neuznať — neuznať; 117, 17: odtehdy — odvtedy; 117, 21: vyšmiknúť, vyšmyknúť — vyšmyknúť; 118, 5: strmý sraz — strmý zráz; 118, 11: laskavý, láskavý — láskavý; 118, 14: krásopíšeš — krasopíšeš; 118, 16: veľkodušný, hojom plýtvavý, hojom oplývajúci — hojom oplývajúci; 118, 18: neškývraž — neskývraž; 118, 28: ten najnevinnejší, —//—, čo najnevinnejší — čo najnevinnejší; 118, 30: štípľavej — štipľavej; 119, 15: čo je ti? —//—, čo ti je? — čo ti je?; 119, 18: vyhrkol — vyhŕkol; 119, 19: homole — homoly (2. p.); 119, 20: trieľa — trielia; 120, 4: do jednoho, do jedného — do jedného; 120, 7: z portála — z portálu; 120, 14: my vytrpíme, my vyhoríme — my vyhoríme; 120, 16: rozčulený — rozčúlený; 120, 18: ako len môžem, ako len vládzem — ako len vládzem; 121, 3: bezúzdna — bezuzdná; 121, 9: šiky-myky — šiki-miki; 121, 28: za vama — za vami; 122, 19: slymačej, —//—, slimačej — slimačej; 122, 23: v kor. vlož.: Tak… Perite. 123, 3: sústrednený — sústredený; 124, 27: kráľu, pane — pane; 124, 31: v kor. vlož.: odo mňa, on na blízku už, čo v kment posvätnosti; 124, 31: na blízku — nablízku; 124, 33: by som si — bych si; 125, 28: Stojte už! kajajte sa — v kor.: proti ním bez rozdielu, bez výnimky,… Stojte už, kajajte sa! 125, 28: proti ním — proti nim; 126, 36: zhyn mu — zhyň mu; 127, 14: na rynky — na rínky; 127, 14: zajď — zájď; 127, 16: spusty — spusty; 127, 17: ujm — újm (2. p. mn. č.); 127, 34: na prsách — na prsiach; 128, 17: pomoz — pomôž; 128, 25: odvlecte — odvlečte; 128, 29: skolte, skoľte — skoľte; 128, 30: pobozkať, polaskať — polaskať; 128, 34: umre — umrie; 129, 21: v kor. vlož.: sám idem… bo zkúšenci; 129, 18: na čas len — načas len; 129, 30: výhne — vyhne; 129, 32: v kor. vlož.: von z obzora… do písem; 129, 32: z obzora — z obzoru; 130, 5: hodovnú tabuľu — hodovnú tabulu; 130, 8: nestrkajte, sa nestrkajte — sa nestrkajte; 130, 12: za kamej — za kameu; 131, 8: ah, ach — ach; 131, 16: tie najvyberanejšie, —//—, čo najvyberanejšie — čo najvyberanejšie; 131, 21: prhľavé — pŕhľavé; 131, 21: štavnaté, šťavnaté — šťavnaté; 132, 16: massické — masické; 132, 28: svieťa — svietia; 132, 31: kryštáľ — krištáľ; 133, 5: netrpelivý — netrpezlivý; 133, 6: žiada, neústupne žiada — neústupne žiada; 133, 6: pozapalujete, pozapaľujete — pozapaľujete; 133, 15: bez toho, aby nevytruštil väzy, —//—, bez vytruštenia väzov — bez vytruštenia väzov; 133, 17: nad-, pred- a pod sebou — nad, pred a pod sebou; 133, 21: do výsypka, do výsypku, do výsypka — do výsypka; 133, 22: ležačky — ležiačky; 133, 23: ten najbezpečnejší, —//—, najbezpečnejší — najbezpečnejší; 133, 25: ratico-šľapí — raticošľapí; 133, 26: budete-li — ak budete; 133, 28: loká — logá; 134, 1: bohvie čo, —//—, boh vie čo — bohviečo; 134, 4: závrať — závrat; 134, 5: v kor.: Držte… Nuž —; 134, 8: tak zvaných — takzvaných; 134, 10: zasedať — zasadať; 134, 14: štípľavý — štipľavý; 134, 15: myrrhy — myrhy; 134, 21: ten najokázalejší — najokázalejší; 134, 25: previesť, —//—, vykonať — vykonať; 134, 28: na dnes — nadnes; 134, 29: zasedanie — zasadanie; 135, 7: pahraby — pahreby; 135, 8: jätrivé — jatrivé; 135, 9: rdelý plapol, rudý plapol — rudý plápol; 135, 22: zdupnie — zdúpnie; 135, 31: pojdú — pôjdu; 136, 5: listia — lístia; 136, 23: dosaváďnom, dosavádnom — dosavádnom; 137, 23: stojí-li — ak stojím; 137, 27: na krk stupiť — na krk stúpiť; 137, 30: mám-li — ak mám; 137, 34: služobníctvu, služobníctva — služobníctva; 138, 1: laskavosťou, láskavosťou — láskavosťou; 138, 3: na tvŕdz — na tvrdzu (v próze); 138, 7: do podrobna — dopodrobna; 138, 9: žiadno ublíženie, nijakého ublíženia — nijakého ublíženia; 138, 13: to je mi, to mi je — to mi je; 138, 19: sľub, kráľovský môj sľub — kráľovský môj sľub; 138, 22: dozor previesť, —//—, na dozor — na dozor.
Od 3. výstupu IV. dejstva sme mali k dispozícii i tlačený text zo Slovenských pohľadov r. 1908, zošit 9, str. 514 — 528 (po slová: ihneď položí ju na stôl pred matku-kráľovnú.) Do tlačeného textu autor robil opravy a vkladal i nový text. Od slova: „Salome. Vskutku…“ do konca úryvku uverejnenom v Slovenských pohľadoch však autor tlačený text nahradil novým rukopisom. V nasledujúcej úprave jednotlivých prípadov na prvom mieste uvádzame pôvodný prvý rukopis, potom text z korektúr (autorových) a na treťom mieste je text z I. vyd. ZSBH.
139, 1: kuzlo — kúzlo; 139, 3: švítorivý — švitorivý; 139, 8: špĺhavcom — šplhavcom; 139, 11: lôtik — lótik; 139, 19: z nižín — z nížin; 139, 20: sfär — sfér; 140, 20: prijdeme — prídeme; 140, 22: z Galiiee — z Galiley; 140, 23: rôček — rôčik; 141, 19: narazily, upravily — upravili; 141, 22: v kor.: viac nežli na čomkoľvek na svete… vosk jak na slnci; 141, 25: thyatircký — thyatirský; 141, 26: skrah — skreh; 142, 5: mravci zhmykaly, mravce zhmyrkaly — mravci zhmyrkali (7. p. mn. č.; prirovnávame siedmym pádom: prsty zhmyrkali ako mravce); 142, 5: melodíj — melódij (pre rytmus nemôže byť správny tvar: melódií); 142, 13: matko kráľovno, matko-kráľovno — matka-kráľovná; 142, 21: dvorných panien, panien-dvoraniek — panien-dvoraniek; 142, 22: prijde, príde — príde; 142, 31: v kor.: akej akživ… prekvapiť; 142, 34: v kor.: mu tanec… veď ak chceš; 142, 36: okúzlujúci, okúzľujúci — okúzľujúci; 144, 9: v. kor.: ju kormútiť, ba kúsať šteňaťom; 144, 14: tecte — tečte; 144, 19: urob, stváraj — stváraj; 144, 20: v kor.: a ja sa poddám slepo tvojich rúk hre; 144, 26: čo aj by ste, veď čo aj by ste — veď čo aj by ste; 144, 28: v kor.: dák zvlášť? mi dievče srdce pohnalo do skoku? — krom, krom; 144, 28: dievče — dievčie; 144, 34: tisíckráť — tisíckrát; 145, 2: v kor.: a rozkazuje… tovarom; 145, 4: ta k nemu — si k nemu; 145, 11: tak, —//—, tok — tak; 145, 18: šeptneš — šepneš; 145, 21: v kor.: môj dobrý otec, drahý, zlatý otec!…; 145, 24: čo, jak — jak; 145, 35: zlaté, umné — umné; 146, 2: v kor.: či vykladanie drahokamy? blýska; 146, 5: v kor.: zrosené perál slzami, i tie; 146, 7: prstienkov horné rimských od princov; 146, 19: sú tvoje vlasy vonné na dosť? — ó; v kor.: sú vlasy ti dosť balsamické? bŕv; 146, 19: balsamické — balzamické; 146, 20: v kor.: dosť smelý obluk… Och; 146, 21: onyxový — ónyxový; 146, 24: dbajte na to, dbajte o to — dbajte o to; 146, 25: kde s balsamom, kde s olejky — kde s olejky; 146, 32: s vami sdeliť, vám povedať — vám povedať; 147, 13: z lodi — z lode; 147, 14: u Kafarnau — u Kafarnaua; 147, 15: svoj — jeho; 147, 28: načo, na čo — na čo; 148, 7: v kor.: ba iste odprevadím až ku Jordánu! a vtedy; 148, 12: v krovine usteleme si, v svídoví u cisterny usteleme si — ustelieme si; 148, 14: prítulní, prítuľní — prítulní; 148, 14: v kor.: a trebárs ustatí… za utešeného rána; 148, 21: hneď nato, hneď zatým — hneď zatým; 149, 7: na pavlačach — na pavlačiach; 149, 18: do niti — do nite; 149, 22: Herodes kráľ — kráľ Herodes (v poznámkach); 149, 32: v kor.: sťa kalich… mlsať dal; 150, 2: rúčok, rúček — rúčok; 150, 4: sedáš — sadáš; 150, 5: Zaujmite, pánovia, miesta! svorne — v kor.: Posaďte sa, pánovia! svorným kruhom; 150, 11: Jasný krále, na veky! — Jasný kráľu, naveky! 150, 13: v očach — v očiach; 150, 23: slávné — slávne; 150, 25: v kor.: prepasujúci driek až Araby; 151, 4: smrštil si sa — zmrštil si sa; 151, 17: v kor.: A Fenícia… No i Galilea; 151, 18: všetek — všetok; 151, 22: zavznie — zaznie; 151, 34: udatných, údatných, zdatných — udatných (v rukopise je prvé písmeno ťažko čitateľné, ale v kor.: sám autor z opravil na ú, preto po našej pravopisnej úprave: udatných); 151, 35: píšťal, píšťal — píšťal; 152, 4: Chrámu, chrámu — chrámu; 152, 20: zlatý vtip! Britký vtip! — Britký vtip! 152, 22: jäz — jaz; 152, 32: David, —//—, Dávid — Dávid; 153, 4: pohrdavá, zhrdavá — zhŕdavá; 153, 4: v kor.: nás nevysmiala zhrdavá by Nikol; 154, 1: massického — masického; 154, 2: nalievajte tam, nalievajte však — nalievajte však; 154, 6: rôček — rôčik; 154, 9: ten raz — tenraz; 154, 11: má aroma — má arómu; 154, 13: po zahradách, po záhradách — po záhradách; 154, 28: zahrád — záhrad; 154, 30: jasmín — jazmín; 155, 1: drevom sandlovým — drevom santlovým; 155, 8: v ľúbeznú, v zvonivú — v zvonivú; 155, 18: massického — masického; 155, 22: v kor.: a či skorej… ani žľab; 155, 24: dolu ich k ústam! na bozk, dúšok zdĺhavý; v kor.: k ústam dol! na vrelý styk — dúšok zdĺhavý; 155, 26: ó, opoj — ha, opoj — ha, opoj; 155, 27: vôli — vôle (2. p.); 155, 33: na zdravie, na slávu — na slávu; 156, 1: zpruhy — vzpruhy; 156, 10: zlatá, milá — milá; 156, 16: mojho, môjho — môjho; 156, 25: zdúpneš, zdúpnieš — zdúpnieš; 156, 33: zhmyrí — zhmýri; 156, 35: rúček — rúčok; 157, 2: v kor.: podmaňujúci čarov novotu; 157, 5: v kor.: u brány… červom; 157, 7: ambro-vonných — ambrovonných; 157, 12: v kor.: len zacláňavý sduť oblak svetlý;… ohňa massického; 157, 17: do poly — dopoly; 157, 31: páľčivú, pálčivú — pálčivú; 157, 34: rob, páš — páš; 158, 1: vy svedkami tu všetci budete; v kor.: vy všetci svedkami nám budete; 158, 6: v kor.: prv?… do ucha; 158, 7: šeptneš, —//—, šepneš — šepneš; 158, 11: v kor.: to by hlava… aby; 158, 15: obmýšlaný — obmýšľaný.
Od slov: „Salome. Vskutku.“ na str. po koniec ukážky v SP, t. j, po slová: „položí misu na stôl pred matku-kráľovnú“ mali sme k dispozícii, ako sme už vyššie povedali, básnikov rukopis, ktorým celkom nahradil príslušné stránky tlačeného textu v SP. Tento rukopis ukazuje podstatne prepracovaný text pôvodiny, takže pri našej textovej úprave tejto čiastky diela prihliadame len k tomuto náhradnému rukopisu a k I. vydaniu ZSBH.
158, 26: zlatú misu, striebornú misu — striebornú misu (Hviezdoslav na ďalšej špaltovej korektúre na horný okraj napísal: „Ak možno, ešte v predchádzajúcej zátvorke slovo zlatú — (t. j. misu) — nahraďte slovom striebornú. Také je podanie.“) 158, 29: potichy, potichu — potichu; 158, 29: k súsedom — k susedom; 159, 9: pankart — pankhart; 159, 9: nedochodča — nedochôdča; 159, 29: k bľadým, k bledým — k bledým; 160, 10: kňažne — kňažnej; 160, 13: i princezna — i princezná; 160, 19: nevšímol si si — nevšimol si si; 160, 27: pušte, púšte — púšte (2. p.).
Od slov: „Hostia (cofkajúc od stola…)“ na str. 160, 34 do konca diela okrem rukopisu mali sme k dispozícii i špaltové korektúry pre I. vyd. ZSBH s autorovými vlastnoručnými opravami a vložkami.
161, 13: kráľovno, vlčico — kráľovná, vlčica; 161, 33: v kor.: to, dopustím, no zmýliť nemôže, no; 161, 36: v kor.: ten neomýlny… Jak? 161, 36: neomýlny — neomylný; 162, 15: v kor.: som stal sa… učeň tvoj; 163, 4: plieseň — pleseň; 163, 7: na vždy — navždy; 163, 8: v kor.: mi uver: bratské súkojenstvo len; 163, 19: v kor.: Tu ste… pustil na slobodu; 163, 25: v kor.: a hriechu… k sedadlám kráľovským; 163, 25: zašmarí, zahodí — zahodí; 163, 28: ach!, ej — ej; 163, 30: usteľúc, ustelúc — ustelúc; 164, 11: na pohrab — na pohreb; 164, 12: presteradlá — prestieradlá; 164, 14: v kor.: kar, veličenstvá: hýrte do rozsadu!…; 164, 16: válečnou, —//—, vojenskou — vojenskou; 164, 26: v kor.: možno, on; 165, 6: v kor.: zavčasu; 165, 10: tak bezpečný, taký bezpečný — taký bezpečný; 165, 11: pavezou — pavézou; 165, 20: v kor.: ani splašený… sa držte! 165, 23: velie — velí; 165, 31: slezli — zliezli; 166, 3: jordánským, jordánskym — jordánskym; 166, 7: v kor.: (Jedni… Odbehne.) 166,13: zavčasu, za horúca — za horúca; 166, 17: po predku, popredku — popredku; 166, 17: v kor.: hostia; 166, 23: v kor.: Ráčte, milí hostia… óvi! 166, 26: v kor.: bohatieri; 167, 1: vchody otvárali, —//—, otvárali vchody — otvárali vchody; 167, 2: na oko, naoko — naoko (prísl.); 167, 8: dcéro kráľovno — dcéra kráľovná; 167, 14: v kor.: odstrkujúca… však; 167, 26: neposadíš sa, nesadneš si — nesadneš si; 167, 35: žiaden, nikto — nikto; 168, 21: z fakiel, —//—, z fakieľ — z fakieľ; 168, 22: z očí, z očú — z očí; 168, 26: v kor.: sláviac… dal sťať; 168, 27: nad tým, nuž nad tým — nuž nad tým; 168, 31: nuž, tak — tak; 168, 33: krvežížnivci — krvožíznivci; 168, 35: drapy, driapy — driapy (autor si v kor. opravil na: driapy); 169, 33: na žiaden pád, —//—, ani za svet — ani za svet; 169, 6: po predku, popredku — popredku; 169, 6: válečného, —//—, vojenského — vojenského; 169, 6: odporne, protivne — protivne; 170, 5: po predeň — popredeň; 170, 6: koňarčíci — koniarčici; 170, 12: v jednotlivosťach, v jednotlivostiach — v jednotlivostiach; 170, 12. válečného, —//—, vojenského — vojenského; 170, 14: za úsilnú a znaleckú podielubravosť, —//—, za úsilné a znalecké účastenstvo — (tak); 170, 15: vojvoda — vojvodca; 170, 29: v ďalšom, v ďalšom — v ďalšom; 170, 29: na tak bezpečnom, na takom bezpečnom — (tak); 170, 30: o priaznivom bielo-dni — na priaznivom bielodni; 171, 2: vlámačovi — vlamačovi; 171, 6: pahreb — pahreba; 171, 8: tak podlý, taký podlý — taký podlý; 171, 27: koňarčíci — koniarčici; 172, 13 božský báj — božská báj; 172, 16: tu dolu, —//—, tudolu — tudolu; 172, 25: odtisknúc — odtisnúc; 172, 32: zralým, —//—, zrelým — zrelým; 173, 15: válečnú, —//—, vojenskú — vojenskú; 173, 22: za chrbátom — za chrbtom; 173, 24: dokonále, dokonale — dokonale; 173, 25: to je jedine — to je jediné; 173, 34: pritomvšetkom, pritom všetkom, jednako — jednako; 174, 4: okolnosťach — okolnostiach; 174, 7: potkýnať sa, potkýňať sa — potkýnať sa; 174, 7: kadeaký, kadejaký — kadejaký; 174, 9: čo raz — čoraz; 174, 21: na bok — nabok (prísl.); 174, 21: neunavný — neúnavný; 174, 35: loďné — lodné; 175, 2: ktoré, ktorých — ktorých; 175, 7: buvaly — búvali; 175, 9: v kor.: (preds’ v stánku stánkov, v Suchot rozkošnom!); 175, 10: snáď, —//—, veď — veď; 175, 12: prikryvadlom — prikrývadlom; 176, 8: v kor.: ni líšky… komusi; 176, 9: kožuškom — kožúškom; 176, 14: tichúčko — tichučko; 176, 16: lúčiny, lučiny — lúčiny; 176, 17: po Tyru — po Tyre; 176, 19: válku, —//—, vojnu — vojnu; 177, 9: tabuľka, —//—, tabulka — tabuľka; 177, 19: na holo — naholo (prísl.); 177, 25: narábäl — narábal — narábal; 177, 26: hodvabnú — hodvábnu; 177, 35: vystriekly, vystrekly — vystrekli; 178, 8: vojvoda — vojvodca: 178, 22: zovre — zovrie; 178, 72: pôjmem — pojmem; 179, 14: v kor.: (ó, kebych… vieš!…), hej bárs ľúbiš aj; 179, 18: v kor.: jej hĺbku… nesmiernu; 179, 20: ľza, —//—, ľzä — ľze; 179, 26: k smiechu, —//—, smiešne — smiešne; 179, 32: v kor.: mi svedectvo… vrásky; 179, 34: a kúsať v peru, a kváriť peru — a kváriť peru — a kváriť peru; 180, 8: ledaakému, ledajakému — ledajakému; 180, 27: dokážu, vývodia — vývodia; 181, 2: prapor — prápor; 181, 3: koňarčíci — koniarčici; 181, 14: no ďakuje — ba ďakuje; 181, 23: vychlubač — vychlúbač; 181, 32: prečo ale, —//—, ale prečo — ale prečo; 182, 14: čo za zlovesť, —//—, akú zlovesť — akú zlovesť; 182, 29: príjme, prijme — prijme; 182, 33: v kor.: pomeral vlastné sily s našimi; 183, 7: vraj Tamar pri pomoci spoločníc; 183, 9: v bolesťach, —//—, v bolestiach — v bolestiach; 183, 15: v kor.: nás pohaniť… a v útek; 183, 20: v kor.: kej, správče… výrok náš; 183, 20: vštiep — vštep; 183, 24: pôjdeš hneď, pojacháš, pojacháš — pojacháš; 183, 28: v kor.: Preč o zlomkrky… Salome! 184, 12: vo spolku — vospolku (= vospolok); 184, 12: mrtvolu, mŕtvolu — mŕtvolu; 184, 16: v kor.: A či ich… mám toho; 184, 19: stupíš — stúpiš; 184, 24: pachorili sa — pechorili sa; 185, 5: do cela — docela; 185, 22: vnúknutie, vnuknutie — vnuknutie; 186, 27: počula, slýchala — slýchala; 186, 33: vodí, vidí — vodí; 187, 2: na dobre — nadobre; 187, 20: na dosť — nadosť; 187, 21: načo opiera — na čo opiera; 187, 30: ďaľšej, —//—, ďalšej — ďalšej; 188, 4: válečnými, —//—, vojenskými — vojenskými; 188, 10: za vykonavateľa — za vykonávateľa; 188, 12: vykonavateľstvo — vykonávateľstvo; 188, 19: snadná, —//—, ľahká — ľahká; 189, 15: beduini — Beduíni; 189, 21: za víťazného hlaholu, —//—, pri víťaznom hlahole — (tak); 190, 8: bľadú, —//—, bledú — bledú; 190, 17: že vytruští si ju, že si ju vytruští — (tak); 191, 9: zlatovlasiu, zlatovlasú — zlatovlasú; 191, 15: na dumenie, na dumenie — na dumanie; 191, 28: k válke, —//—, k vojne — k vojne; 191, 35: balsamom — balzamom; 192, 6: vytratí, vytráca — vytráca; 192, 7: v kor.: Nikanore… kráľovská; 192, 9: filosoficky — filozoficky; 192, 11: jak bys’ — jakbys’; 192, 12: pasmo — pásmo; 192, 15: z podania mosaického — z podania mozaického (ide o zákon Mojžišov — mozaický); 193, 20: zo siedmych, —//—, zo siedmich — zo siedmich; 194, 27: sebe rovného — seberovného; 194, 29: velededictva — velededičstva; 194, 35: nato, —//—, zatým — zatým; 195, 2: po kráľovský, po kráľovsky — po kráľovsky; 195, 24: miláček — miláčik; 195, 25: vrátkym — vratkým; 195, 29: chúľostive, chúlostive — chúlostive; 196, 1: s právom — právom; 196, 4: prätoriánov — prétoriánov; 196, 6: och, oh — oh; 196, 10: prievratnú — prevratnú; 196, 24: príštepok, príštipok — príštipok; 197, 2: pritomvšetkom tajil, pritom všetkom tajil, jednako on tajil — jednako on tajil; 197, 5: skúblo mu — skublo mu; 197, 10: v kor.: čos’ iného… laskomín; 197, 16: u tabule — u tabuly; 197, 17: priemením — prímením; 197, 25: vetve — vetvy; 197, 28: najdial — najdiaľ; 198, 7: laskal — láskal; 198, 16: princeznam, —//—, princeznám — princeznám; 198, 29: smrťka — smrtka; 199, 6: Ituree — Iturey; 199, 27: v Cesarovej — v cézarovej; 199, 34: v pochválnej — v pochvalnej; 199, 35: od prvu — odprvu; 200, 11: nie že tak, —//—, nieže tak — nieže tak; 200, 29: krásnorečný, krasorečný — krasorečný; 201, 31: pokrevenstva — pokrvenstva; 202, 17: sveto-panstvom — svetopanstvom; 202, 22: nebytýčny — nebotyčný; 202, 36: s právom — právom; 203, 15: scel — sceľ; 203, 19: predošlý — Herodes; 203, 23: znova, znovu — znovu; 203, 24: laskaná — láskaná; 203, 31: vnúknutím — vnuknutím; 204, 7: hviezdnýma, —//—, hviezdnymi — hviezdnymi; 204, 7: jästrí — jastrí; 204, 7: očima — očami; 204, 17: medzi nama — medzi nami; 204, 23: líčok, líček — líčok; 204, 25: prupaje — kropaje; 204, 28: listí — lístí; 205, 17: v samej výhni — v samej vyhni; 205, 19: v kor.: na úvod… príležitosť; 205, 22: za šalbu — za šaľbu; 205, 33: splyneme — splynieme; 206, 29: slaďučká — sladučká; 207, 5: v kor.: lži nosiac… meňavé; 207, 7: Ja mám dosť. — Mne to dosť. — (tak); 207, 17: schvalujem — schvaľujem; 207, 25: Batanee — Bataney; 207, 27: Ituree — Iturey; 209, 28: tŕžobou — tržobou; 210, 7: chladnokrevne — chladnokrvne; 210, 8: bytosti, bytnosti — bytosti; 210, 10: nechby bola — nech by bola; 210, 16: sa blíži tvojmu sídlu — sa blíži k tvojmu sídlu; 210, 22: príjmeš, prijmeš — prijmeš; 210, 30: predsa nič! ty nič!, predsa nič! — predsa nič!; 211, 11: vposled, v posled — vposled; 211, 17: poct — pôct; 211, 19: v kor.: od Sebnu… kľúče jej; 211, 27: šalba — šaľba; 211, 33: hach, joj — joj; 212, 4: stehovaví — sťahovaví; 212, 27: mlč, čuš — čuš; 212, 29: chmatá — chmáta; 213, 5: foenix, —//—, fönix — fénix; 213, 22: mám zajať ťa, ťa zajať mám — ťa zajať mám; 213, 24: do chmurnej Gallie — do chmúrnej Galie; 214, 3: s Bohom — zbohom; 214, 6: neľza, —//—, neľzä — neľze.
HERODES ANTIPAS,[1] galilejský a perejský tetrarcha
TAMAR,[2] jeho manželka
ARETAS, kráľ arabský, poslednej otec
FILIP, veľkostatkár a obchodník
HERODIAS,[3] jeho manželka
SALOME, ich dcéra
JÁN (JOCHANAN),[4] krstiteľ
JÁN, ONDREJ atď., jeho učeníci
ACHISAR, vojvoda vojska Herodovho
DÔSTOJNÍCI vojska Herodovho
OMRU, vodca vo vojsku Aretovom
DÔSTOJNÍCI vo vojsku Aretovom
PERITUS, kráľovský tajomník na dvore Heroda Antipa
TREBÓNIUS, člen správnej rady na dvore Heroda Antipa
INÍ RADNÍ PÁNI na dvore Heroda Antipa
MANAHEN,[5] dvormajster na dvore Heroda Antipa
CHUZA, strážca dverí na dvore Heroda Antipa
OBADJA, pokladník na dvore Heroda Antipa
ZAMIRA, spoločnica kráľovnej Tamar
JOHANA, manželka Chuzova, spoločnica kráľovnej Tamar
SEVERUS, prefekt rímskej posádky v Tiberiade
SEBNA, mestský starosta tamže
KŇAZI A LEVITI
HRADNÍK
HRADNÍ STRÁŽNICI
POSLANCI A POSLOVIA
Iní dvorania, dvorné panie a panny. Služobníctvo. Jednotlivci z ľudu a vojska. Vojsko. Ľud.
Deje sa sčiastky v Tiberiade, sčiastky na hrade Makor[6] a pri Gadare.[7]
[1] Herodes Antipas, galilejský a perejský tetrarcha — stal sa tetrarchom (štvrtákom), t. j. vladárom nad štvrtou časťou Palestíny po smrti svojho otca Herodesa Veľkého 4. r. pred n. l. Jeho sídlom bolo najprv Seforis, západne od jazera Genezaretského; toto mesto obnovil a opevnil. Neskoršie mesto Tiberias na západnom pobreží jazera Genezaretského, ktoré dal postaviť na starom cmiteri (proti izraelským zásadám) a pomenoval ho takto na počesť rímskeho cisára Tibéria. Vládol až do r. 39 n. l., keď na rozkaz Ríma musel ísť do vyhnanstva. — Galilea je na západ od jazera Genezaretského, Perea na východ od Jordánu.
[2] Tamar — žena Herodesa Antipu, dcéra arabského kráľa Areta. Keď ju Herodes Antipas prepustil, vrátila sa k otcovi.
[3] Herodias — vnučka Herodesa Veľkého, dcéra jeho syna Aristobula. Najprv sa vydala za boháča Herodesa Filipa, ktorý bol bratrancom Herodesa Antipu. Mala dcéru Salome. Svojho muža opustila a vydala sa za Herodesa Antipu, ktorého sprevádzala i do vyhnanstva.
[4] Ján Krstiteľ (Jochanan) — syn kňaza Zachariáša a Alžbety. Bol askéta a patril k židovskej skupine essejcov, ktorí volali po spoločnom majetku a po osobnej chudobe. Bol to posledný židovský prorok. Žil v judskej púšti na západ od Mŕtveho mora, potom v krajine Galád, ktorá je na východ od Jericha medzi potokom Jarmuk a Moabskými horami. Hlásal pokánie a jeho krst mal byť symbolom čistého života. Ľud videl v ňom odporcu krutovlády, preto ho nasledoval.
[5] Manahen — dvormajster u Herodesa Antipu; Manahenova matka vraj odrazu kojila i malého Herodesa Antipu.
[6] Makor — pevnosť v Perei na východnom pobreží Mŕtveho mora
[7] Gadara — mesto juhovýchodne od jazera Genezaretského, južne od rieky Jarmuk
Tiberias. Kráľovský palác. Portik[8] s ovenčenými stĺpy a s rímskymi odznaky v prôčelí; so schodišťom vpredu, vedúcim na námestie so stromoradím, a z pravej strany s otvoreným prístavkom nad jazerom Genezaretským. (Po vyhrnutí opony dvorské služobníctvo ešte doupravúva predsieň náradím, umiestňuje tu-tam sviecne, zvonku fakle zatýka, po zábradlí rozostavuje obetné misky, kaditeľnice atď. a nepozorovane mizne v úzadí.)
Manahen, Chuza, Obadja a iní dvorania (znútra so spechom).
DVORANIA (striedavo opreteky):
Chytro nám tú novú správu. — Neodťahuj, neodlievaj, ctihodný Manahene! — Sme ako vlci v pustatine; nakŕm, uspokoj našu hladnú-smädnú zvedavosť!… Čo nového? Čo nového? Zvestuj! Ohlasuj!
MANAHEN (rozkrútiac závitok):
Tedy, počujte náveštie tak rýchle, jak sprudka prifrčal s ním okrídlený posol. Slovutný Peritus, tajomník u boku nášho najmilostivejšieho pána a kráľa, so všetkou šetrnosťou oznamuje mi —
VIACERÍ Z DVORANOV:
Čujme! Čujme! — Ani šuchu, ani ruchu!…
MANAHEN:
„Náš najmilostivejší pán a kráľ uberá sa obrovskými krokmi, že ledva stačíme ho nasledovať. Istý dovedený jeleň to napredku kŕdľa svojho: nie stíhaný však, lež ktorý, zahodiac zhrda konáristé parohy na strunistú šiju svoju, veselo strečkuje si k vodám zďaleka hukotajúcej rieky. Tak bujare prebrodil včera i rozkošnú rovinu zabulonskú[9] — (Oj, viem, pánovia, viem: i tie nivy tam, mne od detinstva tak milo známe, prijali ho na návrate z Ríma v zašatení sviatočnom, oblečúc si najčŕstvejšiu zeleň, popretkávanú práve rozvitým jarabým kvietím a na lupienkoch každého trblietavé slzy radosti!…) — a (zakľučuje vetu tajomník) doslovne vo vytržení ducha zavítal v prívetivé Seforis…“[10] (Ó, zaiste staroslávne mesto to otvorilo naširoko ramená svoje, ako malo by privinúť vytúženého ženícha; poctami ho zahrnulo, uhostilo z celej štedrosti, hlboko načierajúc z bohatých sýpok a sklepov svojich, i ustlalo mu vpokon na poduškách slávy a lásky!…) „Stadiaľ už o štvrtom bdení hodlá nastúpiť ďalší pochod a doraziť konečne spiatky do svojej milej Tiberiady —“ (Hm, presvedčený som: vznešený Tibérius[11] vyobjímal ho iste sťa milovaného brata, keď venom ponúkol mu toto pekné mesto svoje…) „Čo sa (dajte pozor!) na každý pád zajtra stane, tak podvečer…“ Tedy — dnes. Počuli ste všetci, há? Je pripravené dľa môjho príkazu všetko k jeho dôstojnému prijatiu vo vlastnom sídle?
DVORANIA:
Všetko, všetko, pane dvormajstre!
JEDEN Z DVORANOV:
Len tieto pohanské znaky a obrazy, tie oči kolú mnohým,[12] najmä prezpolným. Celý trh temer splašili včera. Ej, ústupok, poklesok —
MANAHEN:
Si nebodaj zakuklený farizej[13] a či doprosta machabejčík,[14] čo? Jestli tak, prepúšťam ťa hneď a zaraz!
DVORAN:
Som, ctihodný Manahene, herodián[15] s telom i s dušou, na moj’ veru… a najviac ak popritom tak trochu epikurovec[16] a či po našsky saducej,[17] ale verím v nesmrteľnosť rodu Herodov a tejto milerád budem povždy účastný.
INÝ DVORAN:
Pohotove i ja, ak sa smiem ozvať. Veď slniť sa v dvornom lesku, za tým pištia dušičky nepočetným ošmietačom, a ja veru nezájdem do zápače pre nikoho. Svieť, slniečko jasné-teplé, svieť… a nezapadni nikdy, ty najvlastnejšie slnko Herodovo… a objímaj svojimi lúčami, kto je toho vskutku hoden: len takého, len takého —
PONIEKTORÍ Z DVORANOV:
Mňa a teba, teba a jeho, nás a vás, vás a ich: ó, hej, hej!…
CHUZA:
Nepleťte, všetečníci! Dosť ste sa už i so svojou čeliadkou vytučili na odpadkoch kráľovského stola; ozaj dosť, i zišiel by sa vám dlhočizný pôst.
TRETÍ DVORAN:
To už nie, dobroprajný Chuzo, to už nie! Hoj, Bázanu dúbravy[18] ešte nejednu plachú srnku, kráľovské rybníky nejedného zavalitého okúňa chovajú pre nás a sareptánske vinice[19] na to nejednou ešte čašou perlistého vínca nám poslúžia! Veruže tak, či nám to kto žičí alebo závidí.
OBADJA:
A jazmínové besiedky i sladkým hroznom skrotených ochechúľ, ašak?… Bohaprázdna, rozpustilá chasa!
DRUHÝ DVORAN:
Veď ty mrzutý kazateľ, nech vladárom si trebárs za týždeň, viem, zakážeš všetky kratochvíle; dáš zavrieť útulné krámy, divadlo zboriť, preorať závodište… Ale len žiadno pohoršenie, milý pane mravokárca: potmehúdstva, falše, pretvárky jesto u nás vyše uší; na prípad dcéry Helkiášovej[20] i dnes príkladov… Už prepáč, ale i takých ulizkaných Talov,[21] a to so sivou briadkou, s plieškou na hlave, rúči húfec potĺka sa medzi nami; nielen brnkne tu i tam kŕdlik chichotavých hrdlíc, vábivých prepeliek: frýn vyfintených…[22]
ŠTVRTÝ DVORAN:
Veru, ani v Suburskej ulici v našom velebnom Ríme —[23]
PIATY DVORAN:
Alebo u nás v krásnych Aténach na Kerameiku —[24]
VIACERÍ Z DVORANOV:
U nás v Sarde![25] — V Milete![26] — V Tarse![27] — V Kyrene!…
OBADJA:
Pozbieranci zo všetkých kútov sveta!
ŠIESTY DVORAN:
No, a žrútov Pantolabov, cudzopasných Formiov, ľaptákov Trasov… hajaj!
CHUZA:
Netárajte! Súdite čajsi po sebe, roztopašníci!
INÝ DVORAN:
Čo pravda, to pravda: či Jeruzalem, či Tiberias hodne sa pripodobňuje oným povestným mestám; ovšem kde líce, musí i rub: no zato neodškriepne vzdelávame sa, napredujeme, pášeme pokrok —
OBADJA:
Joj, pliagy, ostudy cudzácke! Za pokrok, chachacha! Pokrok o klátivých barlách… a osveta luny, do ktorej gánia oči podkované… Skaza skorej, spustlosť! Bičom zákona po nej, spleteným zo všetkých desiatich —
MANAHEN:
Prosím, len nie prieky a hádky! Vzácni Chuzo a Obadjo, dajte si pokoj s vetroplachmi: beztak nezapriete im ústa. A viete, ide o sviatočnú náladu. — Nuž správu tú oznámte predovšetkým prefektovi Severovi.[28] Podľa i s ním uzneseného poriadku zaujať má stanovište u západnej brány —
OBADJA:
Ten nadutý vojak! Vedie si ti ani dáky plnomocník… Prečo nie prv Šimonovi, predstatovi synagógy?
MANAHEN:
Nedbám, i tomu; pošlite priam do Magdaly.[29] Lež aby nepopúšťal uzdu nespokojencom… Ostatne naporúdzi je Severus. (Jeden z dvoranov odíde.)
OBADJA:
Pravda, prvej podpáliť a potom čo i krvou uhášať plameň. S touto hašterivosťou počítali od vekov —
CHUZA:
Nemaj strachu, Obadjo: kňaz Šimon aj sotva príde sem na poklonu.
MANAHEN:
Dopustím, lebo mesto to považujú ešte vždy za nečisté, pošetilí zarputilci! Ale či Kaifáš[30] nebadá, aký prevratný je veľkňazský stolec,[31] na ktorý náhodile dosadol? A Vysoká rada[32] tam, s mudrákom Annášom[33] na čele, nevedela by, že nevývodí ako za doby Hyrkánov?…[34] Slepci, zadubenci sú napospol; no pretrú si raz oči, ako najašení strhnúc sa zo sna svojej domýšľavosti.
CHUZA:
Tým viac, keď i od stepí jordánskych zašumieva to akýmsi neslýchaným, tajomným ruchom. Syn Zachariášov a Alžbetin[35] usilovne ho rozduchuje: ľahko môže rozpútať víchricu, ktorá zachváti ľud a tento potom ako hospodár na svojom humne narábať počne —
OBADJA:
Ech, na lžiprorokov nebolo nikdy nedostatku! — Zákon a podanie, ako od nepamäti, udrží už Izraela i naďalej pri pravej viere, zdedenej po jeho svetlých, so samým Jahvem[36] obcovavších patriarchoch.[37] Len odhŕňať od neho, odlučovať tie kadejaké nepriateľské rozkladné vlivy a poruchy: ten nápor štiepajúci jeho tvrdošijný ráz, podnet k zahrýzaniu sa medzi sebou, zmysly mu omamujúce lákadlá, tú pláchu zatemňujúcu mu cit náboženský… vôbec otravu jeho írečitých mravov: a odolá snadno každému mätežníkovi zo svojho lona. V tom som si istý!
CHUZA:
Nepodceňuj, Obadjo, toho človeka. Ja sám dosť sa prekonávam, presvedčujem, a predsa len zdá sa mi, ako by prorocký prejav z úst nášho veľkého Izaiáša:[38] „Hlas volajúceho na púšti: Pripravujte cestu Hospodinovu!…“ poukazoval práve naňho, a toto až priveľmi hovie očakávaniam, v ľude od časov Malachiášových[39] prechovávaným.
JEDEN Z DVORANOV:
Náš dômyselný Chuza dobre húta. Všeobecnú napnutosť, rozháranosť, podráždenosť badať všade, kamkoľvek uprieš skúmavý pozor: akýsi šramotiaci predcit, či jak by sa to mohlo pozvať —
MANAHEN:
Tak sa zdá i mne: čosi sa kutí v Galilei. Na šťastie, Jochanan oddaný je úprimne domu nášho veľkodušného panovníka. Ako písem znalý, bezúhonný a nadovšetko spravodlivý muž neraz zasadal v jeho spravujúcej rade a tu dopomohol mu prezieravosťou svojou zmariť nejeden úklad, váhou pádnych dôvodov odčiniť nejednu krivdu, láskavým prostredníctvom i najpríkrejšie protivy zrovnať na bratský súzvuk; no a vrelým ľudomilstvom svojím čo zakaždým nevykonal na prospech trpiacich blížnych, obmäkčiac u zámožných ich tukom zarastlé srdcia!?… Pamätáte sa predsa: napríklad na spor gadarenský[40] o pastviská v Galád;[41] na pohromu, zasiahnuvšiu Ramot[42] v Perei... A počas manželskej rozopre v rodine predáka Azaela jak uhájil k radostnému uspokojeniu kráľa túto božskú ustanovizeň v jej nenarušiteľnosti a čistote, trebárs sám slobodný, ba vyhybujúci manželskému zväzku. Nuž, takej povahy človek nemôže byť nebezpečný; naopak, svojím opravným, ušľachťujúcim pôsobením práve užitočný. A hľa, i posledne pri odchode kráľovom až z Betseanu[43] sponáhľal sa sem, aby mu požehnal na cestu. Však dosť o tom. — Hej, i z veže paláca dajte zatrúbiť ohlas, po terajšom posolstve na znamenie príchodu kráľovho po prvý raz: nech zatrasie budovami mesta — ešte i tým morom zvlní a ozve sa rad-radom v okolitých pahorkoch až po ďaleký homolovitý Tábor.[44] A potom —
CHUZA:
A čo je ešte v liste, Manahene? O purpure kráľovskom pre nášho najmilostivejšieho pána nieto v ňom reči?…[45] Nezamlčuj, tož hádam kráľ nadarmo by sa bol ustával do Ríma?
OBADJA:
Hach, a Judea i ďalej by väzieť mala v potupnom jarme, krčiť sa pod neprístojným opekúnstvom!?[46] Jeruzalem ešte vždy mal by smútiť ako opustená vdova, popol siroby na ubolenej hlave a v podolku kamene surových urážok Pilátových,[47] lebo že zdráha sa mu na podkupný spôsob oddať i ostatný šperk z hrdla svojho?… Ako, či nie Tibérius je pánom zeme okršleku, ale lecijaký dobrodruh-povýšenec: onen úlisný, hrabivý a zhýralý Sejan!?[48] Och, prevrátenosť a mrzáctvo sveta!… Škoda úbytku v pokladnici našej — nielen Chrámu, čo je slušné, nielen Rímu, čo je, bohužiaľ, nevyhnutné od času neblahej záveti predchodcovej: ešte i takéto netrebné poplatky vyvažujú sa z nej. A čo umdlelo námahy, koľko potu sa vycedilo, než pohromade bola toľká suma! — Zaiste národ prial by si uvidieť i nejakú náhradu za to: pováženie, povznesenie; ináč nie div, jestli zašomre, sklamaný v nádejach, a nevôľou preplnený pohne sa, pobúri… lebo veď štvrtákom byť, či to nenie i nad mizernú polovičatosť? Ba druhého Judasa Machabejca by som uvítal rád v pánovi svojom,[49] toho, pomazaného na temeni, vo vystrojení bohatierskom, na ústach s nadšenou prôpoveďou: „Nie na množstve vojska záleží víťazstvo v boji, ale z neba je sila!…“ A títo spupní votrelci, títo lakotní príživníci prášili by —
MANAHEN:
Obadjo, nerozjatruj sa: je to počínanie nerozvážne i povážlivé. A bez otázky, len priateľstvo s Rímom je tým stromom, čo nám môže priniesť žiadaného ovocia. Dokázalo sa to i najbližšie: za osláveného Augusta.[50]
OBADJA:
Ech! Mňa to berie — trpezlivosť opúšťa ma!
CHUZA:
Akiste princ Agrippa tam zamútil vodu,[51] jestliže nezdar…
TRETÍ DVORAN:
Hja, miláčik cisárskeho princa Caia![52] Ako taký isteže bude tam mať rozhodujúce slovo. Nedávno radca Trebónius dal mi čítať ,Denník‘ rímsky, kde stálo opísané, ako náš princ bavieva sa tam: — Na hostinách, vraj, vyspevuje Anakreontove skolie,[53] i že je vskutku taký výborný spevák ako vytrvalý hodovník… Potom, že do bielej ako sneh a obrúbenej zlatom tógy oblečený[54] a s amarantovým vencom[55] na hlave, obetúva vo svätyni Venušinej,[56] a vtedy, vraj, i sama tejto socha zdá sa usmievať svojmu zapálenému žrecovi v ústrety… V divadle, vraj, zas prednáša Ovidove verše z knihy Ars amandi:[57] a tu, súc beztoho krásnym holobriadkom, k tomu i citom sa rozplývajúc a posunkujúc pôvabne, je vraj ozaj do zjedenia pre obe pohlavia poslucháčstva… No a všetko to ho bezpochyby tiež doporučuje! — V novinách potom nasledovali čo najlichotivejšie pochvaly naňho: pre jeho spôsobnosť, okázalosť, rytierskosť; vraj, povahou naozajstný Riman —
OBADJA:
Beda Sionu!…[58]
MANAHEN:
Dajteže pokoj. Mnohovážny Peritus podistým nemal kedy dopísať o všetkom. Dozvieme sa ostatné onedlho.
PRVÝ DVORAN:
A o prekvapeniach pre dvoranstvo takže niet v liste zmienky?
ŠTVRTÝ DVORAN:
O daroch vernému služobníctvu podobne ani znáčka?…
MANAHEN:
Ticho; náš najmilostivejší pán a kráľ neurobí krivdy nikomu. — Konečne v dopise len to stojí: „Celé mesto nech stane na nohy ako jeden muž, pozdraviť pána a kráľa svojho —“ Počujete: kráľa svojho! — Áno, ako jeden muž! Onô: i u správy mesta vykonajte, nech rozoženie hlásateľov ulicami, po poliach, záhradách, viniciach… tak vyburcuje, pohýbe všetko! A po treťom zatrúbení dajte zažať slávnostné ohne, fakľami vzbĺknuť hen radom pínií[59] a terebínt;[60] šumieť dajte hrkotavým cisternám, nardu[61] a tymianu kúriť sa a voňať, veselej burácať hudbe, ratolestiam a kvetu stlať sa po rínkoch — ľudu sa valiť jasavo pokrikujúcimi, tlieskajúcimi vlnami… Preto rušajte, do skoku, každý za svojím povolaním… (Dvorania sa rozpŕchnu.) I vy, ľúbezní, Chuzo, Obadjo a ostatní hodnostári dvorní, priložte k dielu nápomocné ruky. Kráľ, môj prevzácny súkojenec, nech splesá nad divadlom, pozorovaným tu z týchto okrášlených stolíc, jak sa ono mení okúzľujúcimi farbami a zvuky pod pokrovom noci hviezdnatým — i nech do sýtosti ukochá sa vo veľkolepých poctách, prinášaných mu vďačnými zástupy uveličeného národa!… (Vtom očuť zatrúbenie z veže.)
CHUZA:
Ja idem uvedomiť milostivú pani kráľovnú.
MANAHEN:
Už som to idúcky vykonal sám. A zvláštno: na tú zvesť nezahorela ružou, ale zbledla ani ľalia a oči jej zašli akoby do hmly, ktorá obracia sa rada na slzy; až som sa zarazil.
OBADJA:
Čo by to malo znamenať? Radosť predsa prezradzuje iný obličaj —
CHUZA:
Videl som chaldejského veštca[62] vychádzať z jej svetlice; nebodaj ten zakabonil jej ináč jasnú myseľ. Škoda tak čistej oblohy poťahovať poverčivým čmudom —
MANAHEN:
Niet stihu na lúštenie hádaniek. Poďme po svojej práci, páni; slnko, hľa, nahýna svoj ohnivý oblúk nad visatý Karmel…[63] Ja odbehnem so správou k Trebóniovi.
OBADJA:
Ani kroka bez týchto ošklivých zazeračov-dozeračov! (Odchodí za Chuzom.)
MANAHEN:
Obadjo, daj pozor!… No hlava rady, aha, sám prichodí.
Trebónius a Manahen
MANAHEN:
Výtečný Trebónie, náš najmilostivejší pán a kráľ ešte dnes zavíta domov.
TREBÓNIUS:
Viem už o tom. Písal mi Peritus od toho istého posla, od ktorého tebe.
MANAHEN:
Ah, tedy tiež? A iste ani nie tak stručne ako mne, nepatrnému dvormajstrovi… a vari i niečo zvláštneho pritom, prekvapujúceho, potešiteľného? Veru rád bych vedieť. — Hoj, tým by sa len uhovelo vyšším-nižším vrstvám, celému poddanstvu!
TREBÓNIUS:
Ako sa vezme; lež chcel som to i tebe povedať. Nuž: z dopisu jeho, ale dokladám, viac medzi riadky ako bezprostredne, vyrozumel som, že kráľ, idúc do Ríma, veľmi milo zabával sa v Seforis…
MANAHEN:
Prečo by nie? Vo svojej krajine kráľ je všade doma, u kohokoľvek —
TREBÓNIUS:
Tobôž nepochybujem; tedy doma bol tam i u boháča Filipa, pravdaže doma!… Lenže, milý Manahene, on i teraz o návrate svojom znova sa zastavil uňho (ak i jeho doma našiel): a to s nákladom čo najskvostnejších viazaniek pre jeho manželku…
MANAHEN:
Pre manželku Filipovu, hovoríš? Ach, iste mýlka, nedorozumenie! Ale veď Filip, ako nám všetkým známo, je mnohonásobným statkárom v celej Palestíne, obchody má v Tyre,[64] v Damašku…[65] lesy na Libáne,[66] v Dedane[67] bane… i mal by tedy odkiaľ trebárs i po kráľovsky onádheriť si ženu!
TREBÓNIUS:
A ak sú okrasy skutočne kráľovské jej predsa len milšie, vítanejšie? To pováž, múdry Manahene. Dosť na tom: čo len drahocenného u našich chýrnych klenotníkov Dioskuridov, u Ludia, Kleomena a iných umelcov-priemyselníkov v Ríme nachodilo sa na sklade alebo stihlo sa načas vyhotoviť: to všetko sa za drahé peniaze zakúpilo, zabalilo rúče, opatrne priviezlo a na znak holdu i poskladalo k nohám švárnej Herodiady. Tak, priateľku: tá zvodná krásavica a vysokomyseľná žena k tomu — však ju tiež poznáš — akiste zaujala kráľa a polapila so všetkým činom do čarovnej siete vnád a pôvabov svojich —
MANAHEN:
To je nemožné! Veď kráľ je ženatý, i miluje svoju krásnu družku a ona jeho; vzor to manželstva! Potom Filip predsa je jeho bratanec, ba i Herodias je mu príbuzná. A napriek tomu títo odprvoti akoby zúmyselne vyhýbali dvoru — toť, asi rok len, čo zblížili sa bytom do Galiley — chlad, ako som začul, pre akési staré nezrovnalosti rodinné… no a rozumie sa, príliš odstávajúci rozdiel medzi ich obapolným stavom…
TREBÓNIUS:
Veď ale kráľ bol vždy blahosklonný a zápalistý nazbyt; či nemám pravdu?
MANAHEN:
Nie, také niečo nedopustí už sám pokrvný ich pomer, tým menej náš prísny zákon manželský! A ani Filip, súc nažive, nezriekol by sa dobrovoľne svojho práva. Nemožno to, Trebónie, nemožno!
TREBÓNIUS:
Hm, ľahká pomoc, kde je moc; a ver mi, niet tých nezrovnalostí pod lunou, čo nedali by sa konečne zmieriť, ešte i voda s ohňom — no a v studenom kremeni si čupí iskra: len ju vedieť vyvolať… A potom, či nebola by ti známa história predchodcu-otca, vášho takzvaného Veľkého Heroda? Mal ti žien na každý prst,[68] to je jedno; a po druhé za jeho panovania čo tam potieklo i rodinnej krvi, manželskej, dieťacej, a čisto z jeho ľubovôle!…[69] Nuž a takéto poťahy a zväzky by mali byť šetrené tam, kde rozum opanovala náruživosť? Idumejci to, Manahene, nezabúdaj! — A vieš, kráľ prial by si potomka, ten však akosi len neprichádza…
MANAHEN:
Neprepínaj, Trebónie! Nestraš; nezvikláš mojej dôvery… nie, tá hrozná doba nemôže, nesmie sa opakovať! Lež kráľovná — ach, úbohá, snáď už tiež zvedela niečo — ona, hľa, ide. Utiahnime sa; beztak sliediť nám treba po ďalších posloch.
(Odídu.)
Tu budem čakať, patriac do mora,
jak zďala ženú rovno zlatým rybkám
tie jeho vlnky čulé, lebo ich
vetierky stíhajú — tí rybári
zamilovaní: až i narazia
ich do chobôtky, do roztúženého
to brehu náručia a sietín šteť
,kysť hybišku[70] kol, tamarišky[71] prútky
i oleastra[72] rýchle ponoriac
do prúdu i zas zdvihnúc vozvysok,
na týchto sťaby zradných na udiciach
vhor vyšinutých všetky korisťou
odvisnú v dlhých kvapkách ligotných
k radosti rybárov, i s trepotaním
im popadajú radom do lona.
Ba hlbšie patriac, hlbšie pod povrch
ten vytešený, ktorý nepristane
mi k mysli nijak — budem čakať tu,
skúmave, mrivo hľadiac v šero vôd,
až na dno…
ZAMIRA:
Avšak, veliteľko vzácna,
smer iný to, kam ubierať sa má
horúci pablesk tvojej zrenice;
smer, jak ho slnko naznačuje práve
(ten nášho rodu, kňažná, svetlý boh),
na dennej ceste náhliac k západu:
hen, pozri, skadiaľ, stretajúc sa s ním,
zas tvoje vzchodí slnko, tomu rovné
čo do veleby; s týmže úsmevom
na perách kyprých, v rannom rumenci
však, s bozku rosičkou; z pliec splývajúc mu
ten istý chilat z nachu…[73] takto ťa
po dlhej noci clivej samoty
osvitnúť chvátajúc… Ó, zhliadania sa
bez hraníc rozkoš! Teš sa jej —
TAMAR:
Nie dosť,
i hlbšie ešte: na dno svojho srdca
ja zrak svoj potápam… Ach, mútnych tam
tkvie uzol tieňov: ten bych rozviazať,
tie prezrieť volila, čo obsahujú,
čo v tmavom vlákne taja predo mnou?
Bo šípim čosi, družky milé, čos’
nebývalého tuším. — A či ho,
lež jak mám potlačiť: svoj predcit? Recte,
čím schlácholiť či oklamať skôr… Hej,
váš spevot počuť chcem! — No, sštebocte,
vy sáronských nív ruže spevavé,[74]
veď jaro je — veď snúbiacich sa lások
je zlaté obdobie: a medzitým,
jak o svitaní tône polnoci,
snáď rozídu sa predtuchy mi šmúhy
a myseľ azda zjasnia na blankyt.
Spievajte!
JOHANA:
Rady rozptýlime, čo
ťa rmúti, kráľovná, ó, veľmi rady!
Však to nás všetkých vzácna úloha
a sladká povinnosť… Len rozkázať
ráč veniec piesní: a tie mladice tu
ho spletú z hlasov, ako škovránky,
tak jemných, čistých, vrelých, ľúbezných,
a ja zas, jak sa sluší na ženu,
sprevádzajúcou previažem ho stuhou.
Toť, Chalkol[75] má ich kytku. Napríklad
o holubici, dychtive čo čaká
holúbka svojho, na mandľovníka
si sediac vetve, kvet z nej v pyšteku:
i čosi-kamsi zatrepoce krielci,
bo vyčkala, jak on už prilieta,
v zobáčku pre ňu sladkú bobuľku —
Či o lanke, čo beží na studnicu,
a potrafiac tam svojho samčeka,
dvojakú žízeň razom uhasí…
JEDNA Z PANIEN:
Oj, Darda[76] ich má tobôž množstvo krásnych!
Tak o svadbe, keď s bielou ľaliou
sa ženil pestrý tulipán, i všetky
lúk jezreelských[77] kvety zišli sa
na veseliny svatmi: jedli peľ
a pili med; a pri slávičích harfách,
pri kahančekoch bdelých svetlušiek
na mäkkej pažiti si tančili
do rána… Potom, ajaj, o pasákoch:
ich o závod hrách, bujných výčinoch
u vatier, o potulkách za luny
vo šťastnom Galád —
TAMAR:
To sú veselé —
INÁ Z PANIEN:
Nuž, z Hemanových ktorú —
TAMAR:
To zas smutné,
porážajúce do prachu.
TRETIA PANNA:
Hoj, spevlesbickej speváčky,[78] tej túžobnice
cit v pieseň zrazený, ten unáša
i púta vraz: žiar, slasť…
TAMAR:
Nie, Melita —
ŠTVRTÁ PANNA:
Var’ radšej z Catulla?[79]
TAMAR:
Nie, Semprónia:
to razí cudzotou, aj príkre je,
len zmyslom lahodné.
ZAMIRA:
Viem, kráľovná,
ty domoviny zvuky počuješ
skôr vnímave. Náš slávny Mohalhal[80]
ich nastýbal čo najrýdzejších perál
na šnúrku hodvábnu, čo plajúcich
koráľov vojku kol labutej šije
vznešenej ľúbosti!
TAMAR:
Ach, pamiatky:
mne, ovšem, milé, z krásnych dievčích liet;
no spustím-li ich sinavý sťa závoj
prez prítomnosti svojej obličaj,
tým krikľavejšie cezeň vyniknemi
duše bledosť…
PIATA PANNA:
A či jesto dač
malebnejšieho obrazom i hudbou
než Pieseň piesní Šalamúnova?
Sulamit nôti:[81] Zavej, vetríčku
ty polnočný; príď, poludňový vánku,
a prevej záhradu mi, vône jej
nech tečú jarky, a môj milý príde...
JOHANA:
Ba to je, Ester, krása nad krásy,
nad nehy neha —
PIATA PANNA:
Milostivá kráľko,
mám začať? Prosím, ráč —
TAMAR:
Ha, rybôčka:
vzal kormorán[82] ju mrzký: jak mi ľúto
jej. — Prečo len sa švihla z tíšiny,
by zahynula, chúďa?…
JOHANA:
Abo snáďžalm Dávidov ti, z totých velebných,
skôr zodpovie, žalm, v ktorom hlbokosť sa
dôvery druží s výškou nádeje:
tie z nebies sily v hrudi človeka?
Ó, vzchop sa, kráľovná, jak hybká cypriš
spod ťarchy búrky, vzpriam sa… nevšímaj
si malicherných závad; trúfalá
buď, hrdá, pevná, jak si bola vždy,
odkedy svojou zve si ťa náš národ,
ťa milujúc, ba zbožňujúc ťa až…
Hej, drž sa zavše Boha, v ktorého
si uverila, stanúc medzi nás,
jak z modlitieb som zaslýchala tvojich
i vzdychov neraz — vysielaných, toť,
i stade do noci — ti u nôh sediac
a hľadiac v tvoju zduševnelú tvár.
Och, jak bych rada z ňadier preliala ti
úfnosti svojej unášavý prúd!
Ja dúfam, áno, mám tiež predtuchu:
však o tom, že sa mrcha svet ten zmení
na lepší, scudnie, zmladne orlicou,
ozdravie… Neviem, kde som popadla
ju, sladkú tuchu, či mi zmyslov vrátky
snáď vnikla do útrob — bo v zaznanej
bár Galilei, preds’ len tiahne to,
je sťaby poľaň na úvetrí ducha —
a čiže dnu sa ona zrodila,
kés’ samobytné zrnko, klíčiace
už vo mne — lež, ach, slabá žena som,
v tme tápajúca; žiadna prorokyňa:
nie, neviem, skaď je, len viem, z predtuchy
že žijem tej, ňou dýcham, tep jej cítim!
Môj Chuza rečie mi vše: Treštíš zas,
zas blúzniš, ženo; ale načúvat
iež, dumá často. — Nože, spievajte!
(Zatrúbenie.)
TAMAR: Hach, čo to?
JEDNA Z PANÍ:
Druhý ohlas, kráľovná,
že ide kráľ; až zaznie do tretice,
tu bude už. Stráž vyzval Manahen —
TAMAR:
Nie, nespievajte! — Mne tak teskno je;
aj strach ma prejal… Spoločnice drahé,
ó, inak hľaďte úzkosť zažehnať,
ňouž schvela som sa sťa trsť od vetra,
čím iným. — Ach, var’ rozprávajte radšej
kús’ povesť, ale dlhú, dlhú, že
jak veľká sieť sa rozstrie, do ktorej
všetkými osťmi svojej pozornosti
sa zachytím a pripnem pamäťou
i obraznosťou, zatratím sa v nej,
zabudnem… zrazu však i zobudím sa,
prinavrátená sebe, v úlohe
sa nájdem manželky i kráľovnej,
čo očakáva s nezbednou až túhou
manžela, kráľa svojho. Skoro ju,
tú povesť, skoro!
ZAMIRA:
Zhovej, velepani,
len za chvíľku sa v mysli prehrniem,
pohľadám nitku — počiatočnú — hneď,
hneď! Potrp… Naša slávna domovina,
vysoká Petra,[83] k prsiam primknutá
nebotyčnými štíty, tá je hniezdom
podivných povestí, bo za synov
vždy orlov rodila: i nejeden
z nich, Nabatejských menom,[84] preslulých
i dielom mieru ináč, obchodom,
bohatierskymi preslávil sa skutky.
Ktorého vychytiť? Či toho, voj
čo z Beduínov[85] zriadil túlavých,
a podrobiv si diaľne Sinear,[86]
so Seleukidov pokladom[87] sa vrátil
sťa karavána skvelá v otčinu?
Či toho, ktorý po výprave zdarnej
v Mizraim[88] faraóna[89] zahnav v púšť,
u jeho stola v Tébach[90] hodoval;
si pokoril i Etiópov čiernych,[91]
ten postrach Egypta prv? Abo toho,
na jehož povel pyšné bralo Hor[92]
sa otvorilo, sklenul El-Khuzneh,
chrám, akého ni Karnak nezná?[93] A či
snáď niektorho, či víťaz v Okazhu —
v tej Olympii Šťastnej Arábie —[94]
pred početnými sokmi statnými
odniesol trofej z vavrínu i zlata?
Ó, veľa ich je, veľa! Ani hviezd,
a každý —
TAMAR:
To ma nezaujíma,
Zamiro, a som Herodova žena,
nezapomínaj, odorvaná, ach!…
ZAMIRA:
Tak hrdinských žien deje hádam: tých, čo
Tými povŕham:
vymohli mužov, čo sa dali zajať!
Ó, trud!
ZAMIRA:
Tož báje Šeherezády[97]
Tým zas závidím.
Dosť! Nerozprávaj… Mne je do plaču —
Hľa, na myrtovom kroví zabronelej
čo rosy! — Či sú slzy krvavé?
Och, nepokoj! Och, súžba! Ja si — zúfam!…
PANIE (razom):
Čo je ti? Čo ti, jasná vladárko?
TAMAR:
Tá moja duša zmietaná je loďkou
Ó, čo ti, povedz,
kráľovná!? K samovýčitkám preds’ niet
ti príčiny: máš čisté svedomie,
že krištáľ ryjca nie je čistejší;
neublížilas’ nikomu, si vľúdna
vždy, dobrá, láskavá.
JEDNA Z PANIEN:
A krásna si,
jak palmy lepozjav, jejž nosíš meno![101]
TAMAR:
Ach,čo mi z toho?
ZAMIRA:
Šťastná podobne.
TAMAR:
Ba nešťastná!
JOHANA:
I čo ti? Vyslov sa
pred nami, panovnico, vernými ti
služobnicami: a my zdoláme,
buď čokoľvek! Viem, plácha[102] bude ak,
jak na zrkadle od vlastného dychu
(tak mátame sa často sami…), no
len odvrátiť sa: zmizne, a či, ach,
dač vsiaklejšie?…
TAMAR:
Veď neviem, neviem nič;
len badám, čujem: čosi úžasného
sa blíži… ha, jak oko svrbí ma!…
A tomu ,čosi‘ nevládzem, ach, ujsť —
JEDNA Z PANÍ:
Kráľ príde, kráľovná, kráľ! Milujúci
ťa manžel —
TAMAR:
Ktože? Skade ty to vieš?
Kde dôkazy, kým dlel preč?…
PANI:
Prinesieich
všetky on sám, uvidíš. — Ľaď, kúdol
za mestom! Iskrí v slnka paprskoch
zhasínajúcich…
TAMAR:
Staď, ha, pozrite,
krkavec! — Dva — tri letia, vrhajúc
stín čierny morom — i mne krížom duše —
Včuľ kolocú… och! Iste úbohú
tu obeť zvetrili; joj ony, ony!
ZAMIRA:
Nuž sen tvoj, kráľovná, ťa trápi! Sen,
čo tamtej noci troch havranov vzduril
ti nad hlavou. Však veštil Chaldejčík,
že prekvapenie vzácne znamená —
TAMAR:
Ó, prekvapenie na div! Zamiro,
ja neriekla mu, prvý krkavec že
tvár zrazu dostal, a v nej poznala
som Herodovu s desným úškľabkom,
a druhý… prebeda! Hach, ten ich škrek!
PANIE (pretekave):
Ver’, šaľba to; mam — Morských
pien tam šumot! —Sen, zdanie len — Hej, obraznosti hra!
Ó, upokoj sa! Zbodrej! —
JOHANA:
Silná buď,
kráľovná, povedomá, zmužilá;
ó, z mojej viery ti, z tej vrúcej studne!…
(Zatrúbenie.)
VIACERÉ (povstávajú, s údivom):
Ha! Do brány už vchádza — Davy, ťaj! —
Jak v zorách vzbĺka mesto! — Koľký hluk!
Spech námestím…
TAMAR:
Och, jak mi srdce tlčie!
Tie muky, mdloba, neznám im ni slov…
Dovoľte, mne si treba oddýchnuť,
uľaviť slzami; nie, takto ho
nemôžem prijať. Tichej do svetlice
ma odveďte: nech tam sa vyplačem,
a od tej rosy, uvädla jak byľ,
osvežiem, povstanem — ho uvítať.
Snáď odpustí mi krátke omeškanie —
(Zájde dnu so sprievodom okrem Zamiry a Johany.)
ZAMIRA:
Ach, čo sa to deje s našou dobrou kráľovnou? I sama sa bojím, tŕpnem, zmŕzam.
JOHANA:
Hľa, vaša nevykoreniteľná pôverčivosť! Čo som sa už nabrojila proti nej, a predsa bez výsledku! Ostatne, možno kráľovná je vlastne chorá; no uzdraví ju kráľ, veď radi sa videli vždy ani hrdličky, a láska je najlepším lekárom na svete. Ba len nepozbývať predovšetkým dôvery k sebe samému, potom môže prísť protivenstvo.
ZAMIRA:
Joj, poďme, Johana, tíšiť-tešiť chuderku, aby v ústrety mohla kráľovi; ináč, čo povie on? Ja idem —
JOHANA:
Hneď. Len Chuzu by som rada zočila, aspoň jeho poučiť, čo sa stalo.
(Dvorské služobníctvo vtom pribehne, napochytre pozapaľuje svetlá, obetné ohne, kadidlá a zmizne.)
Dvorania podistým priam budú tu. Aha! Viď to radostne rozochvelé mesto, plávajúce v potope svetla; počuj vzrastajúci jasot v sprievode výskotných píšťal, búrlivých bubnov-kotlov… Toť, ponáhľajú sa dvorania.
Manahen, Trebónius, Chuza, Obadja a iní dvorania.
MANAHEN:
Sem, dokola, dvoranstvo bez rozdielu! Kráľ prichádza: i ako jeho najvernejší poddaní a služobníci prijmime ho čo najpokornejšie a rozumie sa, i s okázalým holdom —
OBADJA:
S najvyššou úctou.
CHUZA:
S najteplejšou láskou.
TREBÓNIUS:
Ukloniac sa mu hlboko, ako svetlému poslovi božského Tibéria —
OBADJA:
Už i božského? Vari privčas. A pamätaj, Trebónius: náš panovník nie je poslom ničím, ale naším kráľom!
TREBÓNIUS:
Buďsi po vašom, prchliváčku, buďsi.
MANAHEN:
A kde sú ostatné dvorné dámy? Ešte vždy neboli by sa vyfintili nadosť?
CHUZA:
A sama milostivá kráľovná kde?
ZAMIRA:
Tu čakala už drahný čas.[103] Nenazdajky jej zle prišlo, i utiahla sa na chvíľu zotaviť sa.
JOHANA:
Iba okamžitá rozladenosť, páni, nič viac. Skoro pominie.
TREBÓNIUS:
Bodaj sa jej nepredĺžila, bodaj!
CHUZA:
Úbohá kráľovná —
MANAHEN:
Veru-veru.
JOHANA:
Čo to? Zloveštci-krkavci ste i vy? Chuzo, povedz nám, čo sa skrýva v týchto polonarážkach?
MANAHEN:
Prosím, nemeškane poustávať sa pre jej milosť pani kráľovnú i s družinou! Nevidíte nádherno strmý postup sem nášho najmilostivejšieho pána a kráľa?
(Zamira a Johana ujdú dovnútra.)
VŠETCI:
Hosana![104] Zdrav buď! Sláva!
(Zo zástupu, sprevodiaceho kráľa, očuť podobné hlučné výkriky, pomedzi to fanfáru atď.)
Tu v týchto kreslách zaujmime miesta,
pred sebou prepych tohto večera. —
Nuž, navrátili sme sa šťastlive
do našej ríše, do Tiberiady
nám drahocennej, plní úľuby
a nasladenia. Lebo pri priaznivých
preletiac vetroch morské priestranstvá,
jak v Akku[105] vposled krídla zložili
sme plachetné a na pevnine pevnou
si stali nohou, i ten Feničan
(ináče sused nie vždy zdvorilý)
nás vľúdne prijal; no a prekročiac
hranice jeho, tu už zase národ
náš, jak nás viedla hravo-kľukate
púť — vydurený vzpruhou ochoty,
nám k úsluhe, a v tomto chvate zápäť
i rozožatý v tvárach na spôsob
cédrových pochodní, nám k posvitu —
sa všade zhrnul kolo nás: nás vítal
jasotu krikom, na skvost bez rovne
nám strojil hody, zdvíhal nebesá
nad nami slávy, vonným srdca teplom
nás zahrievajúc, ovievajúc nás
milotou duše. Zvlášte v Seforis,
tam — čoho budeme vždy pamätliví! —
tam vytrysklo to tisíc prameňmi
zo žriedla radosti, nám k rozkoši;
a totu, ako jasno vidíme,
nastáva šťastnej cesty zakľúčenie
vrcholom blaha… Vďaka za všetko! —
Sme v Ríme boli, v onom strede sveta
nepohnuteľnom, zájduc bludicou
ta: aby sme sa hviezdou obrátili
o svojom lesku. Pričom zámer náš
bol nie tak hovieť vlastnej ctižiadosti
(bárs ctižiadosť nie posledná je cnosť),j
ak národu skôr spomôcť, starostný
čo lekár, pestún, rozpoltené údy
mu vedno sceliť, v telo úhľadné
ich sformovať, a životných síl, túžob
veň napustiac, ho v našej podobe
na prestol povzniesť v Jeruzaleme:
tak vydobyť mu slávne dedičstvo
po slávnych predkoch späť, i spôsobiť,
že Izrael a Juda,[106] jedenkaždý
zas bezpečne si bude bytovať
pod svojím vínnym kmeňom, pod fíkom
od Dan až k Bersabé![107] Ten úmysel
náš, bohužiaľ, sa minul svojho cieľa
nateraz. Nie však z nedostatku snáď
príčinlivosti našej, prípravy,
bo obstojným súc lovcom, namierili
sme na ten cieľ ho okom nemylným
i opereným šípom nadostač,
napätú v svoj čas spustiac tetivu —
Lež v Ríme sú dnes nevysvetliteľne,
po nevýpočet divné pomery…
šak, Perite?
PERITUS:
Ó, divné, jasný pane!
HERODES:
Sám Tibérius, veľký sveta pán,
zanevrúc na svoj svet, kdes’ na Kaprei[108]
dlie, Sejanovi[109] zveriv opraty
vladárske. — No a tento (ku nemuž
už naša hodnosť zbránila nám prístup)
ich ozaj tríme ani Faeton,[110]
dľa nálad chvíľkových: z tej závratnej
výšavy hneď sa nahnúc po pozemský
kvet, ligotavý kamienok; hneď zas
sa za oblakom pustiac v divý cval,
mu vydrieť Jovišov blesk…[111] Našťastie,
prítomnosť prchavá to, bo je prchká,
sťa oheň sám: čosi-kamsi len
a prekotí sa v priepasť minula;
takže sa nám zdá, zoriť vidíme
už našu budúcnosť! (K Herodiade.) Či nenudí ťa
prímluva táto? Povedz, drahúšku.
HERODIAS:
Oj, nie, môj pane.
HERODES (pokračuje):
Lebo pri tom všetkom,
jak v meste sme sa octli, prijatí
sme boli slávne, lichotive až
pre náš stav, dôstoj. Patricijské rody[112]
ozávod vzdávali nám poklony
a vyznačenia; ba svoj zvláštny hold
i vrchnosti nám priniesli: a z fóra,[113]
kde v odiv náš sa zástup zhromaždil
až nedohľadný, stadiaľ — pred nami
liktorov[114] dvojrad — zrovna triumfálnym
pochodom viedli, sprevodili nás
na svetodejný, chýrny Kapitol,[115]
kde ešte len sa rozvila cti pompa
nám kvôli, hajaj! Vážni starcovia,
odení všetci v senátorský šat,[116]
z miest razom povstali a jednohlasne
i so zápalom privolali nám:
„Zdrav buď, kráľ! Salve…“[117] Či tak, tajomníku?
PERITUS:
Ó, áno, pane kráľu!
HERODES:
Nuž a tučo v dome našom?
MANAHEN:
Všetko v poriadku,
ach, všetko, veličenstvo. Ako by si
bol zďala prísnym okom dohliadal,
tak chovalo sa tvoje dvoranstvo;
tvoj dom ti hájil česť.
HERODES:
Som spokojný,
môj Manahene ľúby. Oj, tys’ bol
vždy našou snímkou vernou; samodruh
môj, schovávateľ mojich zámyslov
i túžob skladník zavše! — Nenadarmo
sme jedných ňadier zvisli ovocím:
staď súvis náš… Ver’ nezabudnem ti,
ni iným prítulnosť ich. — A tu v sídle?
A vo vojsku?
SEBNA A ACHISAR (razom):
Tiež vzorný riad a sklad.
HERODES:
Rád počujem. — A správa celej ríše
jak poviedla sa za ten drahný čas?
TREBÓNIUS:
Dľa tvojich úprav, jasný panovníku,
sa spravovala rada vo všetkom.
Spor s Feničanmi zdarne skončil sa
tak, že sme hodne pomkli pomedzie
k nim galilejské: bo i Vitellius,
miestodržiteľ sýrsky, s dôrazom
prial tvojmu právu.
RADNÝ PÁN:
Lebo musel priať
Tvoj totiž, veličenstvo, predchodca,
on, Veľký Herod, položil to právo
na nehnuteľný základ —
DRUHÝ RADNÝ PÁN:
Áno, on!
OBADJA:
Ba ešte Asser, praotec![118] Bo jeho
diel zahrnul i veľký Sidon —[119]
HERODES:
Ba
i prorok Eliáš tam sídlil raz,[120]
hosť vdovice, čo?… Tiež dač zavážilo
u kramárov, jak? — Pekne. Teší ma.
Náš návrat dosvedčil, jak okrotli. —
A s Damaškom čo?
TREBÓNIUS:
Trvá v držiteľstve
čo prv. Jak tamto Vitellius nám
bol poruke, tu, vraj, už nemohol,
bo arabský kráľ vzprel sa proti tomu
až s vyhrážkou.
HERODES:
Náš roztomilý tesť!
TREBÓNIUS:
Vraj, za Aelia Galla ešte, keď
on egyptským bol miestodržiteľom,
odplatou dostal Arab Damašek,
za pomoc totiž, akú Rimanom
poskytol proti Jemenu. I toto
je podnes jeho panstvovania tam,
vraj, fundamentom.
HERODES:
Zastaralá vec.
Aj nájdeme raz zručný sochor, hej,
ten základ vypáčiť: a beloskvúci
nám svitne Damašek! — A ponosov
moc skrslo vážnych?
TREBÓNIUS:
Vytknem najvážnejší.
Z Jeruzalema od sanhedrínu
tá žiadosť došla, podporovaná
i Pilátom —
HERODES:
Čo? Sejanova stvora
tá čiaha ešte i sem palúchmi?
TREBÓNIUS:
— tá žiadosť došla, by sme do šraniek,
vraj, snažili sa vtesnať pôsobenie
Jochananovo[121] čím skôr, vlastne ho
zmarili — čomu my však významu
nepričítali ani za mak…
HERODES:
Správne.
Jochanan bol i je nám priateľom.
Má svetlo ducha, k nemuž utiekať sa
neprestaneme ani pozatým,
a spravodlivý muž je, zrovna svätec:
i naskrz nemôž’ škodiť nikomu,
len osožiť. — Oj, rúče odpravili
ste nátisk toten! — No a v národe
kých nálad prejav?…
OBADJA (predbehnúc Trebónia):
Dane vtekali
dosť riadne, kráľu môj: čo pripísať
po prvé načim lanskej výdatnejšej
úrode; potom onakvejšiemu
rozmachu obchodnému; po tretie
i prísnejšiemu vyberaniu. — Ale
ráč dovoliť mi byť i úprimným,
jak verný sluha má byť: zvlášte ľud,
ľud žiadal by si poľahčenie bremien,
čo na brázde mu ťažia, na hlave,
chlieb zmenšujú mu v hrsti, zhoršujú
mu odev na tele; i robotizeň
ho tlačí otrocky, vraj, nútený
súc k prácam kráľovským; aj záštity
by pred cudzími prial si vydieračmi,
tej pred colníkmi zvlášť —
HERODES:
No, Obadja
snáď riekols’ už i moc. Och, blahobyt
národa i nám leží na srdci!
Oň pečovali sme vždy otcovsky,
i budeme. Však ľud tiež musí vedieť:
Mozole ľudu — to sú poklady
kráľovské, spolu i bohatstvom jeho,
čo chráni, mocou, i čo dobýva;
znoj ľudu zas — to perly koruny
na hlave kráľa, svietiace i jemu
pokoja dúhou; no a ľudu krv —
to z šarlátu plášť[122] v pleciach kráľovských:
vychádzajúca ponad zemským rmutom
i jemu zavše slávy zornica…
(V zástupe tlmený šemrot.)
Nič vzdych, nič osrk! — (K Herodiade.) Či si spokojná,
Herodiado krásna, so mnou? Šepni
mi…
HERODIAS:
Veľmi, kráľu môj!
HERODES:
Hoj, záujem
národa i nám ťaží na srdci!
Aj bude nám ho povždy obťažovať,
sa rozumie. Z tej práve príčiny,
ze cítime sa zrastle s národom,
s ním spolu svojský nadpradieme život
(ak jeho niť sa niekde natrhla);
svoj pestovať mrav, zvyky budeme
a ostatné, čo zve sa výchovou:
len potrusujúc časom ako rosou
ju peľom svetlých vymožeností
(a má ich Riman skvelý, jemný Grék!),
by zúrodnela na kvet vzdelanosti
čím pestrejší… šak, filozofe náš?
Pravdaže! — Toť, čochvíľa zavíta
k nám slávnosť presníc, passah pamätné:[123]
a vtedy s ľudom do Jeruzalema
si vedno zájdeme, kde za spolný
zdar vo zbore sa pomodlíme valnom —
nie aramejsky,[124] lichým nárečím,
lež v svätej mluve otca Abraháma —
ku Hospodinu vrúcnu ,hagadu‘;[125]
a ako Joziáš[126] raz, z našich stád
podarujeme i my v ten čas množstvu
moc krásnych baránkov a kozlíkov
ku veľkonočným obetiam… Lež, ľaď,
i v ceste my už pamätali na svoj
ľud, áno, áno, veľkolepý dar
mu prinesúc. — Bo trebárs bez koruny
na hlave ten raz, vraciame sa preds’
jak víťaz, víťaz lásky! S korunou
tu na srdci!… Toť, naša manželka
a matka národa! — Ó, prisvedč, prosím,
Herodiado drahá! Prikývni
im blahosklonne, svojim poddaným…
(V zástupe pohyb a vzkrik: ,Bože Hospodine!‘ Dvoranstvo stŕpa.)
TREBÓNIUS (sticha k Manahenovi):
Hľa, vidíš…
MANAHEN (podobne k Trebóniovi):
Skrahám…
HERODES:
Ha-hach! Ký to ruch,
šum!? Protimluva? Sebno, poriadok!…
Že ,Hospodin‘, čo? Nie, to naša vec
výlučne, naša vôľa, naša voľba!
A skončené. —
(Tu navidomoči davy začnú rednúť, až pri nasledujúcom výstupe rozídu sa cele.)
A tu zas dcéra jej,
a samozrejmé, teraz už i naša:
Salome. Ľúbe dieťa, usmej sa.
Ó, zlatý paprsk na Hermone[127] snežnom!…
Oj, i ty budeš matkou národa;
v Jeruzaleme budeš velekňažnou,
tiež na tróne! My ťa už vznesieme
naň na ramenách vlastných nedlho…
Puk ruže pri ruži; krás ruža — krásy
u puku: blaha nášho rozvitok!
Jak, spytuješ sa niečo, spanilá
ty družko?…
HERODIAS:
Toľko: či i jediná
som tvoja družka, kráľu? Lebo vedz:
len vo dvoje sa viaže, slučka lásky,
vo dvoje…
HERODES:
Pravda. Ha! Kde bývalá
je, kde je Tamar? Chuzo, Manahene!
CHUZA:
Ach, hneď tu bude, kráľu. — Ide, hľa —
Tu som, môj pane! Prosím, prehliadni
mi láskave, že pozde prichodím
ťa pozdraviť. — Však lenže otriasla som
si z očí slzy — azda — radosti:
som tu… Lež, ach! Kto miesto zaujal
mi tvojho u boku, kto?
HERODES:
Kráľovna
manželka naša; šak, Herodiada
prekrásna? Potvrď bez okolkov jej.
A to zas Salome, jej švárna dcéra,
i naša od dneška.
TAMAR:
Hach, krkavci
sna môjho, havrani, mi na srdce
až zletelí, ho, chúďa, rozďubať,
po žilke stráviť ho… No, dobre. Zlovesť
som počula, a neohluchla som,
i pretkala mi pamäť utkom bár
sťa žúžoľ čiernym, vidím predsa dosť;
blen, čo si mi ho nalial veľkodušne,
jak badáš, odhodlane polykám,
a slzy späť mi tečú k prameňu:
lež keď tak — keďže ona manželkou
ti, kráľovnou, tak povedz, kráľu, čo som
ja vtedy, úbohá?
HERODES:
Z tých obidvoch
si ani jedno viac. Si prepustená!
TAMAR:
Že prepustená! Bože, počuj ho:
on prepúšťa ma. (Ó, že hviezdnaté
tie nebesá sa nezamračia na to!)
On zamieta ma, ktorý pred tvojou
velebnou tvárou, Bože, prisľúbil
záväzne, svätosväte prisahal
mi sňatok do smrti. — Čo pášeš, kráľu?
Kú pohnútku máš k tomu, aby si
nezhrešil naveky? Som Hagar?[128] Nie.
Či nehodnou som stala sa ťa naraz,
ti neposlušná bola, neverná?
Tak predveď hviezdy s mesiacom, i slnce,
nech blysnú v duši mi: ni myšlienky
v nej neobjavia škvrnistej, len samé
ružové pásma, nimiž — rameny
to lásky — som ťa sprvu objala,
tak milujúc ťa podnes! Prečo tedy
ma zapudzuješ?
HERODES:
Nu, si cudzinka
a neplodná: a takú dovolil
i zákon odpraviť. Však, radcovia,
učenci? Hovorte! — Však, Manahene?
Vrav, veď sa v písmach mnohdy preberáš;no?
MANAHEN:
Odpusť, pane kráľu: služobník,
bár by mu pritom srdce pukalo,
tu musí mlčať.
OBADJA:
Ba máš pravdu, kráľu!
TAMAR:
Och, farizej, had!… Kráľu: slobodnú
vlasť svoju, svoj rod takže kráľovský,
ba svojich bohov domácich, i celú
minulosť vôbec v obeť priniesla
som ti, bych sa ti prispôsobila,
udomácnila voskrz, presadená
jak broskev ujala sa, pustila
korienky. A sám Boh vie, tých šesť rokov
už preletelých ako zlatý sen
nám ponad myslí ohrady — lež nie,
nie ešte plných šesť! —
HERODES:
Ech, daromné
prieťahy; škoda chvíľky. Prestaň, Tamar,
a sudbe poddaj sa.
TAMAR:
Ba nestíchnem,
kým nezlyhá mi hlas; i potom ešte
pošepcem vo svet svoju žalobu— na vietor, neznajúci, skaď, kam veje,
premeniac dušu, žalobu tú húsť —
pre hrozný porok, neslýchanú krivdu,
juž zrobils’, kráľu, ľahkomyseľne
mne, stvore nevinnej… Jak, nezmrkol
ti jasný um s dňom dnešným zároveň?
A srdce máš-li, opáč, tam, kde predtým,
a pozri dnu, tlie v tebe iskra bár
svedomia ešte, takto blížiť mi,
mňa tak môcť potupiť, mnou povrhnúť —
HERODES:
Mlč! Ináč —
TAMAR:
Kto, kto mi ťa odcudzil
tak nachvat? Hach! Viem, toť je zlodejka
tá závistlivá, uriekavých očísk,
úst podvodných. — Vráť, vráť mi majetok,
hneď, hneď! Či neznáš prísne prikázanie,
že ,Nepokradneš‘? Boh ťa potresce!
A šieste či znáš?… Styď sa, pokajaj,
nehanblivico!
HERODIAS:
Pán môj, zastaň ma
pred arabskou tou jedovatou zmijou!
Veď zlosťou sipí, páli žihadlom,
sťa bazilišk[129] ma mrská… Ale nie,
daj pokoj! Ja už sama obránim sa,
ju zaduriac ta, kde sa vyliahla,
v jej skalnatú púšť, sluj. — Som Veľkého
Heroda vnučka! Vieš to, prišelkyňo?
Čo taká právo na tento trón mám;
ty ale povinnosť zísť z neho dolu,
keď náhodou len priviata si naň,
mne na ňom miesto odstúpiť: tým viac,
že kráľ Herodes mňa zavrel do srdca,
staď teba vyhostiac. Skloň koleno
pred nami, kým si tu, jak poddaná
nám! Za to, čos’ tu požívala dosiaľ,
za pohostinstvo poďakuj sa! Dnes
i hosťom však tu prestanúc byť, ujď,
tuláčko!… Strať sa… No, skloň kolená!
TAMAR:
Pred tebou nikdy ver’! A v rozopri tej
vyzývam všetok národ za sudcu,
že uchvacuješ mi, čo moje je
i z jeho uznania. A vyzvaný
mnou národ skoro k súdu zasadne;
aj vynesie svoj spravodlivý ortieľ
a — beda vám!
HERODIAS:
Čo? Činy kráľove
sú povýšené ponad všetky ľudské
pomysly! Vždy sú svetu zákonom,v
ieš, zlico?
HERODES:
Už dosť bolo, Tamar, tých
slín vzteklých, dosť si vyzúrila sa,
nazlorečila do chuti. — I prv —
tak radím ti — než našej zaslúženej
ťa kliatby stihne hustý krupovec:
iď podobrotky zbohom, odstráň sa;
ináče ,Chretej-Pletej‘ — sluhov našich
húf — iná naša moc —
TAMAR:
I pred tými
ma národ ochráni! Ten citný, vďačný
ľud, čo som si ho zamilovala
a on mňa, keď som ako kráľovná
sa k nemu skláňala, ho tešila
v žalosti; v biedach pomáhala mu;
na jeho rany prikladala balzam
uzdravujúci, ustarostená
jak matka decku…
HERODES:
Poďme, ľúbezná
Herodiado, teraz svätvečer
návratu môjho, tvojho príchodu
odbaviť hodovne, a zajtra — svadbu,
so skvostom všetkým, slávou, s veselím —
(Do
vnútra paláca zájdu kráľ, Herodias, Salome, sprievodčí i všetko
dvoranstvo, krem Zamiry a Johany, pozaostavšími s kráľovnou Tamar.)
TAMAR:
Len svadbite! Len hýrte, cudzoložte,
vy rozkošníci! Dielo dovŕšte
zvrhlosti ľudskej! — Ale Hospodin,
on, v ktorého som splna uverila,
viem, nebude sa dlho nečinne
na rozpust dívať váš; lež zhrmiac v mračne
nad vami zrazu hrúzou sodomskou,[130]
prchkými blesky v pazder postrihá
pôžitku vášho mrzké pradivo!
Len bújajte! — Ach, všetko opustilo
ma; jak by aj nie? Padlú kráľovnú…
Čo? Vy dve tu? Však chápem Zamiru,
nevoľné dievča: osud jej je s mojím
sputnaný tesne, ach —
ZAMIRA:
Až zvarený,
kráľovná, v reťaz.
TAMAR:
Ale, Johana,ty, čože hľadáš pri mne nešťastnej?
Choď dnu, tej šíriť dvor —
JOHANA:
Ó, neodstrkuj
od seba, kráľovná, ma! Nie! Tvoj pád
viac týka sa ma, uver, nežli prv
vzlet vrcholenia tvojho. Z nešťastia,
čo potkalo ťa, nadeľ, ó, kus ulom
i tvojej slúžke. Podaj ruky mi,t
ie drahé rúčky svoje: nech ich skropím,
jak zriedka zvlaží u nás chmára zem
kvílivým duše svojej daždením;
ach, jak mi ľúto ťa! Joj…
TAMAR:
Nehorekuj!
Jak, Johana? Či nie ty sama vše
si vnúkala mi ducha dôvery
a srdnatosti? Vidíš, mám ho teraz!
Nie, neľutujte. — Lež, ach, únava
ma predsa zmohla, ťarcha: akoby
sa úsilnosti všetkej vo mne spony
vraz rozopäli boli. — Doprajte,
na týchto schodoch trochu spočiniem,
tu: chudoba kde vyčkávala s túžbou,
so zaroseným zrakom na zostup
utešiteľky, a ju zbadajúc,
jak prichodí, v nej svojho anjela
pozdravovala… Tento diadém, ten
šperk — snímte mi ho — zbuď tu almužnou
jej naposledy… Tak! Som silná opäť!
Preč stade, preč! — Lež, bože, kam?
JOHANA:
K nám, k nám,
kráľovná ľúba! Náš dom bude útul
ti bezpečný: aj dosť má pohodlia,
má sladký pokoj; útul so strechou,
čo od radosti v slnku zaplaje,
že krovom je ti. — Aj ho ohradíme,
ja a môj Chuza opevníme v tvrdz
ho všetkých vzdorov-priekov týním[131] proti
násilníkovi! — Ó, a ak by tak
náš skromný byt sa stal i chrámom zmieru,
že Chuza môj, rozšafný Manahen…
i Jochanan snáď, primäli by kráľa,
by oželel svoj skutok neblahý
sťa pravý kajúcnik, a slávnostným
ťa činom odprosil, späť uviedol —
TAMAR:
To nechcem, Johana.
ZAMIRA:
Nie, nechci, nechci!
JOHANA:
Viem, Chuzu trápi to tiež — vidíš ho?
Nie, nebolo mi možno v tom pelechu vytrvať ďalej… Och, milostivá pani kráľovná — ale pozor, pred špehy a naslucháčmi — aké bezpríkladné bezprávie sa ti stalo! Žiaden jazyk nemôže ho vysloviť. Bez najmenšej príčiny odpraviť ženu-kráľovnú, ani len nie na zákonný spôsob: neslýchaná to zloba ľudská. (Z paláca zaznie hudba.) A hľa, i tá nevinná hudba, ozvena lepších otrasov duševných, voľky-nevoľky musí pochlebovať jej triumfu.
JOHANA:
Len nakrátko, manžel môj. Krivda do času, pravda naveky: hovorievam vždy —
CHUZA:
Avšak, láskavá kráľovná, ak ti je možné v nehode svojej, poteš sa, máš zadosťučinenie nateraz, áno: všeobecné zhrozenie, úžas, ustrnutie zapríčinil kráľ svojím bezohľadným postúpením oproti tebe! Tým zavätil[132] i národu do živého; a národ nezabúda krvavých úrazov nikdy. Či ste nezbadali nevôľu, pohoršenie už v davoch zhromaždeného ľudu? Z predošlého jasotu obratom ruky stal sa temný mrmlot, sťa podzemné dunenie obiehajúc vôkol; potom zástup rozčesol sa na nemo, ale výrazne posunkujúce zlomky, a rozlezúc sa námestím — videl som dobre — okrasy stŕhal, pošliapal nohami; tu-tam, podhadzujúc čapice, pozahášal svetlá; muziku zadrhol, porúchajúc nástroje… Hej, každý čestný našinec bol poranený na svojom najútlejšom cite. I mne posiaľ krváca srdce; aj koniec mojej službe dvorskej! A viem, ani priateľ Manahen (chudákovi len tak hrali slzy v očiach!), ani on nezotrvá v nej dlho, napriek svojmu prívrženectvu od mladi, ba až spriaznenosti s kráľom. Iba studení Rimania, tí uškierali sa potuteľne, ako zakaždým, keď roztržka —
ZAMIRA:
Nuž a zlý Obadja či nezadržal sa škarede?
CHUZA:
Nie je on taký zlý, Zamiro, nie; len prepiaty v svojom vlastenectve, ako ho on pochopuje. Dvorí si v zástoji druhého Nehemiáša.[133]
JOHANA:
Chuzo, kráľovná bude naším hosťom, naším zástancom —
CHUZA:
Ó, vyznačenie nebývalé pre našu skromnú domácnosť! Tak zase nastúpim službu strážcu u dverí; i budem striezť, hájiť ani najvernejší pes —
JOHANA:
Ale potom, Chuzo, aj rozvažuj a doraď, čo a ako ďalej?
TAMAR:
Ďakujem; už viem sama. Môj dobrý otec, kráľ arabský, panuje, hľa, i v starobylom Damasku. Vladára má tam a mnohých úradníkov. Ta vydám sa najbližšie; a odtiaľ jeho ľudia za cestou karavánskou snadno privedú ma do sídelnej Petry.[134] Ostatné pokoná sám hrdý a chrabrý môj otec; aspoň nemyslím, že by preminul pohanenie dcérino bez náležitej odvety. Len kto ma doprevadí do Damašku? Chuzo, ty nie, ani iný tuzemec; ťažko by mi bolo preniesť, keby posluha mne i sebamenšiu obidu[135] zadovážila komukoľvek.
CHUZA:
Buď bez starosti, kráľovná; ja už nájdem najbezpečnejší spôsob dopraviť ťa ta. Ráč tedy s nami; ó, že neznám prečariť ramená svoje na nosítka! — Lež, aha! Dupot počuť… Ktosi uháňa práve smerom k nám po námestí. Akiste dajaký prezpolný. A náhlo mu: hupol z koňa; paripu pod lucernou uviazal na pahýl limby — a potulujúc sa z tône do tône, sťa úskočný dravec pomyká sa sem —
Filip a predošlí.
CHUZA:
Kto to?
FILIP:
Trochu tichšie, priateľu. Som Filip, olúpený mešťan seforidský. (Rozhalí zakuklujúci ho úbor.) Či by si ma nepoznal, Chuzo? Pod plášťom noci pricválal som sem ako utajený zlodej, aby som zlapal verejných zlodejov. — A tu je i jej milosť pani kráľovná? Ó, prijmi moju najhlbšiu sústrasť! Že si tu, za nočnej hodiny mimo paláca, chápem, čo sa ti prihodilo. Hrozné! Ja som manžel nešťastnej Herodiady —
TAMAR:
Ty? Neznámy —
FILIP:
Áno, a nešťastný otec roztomilej jedinej dcérky Salome. I tú mi uchytila tá nesvedomitá žena so sebou do záhuby! Och, vytrhnúť ju čím skorej stadiaľ!
JOHANA:
A ako sa to mohlo stať proti tvojej vôli?
FILIP:
Nemal som ani tušenia o veci. Keď na odchode do Ríma kráľ sa bol k môjmu najvyššiemu prekvapeniu zastavil a pozabavil u mňa, nespozoroval som ani zdania dákehosi úkladu, pravda, zaujatý súc všestranne povinnosťami hostiteľa; ale bezpochyby už vtedy porozumeli si potajme, a možno i uzniesli sa, až kráľ sa vráti, oklamať ma, zneuctiť, uraziť do krvi: ako to na posmech celému svetu i nehanebne vyparatili. Tieto dni som bol v Tyre v obchodných záležitostiach, bez prestania zháňajúc sa po mamone, aby som vyhovieť mohol nesčíselným rozmarilým chúťkam a žiadostiam tej nádhernice, márnotratnice!… Z cesty len dnes podvečer dojachal som domov: a tu rozsiahly byt — akoby vymretý, bez ruchu, hluku… a ani len moje drahé dieťa neprilieta mi v ústrety. Ustráchaný domovný vyrozprával mi potom temer bez dychu, čo sa v mojej neprítomnosti prihodilo; zároveň predložil mi kráľov list, ktorým on, nesmierny záškodník môj, vyobcúva ma ešte i z oblasti a jednoducho habe a zabavuje moje statky. Čo tu bolo robiť?… Ako uštipnutý hadom, čosikamsi strhol som sa z prvého omráčenia, v letku si rozhútal vec — zobral sa, ozbrojil — vyhodil sa na ohnivého behúňa… a tu som, hotový na všetko: nemilosrdne vypomstiť sa na zločincoch za ich lotrovský kúsok! A predovšetkým zavarovať dieťa svoje.
(Z paláca počuť tuš hudby.)
Och, hneď rozoženiem váš závrativý opoj, schladím vilnú horúčku vašu, oplzlú strpčím vám rozkoš, do vína primiešam krvi, hneď!… Ó, dcéra moja, dcéra! Buď zdravá, dobrá kráľovná —
JOHANA A ZAMIRA (razom):
Preboha, človeče, kam to strojíš? Veď si tam synom smrti!
CHUZA:
Tak je, Filipe, stoj! Nevydávaj sa v istú záhubu podaromnici. Sama odvážnosť tu nepomôže; už telesná stráž ľahko si dá s tebou rady. Radšej vyčkaj vhodnú príležitosť, kde i okolnosti môžu ti ísť poruke. Vidíš, na tvojom mieste, ja by som sa triezvo, chladnokrvne rozhľadel takto: Na jednej strane národ, hodne podráždený oným výčinom — nebodaj i blízky vzbury; na druhej jej milosti kráľovnin jasný otec Aretas, mohutný kráľ arabský: urazený hlboko, a preto iste i pripravujúci… odplatu… Nuž či nie driečni spojenci to ublíženého tretieho, čo? A nie výhľad so zdarom môcť odmeniť hentým i pre seba zachrániť dieťa? — Počuj, Filipe. Jej milosť kráľovná zamýšľa do Damašku, stadiaľ do Petry; i poneváč beztak vyhnancom si, ze nemáš v ríši Herodovej práva pobytu, odprevaď ta kráľovnú; no a odtiaľ potom — nu, potom odtiaľ —
TAMAR:
I ja ťa prosím o to, Filipe; len do Damašku —
FILIP:
Tvoja žiadosť, kráľovná, je vždy rozkazom mojej kráľovnej. Ako s poddaným nakladaj so mnou dľa ľúbosti. Ďakujem ti, Chuzo, za záblesk v mrákote. — Ó, moja dcéra! Och, dňu ty pomsty, prichvátaj rýchle na plamenných perutiach!…
CHUZA:
Pst! — Obchádza stráž. — Ráč, kráľovná; vzdiaľme sa —
(Odídu.)
[8] portik — lat. porticus, stĺporadie pred monumentálnymi budovami, ktorým sa architektonicky zdôrazňuje vchod
[9] Zabulonská rovina — meno má od šiesteho syna Jákobovho, jedného zo židovských patriarchov. Leží na juhovýchodnom úpätí hory Karmel smerom k hore Tabor, teda naprieč temer celou Galileou.
[10] Seforis — sídlo Herodesa Antipu ešte pred Tiberiadou na západ od tohto mesta. Volalo sa aj perlou Galiley.
[11] Tibérius — rímsky cisár, ktorý vládol od r. 14 do 37 pred n. l.
[12] Len tieto pohanské znaky a obrazy, tie kolú oči mnohým… — myslia sa tu rímske pohanské obrazy a odznaky, ktorými Rimania dávali v Palestíne najavo svoju nadvládu a chceli do pozadia zatláčať židovské národné a náboženské tradície. V časoch, keď sa odohráva dej tejto tragédie, rímsky miestodržiteľ Pilát hrubo urážal rímskymi odznakmi a obrazmi národné a náboženské cítenie židovského národa.
[13] Si nebodaj zakuklený farizej… — slovo farizej znamená „oddelený“, lebo farizeji sa vydávali za spravodlivých, ba dokonca svätých a tým sa oddeľovali od pospolitého ľudu. Farizeji boli príslušníci starožidovskej nábožensko-politickej skupiny, reprezentantky záujmov majetných mestských vrstiev. Zastávali náboženské tradície a žiadali plniť náboženské predpisy, najmä obradné, pričom upadali do formalizmu a do pokrytectva. Bývali členmi Vysokej rady, kde mávali väčšinu. Bojovali proti pohanskému rimanstvu, ale nie dôsledne. Manahenovi, kým bol ešte Herodesovi oddaný, záležalo na tom, aby sa na jeho dvore nevytváralo nijaké protirímske ovzdušie, lebo Herodes práve vtedy od Ríma očakával splnenie svojho sna: hodnosť kráľovskú. Farizeji nemali Herodesovcov veľmi radi, lebo neboli z čisto židovského rodu (boli to Idumejci, ktorí svoj pôvod odvodzovali od Edoma čiže Ezaua, prvorodeného syna Izákovho; Ezau bol Jákobov brat, kým Židia odvodzujú svoje meno od Jákobovho syna Juda).
[14] machabejčík — člen dynastie židovského kráľovského rodu makabejských a prívrženec makabejských. Posledného makabejského kráľa Antigona dal popraviť Herodes Veľký. Meno machabejčík niekedy znamenalo i povstalec.
[15] herodiáni — politickí prívrženci vlády a vtedy panujúceho rodu nad Palestínou pod politickou zvrchovanosťou svetovej ríše rímskej. Farizeji i herodiáni v dynastii Herodesovcov a v ich prívržencoch videli aspoň čiastočne zaručenú samostatnosť Židov. Herodiáni zase vo farizejoch videli zástancov platného zriadenia a ručiteľov proti revolučným prevratom. Jedným i druhým teda záležalo na tom, aby nik nehýbal uznávaným poriadkom a zriadením. V tom sa zhodli aj v postoji a v odpore proti Ježišovmu učeniu.
[16] epikurovec — prívrženec epikureizmu, t. j. učenia starogréckeho filozofa-materialistu a ateistu Epikura (r. 341 — 270 pred n. l.), ktoré sa zakladalo na tom, že sa človek má snažiť podľa svojho rozumu žiť šťastne. Reakčne chápaný epikureizmus znamená úsilie o dosiahnutie zmyslových slastí, napr. v rozkošníctve.
[17] saducej — prívrženec starožidovskej náboženskej sekty, odporca farizejov, potomok veľkňaza Sádocha z 3. stor. pred n. l. Saduceji patrili ku kruhom aristokratickým a oddávali sa pôžitkárstvu. Neverili v nesmrteľnosť. Rímskej vláde boli veľmi oddaní. Mali v rukách kňazské úrady v Jeruzaleme.
[18] Bázanu dúbravy — Bázan je starozákonné pomenovanie kraja medzi Hermonom a riekou Jarmuk východne od jazera Genezaretského. Pôda je tu pôvodu vulkanického, a preto veľmi úrodná.
[19] sareptánske vinice — Sarepta, staroveké mesto vo Fenícii pri Stredozemnom mori. Hviezdoslav v liste zo dňa 15. decembra 1908 píše Jozefovi Škultétymu, že akýmsi „neodpustiteľným prezretím“ Sareptu umiestil do Galiley, hoci je to fenické mesto.
[20] prípad dcéry Helkiášovej — meno Helkiáš sa v Starom zákone vyskytuje viackrát; najčastejšie sa spomína ako veľkňaz
[21] takých ulizkaných Talov — Talah, mesto v starovekej Palestíne, povestné životom vyparádených svetákov
[22] frýn vyfintených — frýna (gr. Phryné), grécka kurtizána (záletnica)
[23] v Suburskej ulici v našom velebnom Ríme — ulica neviestok
[24] v krásnych Aténach na Kerameiku — miesto pobehlíc
[25] v Sarde — Sardes, bohaté hlavné mesto starovekej Lýdie
[26] v Milete — Milet, za staroveku kvitnúce námorné a obchodné mesto v Malej Ázii, južne od rieky Neander
[27] v Tarse — Tarsus, v staroveku hlavné mesto rímskej provincie Cilicie v juhovýchodnej Malej Ázii
[28] prefektovi Severovi — prefekt, vojenský náčelník rímskej posádky
[29] Magdala — mesto pri jazere Genezaretskom medzi Tiberiadou a Kafarnaom
[30] Kaifáš — veľkňaz, ktorý od r. 18 do 36 stál na čele Vysokej rady
[31] aký prevratný je veľkňazský stolec — myslí sa tu práve na to, ako náhle bol zosadený Annáš a na jeho miesto nastúpil Kaifáš
[32] Vysoká rada — (gr. synedrium, hebr. sanhedrin) hlavný súdny dvor židovskej náboženskej obce. Mala 70 členov z veľkňazských rodín, predných zákonníkov a farizejov. Mohla odsúdiť na smrť, ale výkon rozsudku musel potvrdiť rímsky prokurátor v Judei. Preto keď súdili napr. Ježiša, musel rímsky prokurátor Pilát potvrdiť rozsudok.
[33] s mudrákom Annášom — Annáš bol veľkňaz pred Kaifášom (r. 6 — 15 n. l.), ktorý bol jeho zaťom. Annáš však upadol do nemilosti rímskej vrchnosti, ktorá ho zosadila, no čiastka Židov i z odporu proti Rímu pokladala jeho zosadenie za neplatné a správala sa tak, akoby bol Annáš rozhodujúcou osobnosťou vo Vysokej rade i naďalej. Preto napr. i zajatého Ježiša viedli najprv k Annášovi a len potom ku Kaifášovi.
[34] za doby Hyrkánov — doba po Šimonovi Makabejskom (vládol od r. 143 — 135 pred n. l.), za jeho syna Jána Hyrkána (r. 135 — 105 pred n. l.), a Aristobula (r. 105 — 104 pred n. l.), keď Rimania uznávali samostatnosť židovského kráľa a vtedy aj osud veľkňazského stolca nebol „prevratný“, lebo nezávisel od moci Ríma
[35] syn Zachariášov a Alžbetin — myslí sa Ján Krstiteľ
[36] Jahve — meno boha izraelského národa v Starom zákone
[37] patriarcha — patriarchami sa rozumeli najmä Abrahám, Izák, Jákob a jeho 12 synov, podľa ktorých sa menovalo aj 12 pokolení Izraela
[38] Izaiáš — judský prorok, karhal neprávosti sociálne, úpadok mravov, ľahkomyseľnosť pri uzavieraní manželstva a pri rozvodoch. Predpovedal skazu Jeruzalema.
[39] Malachiáš — starozákonný prorok (okolo r. 500 pred n. l.), ktorý odsudzoval najmä miešané manželstvá medzi židmi a pohanmi
[40] spor gadarenský — Gadara, mesto východne od jazera Genezaretského, južne od rieky Jarmuk
[41] pastviská v Galád — Galád bolo v staroveku hojne zalesnené pohorie v Palestíne na východnej strane Jordánu, tiahlo sa od rieky Jabok.
[42] Ramot Galád — mesto na východnej strane Jordánu, južne od rieky Jabok
[43] z Betseanu — Betsan, mesto na západ od Jordánu na pokraji Jezreelského údolia
[44] homolovitý Tábor — kužeľovitá hora pri Nazarete na juhozápad od Tiberiady
[45] O purpure kráľovskom pre nášho najmilostivejšieho kráľa nieto v ňom ani reči? — Narážka na to, či sa Herodesovi v Ríme podarilo dosiahnuť hodnosť kráľovskú, lebo bol len tetrarchom.
[46] opekúnstvo — protektorstvo
[47] kamene surových urážok Pilátových — Pilát urážal národné a náboženské tradície Židov a dal krute potrestať tých, čo sa pokúsili odstrániť rímske pohanské odznaky z Jeruzalema.
[48] Ako, či nie Tibérius je pánom zeme okršleku, ale lecijaký dobrodruh-povýšenec; onen úlisný, hrabivý a zhýralý Sejan!? — Tibérius nastúpil na trón po smrti cisára Augusta ako jeho nevlastný syn r. 14 n. l. Vládol despoticky, pričom rozhodujúce slovo mal prefekt Sejan.
[49] Ba druhého Judasa Machabejca by som uvítal rád v pánovi svojom. — Sýrsky kráľ Antiochus IV. Epifanes (slávny) chcel potlačiť židovské náboženstvo i národnosť, vtrhol do Jeruzalema, zneuctil chrám tým, že na oltári obetoval ošípané, v Jeruzalemskom chráme dal postaviť sochu Jupiterovu, zakázal svätiť sobotu atď. Tým vyvolal židovské povstanie, ktoré viedol Judas Machabejský. Oslobodil Jeruzalem a r. 165 pred n. l. dal chrám znovu vysvätiť. Obadja touto spomienkou podnecuje odpor proti Rimanom.
[50] za osláveného Augusta — Augustus (Gaius Julius Caesar Octavianus) vládol r. 23 — 14 pred n. l., dostal titul Augustus (vznešený) od rímskeho senátu, dbal o zachovanie práva i v provinciách. On potvrdil Herodesa Veľkého ako kráľa židovského. Manahen preto dúfa, že dobrý pomer k Rímu môže opäť priniesť kráľovský titul i Herodesovi Antipovi.
[51] Akiste princ Agrippa tam zamútil vodu — princ Agrippa, synovec Herodesa Antipu, vnuk Herodesa Veľkého, bol vychovaný v Ríme
[52] miláčik cisárskeho princa Caja — myslí sa Cajus Caligula, syn Germanikov, po Tibériovi rímsky cisár. (Meno Cajus sa niekedy píše i Gaius, čo je to isté.)
[53] Anakreontove skolie — básne slávneho starogréckeho básnika (r. 560 — 478 pred n. l.), ktorý ospevoval najmä radosť, priateľstvo a lásku. Skolie sú lyrické popevky, spievané v kruhu hodovníkov.
[54] do bielej ako sneh a obrúbenej zlatom tógy oblečený — tóga, vrchný oblek plnoprávnych rímskych občanov, bola bielej farby, bez rukávov a siahala po členky; vysokopostavení úradníci nosili tógy s purpurovým okrajom, cisári mali purpurové tógy
[55] s amarantovým vencom — amarant (gr.), druh trávnatých rastlín, niekedy používaných na dekoratívne ciele
[56] vo svätyni Venušinej — Venuša, v starorímskej mytológii bohyňa lásky a krásy
[57] Ovidove verše z knihy „Ars amandi“ — Publius Ovidius Naso, rímsky básnik (r. 43 — 16 pred n. l.); jeho básnické dielo „Ars amandi“ (správne: „Ars amatoria“ — Umenie lásky) odráža mravný rozklad básnikovej doby.
[58] Beda Sionu! — Sion, jeden z vrchov, na ktorých bol postavený Jeruzalem. V básnickej reči Sion znamená aj Jeruzalem a hrozba Sionu znamená hrozbu zničenia izraelského národa.
[59] pínia — talianska sosna
[60] rad terebínt — (lat. terebintus) druh večne zelených stromov, rastúcich najmä na brehoch Stredozemného mora
[61] nard — (gr.) valeriana, rastlina, obsahujúca v pakoreni typicky zapáchajúcu silicu Oleum Valerianum
[62] chaldejský veštec — Chaldejci, staroveký semitský národ, jeden z predkov dnešných Arménov, ktorý býval v hornom povodí Tigrisu a Eufratu. Chaldejci dosiahli vysokú úroveň vzdelania. Radi sa však oddávali i tzv. tajným náukám, napr. vešteniu.
[63] Karmel — horstvo, ktoré sa tiahne od Haifského zálivu v Stredozemnom mori smerom juhovýchodným
[64] Tyrus — dôležitý starobylý prístav vo Fenícii na pobreží Stredozemného mora; mesto bolo známe bohatstvom i zhýralosťou
[65] Damašek — krásne starobylé hlavné mesto Sýrie na úpätí Libánu; volali ho aj perlou orientu
[66] Libán — mohutné pásmo hôr s cédrovými hájmi, ktoré sa tiahne na severovýchod od Tyru popri pobreží Stredozemného mora
[67] v Dedane — Dedanci bývali na pobreží Perzského zálivu, neskôr na hraniciach Idumejska.
[68] Mal ti žien na každý prst — myslí sa tu Herodes Veľký, ktorý mal deväť žien
[69] … za jeho panovania čo tam potieklo i rodinnej krvi, manželskej, dieťacej, a čisto z jeho ľubovôle — Herodes Veľký jednu zo svojich žien, testinú a troch synov dal zahubiť, lebo ich podozrieval, že sú proti nemu. Svojho švagra Aristobula dal zahrdúsiť v kúpeli zo žiarlivosti na jeho popularitu medzi ľudom. Aby si získal na svoju stranu ľud, oženil sa s Hyrkánovou vnučkou, ale r. 30 starého Hyrkána Antigona dal popraviť. História jeho vlády je históriou palácových vzbúr a vrážd. I dejepisec Josephus Flavius vraj preto nespomína povraždenie betlehemských detí, lebo za života Herodesa Veľkého bolo vrážd veľmi mnoho.
[70] hybišek — lat. Hibiscus, ibištek
[71] tamariška — (lat.) ker alebo malý strom s ružovými alebo bielymi kvetmi, rozšírený hlavne v oblasti Stredozemného mora a v strednej Ázii
[72] oleaster — botanický výraz kra alebo stromu (Elaeagnus)
[73] chilat z nachu — chalát, dlhý, voľný kabát
[74] sáronských nív ruže spevavé — výraz „Sáronská ruža“ je v básnickej reči Piesne Šalamúnovej veľmi obľúbený. Rovina Sáron je medzi pobrežím Stredozemného mora a pohorím strednej Palestíny s bujnou vegetáciou.
[75] Chalkol — syn Zary z pokolenia Judovho, muž veľmi učený
[76] Darda… Hémen — v I. Knihe kráľovskej v Starom zákone sa hovorí, že Chalkol, Darda a Héman boli bratia a ich múdrosť bola povestná (kap. 4, v. 31). Héman bol pravdepodobne jeden zo skladateľov starozákonných žalmov.
[77] lúk jezreelských — Jezreel, mesto i rovina na východ od hory Karmel
[78] spev lesbickej speváčky — podľa ostrova Lesbos v starovekom Grécku — myslí sa starogrécka poetka Sapfo, ktorá žila okolo r. 600 pred n. l. na ostrove Lesbos, odkiaľ musela ujsť
[79] Catullus — Caius Valerius Catullus, staroveký rímsky básnik v 1. stor. n. l.
[80] Mohalhal — menom „mohalhal“, vlastne „m’halal“ len neskoršie — v diaspore (v dobe rozptýlenia) Židia volali veľkého učenca alebo pána
[81] Šalamúnova Pieseň piesní… Sulamit nôti — Šalamún, syn kráľa Dávida, izraelský kráľ, ktorý panoval v X. stor. pred n. l. Jemu sa pripisuje autorstvo básnickej knihy Starého zákona Pieseň Šalamúnova. Sulamit je meno tam ospevovanej. (Porov. Pieseň Šalamúnovu 4, 16.)
[82] kormorán — vodný vták, ktorý sa živí rybami
[83] vysoká Petra — západná časť Arábie s polostrovom Sinai, kde je aj pohorie Sinai
[84] Nabatejských menom — Nabatejci, arabský kmeň, ktorý sa usadil na východ a na juh od Judey; ostali kočovným kmeňom a svojimi karavánami obchodne ovládli územie od Egypta po Babylonsko.
[85] Beduíni — kočovný kmeň Arabov, žijúcich v Prednej Ázii a v severnej Afrike
[86] Sinear — od slova Sin, pôv. boh slnka, starohebrejské označenie Summeru a Akkadu, t. j. južného Babylonska
[87] so Seleukidov pokladom — Seleukovci, dynastia sýrskych kráľov
[88] Mizraim — hebrejské pomenovanie Egypta
[89] faraón — v starohebrejčine názov egyptského kráľa; v Biblii často sa tým myslí aj vojvodca alebo nejaký hodnostár egyptskej ríše
[90] Téby — grécky názov hlavného mesta Horného Egypta
[91] Etiopov čiernych — Etiópia, krajina v Afrike, Abesínia
[92] bralo Hor — hora (vysoká 1329 m) južne od Mŕtveho mora
[93] sklenul El-Khuzneh, chrám, akého ni Karnak nezná — chrám v Elkoš, porovnávaný s nádherným egyptským chrámom v Luxore — Karnaku; Karnak, chrámové mesto Téb (Vesetu)
[94] víťaz v Okazhu — v tej Olympii šťastnej Arábie — Šťastná Arábia sa volá západné pobrežie, zvané Hedžas a Jemen.
[95] lotos — (gr.) vodná rastlina s peknými veľkými kvetmi
[96] Memfida — Memfis, mesto v Egypte na rieke Níl
[97] báje Šeherezady — myslí sa tu zbierka rozprávok „Tisíc a jedna noc“. Tak, ako ju dnes poznáme, vznikla už za nášho letopočtu, ale čerpala zo starých indických a perzských prameňov. Zbierka má rámcovú rozprávku o dvoch kráľovských bratoch, ktorých oklamali ich manželky, a preto zanevrú na ženské pokolenie. Jeden z nich si každý deň berie druhú ženu a na druhý deň ju dáva popraviť. Krásna Šeherezada mu však rozpráva také napínavé príhody, že zo dňa na deň odkladá jej popravu, až konečne po tisíc a jednej noci vezme ju na milosť.
[98] o kráľovnej Sáby — niektorí uvádzajú, že táto panovnica, ktorá prišla navštíviť kráľa Šalamúna do Jeruzalema, sa volala Balkis. Sába bola krajina v Arabsku. Hviezdoslav napísal o tejto návšteve osobitnú báseň „Sen Šalamúnov“.
[99] s Ofiru dary — Ofir, krajina spomínaná v Starom zákone, oplývajúca drahými kovmi, o ktorej sa však bezpečne nevie, kde bola. Pravdepodobne šlo o východnú časť Indie.
[100] Hermon — pohorie, ktoré sa tiahne na severe Palestíny
[101] a krásna si, jak palmy lepozjav, jejž nosíš meno — Tamar = palma
[102] plácha — šmuha, ako keď dýchneme na sklo
[103] drahný čas — dlho
[104] Hosana! — Sláva! Radostné zvolanie pri náboženských sprievodoch izraelského ľudu; liturgická formula v žalmoch.
[105] v Akku — Akko, prístav v starovekej Fenícii
[106] Juda — jeden z 12 synov Jákobových, ktorý sa podľa Starého zákona stal zakladateľom pokolenia Juda
[107] od Dan až k Bersabé — Dan, piaty syn Jákobov, stal sa praotcom pokolenia Dan. Na jeho počesť bolo založené mesto na úpätí hory Hermon. Bersabé, mesto na južnej hranici krajiny Judskej. Pretože Dan bolo mesto ležiace na samom severe a Bersabé na južnej hranici, hovorilo sa: od Dan až k Bersabé. V dobe Herodesovej toto heslo vyjadruje opätovnú túžbu Židov po zjednotení Palestíny.
[108] Kaprea — Capri, ostrov južne od Neapolu
[109] Sejan — rímsky prefekt za cisára Tibéria; cisár sa rád zabával na Capri
[110] Faeton — v starogréckej mytológii syn boha slnka Helia, ktorý si vyprosil od svojho otca na jeden deň vedenie slnečného voza. Pretože ho nevedel ovládať, len-len že nepodpálil celý svet. Zato bol zabitý bleskom.
[111] Jovišov blesk — Joviš = Jupiter, v starorímskej mytológii hlavný boh, vládca neba a hromu. V starogréckej mytológii toto miesto zaujímal Zeus. Jupiter — Zeus zrazil Faetona bleskom.
[112] patricijské rody — patricij, v starovekom Ríme príslušník bohatej a vznešenej rodovej šľachty, ktorá vlastnila pôdu a mala v rukách moc
[113] fórum (lat.) — v starovekom Ríme námestie, na ktorom sa konali ľudové zhromaždenia, trhy a súdy
[114] liktor (lat.) — čestná stráž v starovekom Ríme za republiky
[115] chýrny Kapitol — Capitolium, jeden zo siedmich kopcov v Ríme, na ktorom v staroveku bola pevnosť a kde oslavovali víťazov
[116] vážni starcovia, odení všetci v senátorský šat — senátor, člen senátu, najvyššej štátnej rady v starovekom Ríme
[117] Salve! — (lat.) Buď pozdravený! Buď zdravý!
[118] Asser, praotec — jeden zo synov Jákobových; hranica krajiny jeho pokolenia sa tiahla od pohoria Karmel na severovýchod pozdĺž Stredozemného mora
[119] veľký Sidon — mesto, prístav vo Fenícii, severne od Tyru; dnes Saida
[120] i prorok Eliáš tam sídlil raz — myslí sa staroveké mesto vo Fenícii Sarepta Sidonská, kde Eliáš pobudol, keď za veľkého sucha (ktoré sám predpovedal) vyschol i potok, pri ktorom sa ukryl v čase prenasledovania, pretože karhal kráľovských manželov Achaba a Jezábel
[121] by sme do šraniek, vraj, snažili sa vtesnať pôsobenie Jochananovo — znemožniť Jochananovi hlásať pokánie
[122] z šarlátu plášť — šarlát, červená farba, červená tkanina
[123] slávnosť presníc, passah pamätné — passah, hebr. pesah, aramejsky pascha, sviatky, pôvodne na pamiatku vyslobodenia izraelského národa z Egypta; neskoršie spojenie týchto sviatkov s tradíciou veľkonočného baránka
[124] aramejsky — aramejčina, reč zo semitskej skupiny jazykov, ktorá v Palestíne nahradila hebrejčinu, takže v dobe okolo začiatku nášho letopočtu sa v Palestíne po hebrejsky hovorilo už veľmi málo
[125] sa pomodlíme… vrúcnu „hagadu“ — u Hviezdoslava „hagada“ má zmysel istého druhu židovskej modlitby, ale „hagada“ je vlastne beletristická časť talmudu. Rozprávanie o vyjdení Židov z Egypta tvorí jednu z príhod „hagady“. Na passah sa toto rozprávanie číta vrúcne ako modlitba.
[126] Joziáš — kráľ judský (r. 637 — 607 pred n. l.), za jeho vlády sa obnovilo židovské náboženstvo návratom ku starým poriadkom
[127] Hermon — najjužnejšie a najvyššie (2860 m) pásmo Antilibanonu
[128] Som Hagar — Agar, egyptská otrokyňa, ktorú Sára dala svojmu mužovi Abrahámovi, aby mal potomka. Agar porodila Izmaela, ale skôr ako Izmael dospel, predsa sa Sáre narodil syn Izák. Agar potom na podnet Sáry z Abrahámovho domu vyhnali. Tu Tamar svoj osud porovnáva s osudom nešťastnej Agar a búri sa proti tomu, že ju Herodes prepúšťa.
[129] bazilišk — mýtický druh jašterov
[130] hrúzou sodomskou — v I. Knihe Mojžišovej je opísaná katastrofa, ktorá stihla palestínske mestá Sodomu a Gomoru, ležiace pri Mŕtvom mori. Zachránil sa len Lót, ktorého žena však bola premenená na soľný stĺp, pretože mala zakázané obzrieť sa na horiacu Sodomu, a ona neposlúchla.
[131] opevníme týním — plotom, ohradou
[132] zavätil — zaťal
[133] Nehemiáš — Žid, ktorý bol čašníkom u perzského Artaxerxa I. (vládol od r. 465 do 425 pred n. l.), od neho odišiel do Jeruzalema, aby obnovil hradby a Židom dal prísne predpisy, ako majú žiť. Jemu sa pripisuje autorstvo starozákonnej Knihy Nehemiášovej. Dvorí si v zástoji druhého Nehemiáša — Chuza tým chce povedať, že by Obadja chcel byť druhým Nehemiášom, aby obnovil slávu starých Židov.
[134] do sídelnej Petry — Petra, hlavné mesto Idumey alebo západnej Arábie Petry
[135] obida — nepríjemnosť
Obsah
Stepnaté okolie v Galád[136] za Jordánom, v úzadí s lahodnými vŕškami, pokrytými tu-tam listnatými lesy. Vľavo v neveľkej diaľke riečište Jordánu s pobrežím porasteným oleandrovým krovím; na kuse pobrežia palmový háj, poniže brod cez rieku; za touto obrysy pohoria v Judsku a Samárii. Vpravo odľahlejšie, spomedzi olivového stromovia, dovidieť niekoľko chalúp z Betabary. V prostriedku spredu u rozcestia, vedúceho na brod jordánsky a južným smerom do Hesbonu, odokrytá studňa; okolo nej nádoby na vodu.
Dvaja starci z ľudu (s nádobami na vodu, kyvkajúc prichodia z Betabary); za nimi starena.
PRVÝ STAREC (ohliadne sa a zvolá):
Len si pomaličky, Sáro! Pomaly. — My ťa už počkáme. — Úbohá vdovica, opustený ani ten kriak na púšti. — Nuž, i tvoja čeliadka, Šimone, sa tak rozutekala, a nechajú ťa samého badkať po vodu, akže nechceš odkapať smädom?
DRUHÝ STAREC:
Ale posúď si, tiež. Ani neviem, ký beťah ich tak rozprášil naraz: či zvedavosť, či posadlosť? Ako keď hodíš kameňom do kŕdľa hrebúcich slepíc! Čo len mali v rukách, či to kosu, či šidlo alebo vreteno, všetko šmarili stranou a hybaj, ozlomkrky ako bez duše: nemilobohu mrhať deň, ledaže rozvidnil sa nad nami. Ani čo by nebolo dosť roboty pre nich či to na poli, či okolo domu, nie: napriek mojim varovaniam, zákazu, ba hromženiu šutrujú sa ti za tým odpoly nahým, vychudlým, zdivočelým strašiakom. A videl si, bezmála celá Betabara sa vyhrnula za ním; no a z okolia koľké zástupy! Ozajstný nával-príval… Inu, blázni za bláznom!
PRVÝ STAREC:
Spievali ,Z hlbokosti volám k Tebe…‘ až sa tak rozliehalo. Temer som sa im ozval: ,Duša moja očakáva Pána väčšmi, než strážnici úsvit…‘ (K starene práve došlej.) Sadni si tu u studne, Sáro; oddýchni si —
STARENA:
Au, otče Abraháme, moje hnáty — Veru si odpočiniem, Kube, odpočiniem; tak, tak — Au, ale potom s krčahom vodičky ako? Porozlievam ja, rozlejem ten nápoj boží do kvapky, do kvapôčky…
PRVÝ STAREC:
Neboj sa, Sáro; ja ti ju odnesiem.
DRUHÝ STAREC:
Len kde budú? Čajsi u tutejšieho brodu; lebo tam je v Jordáne pláňa, v ktorej nielen že sa dá náležite vyčľapkať, ale komu ľúbo, hneď nadobre i utopiť sa. Bodajže! Bodaj… Či nedovidíš odtiaľto, Jakube?
PRVÝ STAREC:
Ej, nie, braček; už je tiež po mojom zraku. Iba sluch ešte ako-tak zbaví, a veru i počujem špľachot-pleskot, ako keď rozvodnený Jordán zhučí. — Divné to časy žijeme, Šimone, divné, a divejú, planejú kamdiaľ väčšmi. Samý zmätok, rozvrat v národe; lebo čo ich vyvoláva, nespokojnosť vzrastá ani burina. Nedávno bol som v Hebrone[137] na trhu, a tu som mal príležitosť pozorovať, ako vrie ti to v celom Judstve.
DRUHÝ STAREC:
Pravdaže! Lebo či nespáchal dostatočnú príčinu k tomu Pilát, keď povraždil hŕbu Galilejcov? Ech, prekliate jarmo cudzinské, Kube! To predovšetkým — ako žehrem neraz — pôvod našich nerestí: nové zajatie babylonské!… Nech nie ono, uvidel by si, ako by syn ľudu, ani spod opätku uskočený prút, znova si vystrel hlavu, a ozvali by sa zas radovánky počas striže, žní, oberačiek, sviatkov pod zeleným!…[138] Ba nového Gideona[139] keby tak v ľude chcel zobudiť Hospodin!
PRVÝ STAREC:
Ale, vidíš, Šime, i v Galilei[140] vrie to, vraj, ešte väčšmi. Čože povieš na to?
DRUHÝ STAREC:
To tiež máš akoby na dlani, načiarané vrážmi, mozoľmi: potlačovanie pospolitosti zhora i zo všetkých strán, útisk, zderstvo, preťažujúce dane… Uver mi, synku, i ja ich už ledvúčičko znášam. Akiste po chvíli budeme sa priahať sami ku pluhu, vydobyť zo zeme okruštek chleba, keďže nechce z neba padať v podobe manny —
PRVÝ STAREC:
Čože teba, Šimone, hrubému gazdovi? Ale mne, chuďasovi…
STARENA:
Au, a mne, najubiedenejšej stvore na svete!
PRVÝ STAREC:
K tomu máš i synov ani levov; tí už utiahnu čo aké jarmo.
DRUHÝ STAREC:
Nuž a ty nie dievky sťa levice? A priskočia ti na pomoc i budúci zaťovia: koľko to potom párov!?
PRVÝ STAREC:
Neposmievaj sa, Šimone. Bolí ma doteraz: môj posledný volček je tam — onedlho var’ i oslík —
STARENA:
Au, a moja dobrodejka kozička!
PRVÝ STAREC:
A potom hádam i pozemok —
STARENA:
Au, a môj ostredoček s jedinou olivôčkou! Beda-prebeda, čo si počnem?
DRUHÝ STAREC:
A počul si? Zháňajú zas na roboty; už je na poriadke Betonim[141] — stavia sa, vraj, v Betsaide[142] letohrádok kráľovský, akási čudná veža v Gamale;[143] zámok Jabes[144] sa rozširuje a čo ja viem…
PRVÝ STAREC:
Ešte i tá ťarcha na naše plecia!?
STARENA:
Au, čo to, čo to? Nedočula som —
DRUHÝ STAREC:
Veru, ledaže si stačil z poľa zobrať, tu máš: rob znova ako otrok, potomku vymanencov z Egypta, z Babylonu; pretŕhaj sa, ak sa nemáč čím vykúpiť —
PRVÝ STAREC:
Ty máš, Šime, ty máš! Nejeden ti závidí — ja nie, ach, nie…
DRUHÝ STAREC:
Máš-nemáš, ako sa vezme… Nuž, ťažko doľahla na nás ruka Hospodinova, ťažko! Ani na pobožného Jóba.[145]
PRVÝ STAREC:
Ale či my toho i nezasluhujeme v úplnej miere, Šimone? Synov som vychoval a vyvýšil; oni však odhodili sa ma. Predsa vôl pozná hospodára svojho a osol jasle svojich pánov; ale Izrael ho nezná, ľud môj neporozumieva…, či sa to nehodí do litierky na nás? Och, čo v nás prímiešku z pohanstva! Sme zisku lovci, modlári mamony; zákona priestupníci na každom kroku, neposlušní v každej chvíli ustanoveniam veľkého Mojžiša, hluchí pre hromovité výstrahy prorocké; v slove nestáli, vrtkaví v dobrých úmysloch, pri vykonávaní povinností leňosi, nesvorní ešte u domáceho ohnišťa; vôbec hriešni každým pohnutím srdca, zmyselní, márniví, pažraví, chlipní, nečistí —
DRUHÝ STAREC:
Hop! Odfúkni si, Kube, veď navyčitoval si toho už rúči lajster. Tož vari by nebol od veci hen Jochananov kúpeľ: čo, ty betabarský nemilosrdný sudca a či kňažko? Voda predsa všetko zmyje!
PRVÝ STAREC:
Skorej ohnivý, Šimone: plamenný kúpeľ súžby; tá skúška, akou sa tríbi a prepaľuje kov —
DRUHÝ STAREC:
Tak prečo sa sťažuješ na mrcha časy, há? Trp ako svrček, a mlčky prechádzaj sa po zakúrenej peci, ani dajeden z oných mládencov Danielových…[146] Nech prikladajú ti do onej po polienci, nech!
PRVÝ STAREC:
Napraviť sa nám treba, Šimone, od hlavy po päty: tým, čo na výšine panujú, i tým, čo hrdlujú na doline; všetkým, všetkým, aby bolo lepšie s nami. A — nabok s fígli, sýty Šimone — či nie toto káže a ohlasuje Jochanan?
DRUHÝ STAREC:
Ľaľaď, vari ideš si stať tiež medzi jeho nasledovníkov? Tak sponáhľaj sa k nemu, kým ešte dolie Jordán; chytro, chytro, človiečku! A nezabudni, číms’ mi podlžen; rozumel si? I s úročkami… na zlaté teliatko, hahaha!
PRVÝ STAREC:
Nezabudnem, neboj sa; no ale si ma tým ani nezmýlil, aby som nevyslovil, čo myslím: áno, Šimone, Jochanan je akiste prorok; azda Eliáš[147] sám; môž’ byť zasľúbený, očakávaný Mesiáš![148]
STARENA:
Ó, že Mesiáš? Kde, Jakube, kde?… Au, pomôž, že doleziem k nohám jeho! Ratuj nás, Mesiáši, ratuj!
DRUHÝ STAREC:
Netáraj, Kube. Kdeže ti ten má korunu na hlavu, kde kráľovstvo, vojenskú moc i všetku sveta nádheru a slávu? Slýchaš o tom? Ani vo sne; tedy nemäť. — Radšej ber sa ku studni a potom — do roboty, z ktorej žiješ! — Kameň odvalený; sem ten hák: ja naťahám, a ty ma pridrž.
PRVÝ STAREC:
Nie, Šimone, ja navážim, a ty podkladaj nádoby.
STARENA:
I moju nádobku, au, i moju…
PRVÝ STAREC:
Akože, Sáro. A hľa, i tu sú akési, odbehnuté nebodaj tiež akousi čeliadkou… A teraz, načierajúc, i zaspievam ti, Šimone, starú studničnú pieseň, trebárs chripkým, trasľavým hlasom: ,Zovri, studnico! — Prespevujte o nej! — Studnico, ktorú vŕtali kniežatá; ktorú vykopali predáci ľudu i so zákonodarcom, vykopali berlami svojimi —‘ tak. Čistá, čŕstva to voda, akoby len z prameňa praotcovho Jakubovho… Nenapijeme sa jej?… Na úžitok!…
Dvaja šuhaji (jeden s pastierskou palicou, druhý oleandrový prút v ruke, pribehnú od Jordánu).
PRVÝ ŠUHAJ:
Ťuj! Sťa ovce, tak ich vykúpal: a teraz sa otriasajú, vysúšajú… hehehe! A chlap je, silák, čo hneď i chudáň; len tak pochytí cez poly a čľup, do hlbiny, hehehe! Vtom ten dusený krik od strachu, ostych… potom lalot naliatych úst; vlasov chumáče, že by si ich mohol žmýkať… hehehe! Strýčkovia, mali by ste ísť pozrieť. Hodno je.
DRUHÝ ŠUHAJ:
Veru, dačo takého ste akživ nevideli, bárako ste starí. Podívanie — no, nikdy podobného čuda! Hihihi… Najprvej jeho samého modlitba s vyplešteným zrakom vozvysok. (— Zázrak, ako sa vám vypäl vtedy, nad všetky strapaté viechy! A tvár zbelela mu ani plátno…) Potom zamočenie do prúdu po tri razy a zas dlhočizná modlitba, bzukajúca a hmýriaca po perách ani čmele… a to má byť krst. Nože, choďte, bežte podívať sa, lebo sa už zbierajú a rozlezú kade-tade. Friško, strýčkovia! Nohy na plecia —
DRUHÝ STAREC:
Iďte, šialenci!
PRVÝ STAREC:
Ba prútom po vás, bezbožníci, hodne rezným —
DRUHÝ ŠUHAJ:
Takýmto, šak? Keby som vám ho požičal! Poľahlo, strýčku!
DRUHÝ STAREC:
Poďme, Kube, domov. Óvi! Moje právo s Mattatom![149] Či ideš?
PRVÝ STAREC:
Dobre. — Len si pomaly, Sáro! Nádobu s vodou nájdeš na prahu, alebo radšej v tôni tej svojej premilej olivôčky. (Obaja starci odídu.)
STARENA:
Au, ďakujem ti, Kube; au, akože zájdem?… (Odíde.)
PRVÝ ŠUHAJ:
Tá topelica od Jericha[150] takto zdýmala, keď ju vysadil na breh, sťa dáke rybča. Ej, tisíc, rád by som bol takým zurvalcom —
DRUHÝ ŠUHAJ:
A ostatní z tých strán ju potom odniesť museli: — za merindu[151] na cestu, na moj’ kušu!
PRVÝ ŠUHAJ:
Aha, brachu, toto tu ich nádoby: džbán Juditin, s venčekom, pravdaže jej!
DRUHÝ ŠUHAJ:
A tento zas s badôčkami[152] Magdalénin, istá dovedená vec! Poznám ho… Čo s nimi, kamarátku? Škoda, že niet naporúdzi aspoň za chlp bľušťu;[153] ním bych jej ho ovil, že keď by si džbán potom vyložila na hlavu a postupovala po lúčine domov, bola by na pohľad sťa kráčajúci bobkový stromec… krásna, utešená, ani kráľovná!… Alebo ver’ naplňme im ich vodou.
PRVÝ ŠUHAJ:
Toho nezaslúžili! I jedna i druhá iba pokrivujú gambami na nás, trebárs Abnerov syn — ako už ja — hoden by bol i úsmechu; hoden mäkkého pozoru sladkej reči, stisku ruky, ba hodne viacej!… Radšej hoďme hrnce do studne.
DRUHÝ ŠUHAJ:
Ej, zabili by sa, potopili, a ja už Magdušku si neoškodím.
PRVÝ ŠUHAJ:
Tak zaberme so sebou chraniač![154] Nech načierajú, ako vedia; aspoň keď prídu naprázdno domov, budú mať čo slúchať od nahnevaných matier: a túto hrmavičku rád doprajem Judke. — Ale či ich vidíš? Ako splašené gazely[155] utekajú nazad. Popadni hák a — vnohy!… Ta ku píšťalke, potešiteľke svojej, za kŕdľom bielych ovečiek uždi[156] na zelené grúne!… (Pohvizdujúc si, uskočia v úzadie.)
Dve dievčiny (pritrielia od Jordánu).
PRVÁ DIEVČINA:
Joj, chytro načrime vody! A domov s ňou… Čo mi povie mať? Ale kde hák?
DRUHÁ DIEVČINA:
Kde? — Pozri len hen, pasáci Abnerov a Medadov, ako sa nám posmievajú; Medadov otŕča chraniač ponad hlavu, a oba vyskakujú ani čapy — rehocú sa, dráždia nás. — Tí šibali! Naničhodníci! Loptoši!… Chlape! Chlape! Prinesieš ho sem zaraz!… Počkaj, ostrihám ti ovcu alebo… Ale poďme za nimi a vydrime im ho! Sem ten prút, že im oči povytínam — nebojím sa takých ani desiatich!
(Od Jordánu počuť spev žalmu.)
PRVÁ DIEVČINA:
Keby sme ich dohonili; ale horký. — A, Bože, i od rieky sa už pohnul zástup… Čo robiť? Hej, dajte nám hák, prosím vás… A hľa, akiste moja mať alebo tvoja; hrozí sa! Joj, mlynec doma ani zrnka nezomlel ešte dneska…
DRUHÁ DIEVČINA:
A u nás podnože ani nezívli… Ba naša mať to, naša! Potriasa hlavou… Ej, moc času sme zameškali, Magdo, len teraz vidím; a ešte ten kolodej[157] Abnerov nás zabaví, lebo to on navliekol… Chlape! Chlape! — No, máš čas, žes’ ho dohonil, máš čas!… Teraz už skoro naň džbánky, jedno za druhým, Magdušo! Ako sa ti ruky chvejú — no, bude… Ó, veď je ten svet vzrušený! Celý sa krúti i so mnou; nestrachuj sa, nepadnem do nej… Počuješ ten spev? Ako sa ozýva naokolo; zdá sa, sťa vetierok on to zavieva stepnými trávinami, pohybuje krovinami u Jordánu, hájom — v šumot rozvráva rieku, v blbot i studeň túto — vrchy akoby nadvyšuje, rozširuje údolia, že dovidíš až k Jerichu, jak uchádza húf, kým jeho blíženec tiahne sem, ním poháňaný…
PRVÁ DIEVČINA:
Tak prenikavý je, že cítiš ho a osŕkaš každým vláknom; a tak silný — až uchvacuje, akoby sa prúdom valil tiež z dajakého ohromného prameňa a unášal ťa kamsi so sebou po kúsku srdca, po strapci duše… Ale, ľaď, zas otáľame; i tí tak velebiaci pokrstenci už sú tu. — Poďme, Judito, poďme, bárs zdržiava to akosi, vábi, priťahuje…
(Odídu. Malá prestávka.)
Požehnávajte — áno — Hospodina
na všetkých miestach, kde on panuje,
rad-radom skutky jeho!‘ — A tak ,Nie,
nie nám, ó, Hospodine, ale svojmu
daj slávu menu, svoju pre milosť,
pre vernosť svoju!…‘ Lebo, priatelia
mi srdcu blízki, ktorí spolu so mnou,
vám predchodiacim, zo skrúšeného
pokánia dolín trápnych, slzavých
prez tesný, pustý úval pokory
ste predrali sa voľný na priestor,
vo výslň čistú, hrevnú, hľa — to vedzte:
Bol boží skutok, nie môj a nie váš,
že zo sna hriechu ste sa zbudili,
z tmy k svetlu prehliadli — tam omakali
už ošklivé ste stopy vlastných vín,
nad sebou zhrození, ba zhnusení
si razom, — tu i najútlejšie v sebe
odkryli chybky: pláchu, sebectvo
ňouž poťahuje myseľ, vlásenie
to, z nehož po jej tichých, tajných kútoch
utkáva svoju nešerednú sieť
lži ľstivý pavúk; — skutok boží bol, že
ste neprávostí svojich bremeno
i poťažkali na spravodlivosti
citlivej váhe, trpko žalujúc
na seba, želejúc preň s hryzotou
aj želajúc, sťa jarmo otrocké ho
môcť, smieť si zvrhnúť z šije zbolenej;
a skutok tiež bol boží, že vám duše
očisťujúcej vlahy splákol prúd:
a vaše poklesky a neduhy
čo plávä smetí pošli dol’ Jordánom
tenutím bystrým, nestaviteľným —šli na dno padnúť moru Mŕtvemu,
v ňom stlieť, zhniť navždy… ,Poďte tedy a
v pri usvedčme sa jeden druhého,
hovorí Hospodin: Ak hriechy vaše
sťa červec[158] budú dvakrát farbený,
zbelejú jak sneh…‘ Preto ,Hospodina
požehnávajte jeho zástupy
a služobníci jeho všetci, ktorí
plníte vôľu jeho!‘ — Lebo z tej,
hľa, božej vôle, bratia, omytí
ste na bielo, jak vlna barančeka
hen na galádskych svahoch, vypratá
za svitu rosou, z matky, belice,
pŕs belostných kým s chuťou mliekobiely
mok žitia sal; ste detskej mysle zas,
nepredpojatej, sypkej, vnímavej
pre semä milosti: by zorením
vzklíčilo, skokom vzrástlo, vyklasilo
vo skutky lásky v božom kráľovstve,
čo zblížilo sa… Z dumy, ohnuvšej
vás takto v drieku celo-človeka,
z nej vstaňte tedy, hor‘ sa, nehrešte
viac. — Zbohom choďte s družkou nádejou,
do myslí svojich vyoranej pôdy
čakajúc sprchu zrna onoho:
až obrátiac sa na nesmiernom láne,
pravicou splna hrstiac z rozsievky,
k vám sejúc dôjde božský hospodár…
Toť, prameň vody zdravej! Načrite
jej do nádob, vše žízeň uhasiť,
dňa pálčivosť keď sily zvädí vám —
Tak studňu privaľte jej kameňom,
a každý životnú speš zajať postať:
tam pracuj verne, pokým trvá deň!
STAREC ZO ZÁSTUPU:
Láskavý môj pane! Ja už dlhšie sprevádzam ťa po pustatinách jordánskych, pokajaný i pokrstený tebou, a s celou zaujatosťou nasluchujem tvojim horlivým kázňam, tvojim dojímavým a presvedčivým rečiam. Tak počul som tu-tam, čo si riekol farizejom; čo naložil si colníkom, žoldnierom a iným či už chúlostivcom alebo prepiatcom povolania svojho. I prosím ťa, povedz i nám, až rozídeme sa každý svojou stranou: čo máme robiť?
JÁN KRSTITEĽ:
Kto má dvoje šiat, daj nemajúcemu žiadnych, a kto má pokrmy, vykonaj to isté.
ŽENA ZO ZÁSTUPU:
Ó, tak prijmi, pane, tieto nepatrné darčeky: jačmenný bochník, trochu pražmy —[159]
DRUHÁ ŽENA:
Syrček — i rybočku —
MUŽ ZO ZÁSTUPU:
A tu odiedzku, grobovatú[160] síce — pastiersku kapsicu; koberček za podušku —
INÝ MUŽSKÝ:
Sieť rybársku, osť —
VIACERÍ ZO ZÁSTUPU:
I od nás čokoľvek! — Od nás všetko, čo len máme!…
JÁN KRSTITEĽ:
Nie, dobrí ľudia, veľkí priaznivci
i v chudobe, mne toho netreba,
mne, ktorý som sa samovoľne vyhnal
do púšte zo sveta, i odriekol
sa jeho žiadostí, bo videl som,
kam ony vlečú, štedre plnené,
sťa nachované kone prudkým cvalom:
k útisku blížnych — to im podlahou,
na ktorej depcú kopýt kladivy,
až potí iskry, slzy krvavé
od žiaľubôľu; k pýche — to im pokrov,
zatieňujúci iných zásluhu
tu, česti velebu i svetlo ducha,
tam hore vzdutý však a rozpätý
na posmech samej nebies oblohe,
ju kolúcu až štítov rohami;
k obžerstvu, smilstvu — toť, dnu pelech ich
v tej budove… Och, zboriť na hŕbu ju!
To mojím úsilím, čo naberám
zo suchých ňadier púšte, nutkaný
k nim tajnou mocou; najprv hlavatými
jej otriasť stĺpy v podlých základoch,
tak povaliť ju celú, budovu
nešľachetnosti — ako rozhorčený
rek v Gaze, Samson, bol s ňou urobil,
sa pohrobiac síc’, no i rozkošníkov
i Dagona![161] — Och, tak ju stroskotať,
ta poskočili vzpruhy mojich snáh:
nech obydlená je bárs ,protivnými
kniežaty, tovarišmi zlodejov,
čo dary radi, po úplatkoch dychtia,
vdov nezastanú, krivdia sirotám‘;
nech otrokmi ich… Nie, nie, ďakujem
vám, bezzištní vy hostitelia, ale
ja darov neberiem. Mne dostačí,
čo veľblúd zlienil, srsť tá na odev;[162]
za potravu, čo umná kuchtí včielka
v kozúbku duba dutom, či jak púšť
— ten prírody stôl — pre mňa prikryje
výslužná kobylka, mi pochúťkou
naložiac seba samú; za podušku
dnes kameň tvrdý, zajtra mäkký mach,
sa striedajúc; a triezvosť zvýšiť zmyslov,
na duchu pookriať; i z útrob brál
zvrie tomu vody prúd, kto pevný je,
sám bralom vo viere… Však čiňte dobre
každému, kto je vašich pomocných
rúk potrebný, kto ochranných pŕs, sŕdc
útešných — a Boh bude dobrodincom
vám, v mene ktorého vás prepúšťam —
HLASY ZO ZÁSTUPU:
Ó, vďaka ti!…
(Zástup sa zväčša porozchodí.)
JÁN KRSTITEĽ:
Nuž, a ty ľúbezný
môj spolumenovče? Tak mladý ešte
dľa veku a už starec múdrosťou,
sám dôvtip… I ty, rázny Ondreju,
jak kremeň, k pohnutiu len oceľou:
vy oba kedy — kam?
JÁN UČENÍK:
Ach, i nás poslať
chceš?
ONDREJ:
I nás, majstre?
JÁN KRSTITEĽ:
Nie som majster, lež
k majstrovi práve chcem vás upraviť: by
ste poznali ho už raz z tvári v tvár,
jak ja ho poznal, velebného zjavom,
a poznajúc ho, k nemu priľnuli…
vy prví šťastní!
JÁN UČENÍK:
Ktosi ide sem
od brodu, pozri! —
Celý húfec ich je, a všetko v obradných úboroch. Nápisy len tak sa im jašú na slnci, a ako vykračujú, v podolky zahybujú sa im široké sukne; podistým hodnostári jeruzalemskí. — Len čo tu chcú? Ó, drahý pane, k tebe idú najskorej: kajúcnici, hľa, už i z vyšších! Šľachta, kňazi — poteš sa!
ONDREJ:
Horkýže tam! Poslúchaj len: do zvady prešli, dohadujú sa a s akou prudkosťou —
JÁN UČENÍK:
Hádam o prednosť, kto má prvý pokoriť sa pokajaním a tak pristúpiť ku krstu?
JÁN KRSTITEĽ:
Skôr, milý učeníku, o štebeľ na rebríku tohoto sveta. Kto je už hodne hore, dotíska sa predsa ešte vždy vyššie, prekážajúc postup sokovi každým možným spôsobom.
ONDREJ:
A teraz, ľaď, ako naskočili jeden na druhého, škrečia, pľujú. — Ten onomu šliapol na plášť; onen zdvihol kršu,[163] hrozí, zahnal sa… Ten nadtož, obrátiac kvaku;[164] sťa kohúty na smetisku!…
JÁN UČENÍK:
No, pekní hodnostári, vskutku! Veď to by zrovna háveď v ohradách sionských —
JÁN KRSTITEĽ:
Už Jeremiáš[165] vyriekol súd: Od prorokov jeruzalemských vyšla poškvrna na celú túto zem.
ONDREJ:
Konečne sa dográmorili.[166] Ale, ako hrnú sem, gánia ešte vždy a zdúvajú sa — čajs’ k novému výbuchu… Zúriví nenávistníci! A či sa pretvária? Vtedy zas úlisné šelmy…
Viacerí kňazi a leviti[167] (so sviatočnosťou).
KŇAZ (fľochnúc stranou, zhundre):
Ný — fuj, hanba —
LEVITA
(podobne): Ný, posmech, fuj —
ONDREJ:
Koho hľadáte? Čo chcete?
NÁČELNÝ KŇAZ:
Prichádzame ako poslanci od Vysokej rady jeruzalemskej a hľadáme Jochanana, syna Zachariášovho, s dotazom, aký uložené nám k nemu upraviť, a s odpoveďou jeho vrátiť sa potom do zboru vznešeného kňazstva.
JÁN KRSTITEĽ:
Ja som, ktorého hľadáte. Upravte svoj dotaz.
NÁČELNÝ KŇAZ:
Či je pravda, že si ty Kristus?
JÁN KRSTITEĽ:
Nie som.
INÝ KŇAZ (predrúc sa do popredia):
Tedy —?
NÁČELNÝ KŇAZ (pretrhne ho v reči, zazrúc naňho):
Mne patrí slovo — (K Jánovi Krstiteľovi.) Tedy kto? Eliáš si asnáď?
JÁN KRSTITEĽ:
Nie som.
JEDEN Z LEVITOV:
Nu, plášť by si bol už na zemi utarmoniť musel;[168] vidíš, veliká škoda —
NÁČELNÝ KŇAZ:
Tak, podľa tvojho zovňajška súdiac, si hádam onen bedujúci prorok?
JÁN KRSTITEĽ:
Ani ten.
NÁČELNÝ KŇAZ:
Nuž tak kto si? Povedz nám otvorene.
JÁN KRSTITEĽ:
Ja som hlas volajúceho na púšti:[169] Spravte cestu Hospodinovu; ako povedal Izaiáš prorok. Áno: každé údolie bude vyplnené, a každý vrch a pahrbok bude ponížený; i budú krivé veci vyprostené, a ostré cesty budú hladké; a uzrie —
INÝ LEVITA (vpadnúc mu do reči):
Hahaha, a nie si aj onen anjel Malachiášov? Avšak čudný by to zjav anjelský, dopopuku potvorný —
INÝ KŇAZ:
Akýsi chlpatý cap, chachacha… Inu, Azazel na púšti —
NÁČELNÝ KŇAZ:
Prečo tedy krstíš, keď nie si Kristus, ani Eliáš, ani onen prorok?
JÁN KRSTITEĽ:
Ja krstím vodou, ale uprostred vás stojí, ktorého vy neznáte; a toto je ten, ktorý po mne príduc, predišiel mňa; na jehož obuvi ja nie som hoden rozviazať remienka. Ten, silnejší odo mňa, vás krstiť bude Duchom svätým a ohňom; lebo príde s vejačkou v ruke, aby vyčistil humno svoje: a tu zhromaždí pšenicu do obilnice a plevy spáli ohňom neuhasiteľným…
NÁČELNÝ KŇAZ:
Koho to myslíš? Lebo my takého medzi sebou netušíme. Či má dosadnúť na trón Šalamúnov a v čej osobe? Alebo je vari ním už onen v Iturei[170] a v Trachonitis,[171] a či skorej ten v mladistvej, zlatostrechej Tiberiade,[172] v ktorého krajinách práve znepokojuješ ľudí? Och, veľký Jochanane, poukáž nám naňho prstom, a ak máš pravdu, že Juda a Izrael pozdravia v ňom svojho kráľa-osloboditeľa, uznáme ťa za proroka mocnejšieho od všetkých prorokov našich!
KŇAZ A LEVITA (razom):
Pravdaže uznáme, akože!…
JÁN UČENÍK (k Jánovi Krstiteľovi):
Podchytáva ťa, majstre; neodpovedaj mu!
JÁN KRSTITEĽ:
Nechaj ho, sladký Jáne môj, nech vytrčí svoje pazúriky; von chcú mu z pošví. — (K náčelnému kňazovi.) Pokušiteľ si, prikladáš na blčiacu vatru; ale vedzte; ani jeden z tých nenie ním!
NÁČELNÝ KŇAZ:
Herodes však pripravuje sa hodne k tomu: zapudil manželku-cudzinku —
JÁN KRSTITEĽ:
Preboha, tú dobrú kráľovnú, matku ľudu?
NÁČELNÝ KŇAZ:
Trebárs; a vzal si za ženu našskú dcéru, vnučku veľkého Heroda, Herodiadu —
JÁN KRSTITEĽ:
Tak urobil? On, ktorý používal i mojich rád, dopytujúc sa na zákon a spravodlivosť? On tedy púhy lícomerník už i vtedy, falošník, klamár!? — Nuž, nie bezzákladná povesť to predsa, pomluva?…
NÁČELNÝ KŇAZ:
Čo si trúfaš o nás, he? Náš stav — náš dôstoj; služba u zákona —
JÁN UČENÍK (k Jánovi Krstiteľovi):
Ó, mierni sa, dobrý môj pane!
ONDREJ (k Jánovi učeníkovi):
Brate, pravda je vždy drsnatá, príkra —
JÁN KRSTITEĽ (pohrúžený do seba, pokračuje):
Zle urobil — pošetile urobil — zločin spáchal: tak rozsudzuje moje svedomie… Káram, zatracujem ho preto! Lebo čo spojil Boh, on rozorval svojvoľne, násilnícky; narušiac sľub manželský; i je bohorúhavý drzec, smilník! A ona mrzká cudzoložnica, neviestka: druhá Ahola a Aholiba v jednej osobe![173]
NÁČELNÝ KŇAZ:
Hm, ortieľ, o akom by sa nám ani nebolo snívalo; ostrý háčik — ale
(mnúc si ruky, ohliadne sa po spoluvyslancoch)
prichádza vhod —
KŇAZI:
Ou, ako vhod!
LEVITI:
Aj, vhod!
JÁN KRSTITEĽ:
No i inak prestupuje zákon, ako žaloby slýcham: uchyľuje sa zas od miery spravodlivosti, nad prechmaty vyšších-mocných a zažmurujúc oči; ako dáky faraón ľud priaha znova do stavania mu palácov; páše prepych, márnotratí, hýri ani Sardanapal,[174] uberajúc-užierajúc chudobe… A predsa: ,Beda tomu, kto stavia dom svoj s útiskom, a paláce svoje s krivdou; ktorý blížneho svojho v službu podrobuje darmo!…‘
NÁČELNÝ KŇAZ:
Jochanan, nuž, totam je odpoveď tvoja do Jeruzalema a toto odkaz tým v Tiberiade?
JÁN KRSTITEĽ:
To.
NÁČELNÝ KŇAZ:
A v Tiberiade tým bol by si to vstave i zopakovať zoči-voči?
JÁN KRSTITEĽ:
Vstave, ako onen neohrozený muž pred Achabom a Jezabelou —
NÁČELNÝ KŇAZ:
Burič si, odbojník, velezradca! Viď následky. — Skončili sme.
(Poslanstvo odíde.)
JÁN KRSTITEĽ:
Plemeno jašterčie…
JÁN UČENÍK:
Ach, samá zášť a podlosť —
ONDREJ:
Zákerníci! Lotri! — Ó, keby vzkypeli vlny jordánske a pohltili ich do jedného!…
HLASY Z HÚFU:
To, to! — Trest zápäť na bezbožníkov! — Pokuta Eliášova!…
JÁN KRSTITEĽ:
Však pokoj mojej, vašej duši buď,
vy pohoršení spolu so mnou, pokoj
vám všetkým! Onen pokoj velebný,
čo ako blankyt neba prevyšuje
rmut, kúdol zemský; všetky končiare
spupnosti ľudskej, nástrah priepasti,
pošmúrne húšte nenávisti, púšť
ľahostajnosti; umu blýskavicu,
oslepujúcu schytra dôvtipky
zrak prostoty a poctivosti jas —
vášnivú búrku ducha a hromokliny,
čo kula pomsta — škodoradostnej
pľušť mysle tiež, snáh čistých osenie
privaľujúcu… všetko, všetko s menom
tu skazy, pohromy! Ten pokoj, zmier
vám umilenia, s citov súzvukom,
sťa sladká modlitba… Ja mám ho už;
a vy? Ó, dajte sa mu rozpoložiť
jak svätvečeru v duše svätyni!
Tak moja rodinka… Jak, Jáne môj,
môj Ondreju, čiže pôjdete?
JÁN UČENÍK:
Kam, pane?
ONDREJ:
Pane, kam?
JÁN KRSTITEĽ:
No k majstrovi.
JÁN UČENÍK A ONDREJ:
A ku ktorému.
JÁN KRSTITEĽ.:
O kom hovorievam
vám od tých čias, čo hlas môj slýchate —
JÁN UČENÍK:
A kde je?
ONDREJ:
Kde?
JÁN KRSTITEĽ:
Kde?… Či ho vidíte,
hen v palmoháji jak sa prechádza,
vysokú dumu spásy v drahej hlave?
Háj porušal sa, sprudka dojatý:
rukami listov čiaha po ňom, dychtiac
sa dotknúť aspoň ho, ho pohladkať,
však svätá hrúza zbráni im, že trhnú
hneď sebou, strnú k nebu skľúčené…
I tieň mu vyhýba, ľaď, kudlate
pod nohy stlie sa mu, sťa mäkké rúno
po mäkkej pažiti — a paprsky
slnečné vijú kol neho sa v kráž
i rozpúšťajú zápäť na perej,
hmýr, rozbresk: a či on ich vyžaruje,
sám slnko ich?… Včuľ, aha, obličaj
k nám obrátil: — ó, zábron na líci!
Dňa zore, akého svet nezrel ešte
od onoho čias s názvom ,Svetlo buď!‘…
A teraz sklopil oči, nahnul svoj
vzrast stepilý, jak obrodený strom,
že tmavých vlasov kadere mu spola
tvár zaclonili: patrí pred seba —
či pod seba? A čiže v seba skôr
do hĺbky hlbín? Takto predišiel mi,
tak tichý, zbožný, tajný, hlboký,
keď krstil som ho: a Duch utkvel nad ním
čo holubica v letku, z neba však
hlas pokázal naň: ,Toť, môj milý syn…‘
Zas vzhliadol, ajhľa, vozvýš upravil
dva lúče plamenné — čajs’ poslov k Bohu —
Ó, čela výsota! Sklep oblohy
velebný! Jediného v svete tom,
bo duchovného chrámu klenutie!…
Lež neletí to, páčte, po ňom mráčik,
jak vzdych tak ľahký, lebo zachveli
sa pery mu, mu líce pobledlo?
Či slúžiacej mu dym to prírody
obetný, z živíc vonne tlejúcich?…
A nie to krôpky na ňom zas včuľ, z toho,
snáď mráčka zrazené, či pot to tam,
pot krvavý, a či sú ruže púčky?…
No museli dôjsť zraky s posolstvom
späť, určujúcim úlohu i púť
tu na zemi mu sudbou nezmennou:
bo hlavu sklonil vbok — tak nežne hľadí,
ľútostne-smavo, krotko, oddane…
Aj, boží baránok!
JÁN UČENÍK:
Ó, nevídanejvzor slávy!
ONDREJ:
Anjel to!…
JÁN KRSTITEĽ:
Viac, synkovia,viac, ó, viac!
JÁN UČENÍK:
Slovo pravdy, milostiuž vtelené —
JÁN KRSTITEĽ:
Nuž, k nemu pôjdete, čo?
JÁN UČENÍK:
Pôjdeme, majstre!
ONDREJ:
Majstre, pôjdeme!
JÁN UČENÍK:
Lež kam sa podel? Spustnul, stemnel háj…
JÁN KRSTITEĽ:
Hľa, na brode je! Z vlny na vlnu
si postupuje suchou nohou; sukne
mu pola vlaje, cíp jak blankytu…
Už prešiel; kráča stuha po nivách —
a pozrite, jak vzrastá… vztýčil temä
jak obor sveta!… Teraz vykročil
na stupeň pohoria a hrebeňom
hôr judských siaži — včuľ už efraimských —
pri každom kroku svetlou postavou
svoj obraz skresliac na obzora stenu…
A náhli sa, haj! Kam? — Hej, zaiste
do Galiley svojej: odtiaľ postať
tú spásnej práce zajať, nastúpiť
snáď onú sudby púť… či idete?
JÁN UČENÍK A ONDREJ:
Hoj, ideme!…
JÁN KRSTITEĽ:
Nuž, a vy ostatní,jak?
UČENÍK:
Dovoľ, pane, my len zostaneme
pri tebe. Ach, my nevideli nič…
HLASY:
Nič… ach, nič!… Ach, nič —
JÁN KRSTITEĽ:
Preto nežiaľte;
zrak skúšajúci ešte obrátený
i ďalej do seba, i ďalej sa
tak prečisťujúc: tiež raz prezriete
ku nemu, tiež raz! — Poďme; za Jordán
vás odprevadíme.
JÁN UČENÍK:
Ó, ďalej, pane!…
JÁN KRSTITEĽ:
No, nedbám.
JÁN UČENÍK:
Ale, pane, dovolíš
nám prípadne sa k tebe vrátiť môcť?
Ach, dovoľ!
ONDREJ:
Dovoľ, pane, nám.
JÁN KRSTITEĽ:
Nu, buďsi;
však tak vám dobre bude uňho, viem,
tak neskonale sladko, bezpečne,
že nikdy viac sa nevrátite ku mne!
(Odídu.)
Filip s niekoľkými sluhami: onedlho kráľovná Tamar, Zamira a niekoľkí sprievodcovia.
FILIP:
Toť je studňa so znamenitou vodou. Naberte jej na ďalšiu cestu, naplniac nádoby, aké vám len stoja k službe. Chytro spusť ten džbán! Ponor ho hlboko a tak vytiahni — obratne! rezko! — nech načriem do čaše a zanesiem jej milosti kráľovnej, až omdlievajúcej od smädu. Skoro! Skoro!
SLUHA:
Koľme zblbotala — a predsa čistá ani krištáľ — a chlad až zaráža z nej.
DRUHÝ SLUHA:
A vidno, berú z nej zhusta; i tam, hľa, húf podistým ňou bol sa zaopatriť… Ale, pane, jej milosť kráľovná neverí dočkať, hľa, pobrala sa sem sama —
FILIP:
Vidíte, nemotoráci!… Priam, milostivá kráľovná! Priam — Óvi, že sama si sa musela ustávať; odpusť nešikovnosť… Tu je čaša najčerstvejšej, že až sa perlí —
TAMAR:
Nič to, Filipe; no bolo mi už neznesiteľno. Daj, prosím — (Napije sa.) Výborná voda! Výborná. — Ďakujem; cele ma zotavila. Nenadarmo je nezmieriteľnou nepriateľkou ohňa.
FILIP:
Na zdravie ti, kráľovná! Nuž, prepáčiš mi láskave, že kvôli nej hodne odbočili sme z karavánskej cesty?
TAMAR:
Milerada, Filipe. Požehnaná to studňa, zasluhujúca všetkej šetrnosti ľudskej, opatery i ochrany —
FILIP:
Človek by myslel: cisterna len — a ono najdôkladnejší prameň. I ty, Zamiro?… Nože, načrite a podajte!
ZAMIRA:
Ďakujem; tiež som zasmädla veľmi. Márne všetky ovociny a lahôdky: niet nad pohár vody; ach, sem ho!
FILIP:
Hej, každému poslúžte, kto zo sprievodcov žízni; nie tak skoro natrafí na podobne dobrý nápoj. Len jej naberte splna, do všetkých pytľov, a odneste hneď na stanovište; a ty, milý stotníku, dbaj na to, aby ju náležite popratali medzi noše a vaky na veľblúdoch… Ver mi, drahá kráľovná: naširoko-ďaleko niet lepšej vody; poznám ju oddávna zo svojich ciest, i dľa možnosti nikdy som jej neobišiel.
(Sluhovia i poniektorí sprievodcovia s nádobami vzdialia sa.)
Vyviera iste zhlboka, ani cit zo srdca človekovho: lenže ten, ovšem, nie vždy sladký, nie vždy osviežujúci; a keď horký, to… ech, trpezlivosť —
TAMAR:
Áno, ona prinesie hasidlo na každú záhu… No, kde sme to vlastne, Filipe? Utešená krajina —
FILIP:
V južnom Galád, blízko Hesbonu. Len pár dní ešte, kráľovná na juh cez Moabsko[175] a Gebal,[176] a budeš šťastlive u cieľa.
TAMAR:
Viac, Filipe, než pár dní, koľkosi viac! Mýliš sa.
ZAMIRA:
Oj, viacej!
TAMAR:
Pamätám sa trochu ešte od svojej svadobnej cesty — Ó, Bože!
Vtedy a dnes: aký rozdiel medzi cestovaním mojím!…
Ale keď sme už len blízko Hesbonu —
Tak, milý Filipe, už neustávaj
sa ďalej so mnou: tu nech hranica
je zdvorilosti tvojej, tvojej priazne,
ňouž zahrnul si ženu, odbytú
jej vlastným manželom. Hľa, mohutný
mám predsa sprievod, jemuž velie Omru,
ten pokoriteľ Mekky: dostačí
mi k ochrane i k službe po Petru.
Veď beztak si už veľkú priniesol
mne kvôli obeť: najprv do Damašku
ma doprevadiac, zrovna útekom
pred oným zúrivcom, a stadiaľ zas,
vzdor zbraňovaniam, odhrnom, ba prosbám,
opakovaným mnou bárs dôsledne
na každej stanici, až v odľahlý
diel juhu, až sem… Ó, môj dobrý otec
ver’ iste nikdy nezabudne ti
úsluhy tejto, keďže sama ja,
zbavená všetkých moci prostriedkov,
len ďakovať ti môžem. Ďakujem ti…
FILIP:
Ó, neďakúvaj, vzácna kráľovná,
bo zahanbuješ ma, keď najmenšej
niet k vďake príčiny. Či vypudencom
som nenie takže? A hľa, v záštite
komonstva tvojho, v tôni tvojej moci;
a nie som, jak ty, dravej nehody
tiež účastníkom? A tu sútrpnosť
je dobrodením pre mňa, poľahčením —
A potom zrobil som, čo poddanská
mi nakladala povinnosť, len to…
Ale aj odpusť mi láskave, keďže som ťa odbehol neraz: tak pokým si odpočívala v okolí Karnaimu,[177] v Edrei,[178] v Bozre…[179] Veď nezaháľal som ani vtedy, ale pracoval, ako sa nazdávam, vo spoločnom záujme našom. Išlo mi o to: predne dozrieť svojich ľudí, ako účinkujú? Či sa držia mojich úprav a neľutujú prostriedkov, im v hojnosti poskytnutých, čo sa týka pripravenia svojho času vypuknúť majúcej vzbury, ako i zozbierania k nášmu cieľu pomocnej sily vojenskej? (Lebo Herodes si darmo bláha, že priviedol ma i o všetku hmotnú moc, ňouž čeliť som mu vstave, oj nie!…) A tu s výsledkom pozorovania som úplne spokojný. — Ďalej náladu ľudu bolo mi vyzvedieť: ako sa totiž chová pod panstvovaním Herodesa od okamihu jeho podlého výčinu? A tu tiež len potešiteľné znamenia vytknúť môžem: — ľud, áno, pamätlivý toho žive, a od tých čias akoby náročky kamdiaľ väčšmi utiskovaný a zdieraný (— och, bezpochyby premárnili už mne odobraté imanie!…), ľud i sám chystá sa zhodiť omínajúce ho jarmo, všade sa rozčuľuje a žehre; tu i tu vypovedal už i poslušnosť, odoprel dane, roboty a službu vojennú, zahnal colníkov-mýtnikov. žoldnierov odzbrojil… a na šťastie rímske posádky sú napospol slabé. Menovite v Galilei došlo to akiste k výtržnostiam skutočného povstania, lebo Herodes, ako hodnoverne viem, nanáhle opustil Tiberiadu — zahniezdil sa na tvrdzi u Arbely:[180] no čosi-kamsi i stadiaľ ubzikol pod štít rímsky v Dekapoli…[181] i bohvie, kde sa potuluje teraz? Či nie v daktorom zo svojich opevnených brlohov? Veruže len strach pred pohoršeným národom preháňa ho takto, a či i zlé svedomie?
TAMAR:
To už sotva, Filipe, sotva —
FILIP:
A pováž si, kráľovná, v Galilei udanlive Chuza má byť hlavným nosičom toho búrlivého ruchu —
TAMAR:
Ach, manželka jeho, tá dobrosrdečná Johana, iste často rozpomína sa ešte na mňa —
FILIP:
Konečne chcel som poznať pôsobenie Jochananovo, zabŕdnuc tu-tam nepozorovane medzi jeho poslucháčstvo. Tento muž, a či už prorok je, milostivá kráľovná, mimovoľne pracuje nám po chuti: ľud ním poučený pokorí sa síce, no i zápäť povedome vyprostí šiju, očakávajúc s istotou akéhosi vykupiteľa. A tento záchvat rovnobežne s oným ruchom badať i na tomto vidieku. Práve hodlám znova k Jochananovi — bo tu kdesi sa zdržuje. Ó, človek ten predstavuje pre nás neoceniteľnú moc! — Bože, keby tak zasiahol rukami do supieho hniezda Herodovho a vytrhol mi čím skôr z neho moje úbohé dieťa! — Hej, k nemu idem… Nuž, takto, hľa, kráľovná, som trávieval čas, uchýliac sa vše od teba; áno, od Damašku počnúc až sem zháňam sa po spôsoboch pomoci, podpory, akou poslúžiť chcem tvojmu slávnemu otcovi, až zavíta ako anjel-zhubca… A predsa, láskavá kráľovná, tak ťažko mi ťa opustiť; snáď neuzriem tvojej milostivej tváre nikdy viacej, nikdy —
TAMAR:
Nie, dobrý Filipe: tu rozlúčime
sa naisto. Preds’ veľká povinnosť
ťa zamestnáva; i choď, dostoj jej,
kým ja zas doma svojej zodpoviem.
Nuž, zbohom tedy! — Snáď sa uvidíme.
a skoro ešte —
FILIP:
Kde, kde, kráľovná?
Ó, Bože, daj!
TAMAR:
Kde? Hádaj: na bojišti —
FILIP:
Och, tam ver budem v čele žoldnierstva,
tam s celou búrkou rozhorčenej duše!…
Ale aspoň na stanovište odprevadím ťa ešte, drahá kráľovná; beztak mám tam ešte jedno-druhé zariadiť. Moju milú paripu nech podrží si tvoj ochranca pozatým, udatný Omru, keďže sa mu tak zapáčila; a ostatné veci zas tvoji verní služobníci nech majú na pamiatku. Mne je dosť nateraz rúcho kajúcnické… Však do borby na život a na smrť čím skorej, ó, do borby!…
(Odídu.)
Púšť v Judsku poblíž jordánskeho údolia, v úzadí s výmoľovitým korytom suchej riečky Enon. Vľavo bralistý výbežok judského pohoria, sprerývaný rozsadlinami. Po nebi ženú oblaky.
Ján Krstiteľ; onedlho hlúčik učeníkov a nasledovníkov (prichvátavších od Jordánu).
JÁN KRSTITEĽ
(zamyslený sedí na balvane pri bralisku; krátka prestávka).
PRVÝ Z UČENÍKOV (vtom došlých):
Ako, majstre? Ty tu dumáš, a za ten čas odoráva ti iný —
DRUHÝ UČENÍK:
A po koľkej brázde, ajaj! Čochvíľa zajme celý záhon —
TRETÍ UČENÍK:
Veru tak. Ten, ktorý bol s tebou za Jordánom, keď si ho pokrstil, a ktorému tak okázale vydal si svedectvo o tom, on, hľa, krstí ti tiež skrze svojich učeníkov —
ŠTVRTÝ UČENÍK:
A všetko prívalom sa hrnie k nemu, až žiaľ na to pozerať. — Človeka by temer popadla závisť —
VIACERÍ:
Tak je, majstre! Tak je! — Ubýva nás!
PIATY UČENÍK:
Ej, redneme navidomoči, pokým jeho zástup hustne, ani tie mračná na nebi…
INÝ UČENÍK:
A darmo zavracal som kŕdeľ sem, nedajbože! — Ale ktože nevyhyboval by nehostinnej púšti?
DRUHÝ UČENÍK:
A mali sme ti hádku so Židmi, ktorí do hrdla tvrdili, že tvoj krst neočisťuje tak, ako ten jeho; och, to už popudiť musí!…
JÁN KRSTITEĽ (strhnúc sa z dumy):
Mlčte, krátkozrakí…
(Zahrmí.)
Počujete výstražné pohrozenie z výšin? — Ach, komu z výšin tých nebolo dané, odkiaľže by vzal čo i len omrvinku nadelenia na tomto svete? Ten jarok tam, ktorý po odstavení žlebov nebeských naplní sa prúdom vôd, zhučí, avšak i rýchlo zbehne a opäť je ložiskom neužitočného kamenca, márne rozďavujúc po vlahe svoje vyprahlé, brežné pery; toť, obraz môjho nepatrného života… Áno, moje skropenie vodou je leda krstom pokánia na odpustenie hriechov; kdežto krst onoho je pomazanie Duchom svätým k znovuzrodeniu na duchu…
(Rachot hromu.)
Hľa potvrdenie a úder pečate plamennej!…
JEDEN Z UČENÍKOV:
Ach, majstre, nastáva búrka. — Tma na zemi i na nebi —
INÝ UČENÍK:
Hrozná búrka, nesená hviždiacim víchrom…
TRETÍ UČENÍK:
A hen lejak už bičuje hory po temenách. Hrmot a otrasy na strach!
ŠTVRTÝ UČENÍK:
A celé údolie jordánske, ha, ako v ohni —
INÝ UČENÍK:
Och, poďme sa ukryť, majstre! — Tam do jaskýň toho čierneho skaliska!…
VIACERÍ:
Hej, hej! — Utekajme! — Pohroma ani v súdny deň! — Do zahynutia!…
JÁN KRSTITEĽ:
Pomodlime sa: — Hospodine, pane nebies i zeme, ktorý v moci svojej ohlasuješ sa nám ohnivým jazykom hromu, nám biednym tvorom, kľačiacim pred tebou s bázňou a trasením: ó, ozývaj sa bez prestania i v našom vedomí a svedomí, aby sme boli pokorní duchom, nepochybne a neohrozene vyznávali zjavenú nám pravdu tvoju a zo všetkých síl pracovali na rozširovaní jej, tvojho to nepremenného svetla, v temnostiach a nezrovnalostiach sveta tohoto. Ó, horúca vďaka ti, dobrotivý Bože, žes’ bezpečne previedol nás plačlivým pokánia údolím, zavarujúc nás od zablúdenia v zápač pochyby, na trasovisko zúfalstva, a z kroka na krok poľahčujúc nám na dedičnom i nadobytom bremene našom. Avšak prosíme ťa aj ponížene: ráč zavŕšiť dielo nápravy pri nás až po závierok, a odvracajúc vpravo pokušenie a vľavo nástrahy diabolské, pozdvihuj nás postupne i konečne vznes na slnečné výšiny milosti svojej: kde preporodení, zmladení spodobáme sa nepoškvrnenému obrazu tvojmu. Toť, sme tiež poklesli, že nedovideli sme k vysokej vôli tvojej: ó, premiň nám to, a skláňaj sa láskave zavše k obzoru rozumu nášho! — Nadovšetko však stvor nám srdce čisté, ktoré neotvára náruživostiam, trebárs búchajúcim na dvere, ani lichotivým zvodom, zľahka ťukajúcim na okno jeho. Tak nás uprav, ó, Otče všelásky, silných vierou a obveselených nádejou, na cestu spravodlivosti, i poháňaj nás po nej: ať čím prv zájdeme k tomu, ktorého si poslal k nášmu spaseniu. Áno, s radosťou prijmeme svedectvo jeho, aby sme spečatili to, že si ty Boh pravdomluvný. Lebo ten, ktorého si ty poslal, slovo tvoje hovorí, lebo nie podľa miery dávaš ducha jemu. Ty, Otec, miluješ ho ako Syna a všetko dal si do rúk jeho. A kto verí v Syna, má život večný; ale kto je neveriaci Synovi, neuzrie života, ale hnev boží zostáva na ňom. Amen. A tak (povstane a zodvihne ruky):
jak Áron[182] svojmu požehnával ľudu,
s tým požehnaním i ja rozpúšťam
vás, skromné svoje stádočko. I choďte —
Hľa, zredli razom desné mrákavy!
Obličaj neba kvetom rozvil sa
z nich, haliacich ho lupňov urputných,
tak milý, láskavý: jak svitá všetkým.
kto prehliadajú k nemu s dôverou;
a na východe — pozrite! — tam pastvy
zrieť skvieť sa zeleňou, kde pasie on
a háji kŕdeľ svoj. Ta zamierte —
Ja skončil pri vás prácu jarných snáh,
hlbokej v srdci orby dielo, krušné
i bolestné, bo dielo pokánia:
on teraz príde ako rozsievač
a opatrovník, aby korunoval
ho zlatým úžitkom. Aj vykoná
to v leto milostné, roh hojnosti
nachýliac ústím… Však len u pokorných
a pravdivých! A preto pozatým,
ó, nikdy nezíď farizejský tlach
vám na um: Máme otca Abraháma,
vraj… (Hospodin preds’ z tohto kamenia
môž’ vzbudiť synov Abrahámových:
tak narodenie stlačiac k náhode,
a obcovanie samo, bohumilé,
k zásluhe povýšiac…) Nie, pomysel
ten zažehnajte v nekonečnú diaľku,
na zatratenie, ináč korisťou
ste sebaklamu: z krstu kúpeľa
bár boli by ste vyšli bez očisty,
i stromom by ste boli, ku nemuž
už pritknutá je ostrá sekera,
by vyťatý a k zmaru na oheň
bol uvrhnutý… Ale usilujte
sa, moji splodenci, čo nakladal
som vám, to činiť z lásky ochotou
vždy, všade v živote; tak, ako dobrý
strom, zarodíte hojným ovocím,
pokánia hodným, čo sa skvejúc zve:
rozšafnosť, spravodlivosť, dobrotivosť…
Boh pomôž’!… Iďte, zanechajte ma
do jedného —
JEDEN Z UČENÍKOV:
Ach, prečo? Prečo, majstre,
nás posielaš preč takto odrazu
a všetkých? Iste nahnevala ťa
hen prenáhlenosť naša: uverím;
však prepáč nám ju, nádobám preds’ krehkým,
a neodháňaj nás…
INÝ UČENÍK:
Ó, nerob to!
VIACERÍ:
Nie, prosíme ťa!…
JÁN KRSTITEĽ:
Inak nesmie byť.
Veď sami svedkami ste boli toho,
jak úprimne som neraz vyslovil,
že nie som Kristus; len som prišiel pred ním,
jak rýchly zvestoň chodí pred kráľom,
až dôjde kráľ, a — posol zmizol už —
A on je tu, kráľ: prišiel nepoznane,
by po skutkoch ho skoro poznali;
bez hluku prišiel, slávy sprievodu,
by stlali mu raz palmy, strhli v pokrik
mu: Hosana!… I vlivom musí rásť,
hnať ako céder, fíkom košatieť:
až rozpriestraní svoje kráľovstvo
po uhly sveta, jasnou zmieril dúhou
zem tmavú prepášuc; mne vtedy však
sa scvŕkať načim, zmenšovať sa,
sťa muške pominúť. — Hja, boží výrok,
pred ktorým skláňam hlavu do prachu
v poníženosti trpnej, plazím sa
jak červ, mu vďačný, bárs i len čo červ.
Kto z výše prišiel, ten je nado všetkých;
kto zo zeme je, zemšťan je, i zemské
len veci vraví: a tých máte dosť
už odo mňa, dosť! Ba ni neviem vám
viac, synkovia, riecť, neviem: choďte tedy
k nebešťanovi, ktorý v moci má
vám zjaviť veci, divy nebeské —
Oj, ženích je on! — Ja len priateľom
som jeho; avšak radosť nad radosti
ma naplňuje, že som aspoň ním —
že ako taký tiež som pripravoval
v svadobné rúcho jeho mladuchu:
u ľudí lásku to, mňa obklopivších
tu i tam v púšti skromným venčekom,
i vašu, synkovia… až celého
— sťa družka v plnej cnosti ozdobe —
mu k boku stane láska človečenstva!
Tá radosť nes vás k nemu na krídlach
víchričnej túhy: lačných, aby vás
nakŕmil mannou z neba, vodou živou
napojil smädných, nahých obliekol
v ctnôt nádheru, oj, ináč, ináč, jak
ja mizerný… No, lúče! Chvátajte,
ovečky, kde vás božský zajme pastier!
(Húfec, vyjma niekoľkých prívržencov, odíde.)
PRVÝ UČENÍK:
Ó, majstre, vieme, že nám dobre chceš
i teraz, ako vždy; že cesta pravá
to, na ktorú nás odkazuješ ty
(i v púšti sveta znalý východíšť),
by iste došli života sme cieľa —
aj pohotove nastúpime ju,
pôjdeme, jak ty určil si nám smer;
však dovoľ i nám starostlivý dotaz:
kam zájdeš ty?
JÁN KRSTITEĽ:
Ja? — V stepiach jordánskych
ja vyplnil už svoju úlohu:
tie na úrodné zmenili sa nivy,
k žni poubraté v zbožín drahý plášť,
bo príduc s jara-leta pohodou,
on do svojho ich vtelil hospodárstva,
ustanovený Bohom vlastník ich;
nuž nemajúc tu viac čo hľadať, hlas
tu vyslúžilý, odznelý súc: zájdem,
kde ešte púšť — kde hluchá samota,
skál nemá spoločnosť… až Chavronu[183]
snáď drsnatého mračný úplaz navždy
ma zacloní —
PRVÝ UČENÍK:
A ta chceš, majstre, sám
i bezbranný —!?
DRUHÝ UČENÍK:
Zas na púšť hroznú, ach,
sám, drahý pane?
TRETÍ UČENÍK:
Sám, kde divých zverov
zhon, útok?… Beda!
JÁN KRSTITEĽ:
Nie sám, bázlivci;
nezabúdajte: nie sám, ale s Bohom,
s ním! So sprievodcom mocným, ochrancom
na každom kroku… I čo ľva tam rev?
Čo sykot hadí? Mne len privítaním;
čo s ľudskou vášňou postretnutie snáď?
Príležitosťou ukojiť ju láskou…
Ech, malodušní, nestarajte sa
vy o mňa — vaša péč mňa dráždi len;
skôr o seba si dbajte, hľaďte radšej,
kde prospech váš, váš zdar… I choďte už,
už pohnite, no! Z jeho rozkazu
vám nakladám, hej, rozkazujem vám!
PRVÝ UČENÍK:
Ó, poslúchneme, pane, poslúchneme bez predlenia. Len prosíme ťa ešte, ráč požehnať nám i osobite každému na cestu životnú —
JÁN KRSTITEĽ:
Aké je tvoje zamestnanie?
PRVÝ UČENÍK:
Som rybár.
JÁN KRSTITEĽ:
Nu, Bože daj, abys’, rozostavujúc sieť svoju, vždy s hojnejšou korisťou ju vyťahoval; tak poctive uživoval si svojeť a štedre nadeľoval núdznym… až on povýši ťa na rybára, že do neviditeľnej siete svojej loviť budeš namiesto rýb duše ľudské! — A ty čo si?
DRUHÝ UČENÍK:
Som látač obuvi, opravovateľ sandálov —
JÁN KRSTITEĽ:
Tak Hospodin dopomáhaj ti k tomu, abys’, opraviac obuv, zároveň napravil i na spôsobe živobytia tých, ktorí ju nosiť majú! — A tvoje povolanie je čo?
TRETÍ UČENÍK:
Stanárstvo, pane.
JÁN KRSTITEĽ:
Boh tedy ustanov, aby tebou zhotovené stany boli útulkami bratskej znášanlivosti a lásky, i aby sa čím diaľ, tým viacej spodobali onomu stánku úmluvy vo svätyni Hospodinovej!… A vy, trojička vždy jednomyseľná?
TRAJA UČENÍCI:
My sme roľníci a i tesárime popritom.
JÁN KRSTITEĽ:
Ó, krásne zamestnanie: zo zeme matky vydobývať chlieb vozdajší, ovšem, ako rozkaz znie, v potu tvári!… Pán, ktorý tak rozkázal, on učiň aj, aby váš pot nikdy nevychádzal nadarmo: až dospejete k vydobývaniu chleba, ako žnivo zrejúceho na nebesách… Nuž, a ty čím sa zapodievaš?
SIEDMY UČENÍK:
Ja som vinár, môj pane.
JÁN KRSTITEĽ:
Ale i nazarejčík[184] pritom, čo? Tak, synku, tak — I dopraj ti Boh, aby tvojej opatere zverené révy rodili bohate i zdarne, a ty mokom ich aby si obveseľoval opravdu skormútených na mysli, nie pijakov, nie labužníkov a vilnecov!… Až on zaradí ťa medzi pestúnov vinice svojej, že spod lisu pohnútok dáš vytekať nadšenia muštu a z tohoto vyvrieť a vyjasniť sa rýdzemu vínu ducha!… A ty, letitý mužu, kto si? Videl som, ako si prvej odišiel s tamtými i zase si sa vrátil. Prečo? Máš niečo na srdci? Nepokajal si sa až na dno jeho patočiny?[185] Hovor úprimne.
FILIP:
Pane, som kupec z Galiley, s bydliskom v Seforis; vlastne býval som tam —
JÁN KRSTITEĽ:
Kupec? Och, už Ozeáš[186] prorok sťažoval sa: vraj, Izrael kramárom je, v ktorého ruke sú vážky falošné; rád ukracuje, aby sám zbohatol, nazháňal si imania… Varuj sa toho! — A ďalej?
FILIP:
Ó, prenikavý vyspytateľu nerestí ľudských, snáď i sám hádaš, kto som ešte? Aj počuť si musel o nešťastníkovi Filipovi, ktorého Herodes kráľ nemilosrdne pripravil o ženu, o jedinú dcéru, o majetok, vlasť, česť: o všetko!
JÁN KRSTITEĽ:
Tys’ to, poľutovaniahodný človeče? Ty, zahrnutý krivdami rukou kráľovskou? Súcítim tak hlboko s tebou, ako splna som zatratil i zatracujem onoho zločinca! Temer by mi tiež zaplakať prišlo: „Preklínanie a lži a vraždy, a zlodejstvo i cudzoložstvo vzrástlo až na vrch…“ A predsa čo hľadáš vo veľkej biede svojej u mňa slabého? Lebo sútrpnosť nájdeš kdekoľvek. — Vari si žiadaš potešenia? Avšak i útechy prameň objavil som vám všetkým, prameň výdatný, nikdy nevysychajúci —
FILIP:
Pane, ty pohybuješ vôľou národa ako víchor hladinou morskou —
JÁN KRSTITEĽ:
Čo s tým chceš? Aký to prechovávaš úmysel?
FILIP:
Och, ako krt pokrývam sa a ryjem… podhrebám zanovité korene, udržujúce na výši košatý strom mojej krivdy; a pri podkopnej práci tej vetrím, dychtím, stonem po pomoci… Podryť, vyvrátiť, povaliť ho, ó, pomôž mi, pane, i ty! Ty pokoriteľu pýchy, zloby kárateľu, lekáru úrazov, zmiluj sa nado mnou!
JÁN KRSTITEĽ:
Jak? Mám snáď s Joelom[187] zvolať: Skujte motyky svoje na meče a srpy svoje v oštepy; ten, ktorý je mdlý, nech povie: udatný som… či tak? Pamätaj, Filipe: pomsta Bohu!
FILIP:
Lež moje decko, pane? Či ono musí zahynúť?… Nerozumieš bôľu otcovskému?
JÁN KRSTITEĽ:
Tí cherubovia, sediaci strážou na úmluve, tí sú i s ním; na pokyn onoho pomazaného v zvrchovanom čase ratujú ti ho… Dúfaj! Zbohom všetci —
PRVÝ UČENÍK:
Drahý majstre náš! Dopusť, že ťa aspoň kúsoček odprevadíme, kam mieniš ísť; alebo ráč nás ty odprevadiť, pokiaľ za dobré uznáš. — Ale pozri len ta! Tlupa rovnoodencov v blýskavej zbroji zaberá sem. — Akiste stíhajú niekoho. (K Filipovi.) Či nie teba, pane? Ó, uteč! Hen v skalisku pohľadaj úkryt, chytro!…
FILIP:
O mňa sa ty neboj; práve v spoločnosti majstrovej som najbezpečnejší. — Áno, ozbrojení herodiáni sú to, akých, chodiac za tebou, vzácny majstre, už niekoľko čiat som spozoroval: poľujú na pohlavárov pobúreného ľudu a plnia nimi žaláre perejské… A, hľa, i na územie judské opovážili sa vtrhnúť, bezpochyby v porozumení s ničomnou vládou jeruzalemskou. Tak utekajúci Herodes vystiera svoje zločinné ruky, ometajúc, ohŕňajúc sa pred dotieravým nebezpečenstvom; ale márne sa ohrádza, márne!…
DRUHÝ UČENÍK:
Ach, poďme, majstre! Vyhnime im —
JÁN KRSTITEĽ:
Čisté svedomie pevne zotrvá na stanovisku svojom vo všetkých okolnostiach. Počkajte!
Niekoľko vojakov s dôstojníkom v čele.
DÔSTOJNÍK:
Ostatní zostaňte tam v zálohe. — Hľadáme Jochanana, s prímením ,krstiteľ‘. (K Jánovi Krstiteľovi.) Po opise súdiac, nebodaj ty budeš on.
JÁN KRSTITEĽ:
Áno, ten som.
DÔSTOJNÍK:
Teší ma, že konečne sme ťa dopadli. Podľa toho, ako náš najmilostivejší veliteľ, kráľ Herodes, prechádza sa z hradu na hrad, z jeho rozkazu schodili sme temer všetky končiny jordánske, aby sme ťa vyhľadali a nájdeného istotne doprevadili k nemu. Chvalabohu, že si už raz tu!
JÁN KRSTITEĽ:
A čo chce odo mňa kráľ?
DÔSTOJNÍK:
Ako mne známo, žiada si tvojej rady; lebo si, vraj, múdry a prozreteľný ako prorok —
JÁN KRSTITEĽ:
On mojej rady? A teraz po tom všetkom, čo vykonal? Prečo, načo?
DÔSTOJNÍK:
To už kráľova vec, ako zas tvoja poddanská povinnosť je ho poslúchnuť. Ostatne i poprosiť ťa dal, aby si bol taký láskavý a bez odkladu dostavil sa k nemu. Tedy prepusť týchto a ty poď s nami.
PRVÝ UČENÍK (k Jánovi Krstiteľovi):
Majstre, bojíme sa o teba; hľaď sa vyhovoriť —
JÁN KRSTITEĽ:
Buďte pokojní. — (K dôstojníkovi.) A kde mešká kráľ?
DÔSTOJNÍK:
Týmto časom dolu na juhu, na hrade Makor.
FILIP:
Už až tam? Len nedávno dlel v Jabes —
DÔSTOJNÍK:
A ešte nedávnejšie v Ramot. Nu, ako orol preletá si zo skaliska na skalisko —
FILIP (k Jánovi Krstiteľovi):
Skorej kaňúr, naháňaný kŕdľom operencov…
DRUHÝ UČENÍK:
Makor. — Pamätáš sa, majstre, na onú pošmúrnu tvrdzu za Slaným morom, oproti lahodným poliam v Engedi?
DÔSTOJNÍK:
Až ta zavieva ich balzamický vzduch; nuž milý príbytok to takže —
TRETÍ UČENÍK:
Áno, majstre, akoby sa bol kabonil ohromný oblak! Desné sídlo. — Hádam bydlisko príšer —
INÝ UČENÍK:
Nenadarmo vraví povesť, že ho sami čierni ďasi vybudovali! Nebodaj samo ich sitno!
JÁN KRSTITEĽ:
Nepotrebuješ opakovať. — — Čo stratené, azda s božou pomocou dá sa ešte nájsť a zachrániť; čo skazené, napraviť, nemocné uzdraviť… Áno, idem; stúpajte vopred.
DÔSTOJNÍK:
My s tebou len; tak nám bolo uložené —
JÁN KRSTITEĽ:
Kráľ pozná ma, že nikdy som nezrušil slova; i teraz dostojím mu. Iďte popredku! (Tlupa vojakov sa vzdiali.)
PRVÝ UČENÍK:
Ó, majstre, nechoď, nechoď, preboha! Zle prejdeš. — Sieť rozostavili na tvoju záhubu!
DRUHÝ UČENÍK:
Osídla ti nastrojili!
TRETÍ UČENÍK:
Postavili na teba klepec, pascu osudnú!…
INÍ UČENÍCI:
Číra nástraha to pre teba! — Úklad, podvod! — Lesť! — Nie rada: zrada! — Nechoď! Nechoď!…
FILIP:
Ó, choď, pane! Choď, kam zve ťa povolanie tvoje… Tvojej posvätnej osobe ani kráľ nemôže ublížiť; ty porazíš ho k zemi jedným mohutným slovom svojím!… Ó, staň sa oným spásnym cherubínom môjmu dieťaťu! Choď, choď!
UČENÍCI:
Nechoď, nechoď!
JÁN KRSTITEĽ:
Idem; musím ísť. — Rozíďme sa; vy iďte k nemu, k božskému majstrovi, a povedzte mu môj pokorný pozdrav — môj odkaz oznámte mu, že verím v jeho nebeské poslanie: na plnomoc Bohom mu udelenú, podľa ktorej on zakladá kráľovstvo božie na zemi… Blaze vám, členom jeho! Iďte —
PRVÝ UČENÍK:
Pane, nepustíme ťa samého! Ty rozhodni, kto má z nás k nemu, kto s tebou; alebo idúcky privoľ zlosovať o to…
NIEKTORÍ Z UČENÍKOV:
Akokoľvek, ja s tebou idem! — I ja! — Ja tiež! — Ja podobne!…
FILIP:
Ó, i ja, i ja! — Bože, daj sa mi zhliadnuť s mojím dieťaťom! — Rýchle, pane, rýchle! (Odídu.)
[136] okolie Galád — Betabara-Hebson — ide o kraj, kde Jochanan krstil — na východnej strane Jordánu naproti Jerichu
[137] Hebron — mesto asi 40 km južne od Jeruzalema, jedna z najjužnejších židovských pevností
[138] sviatky pod zeleným — jesenné židovské sviatky, volajú sa aj sviatkami stánkov, lebo vtedy každý Žid 8 dní býval v stane z ratolestí
[139] Gideon — Gedeon, starozákonný sudca a bohatier izraelského národa, ktorý sa vyznamenal v bojoch s madiánskymi nepriateľmi z Arábie
[140] Judsko, Samaria, Galilea — mená južnej, strednej a severnej krajiny v Palestíne, západne od Jordánu
[141] Betonim — severné hraničné mesto pokolenia Gad, neďaleko Galád na východ od Jordánu
[142] Betsaida — mesto na východnom pobreží Jordánu neďaleko jeho ústia do jazera Genezaretského
[143] Gamala — pevnosť na východ od jazera Genezaretského v území Basan
[144] zámok Jabes — mesto a hrad juhovýchodne od jazera Genezaretského
[145] pobožného Jóba — Jób bol starozákonný patriarcha, opísaný v Knihe Jóbovej; ostal bohabojným i po mnohých utrpeniach.
[146] Daniel — prorok, ktorý podľa Starého zákona si získal obdiv babylonského kráľa Nabuchodonozora. Slovami: „a mlčky prechádzaj sa po zakúrenej peci ani jeden z oných mládencov Danielových…“ — sa naráža na príhodu, rozprávanú v starozákonnej knihe Proroctvo proroka Daniela (kap. 3) o troch mládencoch (Sidrach, Mizach a Abdenago), ktorých dal kráľ hodiť do horúcej pece, lebo sa nechceli klaňať zlatej modle. Hospodin ich však zachránil.
[147] Eliáš — bol významný prorok izraelského národa, ktorý vynikal veľkou odvahou, keď karhal zlo práve u mocnárov
[148] Mesiáš — hebr. „pomazaný“, spasiteľ
[149] moje právo s Mattatom — Matathias bol otec Makabejcov. Básnik tu vari použil iba meno.
[150] Jericho — mesto na západnej strane od Jordánu; na druhej strane naproti Jerichu krstil Jochanan
[151] merinda — zásoba jedla
[152] s badôčkami — s bodkami
[153] bľušť — ľulok čierny, lat. Solanum nigrum
[154] chraniač — hák na ťahanie vody zo studne
[155] gazela — podobná srne, je však menšia a štíhlejšia; patrí do skupiny antilop, žije na stepiach v Afrike a v Ázii
[156] uždi! — hybaj! bež!
[157] kolodej — hlupák
[158] červec — tmavočervený chrobák (Coccus cacti), čo dáva červenú (purpurovú) farbu na farbenie vlnených tkanín; látka červcom farbená
[159] pražma — pražené klasy
[160] grobovatú — hrubú
[161] ako rozhorčený rek v Gaze, Samson, bol s ňou urobil, sa pohrobiac síc’, no i rozkošníkov i Dagona — národný hrdina Samson, ktorý bol izraelským sudcom dvadsať rokov, vynikal veľkou silou. Filištínskym, ktorí mali nad Židmi nadvládu, robil veľké škody. V Gaze v južnej Palestíne filištínske kniežatá v chráme hlavného boha Dagona po obetovaní sa veselili a zavolali ta i Samsona, ktorého silu vo vlasoch Filištínskym bola zradila jeho žena Dalila. Bezvládny a slepý oprel sa o stĺpy chrámu, ktorý sa zrútil a v jeho zrúcaninách zahynul on i kniežatá.
[162] Mne dostačí: čo veľblúd zlienil, srsť tá na odev — zlieniť, vypĺznuť
[163] zdvihol kršu — ľavú ruku
[164] obrátiac kvaku — kvaka, hrubá palica s ohnutou rukoväťou; chytil ju za druhý koniec
[165] Jeremiáš — starozákonný prorok izraelského národa. V Starom zákone sú Proroctvá Jeremiáša proroka a Plač Jeremiášov. Prorokoval skazu Jeruzalema. Karhal bohoslužbu, ak sa prejavuje len formálnymi obradmi bez čistoty srdca.
[166] konečne sa dográmorili — konečne s námahou došli
[167] leviti — Židia z pokolenia Lévi; kňazi, ustanovení s výlučným právom odbavovať len nižšie bohoslužobné úkony
[168] plášť by si bol už na zemi utarmoniť musel — utarmoniť, zmrhať, zničiť; myslí sa plášť z ovčej kože, ktorým si Eliáš zavinoval tvár vo chvíľkach posvätného vzrušenia. Tento plášť nechal svojmu žiakovi Elizeovi, keď podľa II. Knihy kráľovskej Starého zákona bol na ohnivom voze vzatý do nebies. Židia potom ešte niekoľko storočí verili, že sa Eliáš znovu zjaví. Preto sa Jochanana náčelník kňazov spytuje: „Eliáš si asnáď?“
[169] Akýsi chlpatý cap… Azazel na púšti — tu kňaz posmešne prirovnáva Jochanana (i pre jeho rúcho) k capovi — Azazelovi; Azazel — démon, ktorý podľa viery starovekých Židov pri obetovaní bol zaháňaný do púšte, kde uháňal v podobe capa. Tak došlo k zmiereniu človeka s bohom.
[170] Iturea — krajina v severozápadnej Palestíne
[171] Trachonitis — krajina južne od Damašku
[172] V Iturei a v Trachonitis, a či skorej ten v mladistvej, zlatostrechej Tiberiade — náčelný kňaz tu chce Jána Krstiteľa podchytiť; chce, aby povedal, či je za Herodesa Filipa (ktorý vládol v Iturei a v Trachonitis), a či za jeho brata Herodesa Antipu (ktorý sídlil v Tiberiade)
[173] druhá Ahola a Aholiba v jednej osobe — Ján Krstiteľ tu Herodias pripodobňuje k dvom starozákonným neviestkam; Ahola a Aholiba majú aj zobrazovať Samariu a Jeruzalem, ktoré mestá sa dali zviesť milovníkom od východu: Asýrii a Babylonsku. Prorok Ezechiel si tu vypožičal obraz od Jeremiáša, aby káral záľubu Izraelitov v modlárstve východných národov.
[174] Sardanapal — asýrsky kráľ (vládol od r. 836 do 817 pred n. l.), hodne vybájený typ zhýralca
[175] Moabsko — kraj východne od Mŕtveho mora
[176] Gehal — mesto v Petrejskej Arábii známe tým, že bolo iniciátorom odporu kmeňov východne od Mŕtveho mora proti Izraelským
[177] Karnaim — mesto na východ od jazera Genezaretského
[178] Edrei — mesto juhovýchodne od jazera Genezaretského, svojho času bolo hlavným mestom celého tohto východného územia
[179] Bozra — mesto v krajine idumejskej, juhovýchodne od Mŕtveho mora; proroci predpovedali tomuto mestu skazu pre jeho nemravnosť
[180] u Arbely — jedno z hlavných miest starosýrskych
[181] v Dekapoli — Dekapolis, Krajina desiatich miest (Desaťmestie) na východ od jazera Genezaretského; niektoré z týchto miest boli však aj v Galilei
[182] Áron — Mojžišov brat, ktorému Mojžiš udelil hodnosť najvyššieho dedičného kňaza
[183] Chavron — inak zvané Hauran alebo Auranitis, územie východne od jazera Genezaretského
[184] nazarejčík — nazarejci tvorili sektu askétov
[185] patočina — hlbočina
[186] Ozeáš — prorok izraelského národa; v Starom zákone je kniha „Proroctvá proroka Ozeáša“
[187] Joel — prorok izraelského národa; v Starom zákone je kniha „Proroctvá proroka Joela“
Hrad Makor. Zámocké nádvorie; spredu napravo i naľavo valy so strážnicami; potom dookola bizarné budovy s výklenkami a pavlačmi — popred prostrednú, s portálom dovnútra, vysoká terasa so schodišťom na nádvorie.
HRADNÍK A HRADNÝ STOTNÍK (vľavo na valoch).
HRADNÍK (k tamojšej stráži)::
Hoha, hej! Počujete?
STRÁŽNIK:
Na rozkaz, pane kasteláne!
HRADNÍK:
Strážili ste i tejto noci, ako som vám bol naložil? Neprespali ste ju zas, neprekockovali alebo ináč neprehalaškovali, há?
STRÁŽNIK:
Veruže sme strážili verne, pane; bdeli ako jasní Dioskuri,[188] neprižmúriac ani rubínového ani topásového oka — Mekastor i jeho švárny blíženec — brat!
STRÁŽNIK (z protivnej veže):
Na, už si si dal, hvezdáričku! Veď tí páni nebešťania ešte pred tretím bdením ráčili zapadnúť. — No, pekne ste striehli, na môj’ veru!
HRADNÍK:
Vidíte, vy sedmispáči a či iní zaháľači! Počkajte, pôjdete si striezť, kde ani hviezd ani hniezd ani ciest: do temnice! Nájde sa, toť, pod zámkom, i pre vás kutica ešte, nájde!…
PRVÝ STRÁŽNIK:
Neslúchaj ho, pane; luže — nezapadli! Budúcej noci dosvedčí ti to ostražitý Orión,[189] zabučí Aldebaran,[190] zapískajú všetky Kuriatka, prikývne každý vlas Bereniky…
DRUHÝ STRÁŽNIK:
Chachacha, a nezapráska bičom i pohonič u Voza? Ale pred ním ašak šuch do húšťavy sníčka!? Ba z ďalekého stoletia nahlas smeje sa ti Aratos[191] —
PRVÝ STRÁŽNIK:
A tebe Hipparch,[192] vieš? Neináč Ptolemajci,[193] rozumieš? Celá Alexandria, nepýriš sa? Lebo zachovaj si, tak trochu som stadiaľ, pokŕmený jej mudrcmi, nakojený z jej knihovne…[194]
DRUHÝ STRÁŽNIK:
Z dúžeho válovca i prsísk, haj! Stučnej — A ja, bratišku, som zas Chaldejčan. Čis’ počul dakedy o Babylone? Sotva; nuž, poučím ťa: zakrič, kedy si sa vykotúľal, a na dlani máš svoju pranostiku,[195] to jest celý svoj premilený predošlý i budúci ešte premilenejší život, vyjma jeho oškvarček odteraz do večera…
HRADNÍK:
Nepristríhajte, ľabi, nekrikľúňte —
DRUHÝ STRÁŽNIK:
Chcem, pane, aby si ho poznal zvon i zdnu, čo je za zviera.
PRVÝ STRÁŽNIK:
No, ty si už známy: prevrátený z líca na opak. Kde nič, tu nič… tam klam, tu mam!
HRADNÍK:
Ani slova viac! — Nuž, a strážiac čože ste zbadali?
PRVÝ STRÁŽNIK:
My tu, pane, naskrze nič; ani myš neprebehla cestou z Medaby[196] po Rabbat-Moab. Všade tíš a pokoj; iba čo abarimské lesy zašumeli tu i tu, otrasúc sa ani ohromný huňatý medveď. — Hej, v Kirjataim i v Atarot neobyčajne dlho blikotali svetlá, sťa dáke tajomné znaky; ale konečne tiež —
DRUHÝ STRÁŽNIK:
Zapadli, a či priklopili oči, práve ako vy, šak tak?
PRVÝ STRÁŽNIK:
Čuš, kockáru, presádzal si v hre celú noc, ošudil spoločníkov o koľko? Priznaj sa —
HRADNÍK:
Už zas? Pomerím vás spoločným putkom… No a vy tam vpravo spozorovali ste niečo?
DRUHÝ STRÁŽNIK:
Ani my, pane kasteláne. Slané more vo svojej hlbokej posteli ležalo si ani zabitý Goliat, celé sťaby v medenej broni; jeho vlny, naozajstné kladivá a mlaty v búri, ani nesšpľachotali. Len mesiačik chodil po ňom na člnku usilovne, krepko: dovážajúc nebodaj potraviny pre nás, radostníky s kypiacim mladochom z vinobrania v Eškol…[197] A či sa mýlim, pane? Nerád by sa, ver mi, od srdca nerád!… Ostatne ticho, mŕtve ticho stálo, ani keď sa prepadla Sodoma a Gomora; stĺp Lótovej ženy strmel naproti, ako hľa, i teraz —
HRADNÍK:
Dobre, viem už všetko. Zameňte sa na stráži, a nabudúce bedlivejšie hľaďte si povinnosti, lebo mňa neoklamete: prekvapím vás, a tu potom beda neviazancovi! Ľaď, i vašou pýchou má byť, že sme všetci strážnymi duchy jeho milosti kráľa s celým jeho dvorom… Aha! Slnce vychodí a aké krvavé — Sláva Hospodinu!
STRÁŽNICI (striedavo):
Ó, jastrabozraký Osiride,[198] prvorodenče z vajca, odúchnutého po vesmíre na zlatých perutiach ulietajúcim Phtasom, šťastne cestuj za spanilou Isidou, tenúcou na zázračnom lotose… Usmievaví Baale[199] a Ašero![200] Veselú púť vám v objatí rozkošnom… Velebný Nebo[201] ty! Sviatočne prejď z večna domu do príbytku jasu… Ej, zlatý Helie[202] náš! Nože uháňaj na ohnivom povoze bez úrazu zeme-matky…
HRADNÍK:
A nad všetkými Zebaot![203] Jemu chvála!…
STRÁŽNICI:
Áno, jemu sláva!
HRADNÍK (k stotníkovi):
A ty máš mi čo oznámiť?
STOTNÍK:
Nič pozoruhodného, pane kasteláne. Posádka bodre vykonáva svoju úlohu. Rozostavená i na okolí hradu leží táborom a nepretržite číha a pozoruje.
HRADNÍK:
Veď tak. Ale, ako odprvoti nakladám, zvlášte juh majte na zreteli. Sme blízko arabskej hranice, i ako sa mi zdá, hlavne odtiaľ škúli nebezpečenstvo. — Tamhore istotne jest dosť a rozsiahlych branných opatrení; a keď v Galilei bude pokoj, neomylne zavládne i v Perei: no tu sme na pokraji ohnivej pôdy… Hej, hej: na bezpečnosti kráľovej dajme si všetci predovšetkým záležať; keď uchýlil sa sem, čo má zaiste vážne príčiny: dokážme mu, že sa nesklamal… Dnes hodlá na poľovku, ako som počul, do hôr Fazga;[204] veď vari nebude tam preňho dákej nástrahy, čo, milý stotníku?
STOTNÍK:
Žiadnej, pane; jeden oddiel náš až tam má stanovište.
HRADNÍK:
Veľmi opatrne. — Tak po mĺkvej prestávke zas dvorský život zavíri tu; zjasnejú tieto tmavé múry zámkové, ozvú sa povykom kratochvíľ, štebotom prekrásnej princeznej Salome… a ja skromný ochranca ich, budem najšťastnejší človek! — Akiste včerajšia správa tak pozdvihla a potešila kráľa.
STOTNÍK:
A poslov už včera opatrili úpravou?
HRADNÍK:
Nie, včera sa len doradiť mali o nej a dnes odídu posli spiatky s kráľovským rozhodnutím. Bude ono nebodaj toho zmyslu: oko za oko, zub za zub…
Manahen (zjaviac sa na terase).
MANAHEN:
Pane hradníku, pane kasteláne!
HRADNÍK:
Tu som, pane dvormajstre! Hneď obehnem ta. (K stotníkovi.) Choď, statný dôstojníku, čatu hradovú dozri a čakaj ďalšie rozkazy. Odporúčam všestrannú bedlivosť, skalnú vytrvalosť na miestach!… (Stotník sa vzdiali. — Obehnúc na terasu.) Čo rozkážeš, pane dvormajstre?
MANAHEN:
Kráľ sa už strojí na honebnú vychádzku. Ako, nič podozrivého naokolo?
HRADNÍK:
Zhola nič, najväčšia bezpeč, pane dvormajstre; stavím svoje hrdlo na to!
MANAHEN:
A prípravy k honbe sú porobené?
HRADNÍK:
Áno, pane. V nižnom nádvorí pohotove čaká všetko: honci, lovci, ako už lučištníci, prakovníci, sietnici, Heraklovi[205] podobní zurvalci s kyjmi… opravdivý lovecký nájazd, ako kedysi o výprave Nimrodovej! Paripy fŕkajú, dupocú — a počuješ nedočkavý štekot lovčích psín?
MANAHEN:
Veď neobyčajné vyrazenie to pre nášho kráľa, skutočne; ale čo tu robiť v tomto odľahlom a bezživotnom, pustom okolí? Niet výberu, rozmanitosti —
HRADNÍK:
Nehaň mi, pane, môjho kraja! Ubližuješ mu. Ovšem, vám prejemnelým dvoranom zodpovedajú iba paláce tiberiadské, gadarenské kaštiele, letohrádky v Chorazin, Betsaide[206] a tak ďalej, a zaujímajú vás leda hračky: turnaje, dostihy, strojené divadlá… bez námahy, ujmy, odvahy, nebezpečia… šak mám pravdu? Hja, lebo tak sa nažíva v Ríme, v Aténach; len čo tam má svoj pôvod, je vzdelanosť, trebárs i zmäkčilosť pritom, zbrklosť, zvrhlosť… a domáci drsný síce, no zdravý mrav choď zdrav’!
MANAHEN:
Nu, k veci hovoríš: cudzí kvas, domáca hniloba — cudzí vietor, domáci kúdol — cudzí objed, domáci čemer; samá protiva, nezrovnalosť, mätež. — Človek sa ani nevyzná, čím je vlastne? No a ty vieš, kto si?
HRADNÍK:
Zachovávateľ zákona, zahodený náhodou na sihoť túto, bohužiaľ, tiež podomieľanú, zaberanú… Žid dľa možnosti —
MANAHEN:
Nuž vidíš, pokuľhávaš takže.
HRADNÍK:
A predsa netup aspoň môjho kraja, pane. Obrátiac chrbát, ako, toť, i hrad urobil, sverepému Arabovi, ohliadni sa tak polokruhom: nie je to úchvatný pohľad? Povedz. Hen belasá plocha morská: ja zmeral jej hlbiny a neutopil som sa, ona ma ako pelikána vzniesla na povrch — ňou odbleskované zubaté úskalia jej rámca som počítal ti všetky a nepomýlil som sa, ako som to zistil nejednou próbou; nu, mal som času ku tomu nazbyt! — A u nej, hľa, Zeret-Sahar[207] s podnebím palmovým, za svitu ozaj zoristá kytka, akej neuvijú z kvetín ani v Sárone — ba celá je zrkadlom i tomuto zachmúrenému obrovi, ktorého očami práve pozeráme na ňu… Tam zas oblúkovité otáčajúce nás sprelamované vrchy s malebnými úbočmi, kľukatými priesmyky, tônistými horami: na čele s vyhúklym štítom Nebo, pamätným to výhľadom do zeme zasľúbenej — ako, pane, neposkočí ti srdce? — Temer oproti opäť utešené výšiny hebronské s povestným Mamre[208] — trocha vyšej homoľa Betkerem, s hradom, kde spočíva Veľký Herodes, avšak z mŕtvych vstáva v našom milostivom panovníkovi: čo, nerozšíri ti prsia, pane môj? — A tie doliny tu napred nás vábivé rozkrídlené, smavé rovienky, prepásané, viď, žiariacimi riečkami, ktoré všetky opreteky ponáhľajú sem; vedľa nich tie útulné osady v závojoch olív… toť dedinka, kde čo kvet, to ruža, a horúca! Čo dievčina, to krásavica, a —
MANAHEN:
To tam sú lesy Fazga, však?
HRADNÍK:
Áno, pane, veľkolepá dubina, brestina, hrabina…
MANAHEN:
A jesto tam ozaj i zveriny?
HRADNÍK:
A vysokej, pane! Jeleň vyskakuje, srnka mu cifruje; s gazelou kamzík točí tanec, a krochce-ochce divý kanec…
MANAHEN:
Práve na toho je zvedavý kráľ.
HRADNÍK:
Ó, zabaví sa i s družinou, ako nikdy predtým!
MANAHEN:
Však, možno, už skoro vystúpi zo svojho oddelenia. Preto prosím ťa, pane hradný, iď a priveď včerajších poslov, aby boli naporúdzi prevziať rozkazy…
HRADNÍK:
Stane sa, pane, v tomto okamžení… Oj, zábava bude to pre nášho najmilostivejšieho pána, zábava nebývalá, uisťujem ťa, pane… (Zbehnúc, odíde po nádvorí.)
Obadja (nanáhle znútra).
MANAHEN:
Vari už, Obadja?
OBADJA:
Ešte z chvíľu nie. Vraj, i jej milosť pani kráľovná chce sa zúčastniť na honbe; preto prieťah vo výprave… Pováž si: druhá bojovná Debora[209] a či Judita![210] Ako ma to teší… Ale dobré ráno, milý priateľu Manahene a či Theo-Timo-Filo… aké to máš poctivé grécke meno?[211] Prepáč, skutočne neviem.
MANAHEN:
Choď mi s tým! Ja nevyzliekam mená ako zodratú odev; ponechám to vrtkavým svetákom, vetroplachom…
OBADJA:
I ja, priateľu, pridŕžam sa svojho zubami-nechtami! Lenže už raz taký je prúd, dovalený k nám menovite s kráľovým návratom z Ríma; a ja ani nedbám, že je tu: aspoň odplaví námeľ rímsky a urobí miesto judskému náteru. A vidíš, i vážni, rozhľadení mužovia naši dávajú sa mu uniesť —
MANAHEN:
Všetko jedno! Znak, že od povrchu nedovideli hlbšie; zaslepiť, omráčiť sa dali márnemu lesku-plesku.
OBADJA:
Aký si nevrlý, Manahene; čo ti? Zle si spal, čo viac v týchto ozaj ponočných skrýšach?
MANAHEN:
Spal, ako som si postlal; od drahného času omína ma to, tlačí, dusí: ťažký vnútorný prežitok… Ale čo koho do toho?
OBADJA:
No, nespytujem tvoje ľadviny, bohchráň, ctihodný hĺbavče, soku našich dvorných mudrcov; len podotýkam, že i mrzutejší si zo dňa na deň, odkedy odišli sme z Tiberiady…
MANAHEN:
Skôr zutekali, Obadjo! Zutekali na nehanebný spôsob, a od tých čias sťa zlodeji ukrývame sa podnes…
OBADJA:
Trochu pravda; ale len tvojou som ozvenou odprvu, keď poviem, že kráľ vo svojej ríši je všade doma. Ó, ja to vyslúchal kdesi! Hehehe…
MANAHEN:
Aby tak bolo, k tomu si treba vydobyť srdce celého národa! Získať lásku predovšetkým ľudu, keďže on je naloženým základom, obremenenou podporou všetkej moci a slávy svetskej; skloniť sa treba vedieť k nemu, ako ku chorému decku, s ním súcitiť v útrapách, jeho stonu porozumieť, usvedomiť si žaloby a žiadosti jeho a tak mu poľahčiť, uľaviť, dopomôcť k duhu, šťastiu a spokojnosti — však to zas tvoje slová? — a nie, ako sa to deje, v namyslenej nedotknuteľnosti drepieť si na akomsi vybájenom Olympe, od rozkoše dupkať na ňom, a keď pod tým šialeným tlakom zalkajú bolestné výkriky z hlbín, tu zúrive zahrmieť, strely metať ako spilý, nepríčetný Jupiter!…
OBADJA:
A to ty hovoríš, súkojenec a miláčik kráľov?
MANAHEN:
Mám príčin k tomu vyše potreby — bár by som neslýchal o žiadnej!
OBADJA:
Nuž a tvoj povestný vplyv u kráľa? Prečože tým nezalievaš, nestrhávaš jeho vôľu?
MANAHEN:
Vieš dobre, kto ho odrazil, a predsa zapáraš do mňa. — Nešetrný si!
OBADJA:
Viem, kráľovnú myslíš, ale jej vliv je v plnom práve… Nuž a či vari buričov mal by pochváliť ešte? Záškodníkov hádam odmeniť? Zločincov vyznačiť, povýšiť? Och, tých potrestať treba, Manahene, príkladne skárať! To beh rozumného vladárenia, to i kráľov i samého národa záujem…
MANAHEN:
Nepravda! Naopak; milosť by ho napomohla tým viac, keďže zhora pošlo všetko pohoršenie; to by bol obrat k náprave, tu zastal by si kráľ na výši povolania, zachovajúc koľko znamenitých hláv na svoj i národa prospech!
OBADJA:
Nikdy! O milosti ani reči. — Nemilosrdne odpykať dať vinníkom, ba zničiť ich, Manahene… no v prvom rade sám prameň zla zahatať náležite, prameň všetkej nespokojnosti!… Veď pridobre vieš, kto je ním; ale sa i úfam; Jochanan tentoraz neujde slučke, zlapajú, dovedú ho a — bude pokoj.
MANAHEN:
Bez srdca človek ty! Najzaťatejší z farizejov —
OBADJA:
V tomto bode s našimi hladkými saducejmi sme jednej mysle; bez ostria výčitka, Manahene!
MANAHEN:
Boh už zachráni Jochanana, svoj to výtečný nástroj, a ak by, ach… to pomeriam sa naostatok s tým ženským démonom! Trebárs by som…
OBADJA:
A či neurazil až do krvi kráľa a ju zvlášte? Nepočul si hroznú obžalobu jeruzalemských v Dekapoli? Čože si im nezapchal ústa, že ho osočujú, že lužú?… Ale upokojme sa, Manahene, pozri ten prívetivý úsmev rána — podaj mi pravicu; lebo povždy som si ťa vážil, vždy… Počo som ťa vlastne vyhľadal: priateľu, nevieš, ako sa včerajšia úrada skončila? Zvedavý som veľmi na ňu.
MANAHEN:
Počuješ ju onedlho z najpríslušnejších úst; a neboj sa, ako pokladník-boháč tiež budeš mať na čom prehrýzať…
OBADJA:
Či ozaj neústupní Rimania prerazili v nej, aby Severus, Priskus… boli poverení výkonom rozsudku?
MANAHEN:
Na jedno vyjde: Či Severovia alebo Achisari konajú zástoj katov.
OBADJA:
V našom kráľovstve to rozdiel, Manahene, veľký rozdiel!… No povedia mi azda našskí radcovia Pausanias, Neander, Dionys… tých prepadnem. Nič za zle, priateľu, nič za zle… (Odíde.)
MANAHEN:
Tvrdošijec až po streštenosť! A nevidí ďalej od nosa… Och, toto strašné hniezdo tu!…
Hradník (vráti sa s poslami).
HRADNÍK:
Vediem ich, pane dvormajstre, hotových na spiatočnú cestu. Ale i odpusť, musím zase spiatky — pokutu namerať nedbalým strážnikom, ináč poriadok a kázeň…
MANAHEN:
Len po ľudsky, milý hradníku; klesáme všetci…
HRADNÍK:
Aj usalašiť mám nových poslov, aby si vypočinuli, občerstvili sa —
MANAHEN:
Pracuje udavačstvo, úradná úhroza… strach! A odkiaľ sú? Nespýtal si sa ich?
HRADNÍK:
Sú gadarenskí, vyšnogaládski…
MANAHEN:
A nie i lapaji, drábi, z vojenskej obchodze?… Nedoviedli nikoho?
HRADNÍK:
Čisto prinášači správ. Dovoľ, pospeším si… (Odíde.)
MANAHEN (k poslom):
Počkajte tu k rozkazu kráľovmu. Čochvíľa budete odbavení. — A prenasledujú v Galilei ešte mnohých?
PRVÝ POSOL:
Oj, ešte, pane! Len Chuza, ako sa domnievajú, hlavný spiklenec, im…
MANAHEN:
Čo je s ním? Povedzte bez okolkov!
TEN ISTÝ POSOL:
Preveslujúc rýchlo Genezaret, uskočil kamsi; ba i iní odbojníci…
MANAHEN:
Ach, pošťastilo sa mu? Ó, pošťastilo!… Hľa, tvoje cesty, Hospodine!… A s jeho rodinou je čo?
INÝ POSOL:
Tá je neškodná; jeho žena napríklad u nás v Kafarnaum[212] tiež posluhuje, vieš tomu z Nazaretu…[213] Ale ten ti je celkom tichý, skromný a milý človek: samá láska a úslužnosť… Aj obľubujú si ho všetci, čo s ním prichodia do potyku; ešte i kapitán od posádky u nás, cudzinec — no čo pravda, to pravda; veľký náš dobrodinca! (moje deti ozajst ubzikujú do školy, ktorú nám on postavil… aj sa úfam, zvlášte mladšiemu; nadaný to chasník, uver! —), ešte i ten pohan, vidíš, obrátil sa k nemu s dôvernou prosbou, a nie bez osohu, lebo mu uzdravil sluhu, ktorého ani nevidel. — Veru tak —
TRETÍ POSOL:
Divy robí, áno, opravdivé zázraky! Hneď sprvu, ako sa objavil, v našej Kane počas svadby vodu premenil na víno[214] a vraj pravé helbonské…[215] I od tých čias, vraj, často pozývajú ho na svadby; ale že nejde, vyhýba diváctvu, okázalosti…
ŠTVRTÝ POSOL:
Oj, viac vykonal nedávno u nás v Naime![216] Syna vdovice, jedináka, už na márach ležiaceho vzkriesil ti z mŕtvych!
MANAHEN:
Skutočne nepochopiteľná moc u človeka! Vidíte, aký je Boh blízky nám padlým ľuďom… A v Seforis ako?
PRVÝ POSOL:
Vari si, pane, odtiaľ rodák? Nu, ticho tam; videli sme ešte kúriť sa spálenište, kráľovnej bydlo predtým…
MANAHEN:
No, na miesto! Kráľovský dvor sa blíži —
Keď z pliec nám spadne ťarcha starosti,
tu vystreme sa naraz ako strom,
čo na Hermone zjara unikol
spod snehov úšustu; a naša vôľa
sa v ramenách nám rozpne tetivou,
až pritom zazuní; len rozmach vziať
nám, posošiť sa[217] — to jest natiahnuť
a spustiť luk: a brnkol, funí k cieľu
šíp, náš to úmysel… Nuž, na honbu!
PERITUS:
Ráč dovoliť, jasný kráľu: ešte prvej galilejských poslov opatriť treba rozkazmi, aby odišli. — Súrna vec —
HERODES:
Ach, pravda! — Tú ťarchu nielen zhodiť z chrbta, ale spadnutú nám na päty i odkopnúť, do priepasti zavaliť načim, tak je!… Uvažovali sme o rozkazoch tých i za noci, strhnúc sa tu i tu zo sna; uvažovali, no nezmenili, — ako vlastne znejú? Prečítaj nám ich, bedlivý tajomníče ty; ale krátko, stručne: len podstatu, samé jadro… a ty, vznešená a prozreteľná družko naša, ráč nakloniť tiež svojeho čulého uška, požičať nám pozornosti. — Hlavné body, hovorím, bez pisárskych zátočiek a okrás; lapidárne,[218] lakonicky,[219] sťa epitafy[220] —
HERODIAS:
Trefne, kráľu môj; tie majú byť ony nejednému…
HERODES:
Nuž ,nomen omen‘,[221] ľúba kráľovná? Aj podarená predskúška lovecká?… Práve preto, snažný Perite, rezko!
PERITUS (číta):
„Plnomocnému vojvodcovi Achisarovi, ináč Filemonovi — nakladáme: Vzburu, kde by sa ešte v Galilei prejavovala, nemilosrdne potlačiť, s pritiahnutím pomoci i posádok rímskych, tak pod Severom v našom sídelnom meste, v Seforis pod Priskom, v Kafar —“
HERODES:
A tak ďalej a tak ďalej!
HERODIAS:
A uprchlých buričov stíhať i za hranicou…
HERODES:
Prirodzene; je to na písme?
PERITUS:
Áno, panovníče môj. O tom však i osobitný prípis pôjde Vitelliovi.
HERODES:
Dobre. Ďalej a rezkejšie, milý Perite!
PERITUS:
„Po druhé. Zlapaných odbojníkov v pomere s ich zločinmi prísne potrestať: tak menovite tých, čo útočili na náš sídelný palác tiberiadský a ho porúchali — majúc bezpochyby úmysel doň vlámať sa a vydrancovať ho — poneváč nehnutému kameňu nedali pokoja, všetkých tých ukameňovať dať —“
HERODIAS:
Na námestí pred palácom, kamením z neho…
PERITUS:
Tak stojí, milostivá kráľovná. „— tých, čo v Seforis kaštieľ kráľovnin vypálili a ho vyrabovali, na tomže spáleništi rad-radom ukrižovať alebo, ak trvá požiar ešte, v ňom ich upáliť —“
HERODIAS:
Po predbežnom mučidle, Perite —
MANAHEN:
Ó, milostivejšie káraj, láskavý kráľu môj! Daj preniknúť môjmu úpenlivému výkriku aspoň v poslednej chvíli do komôrky srdca svojho! Orodujem, kolenačky ťa prosím… Pováž predsa…
HERODIAS:
Nemožno!
HERODES:
Nemožno, ľútostivý Manahene…
OBADJA (sticha k Manahenovi):
Neustávaj sa, braček; i ja mlčím, trebárs, hm —
PERITUS:
„— tých, čo v Sarepte spustošili vinice kráľovské, na tomojších morušiach povešať; vypustivších kráľovské rybníky tak skoro nevypustiť z väzby; čo lode kráľovské potopili v našom mori, tých tamže utopiť; čo v krajine za týmže morom —“
HERODES:
No, doslovne vyryté na blanku! Podľa rozhodnutia.
HERODIAS:
A o náhrade je tam reč?
PERITUS:
Na rozkaz. „Vetkých, poťažne ich potomkov pridržať nahradiť škodu —“
HERODIAS:
Sedemnásobne!
HERODES:
Pravdaže, náš svätý počet; ako i až na štvrté pokolenie trest prenáša zákon. Ďalší bod —
PERITUS:
„Po tretie: zbierať vojsko, nielen za žold, lež i núteným odvádzaním —“
HERODES:
Koľkosť jeho je určená, šak ver’? Ale čím viac ho, čím viac! Ono je najnepreniknuteľnejším pancierom, najpevnejším hradom každého panovníka; bez neho sme tône, aké, toť, tie valy vrhajú, ba tône mravenčích kopienkov… A zlé, nepokojné žijeme časy. Ešte dačo, zdielny tajomníče náš?
PERITUS:
Úprava o daniach, pane kráľu.
HERODES:
Ó, to je tiež hlavné! Zrovna tak, ako vojsko. Statný voj a plná pokladnica, krv a pot z ľudu pohromade… to je parenište, kde kráľovské planty rastú ako z vody, ako bralo mohutnejú, košatejú sťa tá obloha!… Prednes úryvkovite; lebo už dychtíme po priestore, stav za stavom vyzúvajúc tieto tiesnivé hradby, hoďas sú i široké dosť i vysoké… Nakrátko tedy!
PERITUS:
„Rozkazujeme staré dane povýšiť, nové uviesť; rozmnožiť clá a mýta; robotizeň zdvojnásobiť, zrýchliť skrze to stavby —“
HERODES:
Tak, tak. Pokladníku náš!
OBADJA:
Rozkáž, vznešený kráľu!
HERODES:
K tej úprave mal si priložiť rozvrh kráľovských potrieb; urobil si? Ak nie, doplň za horúca… Kráľovské potreby, nu, sú raz potreby kráľovské! — A čo pokazila pošetilosť poddanská, to panovnícka opatrnosť voľky-nevoľky musí napraviť, zahladiť: bohužiaľ, na zemi ináč nejde… Až sa odtiaľ do sídla navrátime, áno: do krajšieho ešte paláca chceme voviesť našu vzácnu paniu, a to popod triumfálnu bránu, sťaby v Ríme! Aj inde zamýšľame stavať, čisto v daktorom z gréckych… hej, v korintskom slohu: bude sa to jagať mramorom, akantom[222] venčiť, súladom usmievať; aj sochu umiestnime dnu: uhádni čiu, krásna družko naša! A druhú v podobe všetečného Kupida[223] k nej: vieš, roztomilá dcéro Salome, kto ním bude?… Nuž, kráľ je kráľ: s hlavou plnou nádherných myšlienok a plánov; so srdcom plným túžby oblažovať i blaženým sám sa cítiť: šak tak aj má byť, duchaplná Herodiado? — Ale, Perite, sme vari u konca už raz? Všetko je správne; škoda viacej i okamihu zmrhať… Chvalabohu! Oddýchneme si splna. — Na honbu!
TREBÓNIUS:
Ešte okamih, veličenstvo, len okamih. Hradník tu pokorne oznamuje, že noví posli došli práve s náhlymi správami, a to z Gadarenska a —
HERODES:
Čože? Nenávistný démon protivenstva už až ta bol by zaletel okľukou, a to napriek hrádzam a klietkam, postaveným v priateľskej — a či predsa len pre nás potmešilej Dekapoli? Za nami usiluje s kuvičím škrekotom, usadzujúc sa nám temer na krov, pod ktorým odpočívame?… Ale vysmejeme sa mu z celého hrdla a jedným úderom zahlušíme jeho počin, ako, toť, v Galilei! — Vy, Trebónie, Dionýze, Neandre… vy, naša rada, odoberte správy, vypočujte, ak potrebno, poslov, a záležitosť predložte najbližšiemu zasadaniu. Nadnes máme už svoje veľkolepé predsavzatie, máme, a od neho neodstúpime ani za svet!
Hoj, na honbu! Viď, — drahá manželka!
To abarimské lesy[224] tam sa tiahnu
sťa brvy obzoru, a výbežky
ich dva tu, sťa dve vetvy ohromné,
klin utvárajúc, plný ešte tône
(či snáď šiat všedných, ktoré zvliekol les,
nám k cti skvost odejúc?): tá dvojparuť,
to Fazga je. Tam zhučí poľovka
dnes, pohon zahrá hudbou neslýchanou
na tomto okolí. — Jak, hradníku,
že vskutku divý zachodí ta kanec
si na žaludi chutnať, rypákom
úhoriť pôdu?…
RADNÍK:
Vskutku, kráľu môj.
HERODES:
Tak, domyslime, vtipná družko, si
(veď obraznosť je čarodejník, kaukliar:
jej priestor, čas je nič; zná presadiť,
kam chceme len); hej, domyslime si:
to kalydonský háj[225] tam hustohrivý,
kde netvor kanec páše neplechu,
kly rozpárajúc život nášho kraja.
kde aký postretá, a plodín žeň
v zárodku pustošiac už… Naňho tedy
náš pohon mieri, slávna výprava;
ja pri nej rád bych Meleagrom byť,[226]
no a ty, kráľko, ó, tys’ Atalantou[227]
už bez otázky? Ty ho poraníš
metnutou kopjou najprv, zašleš šíp,
jak vyrúti sa z húštin, sršiaceho
mu do oka. — Ja? Ja? Ak Šťastena
sa usmeje mi, snáď ho dorazím…
No, poďme, páni! (Var’ tiež bohatieri
tej výpravy, čo? —) Všetci hybajte,
krem ovšem tých, ichž k miestu viaže úkol;
aj panie, aj! Náš šperk… A honcov húf,
psi, zbrojnoši, kde?
HRADNÍK:
Všetko dolu už
vyčkáva hotové sa pustiť v pochod
na povel kráľovský —
HERODES:
Hej! Nosítka
sem purpurové pre kráľovnú! — Hach,
kde otroci sú s nimi? — Aký des,
ká neopatrnosť…
HERODIAS:
Nie, drahý pane,
mne toho netreba. Nech paripu
mi osedlajú: jak by víchrici
dal ohlávku —
HERODES:
Ajaj! I Hippolyta,[228]
pych Amazoniek?[229] A ja Tézeus[230] —?
Nie, Kalydonci sme dnes… No, a krásko
ty, Salome, jak? Ty snáď na krielcach
chceš? Na akých, rec; na motýlích? Lež
tých o tom čase sotva jest; nuž, hádam
na vtáčích skôr: tých rajky nádhernej?
Či na sokolích? Tie sú bystré zvlášť —
Však ty si dieťa krásy bohyne,
i od prírody máš už letky… hyšta,
Erotku,[231] huš —
SALOME:
Ja nejdem.
HERODES:
Nejdeš, ah,a prečo?
SALOME:
Nechce sa mi.
HERODES:
Ako ľahko
ti vyhŕkol ten odpor z ústok! Bár
i okrídlený, ale chrústik preds’ —
Že nechce sa ti? Hm. — Veď môž’ byť, môž’ byť:
aj vôľu máš už, môžeš tedy mať
i nechuť jej; no, pováž, dcéro: ty
tak mladá ešte si, že tvoja vôľa
sa pripäť musí staršiu na vôľu,
na mohutnejšiu, by dač platila —
jak brečtan, aby nebol zemeplazom,
ho nešliapali, driek obopne
u duba, s týmto jednomyseľne
svoj spolčí vzrast i duh, mu zaliezajúc
až po vrchol: i cudzopasníček
bár trochu — nič to — tam si hovie, bujnie,
hosť plných, sinavých, lesknúcich sa líc,
a súrodné jak deti, s dubovým
svoj bratrí list… Máš príklad: takže urob,
ty povoj vzácna! Našej vôle tyč
jak vidíš, pevnú ešte, zelenú,
tej svojej útlej oviň úponkami
a granátových vencom kalíškov
nám prekvitaj. — Hup! Tedy —
SALOME:
Nie a nie.
HERODIAS:
Čo za vrtochy to zas u teba,
há, dievča protivné? Ký bučný rozmar,
vzdor rohatý… Tak zhusta začínaš
na šnúru stýbať[232] svojej povole
nám k úteche — a akej! — nehy, lásky
a vďaky perly — och, až napodiv
priezračné!… Och, až príkrych zrazených
to krôpky citov srdca detského?
Jak? Nehanbíš sa toľkých vypleštených
na teba očí, plných zazlenia,
jak chováš sa včuľ!?
SALOME:
Matka, kráľovná,
veď sama riekla si: s tým počtom liet,
čo svojím zvem — a je ich šak priam pätnásť? —
vraj, spáriť načim viac už vážnosti,
viac usadlosti, rozhodnosti. — Nuž
tých nabudla som, a tak odpustíš,
keď strvám na svojom a nejdem —
HERODIAS:
Výkrut!
Lež tá, čo vtedy bola kázala
ti zastať v šantoch a tys’ slúchla ju,
jak dieťa poslušné, tá istá teraz
ti rozkazuje hnúť sa z miesta, brať,
ísť… Rušaj, dcéro! Mať vždy poslúchať,
ctiť treba, vieš?
SALOME:
Ó, Bože!…
HERODES:
A keď kráľ
ti naloží (bárs vskutku ťažko padá
mu odlúčiť sa tvojho od otca;
vo svojej priazni neobmedzenej
tak nerozdielny k tebe je): v ten časčo?
SALOME:
Ani vtedy.
HERODIAS:
Zostaň tedy, hlavaj,
zanovit, drepej tu! — Iď do chyže,
do najzadnejšej, pykať! Semprónia,
Melita, Abda… vy ju strežte tam!
(Salome s niekoľkými dvorankami ujde dnu.)
Nech väzňom je —
HERODES:
No, škoda veľká, že…
HERODIAS:
Ech, zlostník! — Poďme.
HERODES:
A preds’ i jej spurnosť
je roztomilá, ako býva kvet
s načuchranými hnevne lupienky:
nu, plný práve, najdokonalejší
kvet, najvzácnejší… Hajde, na honbu!…
(Kráľ, kráľovná a dvoranstvo zväčša zídu z terasy a odtiahnu nádvorím.)
PERITUS (k poslom):
Choďte, čakajte tamdolu. Bez pomeškania i s naloženým doplnením prihotujú, zapečatia a oddajú sa vám rozkazy, že budete môcť s nimi bezodkladne odísť. Len potom hŕŕ! Voslep cez hory a doly —
MANAHEN:
Ej, s priťažkým bremenom, vzácny Perite; skoro sa zadychčia, ukonajú, ustanú — musia si odpočinúť, veru-veru!
TREBÓNIUS:
Oj, sú mladí, sviežich šliach a svalov; vychodených, bystrých nôh —
PERITUS:
Ohniví behúni, mnohovážny Manahene! — Iďte. (Poslovia odídu. — K jednému z dvoranov.) A ty, milý priateľu, zbehni za hradníkom a povedz mu, aby mal naporúdzi sluhov k odjazdu do Aškalonu,[233] s listami do Ríma a Antiochie…[234] (Zatrúbenie na rohu.) Hľa, lovčí sprievod odchodí práve; hradníka tedy už nezaneprázdneného nájdeš. (Dvoran odíde.)
TREBÓNIUS:
Vitelliovi píšeš totam, Perite?
PERITUS:
Áno, jemu: v zmysle poradného uzavretia, na čo i jej milosť kráľovná tak dôrazne upozorňovala.
MANAHEN:
Si ani mravec usilovný, Perite, ochoty až prchkej, náramnej! Škoda námahy, vyvinutej kvôli útrapám — hrúza!… Nuž a náš zhovorčivý Obadja vari onemel, a či s pány radci tu obzerá uháňajúci pochod poľovníkov? Hádam i tichý dohad medzi vami: stávka o kožu ubitého zvera, čo? Veď, ach, ten pohon, ten pohon!
JEDEN Z RADCOV:
Presviedčame sa navzájom, ale ťažko to ide kupredu, ani hore najpríkrejším vrchom — maninou protív, okľukami odbočiek…
TREBÓNIUS (k Peritovi):
A do Ríma čo si písal? Zaiste poťahujúc sa na tretí bod oných rozkazov?…
PERITUS:
Prirodzene, Trebónie: sme predsa v prvom rade Rimania, a štát rímsky nadovšetko…
TREBÓNIUS:
Tak, tak, priateľu: vo dva smery nám treba i pozerať i počúvať, dvojobličaj nakladať si nášho Janusa:[235] s očami z drahokamov, s buclatými naolejovanými lícami, sardonický úškľab[236] na umedovaných ústach, odhaľujúc zlaté zúbky…
PERITUS:
V záňadrí kľúč od všetkých zámok…
TREBÓNIUS:
Mhm, mhm. — Ale, milí páni spoluradcovia, byssomäkučký[237] Neander, zefírohladučký Pausanie —
MANAHEN:
Vskutku, nepoznal by si niekdajšiu čeľaď kahatskú,[238] namiesto žinenej, i to roztrhnutej kazajky, v tom riasnatom, našuchorenom nádhernom plášti a či zrovna peple! Včera samý horlivý Barak;[239] prez noc vytriezvelý, rozhľadený Sadoch;[240] od dnes rána ako pávy dvoriaci si prytanovia[241] — a večer?
RADCA:
Nevyčituj, Manahene! Tvoj zlienok[242] je ešte strakatejší…
TREBÓNIUS:
Nuž, páni radcovia, čas ubieha; poďme do práce!
INÝ RADCA:
Najprimeranejšie cieľu bude zasadnúť dolu v našej úradovni…
PERITUS:
Veľmi dobre. Ta snadno dovolať i dnešných poslov, prevziať správy od nich, vyslúchať ich —
TREBÓNIUS:
Poďme tedy; i ty, bohatý Obadjo, pravdaže i ty!
PERITUS:
Áno, áno, potrebný predovšetkým otvoriť štedré ruky. Ráč, veľkodušný Obadjo, ráč!… (Odídu nádvorím.)
OBADJA:
Hneď idem za vami, hneď!
MANAHEN:
No, čože sa škrabeš?
OBADJA:
Priveľa, priveľa toho na moju úbohú hlavu! Neunesiem, neunesiem: sklesnem! Sklesnem!…
MANAHEN:
Vidíš! A mne sa divíš… Nahliadaš už, chápeš, múdrieš?
OBADJA:
Hej, ale som predsa pyšný na nášho kráľa! Pyšný po vytrženie! Má dôvtip, vzlet, krasocit; k tomu je vysokomyseľný, okázalý, ctižiadostivý a v tomto smere neústupný, dobývačný, vytrvalý!
MANAHEN:
Huckaný, nutkaný, postrkovaný —
OBADJA:
Izrael môže, má, ba musí sa mu úfať!
MANAHEN:
Dokiaľ sa ešte citlivejšie nesklame v ňom —
OBADJA:
Neodmietaj nádeje, Manahene! Radšej tie pochýb mrákavy zafúkni na púšť!… Ale idem, oblažovať — ech! obťažovať svoj oblažený, ech! obťažený národ; no citlivá koža tá na kráľovi stane sa purpurom, nepochybujem… (Odíde.)
MANAHEN:
Bláhovec! — Lež či som ja nie horší od neho? Lebo čo som tu, načo som tu? Čo tu hľadám, čo čakám na úvratiach najkrajnejšej trpezlivosti?… Obrat, čo by znamenal návrat? Však v hlave závrat, a tu je obrat sem či ta: priepasť… Tedy prevrat? Ale vtedy ta za Chuzom! — A predsa ešte nie: o Jochanana hrajú lotri; ó, zmariť im tú bezbožnú hru, akže by sám Boh bezprostredne nepomiatol ich výpočet, zázraky dokazujúc v Galilei! — Zotrvám, musím zotrvať!… Ejha! (Odíde pavlačou popri strážnici na valy.) Darmo strážite vy tam hore, darmo, keď tvrdým snom zaspalo svedomie… (Zájde až na predné cimburie valov.) Ten pohon, ten pohon!…
Ja nezostanem v otupnej tej diere
vám ani chvíľky viac, nie, robte si,
čo chcete!
PRVÁ PANNA:
Ale, drahá princezná,
preboha… nech sa dozvie kráľovná, tak!
zle bude s nami! So všetkými zle;
vieš, jak je prísna, ako netrpí
ni najmenšieho priestupku.
SALOME:
Ja nedbám,
bár potká si ma, Abdo, čokoľvek!
Mne vzduchu treba ako vtáčkovi,
jak letáčkovi mne je treba svetla:
nie ako sove, hu! tej ohyzde,
lež operencovi, čo švihne sa
vysoko nad hniezdo, sťa kameň z praku
či lopta z mrštnej ruky hráčovej;
a hlboko sa v azúr potopí,
až k zátrate… Hľa, jak ho s chuťou chlípem
rty smädnými: v šír roztočený vzduch,
tú vodu duše… každým zdýmnutím
po celej vlne — ako omrklými
ho zrenicami hitom ujedám:
chlieb slniečka — ham! krajec po krajci,
kruch za okruchom: zlatovláknitom
po pletenáčku… Ó, jak zdravý pokrm!
jak sladký dúšok!
DRUHÁ PANNA:
Kňažná, presadne
nám v hrdle, zaľahne aj, uvidíš…
SALOME:
Iď, Melito! Si smiešna; zmľandravelý
máš žalúdok… Dňu kedy zaškodil
svit? Mrak už, áno: v ten čas chorie deň,
na podušku hôr skloní ťažkú hlavu;
čo úd, to kŕča prúd; čo dych, to vzdych;
keď prehliadne, to horúčkový zblesk,
a prerečie-li, z pŕs to balušivýston hromový…
TRETIA PANNA:
Aj strpčie, zhorkne nám
čo jeden glg, to väčšmi: zakúsiš,
princezná, že tie naše jazyky
sa pozdajú byť ľuľkovými listy
nadlho…
SALOME:
A nie hneď i na smrť jed?…
Chachacha! Nepi, Semprónia, juj,
bo otráviš sa bojsa, umrieš, veru!…
Kam myslí strach. A predsa nápoj to,
pri akom ani veselý váš Horác[243]
nepísal verše švárnej Glycere.[244]
(A falernské[245] šak poťahoval rád?
— A Anakreon, nevieš, Melito,
a, Abdo, nevieš, Dávid aké? — Ech,
čo po nich?…) Nápoj, akým opíjajú
sa striezliví hneď zrána, aby im
um zjasnel ešte viac, ak prípadne ho
hmlou sen bol potiahol — (Och, bár by sa
v ňom obľuboval kráľ, bár kráľovná
krv schládzala by ním… Ej, nech tam, nechže
si poľujú! —) Nuž, striedmu za pôjesť
tú, za pitku nech, nedbám, čokoľvek
sa prihodí mi!
PRVÁ PANNA:
Veď ty… ale my
tu: služobné. — Ach, poď dnu —
DRUHÁ PANNA:
Podriadené
my… Ó, poď! Prosím…
TRETIA PANNA:
Tvoje strážkyne,
hľa, povinné: to pováž, meravý
až zástoj. — Šetri nás, och!… Ináče
nám beda…
VŠETKY PANNY:
Beda nám!…
SALOME:
Ó, plachuľky vy,
vy kukulienky, chvejných mihalníc
či kriel: len brnknúť pred strašidlom, bár
i z vlastnej tône… Nono, vzmužte sa;
za všetko zodpoviem. Mám v moci kľúč
od srdca matkinho, mám! Majster Úskok
ho ukoval, ľsti pierkom opatriac
ho precibrenej, s lichôt zúbčaty
uškieravými: — skok! dnu do zámku,
pierečko vrt-vrt! — a už otvára sa
nám srdce dokorán, nám prívetom
zahudúc milým, uvítajúc ná
ssťa hosťa vzácneho… Nuž, aké strachy! —
A veď čo tam dnu by sme robili?
JEDNA Z PANIEN:
A tu, čo kňažná? — Ani chládku, krem
hen biednej cypriše…
SALOME:
Tak nad oči
si nalož dlánku, švárna Keciho,
tak, aha — abo, chytro tienidlo
sem pávie! Nie mne, jej. — Ja rada tmavý
pýr na líci jak rumeň na ruži,
na nebi žiaru… Čo tu? O závod,
hľa, môžme behať po pavlačiach, valoch,
parkankoch — méta hen; nie Manahen
ňou stojí tam? — Jak vlasy skvejú sa mu:
sťa postriebrené; dovidí snáď lov,
tým baví sa: ich zábavou — hej, svet
sa celý baví, zabavme sa tiež! —
Alebo cypriš tú kto zlezie prv
a na vrcholci jej sa zakolíše
jak veverička? (Raz až z Libánu
som mala jednu: chutné zvieratko;
limbové oriešky mi lúskala,
a ja jej mandle zas…) No, liezť či behať?
PRVÁ PANNA:
Kde myslíš, princezná? To všetečných
preds’ detí zvyčaj! Kúsky chlapčenské!
Prostopaš, rozpust… Nie si deckom viac,
ak kráľovskému tiež dač také ujde;
na pannu si sa rozvila už, jejž
len nehy svedčí ušľachtilý šat,
spôsobov jemných rúška: zvýšiť krásu
jej vlastnú — a nie hrubých mravov tkaň:
tú krásu ponížiť. — Toť, i sama prvej
si k počtu liet si nárokovala
vážnosti čestný plášť: nu, skutočne
jak dcéra kráľovská!
SALOME:
Len pastorkyňa;
rob rozdiel, Abdo.
PRVÁ PANNA:
Ale kráľovii nad vlastnú ver’ milšia: vidno, vidno
to z pozorností…
SALOME:
Za tie ďakujem.Chcem iné —
DRUHÁ PANNA:
Ach, hej, na vydaj si aj,
v rozkvete ruža plnom pôvabov,
túh vonných bohatstvo… Ó, šťastný ženích,
čo pojme si ťa!
SALOME:
Ja sa nevydám,
nie, družky moje, nikdy! Ja sa chcem
na smelú, mužnú devu vycvičiť
s odvahou bojovnou, čo všetky zdolať
vie nebezpečia, nezná prekážok
na ceste k cieľu; s bázňou, bleduľou
sa nesestrí… hej, na ženštinu chrabrú,
rekovnú — akých i náš dejepis
rad zvečnil ctihodný. — Tak národu,
hľa, slúžiť chcem, keď bude potreba,
viesť mužských zbabelcov… A preto viete
čo, priateľky? — Však sem zdnu koberce,
ich rozostlať tam — k vyskúseniu síl
dol’ na nádvorí podnikneme zápas.
dve a dve… áno? Napodobníme
po passah pôtky jeruzalemské;
zvlášť jeden podjem spáčil sa mi vtedy,
ten zopakujeme —
TRETIA PANNA:
Oj, ani stín
hier v cirku u nás v Ríme!… Bola som
nejedným prítomná, priam za vznešenou
Líviou sediac v kruhu dvorných dám
(s Germanikovou pri mne manželkou):
to boli zápoly! To podívania!
Jak obrovských by hadov kotúče,
schlpených v boji, vedno zahryzených,
sa valilo to s dusom arénou,
v prach drviac piesok: gladiátori
v liskavej broni — otroci, no chlapi! —
tu oštep spraskotal a zdunel štít…
a v obecenstve úžas hneď, hneď jasot —
Viac ráz ten istý z kolby závodník
odniesol palmu (slobodník aj iste
už z príčiny tej): junák urastlý
jak sosna samnitská,[246] pŕs širokých
a sýtych lýtok, s peknou, hrdou hlavou,
smev hravý na ústach i v pozore
zakaždým, či sám rany zadával,
či prijímal ich; no keď s pardalom,
úlisným dravcom to, bol potýkal sa,
i dodriapaný trebárs na tele,
až krv mu z ramien, stehien striekala,
preds’ vpokon zadrhol ho, zabral v pleciach,
po závodišti tak kol pošiel s ním:
tu všetko diváctvo vraz huplo z miest
a búrlive mu chválu výskali,
metali dary… Zdobnom vo výklenku
my strhali si vence ružové
(ja sama sňala zlatý Lívii)
a nimi sme ho ohádzali… To už,
hej, boli závody!
DRUHÁ PANNA:
A istmické
bys’ videla hry![247] — Hnedky pri mori
čo zráža sa tam dvojakými prúdy
v nápore hlučnom, smrečinový háj
posvätný stojí dumne: s veľkou sochou
Poseidonovou (od Pasitela)[248]
naprostred šírej, rovnej mýtiny.
Na mnoho honov tejto okol siaha,
tým otýnený hájom, pod strážou
prísneho boha s ostrým trojzubcom:
ten kolbište je. — Po ňom zápasníci
trielili koňmo ani víchrice;
alebo na štvorspräžných povozoch
frčali — nerozoznal špíc si kola —
a s rachotom, jak po oblaku hrom,
by dosiahli cieľ, chvojku povesili
na trojzub bohovi… Môj drahý brat,
tiež hodný mladoň, obratný sok v borbe,
bol posledne tam ostal víťazom;
i všetci sudcovia mu podali,
uveličení, s prôpoveďou vzletnou,
po venci z mladej, vonnej čečiny,
a so zástupom, pokrikujúcim
mu slávy vety celou za cestou,
ho sprevodili do Korintu, domov:
nie bránou však, lež hradieb prielomom,
na väčšiu česť. — No krátko zatým, ach,
on onemocnel ťažko — zomrel aj —
(Ó, Periandre môj!…) A všetky vence,
pamätné znaky jeho triumfu,
tie všetky s jeho chladnou mŕtvolou,
ač ukropené pŕškou našich sĺz,
spiašťali, zbĺkli, stleli na hranici:
krem hŕstky popola (ó, kedy zas
mi bude možno objať umu s ním!?…),
v dym, zápach všetko!… Z tých čias neraz, ha,
i teraz voniam ho —
SALOME:
Mne smrdí krv,
krv razí mi zas!… Páľte kasiové
kôročky!
PRVÁ PANNA:
Kňažná, čo to namýšľaš
si znova? Kde krv by tu vyliata,
kde, povedz; preds’ tu neľze obetovať,
len v Jeruzaleme… Skôr slaný čmud
to mora tam. — No, družky, prestaňte:
dosť bolo údivov, chlúb, otrasení
až čuvových! Nie, iba pre mužských
sú toho druhu stihydostihy,
vrh disku, kopje met a čo ja viem,
kých pokúšaní sudby rozličné,
počiny drsné, krkolomné fígle!?
Ženštine krotká svedčí zábava,
bez výstredností, rozptýlivá zľahka,
jak rozkladá kvet v krúžok lupienky.
jej prikrojená sklonom lahodným;
a najmä tebe, kňažná: sújmu krásy
a nadelení šťastných skupine…Spev, poviem tak — priam harfu prinesiem,
tú z dreva almugim,[249] strún strieborných, šak? —
Ó, daj nám čuť svoj utešený hlas,
tú pieseň, princezná, tú sviežu skladbu
nám dopraj k pôžitku, ňouž poctili
ťa v Jeruzaleme, tú!…
SALOME:
Huhuhú!
Hu-hu-hú!… Hľa, ká dutá ozvena
zo všetkých kútov, že i Manahen
sa obozrel, čajs’ uľaknúc sa — sovy —
Hja, nie div: sova! Či ste počuli
tej noci húkať ju tak zdĺhave,
tak mátožne tú svoju vetchú skladbu,
ňouž poctila z nás — koho? Kto zná z vás?
Na závidenie pocta, vskutku!… Nie,
kde sovy velebia, ja nespievam!
DRUHÁ PANNA:
Ach, princezná, jak omrzlá si zase!
A to nás rmúti, uver —
TRETIA PANNA:
Mrzí tiež —
ŠTVRTÁ PANNA:
I trápi — najskôr nesúcosť, ach, naša —
PRVÁ PANNA:
Ba bolí zrovna, že sme zbytočné.
DRUHÁ PANNA:
Ó, nebuď taká! Zihraj, zmilej nám,
ty jaro veselé! —
SALOME:
Vieš zamestnanie
tu v tejto púšti pre mňa, Melito,
vieš? Čo je zač? Rec: zamestnanie však,
nímž jednotvárnu nudu prečariť
ľze v kratochvíľu pestrú, kamennú
netečnosť v živý záujem — no, označ
ho.
DRUHÁ PANNA:
Hudba, drahá kňažná! Odkedy
sme z Ramotu sem došli, sedmistrunnej
ni netkla si sa lýry, hľa; až cnie
si, chúďa, plačká —
TRETIA PANNA:
V noci čula som
tiež kanúť slzy zvukové, hej, hej!
PRVÁ PANNA:To harfine —
DRUHÁ PANNA:
A predsa si tak rada
hrávala na nej; a ja rástla vše,
keď hrala si, jak pod úrodným dažďom,
na povedomí, z môjho návodu
že prospievaš tak, dokonalosti
v hre dosahuješ letkom… Doniesť ju?
TRETIA PANNA:
A tibiu ja!
SALOME:
Načo?
DRUHÁ PANNA:
Pokročiť
v tom krásnom umení, čo zošľachťuje
náš vkus, nám myseľ kúzlom opriada,
cit nasládza —
PRVÁ PANNA:
I harfa robí to;
viac ešte: ducha zapaľuje fakľou!…
SALOME:
Dnes nechcem hudby.
DRUHÁ PANNA:
Kňažná, melódij
Tú teší nadostač kráľ.
DRUHÁ PANNA:
Nuž tak tanec,
ten vtelený už rytmus hudobný,
princezná! — Poď, poď, zvrtom vretienka
späť — zo svetlice do svetlice —
PRVÁ PANNA:
Ech,
váš bakchanálsky rozpust!…[252]
DRUHÁ PANNA:
Nie ten, Abdo,
lež celkom iný: neha s pôvabom —
TRETIA PANNA:
Var’ Titiov?[253] Oj, tomu ide chýr
tam u nás! Pestujú ho naporad
v palotách rímskych, kde len ples sa zavdá,
jak vzácny výkon. — V novom paláci
okázalého u Mamurru prvú
mu dali osnovu i tančili
ho šviháci a slečny od šľachty…
DRUHÁ PANNA:
Nie, Semprónia, iný: samotanec
pre pannu. Ovšem, plný ohňa tiež
(veď výron mladosti), no stlmeného,
jak na zápal keď sadá bledý stud:
hej, ako túžba horí a nie vášeň,
a predsa túžba mocných pohnútok;
vlnenie tela zľahka sčerené
na súmer, výraz harmonický: citu
po údoch obeh, rovný krvnému,
sa zjavujúci v driečku ohybe
sťa trsti šumnej, v hrdom zdmutí ňadier,
v pochyle hlavy milostnom, jak kvet
svoj skláňa kalich; v rúčok posunkoch.
jak vence roztáčal by; v smeve žhavých rtov,
v očí svite vábnom, v riasnitom
tryskote, hmýre nôžok… Hudby prúd;
však sľubujúci záver, jak keď potok
a riava zídu sa, sa objímu,
v chorovod pustia, zasvätia,kde brod
hod lásky — záver: sňatkošťastný túžby
stret so splnom —
TRETIA PANNA:
Však tanec sapfický?
DRUHÁ PANNA:
Ten. Znáš už, kňažná, dosť ho z pokusu:
krok, skok, dvih, spád — a spáčil sa ti veľmi —
Tak božská Sapfo, v skvostnom úbore
hier pýtických,[254] staď veniec kol čela,
no vlasy, ambrou vonné, spustené,
a hrajúc na lýre — tak na skalisku
sihote rodnej ona tančila
a na perutiach rytmu labuťou
klesala do vĺn morských…
SALOME:
Ja sa nejdem
utopiť.
DRUHÁ PANNA:
Bohchráň, drahá princezná,
len splynúť v slasti jazierce. — Ó, poď sa
ho doučiť!… ver’ kráľa prekvapíš!
SALOME:
Ja prekvapovať kráľa nebudem,
nie, nikdy! Načo? Začo? — Naopak
bych mala príčin, ale zarážať ho
až po úžas! Veď viete… Ostatne
ten tanec zvláštny, áno, druhý raz,
Melito: chcem ho vedieť, avšak včuľ
už pokoj dajte mi; ste nátisklivé,
po neznesenie dotieravé. — Preč!
Dnu radšej choďte: postarajte sa,
by moje milé vázy, amfory
nestáli prázdne, pusté — z prvého, ach,
domova veci, práce majstrovskej,
s povypuklinou skvostnou, ktorú som
obdivovala často, s rezbami
(trúchliacej Nioby[255] to; Demetery[256]
so snopom, s fakľou — )
PRVÁ PANNA:
Paberkujúcej
Rut,[257] kňažná, to Rut!
SALOME:
(Pirithovej svadby;[258]
jak Achil súboj zvádza s Hektorom…) —
pamiatky — a hľa, dávno bez kvetov!
No, poslúchnite! Mňa už zabaví
hen Manahen skôr —
(Dvoranky sa utiahnu.)
Hohou, Manahene!…
Dopočul. — Obrátil sa, ide sem;
dosť trčal na tom štíte závratnom,
jak strážnik-vojak, stĺp — tam rovný tomu…
MANAHEN
(pospiechajúc spiatky, kade sa bol vzdialil): Ten pohon, ten pohon!… (K strážnym na veži.) Len strážte, strážci vy hradu! Ale „Hospodin je hrad potlačených, hrad v časoch úzkosti… Nedopustil nikomu potlačiť ich, a potrestal pre nich kráľov… Preto neboj sa strachu nočného, ani strely, ktorá lieta vo dne…“ (K Salome.) Počul som ťa volať. Tu som: čo rozkážeš, milá princezná?
SALOME:
Tak dlho visel si tam nad priepasťou, až som tŕpla, že zakrúti sa ti hlava a spadneš do nej. Vari meral si jej hlbiny? A či si pozoroval tú slávnu honbu kráľovskú? Ako, darí sa im tam — lišiakovi s kušou a vlčici s kosílkovou dušou, chachacha! — Popadli, ulovili už niečo?
MANAHEN:
Neviem, princezná: ruch som, áno, videl, počul za vánkom povyk a hurhaj, no to je všetko. A priepasť tam nesmierna — len kto ju kedy presklepí a čím? Dúhou zmieru, tým božím mostom hádam… kto a kedy? Ej, pohon, ten pohon!
SALOME:
Ale sem poď, milý Manahene; tu na podstavci stĺpu (stĺp k stĺpu, vidíš — a tá šelma s rozzevenou tlamou, však nehryzie?), tu sadni si ku mne a buď mi spoločníkom, ale dôverným, vieš, úprimným! Nepochlebuj, nezastieraj, neokolkuj: a ani ja nebudem ani líšťaťom, ani vĺčaťom. — Tak sa mi činí, nie si ošemetník: jediná výnimka v hromade pokrytectva a lži u dvora; nuž pohovorme trochu spolu osamote. Ach, Manahene, mne je tu tak nekonečne nudno, do zutekania otupno medzi týmito múrmi večne zakabonených tvárí, s lupkavými okáľmi kadejakých oblúd… strach, hrúza, až sa strasiem vše; opravdivý to vyhnanec, brloh diabolský!… A ty sa ako tu cítiš?
MANAHEN:
Podobne asi tak; no čo robiť? Kráľovskému povleku musí sa ľúbiť, i keď ho ťahajú po tŕní…
SALOME:
Pekne od teba, verného povleku kráľovho. Lenže, Manahene, odprvoti pozorujem, že sa trháš, rusáš, zachytávaš sa, tratíš po franforci, až konečne docela ustrnieš niekde v ježatej chrasti —
MANAHEN:
Myslíš, princezná? Óvi, z tak slabej som látky? A predsa temer bych riekol: bodaj, bodaj, čím prvej…
SALOME:
A predsa neustrnieš tam, neuviazneš, trebárs vzdychol si si na to; lebo i to badám: začínaš sa duriť, hnevať, chlpiť, protiviť sa kráľovmu poťahu. Toť, i predtým, keď vydával oné rozkazy. — Ó, mne nič neujde, Manahene, bárs zdám sa byť bezstarostnou, povrchnou, tekavej, detskej ešte mysle dievčinou: nič, pane dvormajstre, ani mrk oka čo jak preletný, ani úst osrk čo jak tichý, záchvej brady čo jak ľahký…
MANAHEN:
Keď mnoho tých zádrapčivých tŕňov, bodavých ostňov, kňažná, ej, veľa! A pichajú na všetky strany, vinného, nevinného bez výberu, bez ohľadu. — Ale mladosť-radosť, princezná! Nač trápila by si sa tým? Tekaj i ďalej bezstarostne, ako šťastný motýľ, veselý vtáčik —
SALOME:
Ten v tŕní, tento v klietke, šak? — Manahene, mladosť — i žiadosť, nezapomeň; a ja, áno, žiadam si, chcem vedieť: prečo vlastne potulujeme sa takto po krajine, nemajúc nikde stáleho pobytu? Čo je ale pravá príčina toho? Rozlož mi.
MANAHEN:
Ó, škoda zaťahovať tieňom tvoju svitavú tvár!…
SALOME:
Nelichoť, Manahene! Vymienila som —
MANAHEN:
Mám nešetrný byť naproti tebe, kňažná? Drsnou rukou poskubať pradivo tvojich jarných snov? Nesvedomite okradnúť ťa o radosti prítomnosti a rozkošný výhľad do budúcnosti protivnícky ti zacloniť, zatarasiť…? Nie, na to nestačím; jednoducho, nemôžem byť tak ukrutný. Ostatne, i pri svojej mladosti dômyselná si natoľko, že príčinu tú snadno vypátraš a poznáš i sama, ba akiste aj znáš ju už, alebo aspoň makave tušíš… Och, Bože!
SALOME:
Strhol si sa, Manahane; čože, predvídaš vari niečo hrozného? — Ach, si zasmušilý, trpký, utrápený, ako nikdy dosiaľ… Podľa toho kráľ musí mať mnoho na duši —
MANAHEN:
Ešte viac jeho radcovia, nepomerne viac, ak nie všetko!
SALOME:
A ty mu neradíš viac, ty jeho, vraj, dôverník prvej triedy?
MANAHEN:
Len odrádzam, princezná, už naradené, a medzitým kráľ si myslí, že ho zrádzam. Ó, trýzeň môjho položenia, ťarcha postavenia môjho!…
SALOME:
Verím ti, Manahene, ale seďže. — A predošlá kráľovná čo bola za osoba?
MANAHEN:
Nemôžem neuznať: pravý anjel, kňažná, pravý anjel!
SALOME:
A predsa kráľ zavrhol ju, desné! — A moja matka, čo je odvtedy pri ňom?
MANAHEN:
Princezná, odpusť, tu nie moje, ale matkino srdce otvor a nahliadni doň —
SALOME:
Úhor si, Manahene! Do smiechu, ako sa vieš vyšmyknúť; a predsa i okolky som vylúčila. — No, dobre, sama budem odteraz zrkadlom kráľovniným, a naopak: a bude skúška a posudok až na najdrobnejšiu piežku… Ha! A môjho otca poznal si, Manahene?
MANAHEN:
Veľmi dobre, princezná; bohatý, no ctihodný pán —
SALOME:
A milujúci otec! — Podistým i manžel taký. — Ó, kebys’ vedel, ako ma rád videl, nevýslovne rád! A uver, i ja jeho — ako ma maznal, zahŕňal najvyberanejšími dobrotami!… Chybí mi, Manahene, chybí mi; celý svet mi je prázdny bez neho! — Dokedy mám ho ešte postrádať?… Ó, jaj! — Manahene,povedz, kde je? Kde je?
MANAHEN:
Bohužiaľ, ani potuchy nemám o tom, drahá kňažná.
SALOME:
A či ho vidím ešte kedy? — Jak rada bych ho uvidela, rada!… Budem sa Bohu modliť!…
MANAHEN:
Najlepší prostriedok, princezná, áno. — Ale idú radní páni. Hach! Ten pohon…
SALOME:
Tí večití vyrušovatelia! Čo chcú tu? Ani sa človek vytúžiť nemôže! — Kam ideš, Manahene? Zas na ten strmý zráz tam? Ani na krok; ja ťa tu potrebujem —
Peritus, Trebónius, Obadja, radní páni a hradník (objavia sa na nádvorí): onedlho dvoranky (pribehnú na terasu z vnútra hradu).
PERITUS:
Tak súdim, pokonali sme všetko, čo bolo na dennom poriadku, a pokonali tak, ako sa patrí. Šak, láskavý priateľu, Trebónie? Šak, opatrní páni radcovia?
RADCA:
Oj, áno, všetko, výtečný Perite, všetko do byle —
INÝ RADCA:
A dôkladne, dokladám ja. Tvoju rafiu,[259] ňouž krasopíšeš či ryješ, umný Perite, i s pravicou hodno pozlátiť, naozaj!
PERITUS:
A, hojom oplývajúci Obadjo, ty ani neprisvedčíš?
JEDEN Z RADCOV:
Neskúpže, Obadjo, neskývraž…
OBADJA:
Och, hej, hej! Všetko sa urobilo v zvrchovanej, natrasenej, doliatej, pripustenej a akej chcete miere. Uch, hej! Hej…
TREBÓNIUS:
Á, pozriteže: milostivá princezná naša chodí si po slobode! Teší nás, nesmierne nás teší —
SALOME:
Manahene, počuj len tú neomalenosť!… Nuž, po slobode chodí, ako chodila vždy, odkedy opustila kolísku so šarlátovým podnebím: viete, drzci!?
PERITUS:
Ó, maličký žartík, vznešená princezná!…
RADCA:
Zaiste, čo najnevinnejší —
OBADJA:
Och, hej: od včasného rána len žartuje sa tu u dvora! Pohon drží na žarty, štipľavej chuti divinu…
TREBÓNIUS:
Ozaj, čo je s honbou, ľúbezný dvormajstre? Videli sme ťa, ako prikovaný stál si dlho na štíte valov a uprene pozoroval. — No, čo? Nastol nám svoje podivné skúsenosti; práve tá zvedavosť nás vyplašila. Čujme!
MANAHEN:
Neviem ničoho.
HRADNÍK (k strážcovi na veži):
A vy, strážni tam hore, čo ste zbadali? A či ako obyčajne chytali ste lelky?
STRÁŽNIK:
Nie, pane hradníku! Prisahám ti, že sme mali oči na všetky strany… I len teraz vidíme tlupu, akoby sa obracala smerom k nám; tak je, sem zaberá…
STRÁŽNIK (z druhej veže):
To iný húf, zadnejší — nebodaj posli zase; ale, hľa, s jagotavou zbrojou… vidno, žoldnieri…
SALOME:
Ako si zmrzol, Manahene! Čo ti je? Nepôjdeš odtiaľto; pri mne musíš zostať —
TEN ISTÝ STRÁŽNIK:
Druhý, oveľa väčší — áno, ich kráľovských milostí sprievod — ľaď! Teraz vyhŕkol na okľuku spoza neďalekej homoly… Pustili sa vo výcval, trielia… čochvíľa budú tu!
HRADNÍK:
Ten však ste predsa odpásli, kým bol obďaleč; počkajte, spozdilci!…
PERITUS:
Ale by to už boli dopoľovali? Tak chytro? Nemožno —
JEDEN Z RADCOV:
Ak sa im — bohchráň — prihodilo dáke nešťastie!
OBADJA:
Alebo — dajbože — veľké šťastie ich potkalo! Pozrážali všetko, čo nadurili a zazreli… Ha! Budeže to za korisť kráľovská… Och, náš milostivý kráľ je vyvolený šťastlivec! Mám pravdu, Manahene? — Najtiaž nacielené, frk! i ulovené… Šťastlivec nad šťastlivcov, hovorím vždy —
TREBÓNIUS:
A kráľovná jej milosť ničmenej, ba trochu i nad neho. Najtiaž rozhodený, totiž čereň,[260] skok! i ulapený — krásny jeleň. — Zbehneme im v ústrety, pravda!… (Zatrúbenie na rohu.) Ha! Tu sú; pospešme, priatelia! Sponáhľajme sa. Ľúby Manahene, nech sa ľúbi…
OBADJA:
Áno, áno, všetci do jedného! Dolu, dvormajstre… do brány, pred bránu!…
SALOME:
My tu počkáme s Manahenom.
(Z nádvoria všetci sa stratia. — Dvoranky vyrútia sa z portálu.)
DVORANKY:
Čo to za znak, vzácny Manahene? — Aké náveštie? — Návrat kráľov z honby? Už?
MANAHEN:
Áno, kráľ sa vracia —
PRVÁ DVORANKA:
Joj, poď dnu, drahá princezná! Hybaj —
VŠETKY:
Poď, ach, poď!… Na nás ber ohľad!… My vyhoríme…
SALOME:
Už som vás uistila, že nemáte sa čo báť; zabudli ste? — Som silná nadosť; a ty, náš rozčúlený dvormajstre?
MANAHEN:
Zbieram sa, vidí Boh, zbieram, ako len vládzem; ach!… Už vychodia sem na nádvorie —
Hej, trochu privčas vraciame sa, šak,
pánovia? — Ešte ste nás nečakali
o tomto čase; len keď slnko, ten
dňa lovec zlatý, zájde, vtedy že
tiež zapadneme v ponočný náš zámok,
šak pravda? — Inu, malá nehoda
(lež zľakli sme sa ako velikej…) —
jak, miláčku, už necítiš nič v údoch
z boľačky prvej? —
HERODIAS:
Pranič, kráľu môj!
Aj nehodno viac spomnúť — prosím ťa,
nie viac…
HERODES:
No, chvalabohu! — Bezuzdná
paripa — však svoj harc i zaplatila
na mieste —
HERODIAS:
Škoda bolo zvieraťa
zdarného cviku: temer s rozumom,
s nohami ako v štvoro rozkálaný
blesk, šiki-miki preskakujúci
diaľ za diaľou; jak hodváb mäkučkú
pod dlaňou hrivu na oblúku šije,
frsk iskier z nozdier; s hviezdou na čele,
jak súmrak ju má zavše (brnavý
ten noci komoň), ku nejž očí pár
žiarlivým náhli vzblkom… Škoda ver’ —
HERODES:Už sa stalo. — Ráč rameno mi podať.
(Podchodia nádvorím.)
SALOME (zbehnúc z terasy):
Ó, kráľu, otče! Matka kráľovná!
Vítam vás doma! Ako najvrelšie
detinským srdcom uvítať vás možno.
Jak nekonečne rada som, že ste
sa navrátili! — Celá okrievam
jak poliaty kvet, už-už uvädlý:
aj bez odlihu[261] za obživu štedrú
vám, jak on zdvihom snietok, ďakujem;
dovoľte vaše ruky pobozkať…
Tak cnelo sa mi, ako som banovala
za vami, že už rady neznajúc
si so sebou, v tej tvŕdzi náramnej
som zažiadala vám — (ó, nekárajte
ma pre sebeckosť!… Kto môž’ za lásku,
že priťahuje k sebe, čo jej patrí,
na spôsob, aký k službám stojí jej?),
hej, žičila som miesto úspechu
pútajúceho nezdar vám, čo berie
chuť, odstrkuje; ba až nešťastie
(nie podivné, zle žičiť komu z lásky?),
to som vám priala: ovšem, malinké,
len statkujúce na to, aby vás
späť poslalo tej, ktorej patríte,
mne do objatia! — A tu ste mi oba!…
HERODES:
Jak roztomile povedané! A
viem, cítené aj —
HERODIAS:
Zase poznávam,
že dcéru mám; však aj buď poslušná
vždy: a tá naša rozvetvená láska
štep života ti prepne nebesy…
SALOME:
Ó, radosť!…
HERODES:
No, hor’ poďme. — Salome,
ty okrídlená mladosť, po schodišti
ty buď nám sťaby bájnym poťahom;
však Venušu to vozia holúbky
v škorúpke slimačej? — Lež musíme sa
ti o náručku čopriam postarať…
Tak. — Sadnime; veď spočin po tom hone
však ujde na chvíľku, čo, víchričko?
Hej, vejáre! — Nuž, páni, Perite,
môj Manahene, Trebónie… všetci:
že výlet náš tak skoro zahnul v zlet,
sa nemívajte[262] azda, že var’ bol
kým brnkom vrabäcím; oj, polet bol to,
ak orličí nie, iste sokolí —
náš lov sa udal —
HERODIAS:
Nad očakávanie!
HERODES:
Tí poľovní psi: Labros, Hekuba —
SALOME:
A moja Fides tiež?
HERODES:
Och, vítanýmôj pomyl ty!… Hej, každý hafák stál,
či vlastne sliedil, skučiac, štekajúc,
na výške svojho v honbe povolania
(čo najvyššie je z povolaní psích),
v zrak sústredený, v sluch, čuch, spech i chtíč.
Nadarmo bzikol jeleň, zastrečkoval
sťa vrtidlo, kde priala poloha
mu čistiny; či strelou naprosto
hor’ príkrym brdom zvirgal, fučiac-sršiac,
sa oháňajúc parohy… bol náš!…
A srnka, švárna panna z dúbravy —
SALOME:
Čo, chúďa?
HERODES:
O tej tedy pomlčím…
Len čo sme práve chceli nasledovať,
lov kalydonský: ten — ech, verte mi,
na moju ľútosť najväčšiu i s dávkou
až pohoršenia — špatne zlyhal nám;
bo divý kanec vystal —
HERODIAS:
Hoj, nie, kráľu,
nezlyhal lov a kanec nevystal:
ja tohto zhliadla hrnúť úvalom
a videla ho hneď i v osídle
polapeného; práve preto dala
som na závierku honby zatrúbiť
tým triumfálnym rohov zahraním,
bo šťastlive už v ten čas došla cieľa
v tej koristi…
MANAHEN:
Ó, Bože! uchovaj…
HERODES:
Jak? Kde? Čo? Zjav mi, čarovná
ty lovkyňo! Daj svojej rozumieť
mi reči, sfingo dômyselná —
HERODIAS:
Aha,
ho vedú práve — sem ho vedú, haj!
Tam dolu, kráľu, viď! — Toť, divý kanec,
čo pôdu našu voskrz sprerýval,
nám povyvracal česti, slávy sad…
Či zlyhal lov?
HERODES:
Až stŕpam…
Pusťte ma!
Ja u dvora som mal vždy voľný prístup —
HERODES:
Ach, Jochanan! On…
HERODIAS:
Či nie divý brav
aj, v klepci už!?
MANAHEN:
Muž boží, na ktorého
sa nebo ohliada a výsady
kráž tká mu z paprskov!
JÁN:
Chcem predstúpiť
hneď pred kráľa a pred kráľovnú, hneď!
Nezadržujte!…
(Podíde nádvorím až po stupňovie terasy; za ním postúpi i sprievod.)
Tu som. — Ja som hlas
volajúceho v púšti — teraz k vám:
Pokánie čiňte, lebo priblížilo
sa božie kráľovstvo!…
HERODES:
Ach, Jochanan,
ty si to vskutku? V takom odeve…
tak spustlý?…
OBADJA:
Nekľudník, fuj! — Neúctivec…
DVORANIA:
Hmyz púšte! — Bodliak neobrezaný! —
Obluda!…
JÁN:
Predsa v čistom, kráľu, bo
v nepoškvrnenom šate prírody,
zvlášť vnútri, pane!… Doňho preodievať
som uzval sa kol nahých na duši
či trhanov, jak skromný služobník —
i váš; no iný, väčší odo mňa,
on nablízku už, čo v kment posvätnosti
svet preoblečie!…
HERODES:
Tvojej prial bych si
porady v našom položení —
HERODIAS:
Čo?
Že jeho rady? Rady od buriča,
od pomluvača?!… Rozum, kráľu…My
už poradíme sami si — i s ním!
HERODES:
Ba rady, kráľovná, jak predošle
nám múdre radieval —
HERODIAS:
Nač?…
JÁN:
Pozvals’ ma,
vraj, preto: tí mi hen —
HERODES:
Ja, Jochanane?
Ja? — No, hej…
JÁN:
Ale ja vám radil už,
čo najlepšieho viem — tresť božích rád —
a volať, ponúkať vás neprestanem,
vás búriť, plašiť v tupom svedomí:
pokánie čiňte, spupní hriešnici
vy, pokým ešte čas vám dáva stihu,
vám struna božej zhovievavosti
hrá… Ani králi nie sú bohovia
na zemi, ale biedni smrteľníci,
jak žobráci; a pod zákonom sú
i s poddanými rovným: ani im
nevoľno prestupovať desatoro
beztrestne, ani dopúšťať, by ich
kto prestupoval z poddaných. — A vy,
vy, kráľu, tak ste ťažko zhrešili
a hrešíte čo deň, to znova proti
nim bez rozdielu, bez výnimky… Stojte
už, kajajte sa!
HERODIAS:
Aký vzteklý brech!
Uf! Ovejte ma —
HERODES:
Jochanane, vieš,
s kým hovoríš?
JÁN:
Viem, s kráľom hovorím:
s úhlavným v jeho ríši bezbožníkom!
HERODIAS:
Och! Porazí ma… Drzosť bezmedzná,
rúhanie… počuli ste?
DVORANIA:
Bez hraníc
opovážlivosť!…
HERODES:
Ej, moc nášmu uchu —
MANAHEN:
Ó, neutkvievaj na površí slov,
môj kráľu, horkej slupke ich, lež okús,
čo skrýva: jadro dobrej pohnútky!
UČENÍCI:
Ach, odpusť preto, kráľu, mu…
HERODES:
Cit tam!
Mlč, Manahene!… Tedy pravda to,
čos’, Jochanane, Jeruzalemským
bol vypovedal o nás? Žalovali —
JÁN:
Netajím toho.
HERODIAS:
Ani netají!…
Čo chceš viac, kráľu?
HERODES:
Ihneď odvolaj
tu urážku tú našich veličenství!
JÁN:
Ó, nikdy!
HERODIAS:
Ani neodvoláva!…
Mám utopiť sa v slzách, manželu?
Viď prúd ich, príval…
SALOME:
I ja plačem, matko!…
HERODES:
Odvolaj! Naprav!... Kráľ ti nakladá.
JÁN:
Boh zbraňuje! Lež napravte sa vy,
a vyrovnané, zahladené bude
na priamu stezku života… Čo brud
dnes na vás, zbronie v stud; čo škvrny pieh,
v sneh zbelejú; čo hnilý vo vás kvas,
na milý sčistie jas… Nie hodno trudu,
námahy, boja? Začni, Herode,
od smilnej postele —
HERODES:
Je zákonná!
HERODIAS:
Hach, hrúza, hrúza!… Mám sa bôľu zhrýzť
dať, hanbe spáliť? Pokiaľ dovolíš, ha,
ten bryzgot, kráľu? — Zhyn mu, stresci ho!
MANAHEN:
Pamätaj, pane: uznal si, že svätý
je, spravodlivý!
HERODIAS:
Pozri zástupcu
si v miláčkovi!… Nepochváliš ho?
Chachacha! Posmech!
HERODES:
Pozor, Manahene!…
A, Jochanane: zakazujem ti!…
JÁN:
S tým ložom začni, hej; tak pochyť stôl
a naložený žrádlom, pitkou prekoť!
Hnoj beztak: na zem s ním. — Dom dokorán
vtom pootváraj, nech ho prevetrí
vzduch boží naskrze a pekelný
vyženie z neho navždy pach i puch!
Na rínky potom zájď, kde sedia biedy
a vykladajú krivdy na odiv:
poskupuj, zaplať… nahraď spústy škôd;
ujm naplň podolky; vráť úchvatky;
čos’ pokaličil, vylieč, obveseľ,
čos’ zarmútil; až do výmoku krvi,
sĺz trysku potlačené odbremeň…
tak naprav všetko! Tak sa pokajte,
hold vzdajúc pravde božej, dobru ľudu
sa obetujúc cele, tak, tak… priam,
priam! Ináč v ruke Izaiáš prorok
má ešte zvyšné bremä pokuty
(pri Idumejských zvýšené, čuj!): ním
vás zavalí a vyrkne smave, jak
nad babylonským kráľom: Aj, jak prestal
násilník! Záhou prešlo dychtenie
po zboji zlata, buji rozkoše!
OBADJA:
Huch, neslýchané!
HERODIAS:
Do žalára s ním!…
MANAHEN:
Ó, kráľu, pováž, šetri proroka!
HERODIAS:
Čuj zradcu, jehož plekals’ na prsiach,
či nepodáš mu napospas i srdce?
HERODES:
Ký útok!… Ústa obom prichlopte!
JÁN:
Vráť, ktorého si ani nesplodil,
vráť decko otcovi!
HERODES:
Čo blúzniš, ty,
ty?…
HERODIAS:
Lotor!
SALOME:
Mňa, mňa vrátiť, komu?
FILIP (predrúc sa z húfu):
Mne,
mne!… Ó, že ťa zas vidím, dcéra moja,
po toľkých dňoch a nociach strádania,
po toľkých útrapách! Som otec tvoj,
poď v náručie, poď! Otca objím si…
HERODES:
Jak z vyhnanstva sem prísť sa opovážil,
a pod záštitou zvodcu tohoto?
HERODIAS:
To šudier, Salome, ni na piaď…
SALOME:
Nie,
cit vraví mi: je otec! Nedrž, pusť
ma k otcovi!… Ó, pomôž, Manahene!
Skoč, otče! Vyrvi ma —
FILIP:
Hneď!…
HERODES:
Lapte ho!
Odzbrojte!
HERODIAS:
Oči zastrite jej, sluch
pridržte!…
SALOME:
Rata!…
HERODIAS:
Odvlečte ju preč!
(Dvoranky odvedú Salome.)
A toho skoliť!…
FILIP:
Och, ty zverská žena!
Tak skoľte — no, nie, dieťa svoje chcem
raz ešte poláskať… Ha! Bránite
mi; prekliesnim si cestu, prekliesnimcez všetkých pekiel prieky!…
(V ruvačke spadne, dobodaný od žoldnierov).
Slobodná je… (Umrie.)
JÁN:
Krv jeho na vás, vražedlníci!…
HERODIAS:
A toho do okov a do temnice
s ním najhlbšej!
HERODES:
Hej, uväznite ho —
MANAHEN:
A mňa s ním, kráľu! Mňa s ním…
HERODES:
Hanbi sa,
ty nevďačníku!… Preč s tou mŕtvolou
spod strechy našej!(Hradník zbehne dolu.) Fi, jaj!
Odfúknuť si
dnu — na pokoj, ak možno…
(Z terasy krem Manahena utiahnu sa všetci.)
DÔSTOJNÍK (k vojakom):
Zaberte
to mŕtve telo — svoju trofej preds’ — (K Jánovi.)
Ty, zločinče, však hybaj!…
JÁN:
Idem už,
sám idem, tvrdý mužu; nástroj si,
viem… (K učeníkom.) A vy… (vidím víťaziť, ach, zlobu;
no verím, na čas len…), vy kurence,
zľakané prvým zhľadom jastraba,
lež skoro, úfam tiež, i otužených
bŕk, srdca mužného, bo skúšenci,
vy bežte k nemu: že sa pýtam ho,
či on je vskutku, ktorý prísť má, a či
iného máme očakávať!… Hej,
a s odpoveďou ponáhľajte sa,
by neprišli ste pozde! — Prvej však
tu tomu ešte, utrpiteľovi,
česť spravte poslednú — a slušný hrob —
(Odídu.)
MANAHEN:
Ó, Bože! Prorok tvoj, a v okovách!…
Kam z tejto vyhne múk, kam? — Závidím
ti, Chuzo! Tys’ to predvídal a pošiel,
šiel… šťastlivý! — Kam, kam? Von z obzoru
krívd rozpustu… či preč? Ba do písem
tých ešte — prorockých: tam azda sprýšti
zdroj posily, lúč bleskne potechy…
(Zájde do hradu.)
[188] Dioskuri — Jupiterove deti Castor a Pollux (hviezdy)
[189] Orion — súhvezdie
[190] Aldebaran — hviezda
[191] Aratos — grécky básnik a hvezdár (v 3. stor. pred n. l.)
[192] Hipparch — Hipparchos, hvezdár z Malej Ázie
[193] Ptolemajci — z mesta Ptolemais, neskoršie Akko (sýrske mesto na pobreží Stredozemného mora)
[194] Alexandria… tak trochu som stadiaľ, pokŕmený jej mudrcmi, napojený z jej knihovne — prístav na Stredozemnom mori v Egypte. Obdobie od III. stor. pred n. l. do IV. stor. n. l. sa vo vývoji vedy volá alexandrijskou érou; vtedy kvitla okrem iného i astronómia.
[195] pranostika — predpovedanie počasia a pod.
[196] Medaba — mesto pod horou Nébo od severnej časti Mŕtveho mora na východ; južnejšie je Rabbat-Moab, Kirjataim, Atarot — v krajine Moáb
[197] Eškol — údolie blízko mesta Hebron na západ od Mŕtveho mora; meno Eškol sa prekladá aj ako „vínne hrozno“
[198] Osirid (Osiris), Phtas — mená bohov starých Egypťanov, ktorí verili, že boh slnca Osiris deň čo deň šiel „do západnej krajiny“, aby hľadal bohyňu Isis. Niesol ho aj boh Ptah, ktorého neraz predstavoval vták ibis. Osiris — Uzir, bol často zobrazený ako sokol alebo jastrab, preto: „jastrabozraký Osirid“.
[199] Baal — hlavný boh starovekých Egypťanov
[200] Ašer — meno Jákobovho syna, ktorý založil pokolenie a toto bývalo na okraji severného pobrežia Stredozemného mora od pohoria Karmel po Sidon
[201] Nébo — aj meno babylonského božstva
[202] Helios — v starogréckej mytológii boh slnca
[203] Zebaot — boh
[204] Fazga — pohorie na východ od Mŕtveho mora
[205] Herakles — Herkules, povestný silák gréckej mytológie
[206] letohrádky v Chorazin, Betsaide — na severnom pobreží jazera Genezaretského
[207] Zeret-Sahar — na východnom pobreží Mŕtveho mora
[208] utešené výšiny hebronské s povestným Mamre — nad mestom Hebron je vyvýšenina s posvätným hájom Mamre, kde udajne Abrahám mal svoj stan
[209] Debora — prorokyňa a sudkyňa izraelského národa, účastníčka víťazstva Židov nad Kananejskými, ktoré víťazstvo aj ospievala
[210] Judita — židovská bohatierka, ktorá aby oslobodila mesto Betuliu, odrezala hlavu Holofernesovi, vojvodcovi chaldejského kráľa Nabuchodonozora
[211] Teo-Timo-Fito-… aké to máš poctivé grécke meno? — Obadja tu vysmieva zlozvyk, že si mnohí Židia nevážia svoje mená a pogréčťujú si ich.
[212] Kafarnaum — kedysi slávne mesto na severnom brehu jazera Genezaretského pri vtoku Jordánu
[213] Nazaret — mesto na západ od jazera Genezaretského. Tomu z Nazaretu — myslí sa Ježiš
[214] v Kane počas svadby vodu premenil na víno — Kana Galilejská, pravdepodobne dnešné Kefr Kenna, neďaleko Nazaretu, pokladá sa za miesto, kde podľa Nového zákona Ježiš začal robiť divy. O dive na spomínanej svadbe je reč v Jánovom evanjeliu (kap. 2).
[215] helbonské — helbonské víno sa tak volá podľa Helbonu v Sýrii
[216] Naim — mesto v Galilei južne od Nazaretu. O vzkriesení mládenca z Naim je reč v Lukášovom evanjeliu (kap. 7).
[217] posošiť sa — pohnúť sa, vzmužiť sa
[218] lapidárny — pôvodne: do kameňa vyrytý; bežne: stručný, výstižný, jadrný
[219] lakonický — úsečný
[220] epitaf — náhrobný nápis, ktorý býva stručný, výstižný
[221] „nomen omen“ — latinsky nomen = meno, omen = predzvesť, zlé znamenie; spojenie týchto dvoch výrazov znamená, že meno už naznačuje aj zmysel. V tomto prípade Herodes žiada Perita, aby referoval stručne o trestoch, aby uviedol len hlavné body — „ako epitafy“. Herodes v tom vidí „nomen omen“, veď skutočne: išlo o trest smrti.
[222] akant — paznechtík ostnitý, rastlina rastúca v trópoch a v okolí Stredozemného mora. Podľa tvarov jeho listov súmerne štylizovaných grécki sochári vytesávali hlavice korintských stĺpov.
[223] v podobe všetečného Kupida — boha lásky
[224] abarimské lesy — pohorie východne od Jordánu, od ktorého na západ naproti týmto lesom je mesto Jericho. Abarimské lesy dosahujú výšku 806 m horou Nébo, z ktorej podľa Starého zákona Mojžiš uzrel zasľúbený kraj.
[225] domyslime si kalydonský háj — Herodes si vo fantázii predstavil háj pri Kalydone, meste v starom Grécku
[226] rád bych Meleagrom byť — Herodes by chcel byť Meleagrom, lebo tento kalydonský kráľ bol opradený mnohými hrdinstvami
[227] ó, tys’ Atalantou — Atalanta bola dcéra kráľa ostrova Skyros na Egejskom mori, ktorá vyhlásila, že sa vydá iba za toho, kto ju prekoná v behu.
[228] Hippolyta — kráľovná Amazoniek, ktorú premohol Herkules
[229] Amazonky (gr.) — podľa starogréckych povestí bojujúce ženy, ktoré žili na brehoch Čierneho mora a podnikali výpravy proti susedným krajinám
[230] Théseus — legendárny grécky hrdina, aténsky kráľ
[231] Erotku — Eros, v starogréckej mytológii boh lásky
[232] stýbať — stýkať (na šnúru)
[233] Aškalon — prístav na pobreží Stredozemného mora juhozápadne od Jeruzalema, rodisko Herodesa Veľkého
[234] Antiochia (sýrska) — prístavné mesto na Stredozemnom mori v Sýrii
[235] dvojobličaj nakladať si nášho Janusa — Janus bol v starorímskej mytológii boh času, každého začiatku a konca; zobrazovali ho s dvoma tvárami, z ktorých každá hľadela do protikladného smeru: symbol polovičatosti, obojetnosti, falošnosti. Herodes robil takú politiku.
[236] sardonický úškľab — kŕčovitý, neprirodzený úškrn
[237] bysomäkučký — grécky: bissos, istý druh mäkkej látky
[238] čeľaď kahatská — Kahat založil rod levitov, ktorí konali dôležitú službu pri stánku zmluvy.
[239] horlivý Barak — hrdina, ktorý na podnet prorokyne Debory na hore Tabor premohol Zozara a tak vyslobodil Židov z jarma kananejského kráľa Jabína
[240] Sadoch — praotec židovskej náboženskej sekty saducejov, najvyšší kňaz kráľa Šalamúna
[241] ako pávy dvoriaci sa prytanovia — vysokí grécki hodnostári, tiež senátori veľmi hrdého, povzneseného vystupovania
[242] zlienok — od slova: lieniť sa, zlieniť sa, zvliecť si kožu ako had
[243] veselý váš Horác — Quintus Horatius Flaccus je najväčší rímsky lyrik; z jeho básní sála radostná životná múdrosť. Významné sú najmä jeho Ódy, Satiry a Listy. Žil v dobe cisára Augusta (v I. stor. pred n. l.).
[244] švárnej Glycere — jedna z frýn ospievaných Horáciom
[245] falernské — falernské víno, talianske víno, známe už u starých Rimanov
[246] samnitská sosna — sosna z kraja Samnium v starej Itálii
[247] istmické hry — od gréckeho slova: isthmos — úzky pás zeme, ktorý rozdeľuje dve moria. V starom Grécku boli známe slávne istmické hry korintské na oslavu boha mora Poseidona.
[248] s veľkou sochou Poseidonovou (od Pasitela) — Poseidon bol v starogréckej mytológii boh mora, muž Afroditin, ako bol v starorímskej mytológii Neptún. Zobrazovaný bol vždy s trojzubcom. Pasitel — Praxiteles, grécky sochár, ktorý sa narodil asi r. 360 pred n. l. v Aténach.
[249] z dreva almugim — almugim, drevo vo veľkom množstve privážané z Ofiru na stavbu Jeruzalemského chrámu, na hudobné nástroje atď. Je veľmi ťažké, tvrdé, krásnej granátovej farby.
[250] v tónine, jak med čistej, frygickej — stupnica z tónu e
[251] z Parteniových najvnadnejšiu pieseň — Parthenios, grécky básnik
[252] bakchanálsky rozpust — Bakchus, v antickej mytológii boh vína a veselosti. Na jeho počesť bývali u starých Grékov a Rimanov oslavy spojené so samopašnými tancami a hýrením, čo voláme bakchanáliami.
[253] Titiov tanec — od mena Tityos, ktorý podľa gréckej mytológie pre svoju zmyselnosť bol uvrhnutý do podsvetia
[254] hier Pýtických — Pýthia, veštkyňa v starovekom Grécku
[255] trúchliacej Nioby — Niobe, žene tébskeho kráľa božstvá Apollon a Diana zabijú všetkých 7 synov a 7 dcér. Niobe sa stala zosobnením bolesti matky.
[256] Demetera — v mytológii starovekých Grékov bohyňa pôdy, roľníctva a úrody; často bývala zobrazovaná so snopkom
[257] paberkujúcej Rut — jej história je opísaná v starozákonnej Knihe Rut. Bola to žena pôvodu moabského. Keď jej umrel muž, nevrátila sa do svojej krajiny, ako to bolo zvykom, ale so svojou opustenou testinou odišla do Betlehema, tam sa živila zbieraním klasov na poli Bózovom a keď si ju Bóz obľúbil, oženil sa s ňou.
[258] Piritova svadba — myslí sa tu krvavá svadba tesálskeho hrdinu Pirita; svadba sa skončila tragicky, lebo došlo ku krvavým scénam hrôzy vinou kentaurov (mytologických obludných tvorov — akýchsi poloľudí a polozvierat)
[259] rafia — ručička na hodinách, tu rydlo, ktorým písali
[260] čereň — sieť na štyroch prútoch, položených naprieč
[261] bez odlihu — bez oddychu
[262] sa nemívajte — nedomnievajte sa
Ten istý hrad. Dvorana so stĺpovou predsieňou, s pavlačmi po bokoch.
Manahen (opretý o stĺp spredu, v zadumaní); dvorania a sluhovia (prichodia a odchodia, pristrojujúc v dvorane rozostavenú hodovnú tabuľu).
PRVÝ DVORAN:
Rezko, šarvanci, s obriadkom stolov! Onedlho sa zvečerí; netmoľte sa, nepostávajte, nekrákorte medzi sebou, jeden do druhého sa nestrkajte; ako po šnúre má to zbehnúť rovno a hladko, ako po šnúre!… A pozor na zlaté a strieborné náčinie, na tie drahocenné nádoby, umelecky vyvedené pokále, jemné ako dych čaše… Pozor, lebo ide vám o prsty, o ruky — o prirodzené ucho za majstrovské uško, a oko za kameu…[263] veru! — Rezko a rúče najvyšší riad a sklad! Ich kráľovské milosti voľky-nevoľky musejú nám uznať, že podobne krásne a veľkolepe usporiadaných narodenín ešte neslávili! — Hoha! Pochodne, lampy, stojany s kadidlom a voňavkami na svoje miesta!… A milostivé dvoranky nech sa ráčia poponáhľať s nástolnými ozdobami… Hudobníci, speváci, hor’ na pánty!
DRUHÝ DVORAN:
Všetko bude, pane nadstolný, všetko bude! Toť, fakle už zastokujú — stavajú trojnožky s olejovou náplňou od Kosmu —
PRVÝ DVORAN:
Tak, tak, pane obradníku! Len zavčasu a v svojom poriadku —
SLUHA:
A budú, pravda, i hostia, pane nadstolníku, akže sa smiem opýtať?
PRVÝ DVORAN:
Akože: pohlavári z okolia, z Hesbonu, Rabbatu,[264] z Gerazy…[265] ba i z Jeruzalema, Jericha, Hebronu: všetko kráľovi dobroprajci; aké mu poprinášali dary!
INÝ SLUHA (k spolusluhom):
Počujete: dary! Ej, azda sa i nám ulezie dnes dač takého; mňa aspoň od rána dlaň svrbí —
PRVÝ SLUHA:
Ach, i z Jeruzalema? Takí tuhí Židia? — A ak budú nekošerné jedlá?
PRVÝ DVORAN:
Čo na kráľovský stôl príde, je všetko čisté a vydarené; to môže jesť Kaifáš jeruzalemský zrovna tak ako rímsky papaj Apicius,[266] a oba jednomyseľne pohladia sa po brušku…
TRETÍ SLUHA:
A aké všetko jedlá prídu, pane nadstolný, ak smiem predchytávať?
PRVÝ DVORAN:
Čo najvyberanejšie: podľa predpisu, ako sme v Ríme stolúvali. Čo najchutnejšie od šupiny-škrupiny —
TRETÍ SLUHA:
Tedy ryby?
PRVÝ DVORAN:
Riečne i morské: ustrice, raky, korytnačky, vajcia… a pomedzi to krehké, šťavnaté, pŕhľavé lobôdky —
ŠTVRTÝ SLUHA:
Vnadidlo i dráždidlo spolu! S polievkou medoviny, olivoviny. — Ťú! Budeže to za objedza! Ale náš bradatý pyskáčik-psíček z galilejskej mláčky je predsa len najlepší! Obzvláštny, vznešení pánovia, obzvláštny! Jaj, čam-čam, akoby som ho plávať cítil v ústach po slinkách-vlnkách!… A ďalej a ďalej?
PRVÝ DVORAN:
Čo najlahodnejšieho od pieratka —
PIATY SLUHA:
Iha! Nebodaj kuroptvy, perličky, bažanty… vari i slávičie jazyky? Haj! Až liecem, škrehcem, spievam. — A ešte a ešte, blahosklonný pane dobrodeju?
PRVÝ DVORAN:
Čo najvzácnejšieho od srsti; krotké, divé —
ŠIESTY SLUHA:
Hí! — Až obrastám, omachnatievam ani buk! A viac a viac?
PRVÝ DVORAN:
Tak ovociny — pečivo — syrce… No príprava, to je hlava! Náš hlavný kuchár z Ríma, vyučenec zo školy Tryferovej, je v tom naozajstný umelec!
SLUHOVIA (s poskokom):
Ihop! Budeme jesť umelecky, umelecky budeme jesť!…
MANAHEN:
Ticho tam! Nešarapaťte! Robte svoje, ako sa patrí.
PRVÝ DVORAN:
Tak je, tak je; jedno za druhým!
SLUHOVIA:
Hneď sme u konca, prísny pane dvormajstre, hneď sme u konca!
SLUHA:
Len ešte jedno tak polohlasne, šuškom-dúškom: — A aké vína budú, pane nadčašný?
TRETÍ DVORAN:
Ľaľa, aký zvedavec! Nu, ukojím ťa; bude oné chýrečné z Cypru; potom také, ktoré Chios, Samos[267] a neviem koľko ešte iných ostrovov a krajín zvú domovinou. A bude i staré masické;[268] ich kráľovské milosti píjajú ho najradšej; vari ho ešte zbudlo čosi, aspoň malo zbudnúť, ak len pán nadpivničný nedal —
ŠTVRTÝ DVORAN:
Čože; nedal, há? Vyprosím si potuteľnosti!
TRETÍ DVORAN:
No; vytuchnúť mu… či sa to nepridáva? Posúďte si tú vlákenkovú citlivosť!
INÝ SLUHA:
A našské nebudú?
TRETÍ DVORAN:
Akoby nie! Bude najsladšie z Eškolu, najvoňavšie zo Sarepty, najtuhšie helbonské: rad-radom opravdu kráľovské vína a chuti, akej nepripraví ani drahé korenie Arábie dohromady!
SLUHA:
Pozrite, ako utešene svietia po stoloch vo večernom slnci! Vo všetkých farbách dúhy!… Ach, prečo som nie dajednou amforou, trebárs najzakrpatenejší krčúlik-krčiažik: bol by som vám najšťastnejší krištáľ, akého neprechováva ani otec Hermon v svojom srdci rodičovskom!
INÝ SLUHA:
A pre oči, uši aké zábavné pastvy, pane obradníku?
DRUHÝ DVORAN:
Hudba — spev — tanec…
SLUHOVIA:
Ichu! Ichu! Huhú!…
MANAHEN:
Cit, šialenci! vrieskači! Viete, kde ste — Či budete už raz hotoví?
PRVÝ DVORAN:
Už, už, vzácny Manahene; no nebuď taký netrpezlivý a mladochom prezeraj tu i tu; život vždy neústupne žiada svoje. — Na mrkaní pozapaľujete svetlá; teraz hľaď každý inokde svojej práce. (Sluhovia sa rozpŕchnu.)
INÝ DVORAN:
A čože ty tu tak hĺbaš odprvoti, pane dvormajstre? Vymýšľaš ešte niečo k obradovaniu? Ó, ty si to kedysi rozumel, ako nikto!
MANAHEN:
Ech, daj pokoj! Navymýšľali ste toho sami prez hlavu… A hútať nad čím tomu, kto odvisol medzi nebom a zemou; ako sa dostať hore, alebo vlastne dolu zísť bez vytruštenia väzov —
DVORAN:
Och, ten je v pomykove, v tiesni, trebárs má nad, pred a pod sebou i vysoko i široko i hlboko; veru by som nechcel byť v jeho koži, oj, nie!
DVORANI:
Ani my, ani my!
DVORAN:
Ale vinovatý: po zemi chodiť ako prepytujem hoviadko na paši a zbierať, ukladať do výsypka po plnej hube a potom ležiačky si prežväkovať je predsa najbezpečnejší spôsob náživy; nič nepostavíš na kocku, a vyhrávaš všetko!
MANAHEN:
Oj, verím vám, verím navlas, raticošľapí páni opaterníci! A ešte ak budete nielen po súši chodiť, ale i po vode brodiť: to vám bude dvojaká rozkoš! Obojživelník chrústa i logá razom…
OBADJA (vbehne a poohliada sa kol):
Uch, zbytky, zbytky a zase zbytky! Úžerníci rímski onedlho strčia nás do kapsy so všetkým činom, s posledným klinom! Fiha, koľká spara, a v jeseni! Nestačím si znoj utierať —
MANAHEN:
No, veď ty si bol vždy za nádheru: lichotila ti; prepych sa ti nehorázne páčil —
OBADJA:
Páčil-nepáčil, človeče, vieš? — Zbytky, zbytky a všade zbytky: žoldy, holdy — kolby, honby, lovy — plavby, stavby a bohvie čo všetko! A zakaždým nekonečné trávby… Úžasné! Zdrcujúce! Posledný groš odvandroval do Jafa[269] za lakoty-psoty, do Hebronu za kvety-smeti, za nezbedy do Engedi…[270] Hu! Závrat, ani neviem, kde mi hlava stojí; praskne to, skydne to!… Držte, podoprite!… Uf, ako zhlboka som vydýchol. — Nuž, úprimný Manahene, a povolil ti jeho milosť kráľ tých takzvaných učeníkov vpustiť do žalára k Jochananovi!
MANAHEN:
Povolil.
OBADJA:
Divím sa tomu. Veď dnes mali zasadať v rade a súdiť nad ním. Nebodaj ho už i odsúdili.
MANAHEN:
Nepravda!
OBADJA:
Nepriečim sa, bohchráň, lebo teba neprekoná nik. A trpký si ani aloe, štipľavý sťa žerucha, pichľavý ako žihadlo myrhy…[271] britva, meč na obe strany ostrý! Bohchráň sa s tebou stýkať… Zbytky, zbytky, zbytky, óvi! (Odbehne.)
DVORAN:
A čo ten toľko hudie o zbytkoch, keď nevidel ešte ani otruskov, ani oprskov?
MANAHEN:
Nechajte ho; odľahne mu na ten spôsob a bude zas najokázalejší radodaj… Len sa sponáhľajte s prípravou —
INÍ DVORANIA:
Sme hotoví, pane dvormajstre.
MANAHEN:
Lebo môže prísť kráľ alebo kráľovná osobne vykonať dohľad. Nepovedám? —
Dosť bolo nadnes, milý Perite.
Nech zasadanie zakľúčia; no tie
už stalé úpravy tam, vyspelé
jak z hniezda vtáčence, nech tiahnu letkom
na postať… zvlášť tie Achisarovi,
tie zvlášte! Človek má byť dokonca
opatrnosti synom, starec bár,
a menovite kráľ, on; opatery
stred slnečný. Však tuchne, usína
to nadobre… šak, Perite?
PERITUS:
No zdutná
vše, kráľu môj, a zhasne: pahreby,
keď rozmecú ju, tlenie jatrivé,
hneď popol sinavý, hneď rudý plápol…
HERODES:
Oj, do iskry ho uhanbíme, keď
naň šliapneme… A, ozaj, neomeškaj
mi stavbu posúriť, tú stavbu, vieš,
kde Jordán ustatý, jak vykúpal
sa v našom mori, krepko uchodí
čo otužilý pútnik diaľ. — Ó, krásne
sa bude robiť na tom úskalí.
pod sebou rieky spád: jak čarohrad!
Ku kráľovniným narodeninám
chcem hotovú mať iste, na viazanku
jej odo mňa; tam ona s odlikou
má postretať sa, v sochy podobe,
tak pravdivou, že zarazí ju, zdúpnie,
sa ohmatávať začne v pochybách.
kde ktorá sama je… (Tak umelec,
ten figliar, vie ti preľstiť prírodu,
až zmätie sa.) Tú stavbu zvlášť mi podur! —
Aj Manahen tu? — Plavba včerajšia
hen na Slanom sa podarila, čo?
A po závodoch pohov v Engedi
a či ho pozvať menom prostopaše?…
Tie loďky pôjdu hor’ Jordánom tiež,
kde naše sídlo, hajno labutí:
vieš, Perite? Dbaj takže. — Moc máš toho…
PERITUS:
Ó, k službám neobmedzeným, milostivý pane! (Odíde.)
HERODES (k dvoranom):
No, spokojný som, úplne som spokojný; i našich hostí musí to ukochať v zvrchovanej miere… Celý háj, presadený medzi štyri múry, ovšem, ošmrklý trochu podzimkom; a na halúzkach nie sú to pestré operence? A vari ozvú sa spevave tiež? A spomedzi lístia nie pomaranče vykukujú zlatým ovocím, a tam zas zrnaté jablká? A tobôž zažiariť majú svetlom, asnáď hviezdami noci?… Dolu zas baňa na všetky poklady sveta, sotva ich mal nádherný kráľ Šalamún: len osvetliť ju, osvetliť ju!… Ba veľmi som spokojný, veľmi!
PRVÝ DVORAN:
Tvoja vysoká spokojnosť, vznešený kráľu, je nám najvyššou radosťou! (Dvorania odídu.)
HERODES:
Nuž a ty, brat oblaku, čože?
MANAHEN:
V pokornej úcte ďakujem ti, láskavý kráľu, žes’ učeníkov pripustil k Jochananovi. I on ti ďakuje —
HERODES:
Len tebe kvôli sa stalo, tebe kvôli! — No, a potešilo to i jeho?
MANAHEN:
Nesmierne, kráľu môj! Ožil, okrial, zahorel cele, odhodlaný ku každej obeti —
HERODES:
Tedy i k tej, že oželie svoj skutok, ktorým nás tak hlboko urazil?
MANAHEN:
Ó, pane, odpusť mu ho veľkodušne, odpusť mu ho! Však i odpykal už zaň dosavádnou väzbou, že iba tôňou je svojej predošlej podoby: zlomený telesne, vycivený, utýraný… Omilosti ho, milostivý kráľu môj! Slobode ho daj spiatky, po ktorej tak mrie i to nerozumné vtáča v klietke; vráť ho jeho zbožnému povolaniu; opusteným učeníkom ho dožič znova, biednemu dopraj ľudu, ktorý si ho tak obľúbil; hej, hej, rozkáž ho prepustiť… Ó, vyslyš už raz i túto moju úpenlivú prosbu! Boha si nakloníš, kráľu! Bohu sa zaľúbiš —
HERODES:
Čo sa toľme zasadzuješ zaňho? Kedyže ti tak prirástol ku srdcu?
MANAHEN:
Presvedčil som sa, kráľu môj, že je posol boží, že je skutočne prorok. A ako taký, i keď koho hreší, teší ho; i keď preklína, požehnáva; i keď bičuje, miluje —
HERODES:
No, toho druhého som nepocítil, zato to prvé, Manahene, tým viac, tým citeľnejšie! Ostatne i kráľovná má tu rozhodujúce slovo, tiež urazená do krvi, rozhnevaná do dna duše…
MANAHEN:
Ó, „ženy dobrej blahoslavený je muž!…“ hovorí náš Sirach;[272] ale „radšej — vraj — chcem bývať s levom a s drakom, nežli —“
HERODES:
Hm, nuž bál si sa prípadne takej spoločnosti… Manahene, v najbližšom zasadaní rozhodneme v jeho pri a budeme prísne spravodliví. Viem, mnohé služby nám preukázal —
MANAHEN:
Súc prameňom ti múdrosti, ramenom spravodlivosti…
HERODES:
Ale, vidíš, svojím účinkovaním zas naopak uškodil nám náramne: ľud zachvátil a pod menom nápravy urobil ho trôfalým, blúznivým, nedbalým práce a poddanských povinností, naproti nám neposlušným, vzdorovitým; a nadovšetko znevážil nás pred ním… Dajme všetko to na vážky: a miska jeho zásluh vyletí ani perím naplnená oproti tej s jeho hrubými vadami, s ťažkými pokleskami…
MANAHEN:
Kráľu môj, jeho pôsobenie deje sa nepochybne z božieho návodu; však ak stojí to, že tak dosažne vplýva na myseľ pospolitosti, trest naňho uvalený ešte väčšmi podráždi ľud: toto ráč nespúšťať zo zreteľa —
HERODES:
Planý dôvod, Manahene, planý dôvod! Dokázali sme už, že hydre vzbury vieme na krk stúpiť, vieme!…
MANAHEN:
Máva viac hláv a nasledovne i viac šijí… Ó, kráľu, tak, mám-li ja sám nejaké zásluhy u teba — aspoň verne slúžil som ti od mladi, pečoval o tvoje dobro, ctil si ťa i miloval — tak dovoľ, tie všetky prihŕňam k jeho zásluhám; naostatok i tú nemalú, že zákaz tvoj, ktorým uzamknul si ústa služobníctva k mlčanlivosti o násilnej smrti Filipovej, ten zákaz som tiež dodržal, napriek tomu, že dcéra zavraždeného, Salome, oboriac sa na mňa so všetkou dôverou a láskavosťou (a tejto ani ty nevieš pri nej odolať), neraz ma pokúšala narušiť, prestúpiť ho, obchádzala ma i fortieľmi často, útočiac sťaby na tvrdzu, a predsa až posiaľ bez výsledku. — Ako, neprevažuje miska zásluh?
HERODES:
No, uvážime všetko, môj milý Manahene, všetko dopodrobna, a tak budeme konať. Uspokojí ťa.
MANAHEN:
Och, aspoň iskierku istoty mi rozbreskni, že nestane sa mu nijakého ublíženia! — Že ho omilostíš…
HERODES:
Áno, začriem do tej studnice srdečnej, kde sa láska hromadí, ta začriem, ľúby Manahene; dúfaj, ako neprestajne dúfam i ja.
MANAHEN:
Odpusť, ale to mi je málo, kráľu môj! Málo. — Dnes sláviš svoje narodeniny, keď nielen prijímaš, ale i dávaš dary… Ó, urob ich i mne po kráľovsky pamätnými — radostnými Jochananovi! — Prepusť ho!
HERODES:
Vieš modlikať, Manahene, temer neodbytne, dotierave; ale tomu už raz vladári sveta sú napospol vystavení… Nu, buďsi; vezmi kráľovský môj sľub, že zajtra, ako slnko vybŕdne z temnosti nočnej, vyjde i on z temnice a pozdraví ho slobodný — Aha! Kráľovná s princeznou sa blíži, akiste tiež na dozor —
MANAHEN:
Ó, ďakujem ti, láskavý kráľu môj! A jestli stane sa, o čom nepochybujem, ostatný môj život bude pre teba číra vďaka, ó, číra vďaka! (Utiahne sa.)
Kráľovná Herodias a Salome.
HERODIAS:
Tu ťa nachodíme, kráľovský manželu môj? — A toho tam pokušiteľa kedy odpravíš zo služby? — No, škoda, že prekvapenie a či už útechu z neho popredku požívaš, škoda!
SALOME:
Veru, ľúbezný otče a kráľu: kúzlo prekvapenia je pokvárené, peľ novoty trošku otrasený —
HERODES:
Ó, ty švitorivý náš škovránku! Nad sebou zazorené polia, i dve hviezdy ešte pod oblúčky brnavých párnych dúh…
Nu, sú prekvapenia, ktoré skytá svet
ctižiadostivcom rozličného druhu,
snaživcom strmým, zručným šplhavcom
po chýru rebrine: i ony značia
v obehu hodnôt istú jednotku,
čajs’ lôtik striebra,[273] z nehož ukuť ľze
pamätný peniaz; ľahkým ctibažníkov
vyšinú krielom okázalosti
z všednosti kruhu: trebárs na piaď len
nad jeho rmut, im pozdáva sa už,
že blankytový pijú roztok slávy,
za nimi tymian v kotúčoch že je
oblačný povlek orlieho ich letu
a tržný hurhaj, z nížin ozvuk im,
že vyšších hudba sfér je; takto znajú
zrak pekne zaslepiť, tak uriecť sluch,
chuť premeniť… toť, pustá zmyslov pastva!
No pre srdce tie prekvapenia sú,
tie výlučne, čo pošli zo srdca
prez náklonností vrstvy príbuzné,
bez povinností ostí, bez okatej
obdivu pláchy, smetí ohľadov…
hej, bezprostredným, jasným, vrelým prúdom
tu — z tvojho srdca, družko rozkošná,
tu — z tvojho, ľúba dcéro, srdiečka
čo vyrinuli smerom k môjmu srdcu,
jak do žíznivej večne cisterny —
a ja tie najradšej… To pocty zlaté
sú hrivny, prsty neotrelé; skvost
i poklad kráľov, pre mňa schovaný;
to čistý, vonný lásky samotok,
mne nastrádanej len. — Tam talentík
som kradmo potiahol, a už som — boháč!
Tu pomlsal som za náprstok ak,
a nebeskú mám predchuť! Nezabudnem
vám skvostnosti tej, toho pôžitku,
oj, nikdy, kráľovná a princezná,
a čo by veky zahmlili mi pamäť!
HERODIAS:
No, teší ma —
SALOME:
Oj, i mňa, i mňa!
HERODES:
Hľa,
ká vznešená ma berie nálada
za struny citu, hudobný jak nástroj
k výročným sviatkom! — Temer hrám už, hrám…
DVORAN (vyjde):
Ešte, jasný pane kráľu, blahoželatelia;
oznamujem pokorne —
HERODES:
Odkiaľ, synak?
DVORAN:
Z Gadarenska, zo Samárie, z Galiley, z Fenície —
HERODES:
Uviesť ich treba do našej prijímacej siene. Hneď prídeme. (Dvoran odíde.) Nie je to najvýš povznášajúce, kráľovná, keď i z tak ďalekých strán prichádzajú pred nás s pozdravy a poklonami? Ešte i z pomýlenej Galiley! — No, utuchlo to tam už — utuchá… Ó, naše preradostné narodeniny! Ačpráve zas rôčik brnk! ani vtáčik — som skoro u vytrženia, bezmála u vytrženia som! Ráč, kráľovná, tiež; i ty, milá Salome —
HERODIAS:
Dovoľ, láskavý manželu môj: my ešte máme tu omrvinku zaneprázdnenia.
HERODES:
Aj, aj! — Množiť prekvapenia pre mňa, však ver’? Noženo, noženo! — Lenže navzájom i ja mám pre kohosi čosi naporúdzi… hm, skoro som sa podriekol a odhalil najhlavnejší radostník našej slávnej večere dnešnej. — Mám, pravdaže, mám tiež pohotove! Mám… (Odíde.)
HERODIAS:
No, videl čosi: a preds’ nevidel
a nepočul nič — budú prekvapenia
prekvapeniami preňho!… Zaslúži
ich, zaslúži aj splna, Salome:
bo dobrý manžel je, že lepšieho
niet celým pod slncom; a starostlivý
je, štedrý otec, že mu ani hviezd
nesčitateľné oči nenašli
až dosiaľ rovne; jeho priazne hoj
preds’ zahrnul ťa neraz, drahá dcéro,
že bola si jak zlata hromádka
a drahokamenia, viac hodna než
kus ktorho kráľovstva!… A hoj ten trvá,
bo vlastne zdroj je, ktorý nemá dna;
tak divotvorným srdcom vládne kráľ…
Nuž nemalo by na tom záležať
nám všemožne, by jeho starostlivú
tú starosť o nás prečarili sme
na jarosť uňho hravú, zvlášte dnes,
a jeho žiadosť, nech si akákoľvek
je, upravili v radosť splnenia?
Ba áno, holúšku môj ľúbezný,
má záležať nám na tom veľmi, veľmi!
Viac nežli na čomkoľvek na svete.
I s chuťou do toho! — Nech okázalosť
ho prekvapení opne s pýchou, sťa
plášť tyatirský,[274] že až zadivením
v stĺp ustrnie; však prelomiac svoj skreh,
i zápäť staje, vosk jak na slnci;
a našu žiadosť, nech si akákoľvek
je, hneď — či potom takže vyplní!…
A ty sa pričiň s bystrou ochotou,
ty najmä, hej! — Máš k tomu vlôh i vnád,
môj rozkvete ty!
SALOME:
Prv však hudba bude?
HERODIAS:
Stará skladba, ale významná:
že začne-li sa po nej rozliehať,
kol prevŕhajúc vlny kadidiel,
sťa velebný chrám predíde sieň táto
a v nej zas náš kráľ jak kňaz najvyšší —
SALOME:
Hoj, drahá matko, ja tiež by som vďačne
zahrala na harfe; tie prsty by
mi mravci zhmyrkali; znám melódij
moc utešených…
HERODIAS:
To nie pre teba.
Zbor povolaných prednesie ten chorál,
a na tom dosť.
SALOME:
Tak nasleduje spev,
šak?
HERODIAS:
Áno.
SALOME:
Vidíš, matka-kráľovná,
na harfe hrajúc abo na lýre,
i zaspievala by som! — Pieseň, akej
kráľ ešte nepočul: tak prekrásnu
a ľúbeznú; a sama hovoríš,
mi pochlebujúc, že som speváčka,
vraj, výtečná…
HERODIAS:
Nie: celkom novú skladbu
zaspieva venček panien-dvoraniek;
to dostačí. Však zatým príde — hádaj,
čo?
SALOME:
Neviem, matko; ibak tanec —
HERODIAS:
Ten,
ten, dieťa radostné! — A tu už rad
je na tebe, jak perlin vo vojke…
ó, moja perlo nad perly!… Tu tvoja
sa ponúka ti milá povinnosť
a príležitosť, akej akživ, dcéro,
viac sotva zlapáš: kráľa prekvapiť
a obradovať! Hej, ty zatančíš
mu tanec, ktorým i mňa prekvapila
si k údivu; ten, šak hej? — Veď ak chceš,
pri svojej lýre milej!… Krásny je,
okúzľujúci, nado všetky tance,
čo ich zná svet! — A musím povedať:
nevyrovnane krásne tancuješ
ho, kráso moja!
SALOME:
Nie ja, nemotorný
len učeň, matko, ale Melita
je majsterkyňa v ňom, tá… nenadarmo
mne učiteľkou bola; domova
jej výplodom je: má ho v článkoch, v žilkách
už od národu… Nech ho zatančí;
tej rozkáž —
HERODIAS:
Nie tej; tebe rozkážem,
ak na to príde: avšak neverím,
že ta by mohlo dôjsť. — Veď dobrá matka
keď dobré dieťa o čo požiada,
to dobré dieťa brnkne strelou striel
jej poslúžiť… Nuž, zlatá tanečničko
ty, zatanč, zatanč!
SALOME:
Mne sa zunoval
už výskok ten, hej, vskutku! Naozaj!…
HERODIAS:
Ah, zunoval!… Tak chytro? Óvi! Škoda,
Salome… Ale mne sa jaksi zdá:
to holá nemožnosť — skôr úskočná
len hlávky vytáčka; veď ktorej deve
sa tanec kedy spríkril, zvlášte, keď
si poskakujúc, vieš, tak z chuti, v ňom
môž’ všetky svoje rozviť pôvaby,
im vyniknúť dať!…
SALOME:
Práve preto, matko,
ma nepúta viac, že je háklivý:
krv ženie do tvári —
HERODIAS:
Hí! Chúľôstka —
Vedz: panna najkrajšia je, keď sa pýri!
Je ruža, ale tŕňmi hájená;
a zora je, no k nedosiahnutiu
vysoko, vysoko!… Ty musíš tančiť,
stoj, čo stoj!
SALOME:
Musím? — Či som otrokom
vám, že čo nechcem, musím urobiť?
Ach, horšie ešte… Od istého času
až väzňom som — mňa strážia, špehujú:
druh Jochananov! —
HERODIAS:
Joj, iď, výmyselník!
Iď!… Ale živlom bol ti odpor vždy,
vždy radosťou sa matke protiviť,
ju kormútiť, ba kúsať šteňaťom —
Och, jaj! Veď je len pustý mi svet tento,
mne, materi, čo dieťa mala by,
a nemá ho preds’, aby rada mohla
byť, že ho má… Len kaňte, materské
vy slzy, tečte zhusta, trebárs, ejch,
ste horké, horké! — Dobre, Melita
nech odskáče; kráľ toho nezaslúžil
si od teba, nie!
SALOME:
Matka-kráľovná!
Som lútkou tvojou: stváraj, čo chceš, so mnou,
a ja sa poddám slepo tvojich rúk
hre!…
HERODIAS:
Lútkou že? Zas blúzniš, Salome?
Ty s vôľou zatančíš! — A vyznačíš sa,
a neminie ťa veľká odmena!
SALOME:
Ja vyznačiť sa nechcem naskrze;
a nepýtam nič, nič!… Veď čo aj by ste
mi mohli dať, že tešilo by ma,
dák zvlášť, mi dievčie srdce pohnalo
do skoku? — Krem, krem… ach, hej: otca spiatky!
Ó!…
HERODIAS:
Toho vrátim ti — ja! — Za kráľa:
bo kráľa k tomu cieľu nakloním —
SALOME:
Naozaj!? — A ten vtedy nebol on, nie?…
HERODIAS:
Či neriekla som ti to tisíckrát,
že klamár bol? — Tvoj otec býva v Tyre
a rozkazuje moru, ako prv
(preds’ pamätáš), by koráby mu šťastne
dopravovalo s vzácnym tovarom.
Až do sídla sa navrátime, priam
si k nemu zájdeme…
SALOME:
Ó, potecho!
Ó, dare darov! Budem tančiť, budem,
jak najbujnejšie budem znať a môcť!…
HERODIAS:
A ešte i kráľ prekvapí ťa, hej,
na márnotratcu zmäknúc v celom byte
tým podívaním… Len hľaď využiť
tú chvíľku, jak tak zvlhol nasladle:
a dá ti dar! — Zas za mňa — moju obeť —
SALOME:
Čo matko, čo tak?
HERODIAS:
Včuľ to ešte taj,
môj klenote, taj dňa, no tmavý jak
syn noci… ale v noci rozvidní sa:
za tancu ti ho v uško pošuškám,
a ty hneď kráľu šepneš ho, vieš?
SALOME:
Viem! Viem
radujem sa, jasám vopred už!
Môj dobrý otec, drahý, zlatý otec!…
(Niekoľko dvoraniek vojde s venci, kyticami, fábory[275] atď.)
HERODIAS:
Tak, ovenčite kráľa stolicu,
že pozdá sa, jak z dúhy tesaná;
a tento veniec z myrty, z nesmrteliek
na zlatý podnebia roh poveste,
skaď znesie sa mu prosto na hlavu
jak zaslúžená ozdoba cti, slávy…
Hej, pekne ste ich, pekne uvili —
Salome, i tys’ pomáhala?
SALOME:
Áno,
kráľovná, zvlášte pri tom kráľovom,
ku myrte družiac nesmrteľku tak,
by obe vynikli —
HERODIAS:
Ó, umné prsty!
Na každom znať ich lístku, lupienci;
aj na podnebí krásna výšivka
či vykladanie drahokamy, blýska
jak oko slnka — či sú oči hviezd? —
a strapce kol sťa dlhé mihalnice,
zrosené perál slzami, i tie
ich chvália: tvoje prsty, dcéro, viem;
prstienkov hodné rímskych od princov…
I kytice ste poskladali strojne;
ta do váz ich, že predídu sťa kry
zo stola vyrastlé a kvetúce —
Tak fáborce tie pritknite, že zvisnú
jak poletavé lúče radosti…a voňavkami skropte sedadlá!…
(Ej, iné budú narodeniny
to za mňa, než jak boli prvé: hodne
nepohodlné, hodne pošmúrne! —)
Tak, tak — a teraz rýchlo dostrojiť sa!
Mne zdá sa, súmrak žmurknul. — Salome,
sú vlasy ti dosť balzamické, bŕv
dosť smelý oblúk!… Pohotove máš
šperk? Ónyxový opaštek?[276] I závoj
už potrúsený libačkami!…[277] Och,
ty musíš dnes byť krásy bohyňou!
Dbaj, dbajte o to vy… Hej, Psekas naša
kde s olejky a s krásolíčidly?…
Ba poďme, poďme! — Každá poslúžte!
(Odídu.)
Manahen a niekoľko učeníkov (zjavia sa v predsieni).
MANAHEN:
Sem poďte, milí bratia! Len smelo sem. — Tam vonku všade cudzie oči, cudzie uši; tu nikoho niet, i dvorana je, hľa, prázdna: môžeme dôverne pohovoriť… Nevýslovne ma teší môcť vám povedať, že Jochanan dľa zaručeného rozhodnutia kráľovho zajtra ráno bude vypustený zo žalára a slobodne môže odísť, kam sa mu páči.
UČENÍCI:
Ó, chvalabohu! Sláva Bohu!…
UČENÍK:
A môžeme mu tú radostnú zvesť oznámiť?
MANAHEN:
Ach, to sotva pôjde. K tomu by zas potrebné bolo dovolenie, a toto, čo viac v tomto okamžení dvorného rozochvenia, vydostať išlo by ťažko. Už len majte trpezlivosť. Jochanan jej má dosť, má jej dosť!
INÝ UČENÍK:
Dokázal, ako neoblomný, nesklátiteľný mučeník…
MANAHEN:
A povedzte mi, čo mu vlastne odkázal ten z Nazaretu? Ale dopodrobna, dopodrobna…
TRETÍ UČENÍK:
Práve bol vystúpil z lode na breh u svojho Kafarnauma, keď my tu dvaja, ktorých Ján menovite poveril odniesť jeho odkaz, sme predstúpili pred neho a rozložili mu, počo sme prišli. A tu, keď i v tú hodinu mnohých uzdravil, odpovedal nám, ako len on zná hovoriť, s najvyššou blahosklonnosťou a najpokornejšou velebou: — Idúc zvestujte Jánovi, čo ste videli a počuli: že slepí vidia a kuľhaví chodia, malomocní očistenia dochádzajú, hluchí slyšia, mŕtvi z mŕtvych vstávajú, a chudobným zvestuje sa evanjelium. A blahoslavený je, kto sa nehorší na mňa.
ŠTVRTÝ UČENÍK:
A ako títo odišli, zaopatriť napochytre niečo potravy na spiatočnú cestu, tu zas my nasluchovali obďaleč, keď počal hovoriť zástupom o Jánovi. Čože ste, vraj, vyšli na púšť spatrovať? Či trstinu, kolembajúcu sa vetrom?… Alebo, na čo ste pozerať vyšli? Či na človeka mäkkým rúchom odeného? Oj, ktorí v rúchu slávnom a v rozkoši sú, tí sú v kráľovských domoch!… Alebo čo iného ste vyšli vidieť? Či proroka? Iste vravím vám: i viacej nežli proroka! On to je, o ktorom napísané stojí: Aj, ja posielam anjela svojho pred tvoju tvár, ktorý pripraví cestu tvoju pred tebou. Amen, vravím vám, medzi syny ženskými nepovstal väčší nad Jána Krstiteľa —
MANAHEN:
Neskonale utešujúco, neskonale!…
DRUHÝ UČENÍK:
Ale i doložil potom takým prenikavým hlasom: Odo dňov však Jána Krstiteľa — až dosaváď kráľovstvo nebeské násilie trpí —
MANAHEN:
Úfam sa, zajtra prestane trpieť, zajtra!… A pôjdete s ním, milí priatelia? No, pravdaže s ním — len pozorujte naňho každým zmyslom i pocitom! — Môž’ byť, odprevadím vás; ba iste odprevadím až ku Jordánu! A vtedy… Ale vzdiaľte sa už; počujem trmu-vrmu — začiatok pohonu na rozkoš v dome kráľovskom… Zajtra o východe slnka! — Len neodchoďte naďaleko odo dverí žalárnych —
PRVÝ UČENÍK:
Oj, nie! Hneď nablízku v svídoví[278] u cisterny ustelieme si na nocľah, ako — neprimeriavajúc — verní, prítulní psi, a trebárs ustatí z cesty, budeme pozorovať —
DRUHÝ UČENÍK:
On východ z končín Elamu[279] a ja z jamy Makora —
ŠTVRTÝ UČENÍK:
Áno, striezť ani lev svoje mladé!
TRETÍ UČENÍK:
Ani kohút, znamenajúc doby noci…
MANAHEN:
Tak, priateľkovia, tak! Do videnia za utešeného rána —
(Učeníci odídu. — Hneď zatým vtrhne do dvorany niekoľko dvoranov so služobníctvom.)
PRVÝ DVORAN:
Zapáľte svetlá, kadidlá!… Však zvrchovaný čas, pane dvormajstre?
MANAHEN:
Myslím, myslím.
PRVÝ DVORAN:
Čuješ, milý pane obradníku, súmrak je zorou svetlého dňa kráľovských radovánok, a ten už zletel na Makor, zletel ako ohromný havran… Ale tebe ešte vždy svieti slnce všednosti mizernej —
DRUHÝ DVORAN:
Čoby svietilo, čoby svietilo! Zapaľujte, áno, zapaľujte!
PRVÝ DVORAN:
A každý hodnostár dvorský na svoje miesto, na svoju určenú stanicu: ja tu, ako už nadstolný — potom ty, pane, ako nadobradný; tak vy, mnohovážni páni, ako nadjedlonoš a nadčašný… konečne pán strážca dverí ku dverám! — Najšťastnejší, bo Aurorin[280] syn, Aurorin syn! — Všetkých nás účinkovanie dnešné musí byť dokonalé, vzorné! Bez najmenšieho poklesku… však, slovutný pane dvormajstre?
MANAHEN:
Dobre, dobre. Nič nad ochotu služobníkovu u svojho pána.
DRUHÝ DVORAN:
Ľaď, a hudci a speváci prečo nie sú už na pavlačiach!? Zbory na chóry, zbory na chóry! Kážte im…
TRETÍ DVORAN:
A veď sú tí už tam: nevidíš pozún dotýkať sa temer klenby, trúby naústené vo priestor…? A trojhran, sistron,[281] aha, cing! — teraz skviľ lutny a či harfy — bubna šemrot… A tam zas vtiahol, hľa, biely oblak, len zvrchu mračný a ožiarený… Pekný úkaz, na moj’ veru!
ŠTVRTÝ DVORAN:
Ešte krajší bude, až tak otvorí ústočká a pršať začne spievajúci dážď… Zmokneme na duši do nite!
INÝ DVORAN:
Strážca dverí vám oznamuje: Pozor, pozor! Dvor ide —
(Zatrúbenie na pozúne.)
Dosť jednotvárnych dní má život náš,
dosť, pánovia. V tú jeho šedú šatu
votkajme dnes zas hodne pestrý pás,
zvlášť červený, že uzardie sa šeď
tiež od neho, jak od svitu noc… K stolu!
Ah, aký útul pre nás malebný!…
Sťa kalich kaktu zázračný, čo vábi
hravého motýľa v sklad lahôdok,
by mlsal sám i hosťom mlsať dal…
Čo? Mne ten veniec? Tak chceš, kráľovná?
No, nechže, nech — a ty ho, Salome,
mi pripneš? — Ó, tých rúčok hladkosť, jemnosť!
Čo nie si kvietkom tobôž vo venci?
Ku matke sadáš? Dobre; ale preds’
od môjho srdca ďalej… Posaďte sa,
pánovia! Svorným kruhom dľa rangu
a hodnosti: jak sama božia sudba
vás utriedila. Jeruzalemskí
tam napravo. — Jak? Stojí ešte Sion
vždy pevne?
HOSŤ:
Jasný kráľu, naveky!
HERODES:
Náš podstavec raz, náš! Však, družko zlatá?
Cieľ utkvel v očiach nám, cieľ: Baris-hrada
palác so Xystom… Ta naľavo
zas Sichem: Ebalu a Garizima
chovanec šťastný[282] — ako? Terebínt
háj starý šumí ešte veselo?
A Jakubova studňa nevyschla?[283]
Hej, Samárie veľkolepé hniezdo,
i nám ho uvil orol Herodes:
doň zalietať si často budeme —
Lež posadajte: starobylý Hebron,
Jericho slávne… tak náš Galád, raj
náš od Gadary po Hesbon, ba níž,
prepašujúci driek až Araby,
i níž… Čo vzácny Sichem má nám riecť?
HOSŤ:
Háj šumí, slávny kráľu, a vrie studňa:
nač pýtal si sa. Kýs’ muž nedávno
ju obsadol a od Samaritánky,
čo pribehla si vody navážiť,
drel: Daj mi piť… On, vraj, zas za to jej
dá vody živej, že nebude nikdy
viac žízniť!
HERODES:
Chachacha! A skaď to chlap?
HOSŤ:
Vraj, Nazareťan —
HERODES:
Hm, náš poddaný!
Hm. — A čo ste ho nezahnali zaraz,
tak k nám… keď vody majúc, prišiel preds’
tam vašu míňať? — Čože, Manahene?
Ty zmrštil si sa; dovidel som sem —
Na žiadnom čele netrpím tu šmúhy!
No, otočte stôl: radujúci sahneď bleskotom,
hneď vonným dychtením
tak vzácnym hosťom… Dekapol už tamto?
Na slušnom mieste: desať vážnych miest!…
JEDEN Z HOSTÍ (stlmene):
Kde ,Desatoro‘ neveľmi si vážia;
za prepáčenie — žartík — mienil som,
že podajedno len…
HERODES:
A Fenícia
kde, nádherná tá mora nevesta,
nám milá tak, veď príbuzná? Ah, hen
si dvorí; pekne. — No i Galilea
tam pokorná… znať dvora, všetok kvet!…
Nie pohľad krásny: stolujúci veniec,
rec, kráľovná; ba vrchol potechy: —
nuž hodovať!… Nie: prvej — Bohu česť!
Pravdaže jemu —
(Zaznie slávnostný chorál.)
Aká divná hudba!
Po predkoch iste, ktorí z dlhých dôb,
čo prežil národ, rôznym tohoto
zážitkom dali búrlivý v nej výraz:
zmes svetla-temna, plesu-zármutku,
nádeje-tiesne, bázne-chrabrosti,
porážky-víťazstva… že v pochybách si,
ký tón tam vývodí, či ponosný
či honosný? Či nárek zajatia,
či slobodný vysk… A preds’ lepšia stránka
v tej borbe vyhrala (ten pocit mám):
hlas udatných trúb, podporovaný,
jak ozaj v bitve, píšťal vysokých
a nízkych kotlov zálohou… a všetko
(ston struny, zvonkot, osrk jazýčka…)
za oným vodčím hlaholom sa zdalo
hnať popod klenbu v dymu oblaku
kams’ — k Bohu snáď. — Čo, blízki chrámu vy?…
HOSŤ JERUZALEMSKÝ:
Vznešený kráľu: trón a oltár rovnej
by mali výšky byť — sú… vieš i sám,
kam…
TREBÓNIUS:
Pravda, k nemu; k Jahve doprosta,
hviezd vojvodovi!
VIACERÍ Z HOSTÍ (sticha škamravo):
Bohorúhač…
OBADJA:
Pohan
bezbožný…
HERODES:
A ty, drahá kráľovná,
čo na ten zvučný chorál odznelý?
HERODIAS:
Var’ primoc hluku, vresku-tresku, primoc,
Jak trefné! — Ale Makor
náš trvá. — Britký vtip! — No po Bohu
česť kráľovi — či vlastne jeho hosťom.
Huš, čeliadko, jaz hoja odstaviť,
nech zašumí…
(Služobníctvo hurtom začne prinášať jedlá a odnášať zbytky.)
Čo dvoran hodnostár.
stoj na výške!… Zvlášť, ľúby Manahene,
ty okom, uchom všadeprítomný
buď; buďtež všetci samá pozornosť
a vľúdnosť proti každej žiadzi, túžbe…
Ba vskutku vtipne odpovedala
si, družko ľúba; lež či Dávid kráľ
neposkakoval takej pri hudbe,
keď bol dal previezť truhlu Hospodina?
Ja myslím, pri takej — jak hútate
vy, strážci úmluvy?
HOSTIA JERUZALEMSKÍ:
Ó, iste, kráľu!Zaiste…
HERODES:
Však nás vidiac tančiť tak,
nás nevysmiala zhŕdavá by Mikol —[285]
my máme Salome: jej úsmech je
vždy oným kvietka, čo sa otvoril,
nevinný, blaživý… šak, zobkajúca
hrdličko? — Nože, s chuťou do toho,
vy nášho stola vyvolenci, s chuťou!
Čo hlt, čo glg: nech bude najvyšším
vám pôžitkom a blahocitom, duhom,
z nichž tela-ducha vzrastie pohodlie,
jak veža v Siloe, však nezvratná!…[286]
HERODIAS:
Ráč, manželu môj, jesť tiež —
HERODES:
Oj, tiež! Tiež;
lež mňa už jaksi nasýtila radosť,
hej, sama radosť! Aspoň plný som
jej nálady; však vidíš, predsa jem,
bo ponúk tvoj je, kráľko, pospasom mi…
Ba šmačné pokrmy![287] — Tak požíva
Rím o slávnosti. — Ale jedzte len
pokojne, drahí hostia: nevarilo
sa kozľa v mlieku jeho matere,
nie, ručím vám, bo zachovávame,
čo dá sa zachovať; čo odpadlo
však, ako lístie zo stromu, to, ovšem,
tiež, nebudeme prišívať. — Nu, to
už neinak je: akékoľvek zvyky,
bár zaškrobíme na pravidlá ich,
sú lístím zväčša: na jar narastú,
a opršia, keď jeseň zavanie…
HERODIAS:
I piť ráč, manželu môj —
HERODES:
A či nie som
už napilý dosť, patriac na rozkoš
tú okolo?… A predsa budem piť,
ó, budem! Bo tvoj ponuk, kráľovná,
je pre mňa zápitkou — sem masického,
čašníku! — Hosťom nalievajte však
dľa výberu a zhusta! Pite, ó,
nech cvendžia pokále! — Ľaď, ten tu mok
to udržaných zväz síl: v čaši jasnej
čo iskierka, to rôčik schovaný,
nepremrhaný… A ty, drahúšku,
že aké?
HERODIAS:
Tenraz víno Sarepty,
ak, pán môj, dovolíš.
HERODES:
Má arómu —
Tak sila hľadá po svete si roveň,
a po záhradách vôňa družičku:
tá, by sa chvátli s rovňou za pasy,
tá, spriateliť sa… Nuž a, holubičko
ty smädná, čože?
SALOME:
Eškol: najsladšie
to, milý otče!
HERODES:
Pime!… Ó, ty slasť!
Ha! Inej slasti dopočul som žblnk;
čo to?
HERODIAS:
Spev, kráľu: na počesť ti skladba.
(Zaspieva chór panien.)
Milostivý kráľu, dnes narodenín
sviatok sláviš, pamätný sviatok svoj: hoj,
osvietený vehlasu jasom, sláv ho
nádherne, zdrav buď!
Prinášame kytku z myslí záhrad:
ružu lásky, ľaliu úcty, vďaky
fialôčku, obdivu tuhý jazmín…
Vezmi a voňaj.
Naša úcta čistá je jak sneh; ľúbosť
Veľkodušný kráľu, dnes narodenín
sviatok sláviš, pamätný sviatok svoj: hoj,
ožiarený radosti pýrom, sväť ho
veselo, zdrav buď!
HERODES:
Jak cherubínske hlasy!… Spletené
v zvonivú reťaz piesne, spŕchlo to
z rtov jasnej výšiny a presadilo
ma v nebo pozemské! — I teba, šak,
miláčku? Aspoň vidím po tvári
ti nehu tiahnuť prúžkom ligotným —
A ty čo hudieš ešte, prerozkošná
mladico? Ozvenu? — Ó, zobúdzaš
ju vo mne!… Vďaka vám tam, cherubovia! —
A kto tie verše pekné poskladal?
Náš dvorský poet? — Dionýze, vďaka! —
Sem masického! Eškol, Sareptu
sem! A či skorej primerane piesní
tej unášajúcej slasť Aleppa,[289]
chuť Cypru, Kréty rozkoš?… Všetko jedno;
len amfora buď každá ani žľab
a šústaj do čaší a pokálov!
Hor’ čaše, pokále! A zápäť k ústam
doľ, na vrelý styk — dúšok zdĺhavý —
Ha, opoj, omam, či jest priezračnejší
od teba závoj vôle ružovej?…
HOSŤ JERUZALEMSKÝ:
Na zdravie kráľu celej Palestíny!
HOSTIA:
Zdrav, živ buď judský, izraelský kráľ!
TREBÓNIUS (k Peritovi):
Bez Ríma účet —
PERITUS:
Účet bez Ríma —
VŠETCI:
Na slávu kráľu! Kráľu na slávu!…
HERODES:
Ó, ďakujem! — Mám čerstvo na pamäti,
čo mám; a sily, vzpruhy, snahy jes
tv tých zdmutých prsiach nazbyt: chtivý som
bár zobjať celý svet, tak zahrnúť ho
čo poklad! Zložiť tebe, družko, v hold! —
A zdravý, bujarý som, ani junák:
hrá každá žilka vo mne životom,
že koľko vo mne ich, i životov
je toľko vo mne mladistvých! — Hoj, krv,
ty prúde prudký! Naše vlnobitie!
Ber, zmietaj ma, top… Žienko milá, bozk!
Bozk, Salome! — Ha! Čo ti, kráľovná?
Po tvári tieň ti zmihal nevole
a kúsla si sa v peru — môj to rubín! —
A kde je Salome? Snáď oblieta
trón a či stoly, aby sadla tu
na dvojný konár môjho náručia?
HERODIAS:
Vyvýšenisko vľavo — pozri —
(Salome neďaleko od kráľa na výpustku začne tančiť, sprevádzaná z pavlače na lýre a tlmeným spevom.)
HERODES:
Tančí,
nám tančí?… Hoha! Viďte, pánovia,
ju tančiť! Nikdy toho divadla:
tej krásy, vnady, nehy, milosti
a hnutí spanilých tak pohromade,
čo stojí svet! — Až zdúpnieš od divu
a novým kúzlom zápäť okraješ
a poskočíš… Ó, zázrak! Tlieskajte!…
Či lahodnejšie vie sa ohnúť cypriš
vo svojom driečku hybkom, schytená
od vetra v chorovod?[290] A hyacintnež
nejšie skláňa kučeravú hlávku,
sám sebe dvoriac v kvetín besede?
A zefyr vari zhmýri ihravejšie
po kyprej otave? Nie, tajil bych
do hrdla! — A tých rúčok posunky,
jak lichotivých háďat opletanie;
smev úst sťa rozpuk zakaždým,
podmaňujúci čarov novotou;
a očí blesky — Síriov[291] dvoch fakle
na plecia čiernej noci stoknuté,
u brány raja — len ju otvoriť!
A jablko líčka zapálené, spola
vo tôni ambrovonných kaderí:[292]
jak granát v listve[293] — len vhrýzť sa doň červom;
a bujný ňadier ruch — haj! najsladších
chvíľ o bdení a v spánku božských snov
poduška svadobná: len zacláňavý
zduť oblak svetlý dychom horúčky,
pás rozpútať… Sem ohňa masického!
Objedzu zapiť dovidených vnád
i tušených: ten z lepotvarov syt
s túh korením… Vieš, ja ťa, Salome,
už zhltal dopoly: i zapiť, zapiť, zapiť,
bo smädom mriem!… Ech, víno nehasí:
preč s ním! Poď, krásko: druhú polovic
ťa vypijem, a bude po smäde;
poď, prichýľ čašu ústočiek!… Ej, tančí
len, smiechotka, a pradie prelesť — lesť —
a snuje pohyby či pohnútky,
a slučky viaže, oká z pôvabov,
nás podráždiť a poštvať… Čarodejko!
Kto naučil ťa zvodný tanec ten?
A k čomu on? Ký s ním máš úmysel?
Nám počariť? Nás zakliať, spotvoriť? Ha!
Na ľútych tigrov s žízňou po krvi!?
Či na baranov hlúpych skrotiť nás? —
Och, mám, mám záhu šelmy pálčivú,
ráz ochočenca však, tak poddajný
a mäkký, povoľný: nuž, neboj sa ma!
Skoč ku mne — rob, čo chceš, páš — rád ťa, rád…
a tanec tvoj — chvál hoden, odmien všetkých! —
Tiež zaslúži viac, než… poď! Prisahám
(vy všetci svedkami nám budete):
čokoľvek zažiadaš, sa stane ti,
tej nemožnosti niet!… Dar od kráľovnej
prv — materinský zaľúbenia pocel?
Ti rada dáva ho: si radosť jej;
a teraz odo mňa. — Jak, do ucha
že šepneš mi? Nu, nechže tak. — Ó, líčka
hlaď! Paša… manna!… To že chceš? Hí!
SALOME:
To,
môj kráľu.
HERODES:
To by hlava viazaniek,
prevyšujúca všetkých kráľov dary
hodnotou krvavou, bo o hlavu:
že stydel bych sa hanbou chuďasa
ti obmýšľaný dať. Nie, nemožno
to, iste som sa preslyšal len, abo
sa jazýček ti potkol. — Pošuškaj
mi ešte raz. — To vskutku?
SALOME:
Vskutku.
HERODES:
Ach,
joj!… Ale, dieťa, nač? Strach! Nikdy… Lež
kráľ prisľúbil a kráľ i vyplní.
Hradníku!
HRADNÍK:
Rozkáž, veličenstvo!
HERODES:
Zbehni (rozkaz mu dá pošepky.)
a opatri.
(Salome však v roztopaši pochytí striebornú misu zo stola a podá hradníkovi.)
HRADNÍK:
Hneď, jasný pane, hneď! (Odíde.)
JEDEN Z HOSTÍ (potichu k susedovi):
Čos’ chystá sa; som najvýš zvedavý…
DRUHÝ HOSŤ:
Čajs’ prekvapenie — pospas —
TRETÍ HOSŤ:
Abo výčin…
OBADJA (k Manahenovi):
Ty nevieš, čo to má byť?
MANAHEN:
Netráp ma,
som beztak na tŕňoch —
TREBÓNIUS:
Či ostrých? Ba čo!
,Nil admirari‘, radí Demokrit.[294]
INÝ RADCA:
Už Pytagoras[295] sa tak vyslovil.
PERITUS:
I usmievavý Horác náš —
HERODES:
Ach, hach!…
Fuj!… Ejha! Rozmar — decko neblahé:
nerozum, vilník, teba s pobehajnou
kdes’, s ľahkomysľou, splodil úchytkom:
a preto pankhart si a nedochôdča,
bez špetky súdnosti! Ba bez teba
by lepší býval svet, nie všetečný
tak, prchký, šialený… Hu!
HERODIAS:
Čo ti je,
manželu drahý? V čelo mrak ti sadol:
hosť votrelec — sem vetra trhnutie,
urobte prievan, trebárs víchricu,
ho vypudiť von! Chachacha!… No, nič;
priam rozptýlime ho, priam. Čašníku!
HERODES:
Nie viac, nie, družko! Nechuť cítim — odpor;
sám sebe som si k zhnusu, na vývrat
ohyzdou, ostudou. — Ký potrest! Pád!…
Veď to by hrúza!… Ešte stihne… hej,
môj Manahene!
HERODIAS:
Čože? Ja tu predsa!
HERODES:Len hostí ponúkať…
HERODIAS:
Oj, vykonám
i sama vďačne! Hore pokále!
Bár po pokrov… až k bledým hviezdam bár
ich s krvou révy včuľ!… A, Salome, ty
tanč! Kráľ sa díva s úľubou…
No, požívajte, milí hostia! Hýrte —
SALOME:
Ach, ustala som; dovoľ, matko, že
si odpočiniem, k tebe sadnúc si
zas, pritúliac sa tesne — pod ochranu —
Mráz! Mráz ma prejal — tvojho plášťa kraj!…
HERODIAS:
Seď, keď chceš; skry sa, bojko. — Hostia, ráčte
preds’, ráčte… bez zmyslu to prestávka;
netrebná prietrž našej hostiny —
HOSŤ JERUZALEMSKÝ:
Na zdravie našej slávnej kráľovnej!
VŠETCI HOSTIA:
Na zdravie! — Na slávu jej! — Na rozkvet!
OBADJA:Veľkého Heroda to veľkej vnučke!…
VIACERÍ Z HOSTÍ:
I roztomilej kňažnej Salome!…
HERODIAS:
Ah, ďakujem; som milo dojatá
a prekvapená ozaj radostne;
i princezná, viem. Ale jak to, kráľu
a manželu náš: nepočul si a
nevidel? (Och, tie hate myšlienok!
Tie pavučiny nešeredné: lenže
čo sieť aj, sieť vždy leda pre muchy —)
Mne vzniesli zdravicu: a ty a ty
nevšimol si si… ani si sa netknul…
HERODES:
Hach, odpusť, drahúšku! Som zblúdil kus,
no našiel som sa znova u tabuly
v rozkošnom kruhu. Plný pokál mi
najtuhšej krvi, duše révovej!
Piť, piť, piť… Pime, hostia, do dna! Do dňa!
Krém dobrej vôle nič niet na svete,
čo hodno slovíčka, nič! Piť, piť, piť
do nekonečna, dúškom púšte… nuž,
zdrav, žienko! Pime do tmy bezodnej!…
Ó, hustá hmla ty omráčenia, padaj
mi na ducha a sadaj! —
(Žoldniersky náčelník prinesie na mise hlavu Jána Krstiteľa a podá Salome, ktorá, zhrozená, ihneď položí misu na stôl pred matku-kráľovnú.)
HOSTIA (cofkajúc od stola):
Huch!… Uf!… Fuj!…
MANAHEN:
Hach, vierolomný kráľu, čos’ to spáchal!?
Tak držíš sľub, mi daný pred chvíľou,
že vyrknúc ho, už si ho zrušil aj,
mu nedajúc dňa dožiť druhého?
Ty… druhý Joas judský! Ako ten
Zachariáša, ty zas Jochanana
si uriadil…[296] tak ste sa dohodli,
krvožíznivci! Žráči prorokov!
Och, jaj-jaj!… Bože, ani prorok tvoj
im nemôž’ vyhnúť, ujsť ich zhubným chtíčom,
ich dravým paznechtom… Och! Jaj, jaj…
Však s kviľbou preč, preč! Budem jedlonoš:
Poď, svätý pokrme! Sem, nevídaný
ty pospase! (Pochytí misu a predkladá.) Jedz, kráľu, šakale!…
Kráľovná, vlčica, na! Jedz!
HERODIAS:
Iď v diably,
paskuda ohavná!
MANAHEN:
Jedz, Salome,
i ty, i ty… ó, že tak mladá ešte,
a už tak zvrhlá!
SALOME:
Manahene môj,
ó, Manahene dobrý! Neodsúď
ma: nevinná som, mňa ti zaviedli,
za nástroj použili… uver… joj!…
Mám vyjaviť, kto? Svetu oznamujem
celému: matka!
MANAHEN:
Verím, vzteklica
bez srdca, bez duše!
HERODIAS:
čuš, nezvaný
lžisudco! Oplan… Či nás neurazil
do krvi? — Preto krv mu potiekla:
zub za zub… vieš? — Seďte, hostia, seďte!
Hodujte ďalej — kráľu, pričiň sa!
Veď udalôstka, trápna príhodka
to, dopustím, no zmýliť nemôže:
je prchká, letká, jakbys’ žmurkol okom…
MANAHEN:
Ó, zmeria, zváži vám ju Hospodin —
ten neomylný merič, vážiteľ
počinov ľudských, zváži, zmeria! — Jak?
Nuž odmietli ťa: im, vraj, nechutíš,
pokrme vzácny, bár si prípravou
ich skvostnej kuchyne… Mne budeš chutiť,
mne, bár ťa varila ich nenávisť,
ich podlosť piekla! — Podaj svojich úst
mi, Jochanane!
(Pobozká hlavu na ústa.)
Ó, kiež z nich by bola
prefrkla do mňa aspoň iskrička
zápalu tvojho! — Avšak studené
sú, ach! ach!… Svätú vatru zadusili v nich…
A predsa ja ti skoro porozumel,
môj Jochanane! A dnes, vidiac ťa,
čos’ učil, smrťou stvrdiť, prívržencom
som sa stal tvojím nesklátiteľne,
tvoj nasledovník som, som učeň tvoj!
Tys’ burácal v svet: Čiňte pokánie!…
Tak napravte sa vnútri, by ste zvonku
sa skutky zaskveli!… Tam nadpradiem
niť slabučkú — a, hlavo proroka
ty umučená, tvoj vždy pred sebou
upomínavý obraz, budem učiť,
jak sily postačia: cnosť jedine
že človeka je pravou hodnotou,
nie šarlát na ňom, nie v ňom maškŕt hŕby…
a pravdou jadro že, nie libač pliev…
A budem hromžiť: zhyňte, rozkošníci
a zhýralci, čo cudzích prác a snáh
žeriete mozole, pot chlepcete!…
A budem hlásať vzdor, smrť tyranom,
kdekoľvek trkajú tí vzteklí býci
do boka slobodu, a spásajú
osenie ľudu, Boha šliapu česť!
HERODIAS:
Ty mlčíš, kráľu? Nezahriakneš ho?
MANAHEN:
A vy, vy… traste sa! Nímž pohrozil
vám on, to bremä Izaiášovo
už skydá na vás: neslýchaný trest,
vrch pokuty! — Krv cudzia priplavila
vás na trón ten, kde hnijete, ste puch
a pieseň: vlastnej z neho odplav vás
prúd!
HERODIAS:
Zapchajte mu pysk — káž, kráľu! — navždy!
HERODES:
Len súkojenstvo naše chráni ho,
mi uver: bratské súkojenstvo len —
Och, bárbych ho bol zadrhol už vtedy!
I vtedy mi už, zlodej, ujímalz
pŕs dojkiných, jak z tých čias doteraz…
MANAHEN:
Lhár. —
(Učeníci sa vkradnú do predsiene.)
Tu ste, jeho hodní učeníci?
Už znáte pád?…
UČENÍCI:
Ach, strážci spozdilí
my —
MANAHEN:
Poďte blíž! — Hľa, jak bol dobrý kráľ:
nie o východe slnka, hodne prv
on Jochanana pustil na slobodu,
hej, vypustil mu — ducha! — Nie je to
plň lásky kráľovskej?… Ach! Vezmite
spravodlivého obeť, hlavu majstra
tú predrahú, a zneste pobožne…
A, hriechu nádobo, iď k vlastníkom!…
(Zahodí misu, že sa kotúľa po podlahe až k sedadlám kráľovským.)
Kde jeho zlaté srdce prebýva,
ej, chladné tiež: na zohavený trup
ju nasadíme (— ó, by nám vstal z mŕtvych!…)
a pochováme ho, hrob ustelúc
či vymyjúc mu vlastne slzami
hneď povedľa, kde chudák Filip leží:
tvoj otec, Salome! Čuj, otec tvoj!
I toho ona — oni — zavraždili (Učeníci utiahnu sa.)
SALOME:
Ach, predsa!… Bože, joj, jaj!…
HERODIAS:
Odpracte
preč tohto škrečka! (Salome odnesú.) Kráľu, spamätaj sa,
nedriem, nehlivej, lež… Aha, zbledol,
odkväcá hlavu mu, juj! Ratujte
si kráľa… lekár! — Ocot!…
HERODES:
No, sen…
či trochu mdloba. — Vína mi! — Ech! Blen, žlč…
Kde je ten lotor?
MANAHEN:
Ja, šak? Ešte som
tu. Pozývam ťa, kráľu, na hostinu
z hostiny, z veseliny — na pohreb:
káž prestieradlá, vonných mastí dať…
ver’ sluší sa! — A potom zase kar,
kar, veličenstva: hýrte do rozsadu!…
HRADNÍK (vpáli):
Kráľovská milosť, mrcha zvesť, hrozná zvesť: kráľ arabský tiahne s ohromnou vojenskou silou! — Ba už sa, vraj, rozhostili v obvode hradnom ako záplava… predvoj u priekop… môž’ byť, už u brány!
HERODES:
Čo? Jak? Ten… a tak nablízku? A bez odporu? A čo vystrájali strážci na vežiach, na valoch? Bújali, drichmali? A spravodajci z okolitých staníc oslepli, pokuľhaveli? Lenivá, ničomná háveď! Opilci, obžerci!…
MANAHEN:
Hľa, kára Hospodinova v ohnivom oblaku od juhu! Až zo všetkých strán sa zmelie nad vami — beda vám! —
HERODES:
Prekliaty zradca! Možno, on… Chyťte ho!
VIACERÍ:
Zradca! Odbojník!… Smrť mu! Bezpríkladný koniec!
HERODIAS:
Mnohonásobný úmor!
HERODES:
Hop, stojte! Netýkajte sa prašivca: Nech živorí — mizerný padúch!
MANAHEN:
Ako milosrdný Boh ráči naložiť so mnou, tak bude, vaše kráľovské milosti, a nie inak. (Vzdiali sa.)
HERODES:
Hach! A kde naše vojsko, čeliť drzému votrelcovi? — Roztratené, ako kŕdeľ oviec, hrúza! A posádky na okolí? Caparty! Naničhodné franforce! Posmech… Hradníku, ako silná je posádka zámocká? Úfam sa, odolá náporu… Rýchlo obsadiť valy! Bránu všemožne upevniť, zatarasiť!… Rýchlo, rýchlo! — Ej, prebral nám driemoty —
HRADNÍK:
Stalo sa zavčasu, vznešený kráľu! Ale, bohužiaľ, posádka je prislabá vydržať prudkejší náraz, nehovorím — dlhšie obliehanie.
HERODES:
A podistým spilá ako snopy, chachacha! Bez odvahy, bez ducha! Taký bezpečný je kráľ medzi vami, tak obrnený, takou zaštítený pavézou?[297] A jeho hostia pod takým varovným krovom…? Ledač! Bedač!
OBADJA:
Milostivý pane, my všetci budeme na pomoci! Všetci obrancami, koľko nás tu jest… Zbroje sem, hradníku, akékoľvek zbroje!
HLASY Z MNOŽSTVA:
Tak je, všetci! Všetci — len zbroje sem! Zbroje!…
HRADNÍK:
Pohľadám ich, vyhrabem trebárs spod zeme! (Odbehne.)
HERODIAS:
Nepískajte, ženštiny, ani splašený hyd dvorný… hanba! Mňa sa držte! — Áno, kto ste od prírody mužmi (závidím vám!) dokážte tomu zákerníkovi, že ste i hrdinovia. Na valy! Do boja! Kráľ velí —
OBADJA:
Hoj, chystajte sa! Odkladajte plášte a čačky… opasky zatúžte: na ne dýky, meče za ne… z čapíc tulce!…
TREBÓNIUS:
Sukne podkašte, vysúkajte rukávy!…
HERODES:
Tak, Trebónie, Perite… povahy rímske! Tvrdým-hrdým príkladom vopred… Na vraha!
STRÁŽNIK (hurtom vtrhne):
Jaj, už vypačujú, vylamujú bránu! Mnohí valy zliezli!… Naši padajú… Besný útok! Pohroma! (Utečie.)
HERODES:
Biedne hniezdo, biedne! Leda pre sovy — nezadrží, neodbije toho zbojcu. — Hach! Lapiť sa mu dať… vystaviť na pranier? Nikdy! — Na útek! Na útek, čo má nohy… Podzemnou chodbou preč z obvodu zámockého — tu na lode na Slanom mori (— aké šťastie, že sú ešte tam! —) a na nich do Judska; odtiaľ bez odlihu údolím jordánskym až k Achisarovi, kde táborí — tam sa pomeriame s nepriateľom zoči-voči!… Svetlá, pochodne berte!
HERODIAS:
Kráľu, a tomu lúpežníkovi odbehneme tu toľkú korisť? Dvorani, habajte zlato-striebro… drahocennosti zo svetlíc… (Jedni z dvoranov chvácu zo stolov, iní uskočia postrannými dverami.)
OBADJA:
Pravdaže, predovšetkým bohatstvo zachrániť! — Pokladnicu, hí, pokladnicu! (Odbehne.)
HERODES:
Drahá družko, bojsa sa zapozdíme; radím sponáhľať sa, veru-veru… Ha! Hurt, lomoz, štrkot!
DVORAN:
Jasný pane, za horúca a pevne sme zazávorili portál — i s každými dvermi za nami tak mienime urobiť; dá im to práce dosť, pribavia sa —
HERODES:
Hračka, pane, pre nich, hračka, málo osoží! — Hej, chytro popredku, panie, hostia! Chytro k tajným dverám chodby… Ale kde? Vodiča, hradníka dovolajte!
INÝ DVORAN:
I my pojedni vieme, láskavý kráľu, vieme, kde sú: v najzadnejšej bašte hradnej.
HERODES:
Tak hurtom, skokom-letkom preč! Preč, aby razom zapadli za nami… Ráčte, milí hostia! A prepáčte, prepáčte, óvi! —
HERODIAS:
Neslávne, kráľu! Nemužne, gavalieri! Bohatieri… Ha! A Salome, moja dcéra kde, môj najdrahší poklad!?… (V zmätku sa vytratia.)
Kráľ Aretas, kráľovná Tamar, Zamira, Omru a iní dôstojníci.
OMRU (sčiastky ešte za scénou):
Tak ľahko, slávny kráľu, ešte sotva kto kedy dobyl hradu! Ako čo by pred nami sami otvárali vchody; temer nikde sprotivenia, leda naoko —
ARETAS:
Zbabelci! Až sa človek stydieť musí.
OMRU (k dôstojníkovi):
Hej, vy niektorí s čatou vojakov prekutajte miestnosti vyšehradia — všetky rad-radom; ale mužstvo nech neprestúpi vojenskej kázne. — Pozor na to! (Dôstojník vráti sa z predsiene.)
ARETAS:
Poď, dcéra kráľovná, viď: prázdny — pelech;
jak tône zmizlo všetko pred nami:
preds’ svetlá svedčia, tu že meškali,
bázlivci!… Bližšie, Tamar — prečo nie
v tvár pozrieť odplate, juž poznať túžiš:
bár známosť jej je sprvu podivná,
odstrkujúca temer, potom však —
TAMAR:
Ach, otče drahý, ver mi, radšej bych
len v šiatri bola zostala. Mne bridí
sa i ten vzduch tu…
ARETAS:
Vskutku nabratýa
presýtený všakým pachom-puchom —
lebo, hľa, hodovali, hýrili tu! A, pravda, medzitým i pojedli odvahu a prepili obozretnosť… Chachacha! Odohnali sme ich od tabuly, od tučnej večere! Ozaj zriedkavo vítané prekvapenie —
OMRU:
Ak dovolíš, láskavý kráľu, my si k nej prisadneme a budeme pokračovať, ovšem, pod spôsobom…
ARETAS:
A spredu nádherný prestol. Nesadneš si, ľúbezná kráľovná?
TAMAR:
Ani za svet, dobrý otče, na také oplzlé miesto, ani za svet!
ZAMIRA:
A jedlá a nápoje môžu byť otrávené; od tej hroznej strigy, veličenstvo, všetko vystane!
ARETAS:
Sotva mala času na to. Ale nechajte ich otrusky a oprsky… Neverím, že by vám mohlo chutiť —
OMRU:
Ó, zaiste nie, jasný pane! Kto by sa toho týkal?
DÔSTOJNÍCI:
Nikto z nás, nikto!
(Dôstojník s niekoľkými vojakmi predvedie hradníka a strážnikov.)
DÔSTOJNÍK:
Vznešený panovníče náš, mám česť predviesť kastelána[298] a hradných strážcov: zarývali sa ako krty kamsi pod podlahu, ale nezaryli —
ARETAS:
Dobre; ponechajte ich tu a hľadajte ďalej. (Dôstojník a vojaci odídu.)
HRADNÍK:
Ó, milosť nám, veliký kráľu, milosť… Tu k tvojim nohám skladám kľúče od hradu —
ARETAS:
Zbytočné veci. A kde je tvoj kráľ a kráľovná?
HRADNÍK:
Ušli, velebný kráľu, ušli; môž’ byť, plavia sa už do Judska —
ARETAS:
Tedy ubzikol lišiak? Umknul šťastlive — ale —
OMRU:
Hoj, príde on, slávny kráľu, zalezie ešte do klepca! — A s tutejšími zajatci čo rozkážeš urobiť, jasný veliteľu?
ARETAS:
Prepustiť — neškodné baby. Videl som ich tackať sa: bezpochyby opití boli; a iných, menovite neďaleko brány, zas usedave plakať: ako z fakieľ iskry, tak im slzy kvapkali z očí… Pohoršlivé podívanie!
TAMAR:
Nebol medzi nimi dvormajster Manahen? Mne sa pozdáva —
HRADNÍK:
Ba áno, milostivá kráľovná, i on bol tam… Kráľ, sláviac dnes svoje narodeniny, zároveň dal sťať väzňa proroka Jochanana; nuž nad tým plakal Manahen, akiste zamýšľajúc ho pochovať —
TAMAR:
Ach, strašné!… Neublížte, prosím, Manahenovi; on mi bol tiež oddaný. — Hrozný počin!
ARETAS:
Tak ešte i krvou sa opíjali pri dnešnej hostine! Skutočne herodesovské hody!
OMRU:
A krvožížnivci Arabom budú nadávať do divochov, sverepých ukrutníkov!…
ZAMIRA:
Nebodaj tá dračica mala i v tom driapy-prsty —
TAMAR:
Ach, preč odtiaľto, preč z toho brlohu!…
ARETAS:
Ani si tu nevypočinieš, milá dcéro?
TAMAR:
Ani za svet, otče drahý, ani za svet! Ústranie to odporné, plné krvavých mátoh… Poďme, drahý otče!
ARETAS:
Hradníku, so strážnikmi popredku! — Snadný počiatok vojenského ťaženia, milý Omru. protivne snadný… (Odídu.)
[263] kamea — ozdoba z kameňa vypukle vyrezávaná
[264] Rabbat — bolo hlavné mesto ríše ammonitskej na hornom toku rieky Jabbok východne od Jordánu
[265] Geraza — mesto v palestínskom Zajordánsku
[266] rímsky papaj Apicius — slávny gastronóm (znalec umenia kuchárskeho) za doby Augustovej a Tibériovej
[267] Chios, Samos — grécke ostrovy
[268] masické víno — Massa, mesto v toskánskom kraji v Taliansku
[269] Jafa — mesto a prístav v Palestíne, terajšia Haifa
[270] Engedi — mestečko v pahorkatine judskej púšte na západnej strane Mŕtveho mora
[271] myrha — voňavá glejovitá živica, ktorá na vzduchu rýchle tuhne do zŕn alebo hrudiek žltkastej, červenkastej alebo hnedej farby. Vyteká samovoľne alebo po poranení kôry. Vyskytuje sa asi 300 druhov krov alebo stromov — myrhovníkov, ktoré najviac rastú v Afrike a v Ázii. Používa sa vo voňavkárstve.
[272] Sirach — autor tu naráža na apokryfnú knihu Starého zákona, kde je chvála múdrosti zbožného človeka. (Apokryfné knihy sú také, ktorých obsah nesúhlasí celkom s oficiálnou vieroukou.)
[273] lôtik striebra — lót (nem.), miera váhy, ktorá sa používala do zavedenia metrickej sústavy; 1 lót = 1/32 funta = 12,797 gramov
[274] plášť tyatirský — Thyatira, mesto v Malej Ázii, známe svojimi purpurovými farbiarňami; chýrny bol najmä tyatirský šarlát
[275] fáborce — stuhy
[276] ónyxový opaštek — ónyx, nekryštalovaná odroda kremeňa (SiO2), zložená z rovnobežných alebo sústredných tenkých vrstiev, líšiacich sa farebnými odtienkami. Používa sa ako materiál v zlatníctve.
[277] potrúsený libačkami — libačky, pliešky s dierkou uprostred, ktoré sa prišívajú ako ozdôbky
[278] v svídoví — v kroví; svíd, svíb — ker (Cornus sanguinae)
[279] Elam — kedysi krajina na východ od Palestíny
[280] Aurora — v starorímskej mytológii bohyňa ranných zôr
[281] sistron — hudobný nástroj starovekých Egypťanov
[282] Sichem: Ebalu a Garizima chovanec šťastný — mesto Sichem medzi horami Ebal a Garizim v strednej Palestíne
[283] a Jákobova studňa nevyschla — pri hore Garizim bola Jákobova studňa, neskoršie zvaná studňou Samaritánky
[284] ako Jericho keď rúcali — v staroveku kvitnúce mesto Jericho je niekoľko kilometrov na západ od Jordánu nad severným pobrežím Mŕtveho mora. Izraelský národ pod vedením Jozueho po sedemdňovom boji mesto dobyl, lebo sa jeho múry zrútili od kriku všetkého izraelského ľudu a od hluku trúb na rozkaz kňazov, ktorí popredku niesli archu úmluvy (v starožidovskom náboženstve schránka, ktorá obsahovala dosky s Desatorom). O dobytí Jericha rozpráva starozákonná Kniha Jozue.
[285] lež či Dávid kráľ neposkakoval takej pri hudbe, keď bol dal previezť truhlu Hospodina… Však nás vidiac tak, nás nevysmiala zhŕdavá by Mikol — Mikol bola mladšia dcéra Saulova, ktorý pôvodne chcel dať Dávidovi za ženu svoju staršiu dcéru Merob. Mikol sa však do Dávida zaľúbila, takže sa jej sestra za neho nevydala. Neskôr sa Mikol vydala, ale po Saulovej smrti sa s ňou Dávid, už ako kráľ, predsa oženil. Raz však Mikol videla, ako kráľ Dávid príliš radostne poskakoval pred archou zmluvy, ktorú práve prenášali a vtedy ním pohrdla.
[286] jak veža v Siloe, však nezvratná — Siloe je jazierko na jeruzalemskom návrší Siloe, kde bola veža, ktorá sa však zrútila a pritom zabila 18 ľudí
[287] šmačné pokrmy — chutné pokrmy
[288] drevom santlovým tlie — santal, strom poskytujúci santalové drevo. Biely santal rastie vo Východnej Indii. Z niektorých druhov sa získava silica, používaná v lekárstve a vo voňavkárstve.
[289] Slasť Aleppa — Aleppo, mesto v Sýrii
[290] chorovod — dievčenský sborový tanec sprevádzaný piesňami
[291] Sírius — najžiarivejšia hviezda
[292] ambrovonných kaderí — ambra (arab.), príjemne voňajúca látka, používa sa na prípravu voňaviek a mydla
[293] granát v listve — druh jabĺk v lístí
[294] „Nil admirari“, radí Demokrit — Demokrit bol starogrécky filozof v V. stor. pred n. l. Vysmieval šialenstvo ľudí. „Nil admirari“ znamená: Ničím sa nedať dojať, prekvapiť. Tieto slová sú známe aj z Horácia (Listy I, 6, 1), ako stoická zásada k dosiahnutiu šťastia.
[295] Pythagoras — starogrécky filozof a matematik, ktorý sa usiloval všetky javy prírody zredukovať ma kvalitatívne, číselné vzťahy
[296] Ty… druhý Joas judský, ako ten Zachariáša, ty zas Joachanana si uriadil — tu sa nemyslí prorok Zachariáš, ani otec Jána Krstiteľa, ale syn najvyššieho kňaza Joiadu za judského kráľa Joasa (spomínaného v II. Knihe Paralipomenon v Starom zákone). Zachariáš horlil proti modlárstvu a bol na kráľov podnet v chrámovom nádvorí ukameňovaný.
[297] pavéza — žrď, ktorou sa pritiahne naložený voz; obrazne: opora, záštita
[298] kastelán — veliteľ, správca hradu
Obsah
Gadarenské okolie, v úzadí s ohradeným mestom Gadarou. V diali po pahorkoch tu-tam vidieť ešte dohorievajúce vojenské vatry. Vľavo niekoľko šiatrov; hneď spredu kráľovský, popredeň postranná telesná stráž, potom zbrojnoši, koniarčíci a iné služobníctvo pohotove. Je blízko nad dňom. Pri otvorení scény kráľovský šiator sa rozkrídli.
Kráľ Herodes, Achisar a niekoľkí dôstojníci, Peritus, Trebónius, Obadja a radní páni.
HERODES:
Poradu sme šťastlivo skončili, páni, dorozumení vo všeobecnosti i v jednotlivostiach vojenského plánu ohľadom dnešného rozhodujúceho boja; ďakujem vám za úsilné a znalecké účastenstvo. A teba, bohatiersky môj Achisare, náš vojvodca-zástupca, tu verejne prosím a vyzývam, vyznač sa v dnešnej osudnej borbe — podľa toho caesarského: Iď, viď a zvíťaz![299]
ACHISAR:
Áno, všetky sily vynaložím na to, aby konečné víťazstvo tebe pripadlo, vznešený kráľu!
HERODES:
A ten osmahlý diabol zahnatý bol do svojej začadenej Petry… Viem, viem: ó, ty si bol vždy naša pravá ruka, napriahnutá s vytaseným mečom, aby nás chránila i ochránila!
ACHISAR:
A ňou budem i dnes, jasný pane; za to ručím životom svojím!
HERODES:
Verím, verím… Už i včera ste dobyli výhodných položení (— škoda, že tmavá noc, tak sa zdá, priateľka a pomocníčka našich posupných protivníkov, vás prerušila v ďalšom postupe —): nuž nemožno, aby na takom bezpečnom základe dnes, o priaznivom bielodni, nedopracovali ste sa šťastného výsledku. Lež, Achisare môj, či netušíš zdakiaľ nejaké náramné prekvapenie, myslím, neočakávanú pomoc vlamačovi Aretovi? Tak napríklad výbuch novej vzbury v našej krajine a či už vpád ubehlých spiklencov a buntošov?…
ACHISAR:
Naskrze nie, milostivý kráľu; predošlá žeravá pahreba je čistý studený popol. A odkedy Filip je neškodným urobený, niet náčelníka, pod ktorým by sa skúpiť a odvážiť mohli na taký podlý a zradný podnik. Ráč byť bez starosti —
HERODES:
Tedy presila, myslíte, je na našej strane? Tak zovrubne ste vypátrali protivníkovu hotovosť?
ACHISAR:
Rozhodne na našej, a k tomu odvaha a chrabrosť, kráľovský veliteľu náš!
DÔSTOJNÍCI:
Odvaha a chrabrosť predovšetkým!… Vlastenecký zápal!… Húževnatosť nepretržiteľná!…
HERODES:
Ó, teší nás nevýslovne!… My tu tedy z tohto návršia budeme pozorným okom sprevádzať priebehy bitvy — dľa potreby (— však nebude jej! —) skrz pobočníkov udeľovať pokyny, posmeľovať, oduševňovať (— ani toho nebude treba! —), až, možno, ľahko možno, sami vbŕdneme do krútňavy bitevnej… Strhne nás to, cítim; zachváti, unesie!…
ACHISAR:
Ráč dovoliť, láskavý pán náš: odvoláva nás súrna povinnosť, zaujať čím skôr vodcovské stanovištia… ráč dovoliť… Na kone, súdruhovia! Na kone a — do ohňa! (Odíde a s ním zväčša dôstojníci, zbrojnoši a koniarčíci.)
HERODES:
Ó, na vraha, nedočkavá junač naša! Na vraha!… Ako vychádzajúce slnce pablesky ponad zem, tak nech zošprihajú meče vaše ponad hlavy nepriateľa a porážajú ich, sporážajú ich!… Čo že sa stane, úfam sa, dôverujem, som neprekonateľne presvedčený!… Napadnutý Herodes má právo na víťazstvo a má si ho privlastniť, vôľu, spôsobnosť, vytrvalosť!
Hoj, má!…
Ó, viďte východ slnka velebný,
jak ligotavých množstvom nôh sa škriabe
vhor spoza mračných štítov Chavrona,
sťa pavúk zázračný, a za chvíľku
svet svetlom opradie, by oživil ho,
nie zadrhol… A preds’ nie za chvíľku,
bo prvej jakby tykadlami z lúčov
tkne najvyšších sa temien na zemi,
hláv vynikajúcich: tie pozláti,
tie zvelebí — zná, komu patrí prvý
za rána pozdrav, dôstoj, sláva, česť;
toť, i náš stan jak zbronel nádherne
a zjasnel purpur nám!… Váš švárny boh
to, Trebónie ctný, váš utešený
boh, milý Perite! — Ó, božská báj:
na nebi Foebus na povoze zlatom,
rozvážajúci svetlý náklad dňa;
a Apolón tudolu: tvorčí duch
i majster všetkých krásnych umení!…
Nám slnce je len každodenným svetlom,
nie bohom, chtivým poklôn, modlitieb;
no zato dobrodincom najväčším,
veď v zlatých klasoch úrod galádskych
ho pojedáme, v hrozne píjame
ho eškolskom… a jestli rozkážeme,
i posvieti nám k dielu úslužne,
odtisnúc súmrak trebárs ku polnoci,
ba úsvitom ho bielym nahradiac:
Stoj, slnce, ako kedys’ v Gabaon,
keď budeš vrcholiť, a mesiac, meškaj:
kde, páni naši? — Ah, hej, v zápači
tam Aialon…[300] Stoj, pokým neodpadne
zo stromu našich námah košatých
nám zrelým jabkom triumf do lona…
Nu, rozkaz odznel: — len či zaslúžime,
či zaslúžime, aby prešiel v spln,
by poslúchlo nás? Lebo boli sme
nespravodliví trochu a či akí
za istej nočnej hodiny… Ech, trest!…
Lež schodili sme mladé nebesá,
ich k účastenstvu vyzvali: — I na zem!
Na postať bojišťa, kam horúca
zve robota… Jak? Už sa skudlil boj?
JEDEN Z RADCOV:
Hej, jasný pane, oboch na stranách
sa vojov šíky uzlia, roztáčajú;
a jako našli spádmi polohu,
i hrnú proti sebe prívalmi,
okydávajúc výmetky sa striel —
HERODES:
Ľaď! Ľavé krídlo chabie jaksi, váha,
jak pošinuté, nemotorné… hm,
tak nelieta vták! Pobočníku, rušaj! (Dôstojník odíde.)
Nuž, a vy — Perite, Trebónie, ako? Prehliadli ste polohu, celú našu hotovosť vojenskú, jej rozostavenie, pohyby, počiny vojovania: I ako hútate? Obdržíme vrch?
PERITUS:
Ó, zaiste, milostivý kráľu, zaiste! — A potom sme v Dekapoli, kde ohradené mestá: opravdové pevnosti — posádky výdatné —
HERODES:
Dosť! Na to sa ja neopieram, na to sa nespolieham; takej zálohy nepotrebujem… A veď dosť zle: naľavo rozvodnený Jarmuk, za chrbtom ešte väčší Jordán; najtiaž dákym zakukleným nespokojencom mosty na nich porúchať — sme zatratene dokonale zaklinení! To je jediné, čo by ma znepokojovalo —
OBADJA:
A veru, láskavý kráľu môj, i akýsi burič mal povstať znovu, čo nebodaj ušlo pozornosti Achisarovej; vraj neslýchané divy robí a, prirodzene, zachvacuje ľud —
HERODES:
Čo? Kto? Jochanana som predsa dal zoťať — och! Toť, tá pálčivá škvrna, ktorá až posaváď ožihá ma na duši… Zafúknuť ju, fu-fuj!… Nuž, z mŕtvych by bol vstal, z mŕtvych? Nezmysel, Obadjo, hlúpy nezmysel! Ale jednako rád by som ho vidieť, podívať sa mu do tváre, no a tak od pľúc sa mu vysmiať! Slabý strach, Obadjo, žiaden strach!
TREBÓNIUS:
K tomu dŕžava rímska na široko-ďaleko rozprestiera svoje záštitné perute —
HERODES:
To mi nehovor, Trebónie! To mi nehovor; nechcem ich studenej tône, v žiadnych okolnostiach! Ja volím na úpeku bár, no sám spotýkať sa a palmu odniesť víťazstva! Alebo trebárs — padnúť. — Čože? Padnúť? Oj, nie! Kráľ Herodes nevie sa potkýnať, klesať, ako kadejaký slabúch; on len strmo postupovať vie, vystupovať čoraz vyšej, vznášať sa!… Ale, milí priatelia: vy máte, ako viem, plné ruky pilnej práce úradnej, neodkladnej to práce — tedy choďte už, slúžte, robte, konajte!… Vojna otvorila lačnú tlamu, a tá nielen slope krv, ale i požiera najprv a predovšetkým — peniaze, počujete? Peniaze!… Iďte vytĺkajte ich odkiaľkoľvek! Otvárajte pramene dôchodkov: nech zblkocú, nech valocú!… (Peritus, Trebónius, Obadja a radcovia utiahnu sa do zadnejšieho šiatra.) A vy (k dôstojníkom), synovia vojny, pozorujte kolísanie váhy bitevnej a rozhodnejšie okamihy oznamujte nám; veď ste zbehlí vo válečníctve, čo? Včera, tuším, i skúšku ste podstúpili, prejdúc ohňom niekoľkých šarvátok?… Tedy nabok a neúnavný postreh!…
Kráľ Herodes len postupovať môže,jak oné slnce k svojmu zenitu,a zastať iba v slávy plnosti,jak slnce vrcholiac, že pokloní sasvet pokorou mu hláv, čo omarilich žiarou svojho jasu; alebojak orol z hniezda svojho uletlýmôž’ vystupovať Herodes len, vonnýchsa do oblakov hrdo zahaliť,tam na perutiach utkvieť rozstretýcha najviac — streliť zrazu na kráľovskúna zemi korisť! — Na Aretu[301] hen…Tak povedomie hruď nám rozpína,sťa lodné vetrilá van priaznivý —nie zdúvanie to pýchy pred úpadkom?Ech! Chabá myšlienka, nám cudzia vždy…Lež kde sú naše hviezdy, ktorých námni slnko nezháša? Ha, vzchodia, vzchodia,jak rosa sviežich, skvúcich paprskov…
Aj, dobré ráničko! — Jak búvali
mi moje hviezdy totu na bojišti?
(Preds’ v stánku stánkov, v Suchot[302] rozkošnom!)
Veď vari len nie s trepotavými
mihalničkami: bázeň poduškou
a prikrývadlom strach…?
HERODIAS:
Oj, naopak,
môj drahý manželu, bárs víchorilo
i za noci to, živly strhli v svár
a lejak tepal krov (jak keby nebo
boj napodobiť chcelo pozemský):
preds’, za podušku stlivo dôvery,
sťa páper zdurené, a strážny pozor
mocného kráľa majúc pokrovcom,
my spali pokojne, oj, pokojne!…
HERODES:
No, pekne; pravda aj: tá rozkrídlená
stráž kráľovská —
HERODIAS:
A spor náš na zemi
jak dopadá?
HERODES:
Viď, zápas rozpriahol
už ramien bezpočet a z našej strany
ich zamestnáva ozaj kladivy,
že udierajú vraha po temeni
jak kliny hromové… Tak treba mu;
hoj, bite, bite ho! — I Salome
tak sladko spala?
HERODIAS:
Ovšemže i ona.
Potlačiac rároh planých pamiatok,
čo falošný v nej zbudil odpadlík —
HERODES:
Ha, Manahen! Viem —
HERODIAS:
Rozpomienok osti,
tých, z Makora jak nocou ušli sme —
HERODES:
Haj, únik smiešny, no i obratný!
Ni líšky, lasičky, ba hranostaja
to kráľovského s drahým kožúškom,
hehehe! — Klepli zuby komusi…
A potom Judskom tým snadnejšia cesta,
jak prelet hosťa, pochod víťaza —
HERODIAS:
To všetko potlačiac či vyhostiac
do znaku z mysle, spala tichučko,
si odfukujúc ako jarný vetrík,
previevajúci ponad lúčiny;
no iste i v snách túžiac — po Tyre:
však uhádla som? — Kam aj zájdeme,
len dokončíme so zdarom tú vojnu
nám nanútenú, mrcha Araba
späť zaženieme, skaď ho vychrlil
kýs’ zeme vredisko… hej, pôjdeme
k otcovi —
HERODES:
A ja či som ti nie otec,
môj poklade!? — Ba otec láskavý,
že nenájdeš mu páru na svete,
a čo ho hľadať pôjdeš, za lampadu
si upýtajúc samo slniečko…
SALOME:
Veď áno, kráľu… ale, —
HERODES:
Žiadno ,ale‘,
bo uráža ma, pichá ani tŕň!
A ty by si mi spôsobila bôľ,
by sa mi srdce krvou rozplakalo?…
Nie, Salome, to nemôž’ spáchať, bo
má srdce tiež, čo tŕňov štíti sa —
Ó, tvoj som otec, ba viac, mnoho viacej! —
A čo sa pekného vám snívalo?
HERODIAS:
Mne víťazstva pych.
HERODES:
Bude, družko zlatá,
hoj, bude! — Tebe, Salome?
SALOME:
Mne nič.
HERODES:
Nič? V tvojom veku, švárna dievčino,
a nič? — Ah, iďže… kto by ti to veril?
Tej tvojej duše že by tabuľka
vždy ešte čistá bola ako sneh,
nepopísaná ešte — ani sníčkom?
Ni tento školák smavý, všetečný
že nečarbnul tam ružových by čŕt?…
Ah, nepleť, krásko: neklam svojho otca,
bo viac než otca! Vidíš, pýriš sa,
si zbronela jak broskva zrejúca:
ó, krásny mame, oblečený v šarlát
dievčieho studu! Zodejeme ťa
však, zodejeme zaraz naholo:
a budeš pravdou, výrazom a zjavom
ľúbosti, po nejž nyjúc dychtíme…
Ja, Salome, mal utešený sen:
Som bôžkom lásky bol, no urastený,
jak dnes som, mladý, zdravý, bujarý —
i ako on, som s kušou narábal;
šíp na hodvábnu zatknul tetivu
a natiahol — a mieril, cielil — spustil —
a zlatý šíp brnk!… Vieš, kam? Uhádni;
či necítiš ho?… Tebe do srdca,
hej, tebe, devo —
HERODIAS:
Kráľu!
HERODES:
Prepáliac
ho, vrátil sa však: moje prepálil,
strelcovo srdce!… A dva lúče krvi,
čo vzájomne z nich razom vystrekli,
na ceste vzletu v bratskom stretnutí
sa zaviazali, sťa oblúk vzniesli dúhy,
a tiekli, jednu pieseň bublajúc…
Ten bublot!…
HERODIAS:
Kráľu, na bojište hľaď;
preds’ s nenávisťou rveš sa dnes a nehráš
sa s láskou —
HERODES:
Ej, veď tam je Achisar,
náš vojvodca! On vie, čo robiť má
s nenávistníkom, a ja s láskou zas
si poradím. Ó, lásko! — Čo je ona,
či určiť bys’ ju znala, Salome,
ju pomenovať?… Vraj, je putom, lež
lhár, utŕhač bol, kto ju takto prezval;
bo čuj, len bujnú srdca roztopaš:
to skáče si sťa žrebec na pastve,
hej, smiešku, hej, len opáč, kde ti hrá…
A či ja opáčiť? — No, dobre: nie —
Že oheň je, tiež vravia: ožihlo ťa,
keď rúčku odtiahlas’? — Dač bude v tom,
no páli príjemne: veď varí krv,
ju vo slávičí naladzujúc klokot,
a tá keď zovrie, vzkypí — ó, tu, vraj,
zas poctivým prívalom je láska,
uchvacujúcim zmysly v chorovod!…
(Tým najskôr aj.) — Tak chytro chyťme sa,
ty totu duba ulap za konár,
ja za ratolesť pojmem ružoker:
a nechže zhučí príval — nechže berie!
Bo keď aj strhne nás, len tesnejšie
sa primkne, priľne jedno k druhému:
ratolesť — konár, konár — ratolesť,
a spasení sú —
HERODIAS:
Kráľu, pokoj jej!
Čo mátaš dievča?… Na bojište zmysly,
kde kocky padajú!
HERODES:
Ha! Pomknúť stred —Čuj, pobočníče! (Dôstojník pribehne.) Stred tam
pomknúť… viď!
I jastrab predsa v pôtke s kaňúrom
netrepe kriely len, lež celým telom
naň vrhne sa a zatne spáry veň! (Dôstojník odbehne.)
Tak… Tamto smrť, hľa, vykonáva žatvu,
tu rozvitok svoj láska pestuje:
jak blízko kosba sejbe, smrti život!
A preds’ jak sú si cudzí, na chvíľku
nie vedľa seba, proti sebe vždy…
Však žni tam, smrť, a, lásko, ty tu pestuj! —
Či miluješ už? Povedz, Salome:
lež trebárs miluješ aj, ako ja
(ó, kebych vedel, koho ty, jak viem,
ja koho! — koho? nepošepla bys’ mi?
bo šeptať vieš, vieš!…), hej, bárs ľúbiš aj,
to, čo je láska, dosah-obsah jej,
jej hĺbku, výšku, šírku nesmiernu,
ver’ slovom nikdy nevyjadríš, nikdy!
To ľze len cítiť, možno vystihnúť
len skutkom… ťaj!
HERODIAS:
Ha, už zas? Salome,
iď k dvorankám, hneď — (Salome zmizne v tomže oddelení.)
HERODES:
Odosielaš ju?
Var’ žiarlivosť…? Ah, to by bolo smiešne!
Nuž, s dcérou nesmiem sa ni pobaviť,
ni nakárať ju, či tak, kráľovná,
manželka ľúba? — Ale dobrá skúška;
rád som jej: lebo skvelé poskytla
mi svedectvo, že ešte lásky sme
vždy chovanci… No, preč tie špatné vrásky:
nesvedčia môjho srdca kráľovnej,
a kváriť peru, mojich bozkov pašu,
bár šumným zúbkom, nedovolím, nie —
PERITUS (náhle predstúpiac.):
Vznešený kráľu, zvláštna správa z Ríma!
HERODES:
Čo? Len či dobrá?
PERITUS:
Sejan padol[303] už —
HERODES:
Konečne! — Ale nadosť hlboko?
PERITUS:
Jak hrob; je zavraždený —
HERODES:
Och, tak treba
ledajakému povýšencovi,
ukrutníkovi pošetilému
a rozkošníku, podkupnému lotru!
Nu, odkydol, jak zhnilé ovocie…
Tu Tibérius veľký, z mrzkých rúk
mu vyrvúc vlády veslo, najslávnejší
vykonal skutok: svetu k prospechu
a k potešeniu!… Pozdravíme ho
najbližšie —
HERODIAS:
Kráľu, vieš, nač: pamätaj!…
HERODES:
Zaiste; máme cieľ náš na zreteli.
DÔSTOJNÍK (pribehne):
Ó, jasný pane! Jak si prikázal
nám, oznamujem: naši cúvajú,
jak zdá sa mi —
HERODES:
Čo táraš? — Ale vskutku,
kus bojišťa vzal Arab medzitým
a postupuje drzo…
Ký to zvrat? Ký zloboh!?… Dvor sem zavolaj, Perite,
rozumné hlavy, nech včuľ ziskria vtipom
a vývodia —
(Zo šiatrov vtom vyrojí sa a zhlučí všetko dvoranstvo.)
Až zmätok! Pešiactvu
vzad vzrástli stupaje, sťa rakom — fuj!
Nač sú im luky, šable, oštepy,
keď zneužili nôh?… Späť v cval i vozy!
(Či nevozia smrť na nich, ale chlieb?)
A jazda, posmech! Ako pred sršni
si strečkuje… čo za spôsob to boja?
Rad — reťaz? Spurný oblúk, ostrý klin?
Hach, nezmysel!… Hej, kone sedlajte!
Môj meč, môj štít sem! — Kráľovský hor’ prápor
a heslo zdvižte!
(Koniarčíci a zbrojnoši sa rozpŕchnu, dôstojník sníma prápor atď.)
Ale Achisar,
náš chrabrý Achisar, lev udatný:
či dá sa myslieť, že by podľahol,
sa nespodobal predkom-vodcom slávnym,
on, potlačiteľ vzbury hlavatej!?
Čože vy na to, vzácni radcovia:
ký pokyn, počin?… Vytriešťate oči,
mlčíte múdre? Ďakuje vám kráľ:
za nemú radu radcom bezradným;
ba ďakuje… Och, drž sa, Achisare!
Ty naša rada, pomoc jediná —
(Vojak pritrieli z bojišťa.)
Vrav, chlape, čo je? Jak len stačí t
idych ešte, hovor!
VOJAK:
Podveliteľ Nahat
ti, slávny kráľu, vzkázal pokorne,
no so žiaľom, že oddiel žoldniersky,
ten okázalý veteránov výbor,
voj čela chlubný (vpravde, vychlúbač)
pri prvej zrážke vzdal sa vrahovi,
tak jadro stredu zrazu znechutiac —
HERODES:
Och, zberba! — Žoldnier: už to tvoje meno
je podozrivé!… Žold a odvaha:
kto týchto dvoje kedy zjednotí
tak, do smrti by táto, tedy dlhšie
trvala, než kým život zmrhá žold?
Výpočtu porok! — A čo pohltal
nám hotovizne!… Ale prečo šíky,
tie za ním, neudreli prv mu v tyl,
než, vzav žold, stačil šmariť odvahu!?
HERODIAS:
Výčitky, kráľu? Na to včuľ niet času
a slova nehodno; lež na koňa!
Ja hovorím: to dodá ducha plukom
a ochablú v nich vzpruží zmužilosť,
keď sám kráľ prevezme ich vedenie;
ja sama jednému si stanem v čelo
a meče skrížim trebárs s Aretom,
ja sama, áno… Za mnou, dvoranstvo,
v boj! Hurá, všetci! — A vy, mladice,
nič nebojte sa! Čo by aký barbar
bol vrah, vám voči bude zdvorilým —Neotáľajte!…
HERODES:
Zhovej, kráľovná —
(Druhý vojak prifrčí z bojišťa.)
A ty (až cíčkom tečie z teba pot)
akú zlovesť zas pre nás chováš v ústach?
Nech čokoľvek je, von s tým, vojíne!
Von bez obalu, v stave surovom.
VOJAK:
Povstalcov čata, kráľu láskavý,
nás prekvapila: s Chuzom, s Manahenom
(plukovník Lotan dobre poznal ich),
hej, s tými v čele. Oba s žoldniermi,
ichž Filip, vraj, mal zobrať, od Damašku
do vlasti vtrhli, no a zaiste
uzrozumení s vrahom, Jarmucký tam
cez priesmyk prepadli nás od chrbta
a pravé krídlo naše zlomili —
HERODES:
Hach, biedni zradci!
HERODIAS:
Kráľu, do boja
tým viac!
HERODES:
A Aret pomoc prijme od nich,
i od zradcov! Ba iste podplatil
i žoldnierstvo nám — ľstivec! Nie žeby
sa priamo potkal s nami na bojišti,
pomeral vlastné sily s našimi —
Tak válčiť podlosť!…
HERODIAS:
Kráľu, do boja
ruš!
HERODES:
Akože. Však hľaď len, zvestoň zas —
(Tretí vojak prikyvká z bojišťa.)
Ty skrvavený, akýže nám úder
máš oznámiť?
VOJAK:
Ach: padol Achisar,
ranený Aretom, a tohto dcéra,
vraj, Tamar, pri pomoci spoločníc
ho ošetruje s nežnou ochotou —
V bolestiach radil spraviť z boja — mier —
HERODES:
Čuj, kráľovná: Mier uzavrieť, vraj,
s vrahom!
HERODIAS:
To nikdy!
HERODES:
Vojsko viď však v rozprchu…
Prach, prach! A spupný Aret stúpa sem,
nás pohaniť: snáď za otrokov nás
si podrobiť… Hach, na kone a v útek!
Ó, prekliaty klin, roztvor sa a schlop!…
A vy, vy, čo ste ešte kráľu verní:
voj zbierajte! A plňte zbrojnice;
hej, správče statkov, vštep si výrok náš:
obetujeme celý súkromný
náš poklad na to —
HERODIAS:
Kráľu, o pomoc
do Ríma pojacháš a — po korunu!
HERODES:
Och, hej, hej!… Beda!… Zlaté slnko, už
sa vzpínaš na vrchol, nie pre nás však:
nezaslúžime — zvinili sme… Preč! Preč!
HERODIAS:
Preč ozlomkrky zas, ó, potupa
bez páru! — Najmi, pán môj, poetu
tvoj zvečniť zápas, chacha… Bežíš? Pekne;
Salome, kde si? — So mnou, Salome! (Odídu v trme-vrme.)
VOJAK:
Len ja tu sám — mám trpieť — zahynúť — (Sklesne u šiatra.)
A zač, ach — utrácam svoj mladý život?
Zač — kto mi povie? — Čo som previnil?…
Lež — teč len z boka krv… páľ zalej múk…
Ó, zhas ho! — Zhas — a koniec… všetkému —
(Skoná. Krátka prestávka.)
Zutekal znova, ale tentoraz
s výpraskom —
OMRU:
Náležitým, slávny kráľu,
pamätným! — Ajhľa, jeho porážky
tiež doklad… Odneste ho k mŕtvym tam,
vo spolku stlievať… (Vojaci prídu a odnesú mŕtvolu.)
No, a uprchlíkov
hen, jasný pane, stíhať rozkážeš?
ARETAS:
Ech, nechže ušli s holým životom
a so znamením hanby v čele! A či
ich, kráľovná, chceš vidieť ulíhať
ti k nohám v pokore a na krky
im nôžkou stúpiš, čo?
TAMAR:
Nie, otče slávny;
mám toho dosť. Môj pozor orlicou
sa nad bojišťom vznášal, sledujúc
ich pádu stupne — tvojho úspechu —
Jak pechorili sa, som dozrela:
sťa kaní háveď proti kráľovskému
orlovi — márne, kriela strapy, zob,
spár tupák, skydli… Dosť mám toho.
OMRU:
Tak
v Tiberiade dohoníme ich
a dorazíme: či tak, veličenstvo?
ARETAS:
No, o tom potom, statný Omru. Včuľ
tu u zvlekov tých, nimi zlienených
(ak chcete, berte si ich za trofeje:
kráľovské odznaky preds’!), teraz staď
zmerajme rozsah nášho víťazstva
a popýšme sa. Vskutku, šíre pole
bitevné, pokosené docela
(až na kostrnky šťúple, kam sa srpu
zájsť lenilo…); a do tej roboty
my veľkú žnicu, smrť, sme najali:
a pracovala krátko, ale stuha,
váľajúc rady, valiac pot či krv…
Však i vám, milý Chuzo, Manahene
ctihodný, i vám vďaka obidvom!
CHUZA:
Zač, veľký kráľu?
MANAHEN:
Slávny kráľu, zač?
ARETAS:
Veď, ovšem, bez pomoci akejkoľvek
by Heroda sme boli zdolali
a rozprášili jeho biedny voj;
no vy ste — zač vám načim ďakovať —
preds’ uskorili rozhodnutie bitky,
nám kárajúce ramä podoprúc —
CHUZA:
My, pane kráľu — odpusť domneniu:
to máme vnuknutie — my priskočili
Hospodinovu podňať pravicu,
v nejž, ovšem, tys’ bol meč, by strestala
smilníka, ktorý najvzácnejšiu z žien
neváhal zavrhnúť, by cudzoložne
sa spojil s obludou; a tyrana
by stýrala, čo usužoval ľud
svoj na úmor —
MANAHEN:
A aby porazila
zločinca na hlavu, čo najlepšie
sporážal hlavy v sirom národe:
i Jochanana — pováž, jasný pane!
Nie smrteľný hriech skántriť proroka?…
CHUZA:
No zato sme my vlasti oddaní —r
áč neprezrieť to: nie jej mrzkí zradci,
jak prezývajú nás, zvlášť onen vrah
jej úhlavný! Hej, jej sme obranci
skôr než on, ktorý obrátil ju v púšť —
MANAHEN:
Jej ochranci sme, áno, pred domácim
tým zhubcom jej — ó, ráč nám ušetriť
ju od ujmy, že on ti ublížil,
čo zmoril ju!… Veď kto by nemiloval
kút, v ktorom spatril tento krásny svet
a kam je každým vláknom svojho citu
a každou nitkou sladkých spomienok
z tých priviazaný čias? A kto by útul
ten nevážil si, kde raz spočinie,
si ľahnúc k otcom? Vlasť môž’ zapredať
len ten, kto nezná ani tohto kúzla,
s ňou naveky ho spájajúceho:
i keď ju na trh sveta vyloží,
nič utratiť, len zhrabnúť môže osoh!
ARETAS:
No, rozumiem vám; ctím si dôvody —
a prítulnosť, čo k domovu vás púta;
dľa toho konať vynasnažím sa.
TAMAR:
I ja vám, drahí páni, ďakujem:
tak tebe, Chuzo, za prevzácne služby,
mne v krušných chvíľach preukázané;
a Manahene, tebe za súcit,
čo zalial oči ti v tú strašnú pre mňa
noc potupy!… Ba jeho za prejav
i potom, jak som občas slýchala —
CHUZA:
Ó, blahosklonnosť zvláštna, kráľovná,
od teba!
MANAHEN:
Zvláštna, kráľovná, k nám milosť!
Kde podel vtedy oči Herodes!?
ZAMIRA:
Tá zlica mu ich beľmom potiahla…
ARETAS:
Že oslepol a vodí — baba — babu…
Či hodno bolo, Tamar, žialiť ti?
Či hodno? Povedz.
TAMAR:
Veru nehodno,
môj otče drahý; však aj pominulo,
odtiahlo ako chmárka — nadobre
je škrtnuté mi z pamäti…
ARETAS:
Veď tak.
OMRU:
Mne zdá sa, idú o mier vyjednávať;
znak aspoň taký dali najavo…
Peritus a Trebónius.
PERITUS:
Naša najpokornejšia úcta ti, víťazný kráľu!
TREBÓNIUS:
Naša najhlbšia poklona ti, krásna kráľovná! Ó, toto neočakávané vzácne zhliadanie sa!…
ARETAS:
Čo vás sem priviedlo, páni? Herodes cíti sa byť premoženým i poslal vás prosiť o pokoj? To cieľ vášho príchodu?
PERITUS:
Tak by malo byť, slávny panovníče bohatej Arábie; ale bohužiaľ, jeho milosť náš kráľ nechce o mieri ani počuť —
ARETAS:
Jeho milosť váš kráľ? — Ako ja viem, len štvrták, páni, iba štvrták!… A on že nechce ani počuť o mieri? Nuž či nie je ešte nadosť ubitý? Neutrpel porážky, že útekom z bojišťa sa spasiť musel? Na čo opiera ešte svoju nerozumnú hlavatosť: na mŕtvoly na bojišti a či na rozprášené zbytky svojho bývalého vojska?… Alebo máme ho pokoriť v samej Tiberiade? I to sa mu môže stať, a z jeho hniezda nezostane kameň na kameni!… Ľahko môže sa mu i to prihodiť, veľmi ľahko!
PERITUS:
Och, veď, mohutný pane kráľu, pokáral si ho náramne, vypomstil si sa neslýchane na ňom!… Ale ráč i na tom prestať a opustiť túto zúboženú krajinu… Áno, bez ďalšej pokuty opusť ju: ináč tu v opevnenej Dekapoli, ako i po iných mestách galilejských a perejských sú ešte nedotknuté posádky — ba i v blízkom Judsku ich jest, v Sýrii neďalekej —
ARETAS:
Ľaľaď! Potuteľná vyhrážka? Tedy sem s tými vojenskými silami na bojište! A budeme pokračovať… a uvidíme konečný výsledok!
OMRU:
Áno, uvidíme ho! Uvidíme —
TREBÓNIUS:
Nerozhorčuj sa, veliký kráľu! — Ráč milostive povážiť: sme i Rimania, a ríša rímska nedopustí zabratie ani kúska z krajín Herodových… Sám budeš vedieť, že blahej pamäti Veľký Herodes za vykonávateľa svojej záveti bol ustanovil nášho božského Augusta, a toto vysoké vykonávateľstvo — nechcem povedať opekúnstvo nad celou ríšou pozostaviteľa — trvá až podnes: to jest právoplatne podržiava si ho i náš vznešený Tibérius… Tedy následok…?
ARETAS:
Ej, veď s Rímom sme my ešte v staršom priateľstve: najokázalejší svedok toho je náš staroslávny Damašek!
PERITUS:
Oj, tak ľahká vec bude zrovnať obapolné záujmy!
TREBÓNIUS:
Uzrozumenie je už akoby na dlani…
ARETAS:
A čo zamýšľa ďalej Herodes? Či chce sa úprimne zmieriť s pohnevaným národom? Napraviť osudné chyby svoje? Takých vlastencov, ako toť Chuza a Manahen, bezpodmienečne uznať za ospravedlnených?… Konečne či náklonný je nám dať náležitú vojenskú náhradu a dobrovoľne riešiť dávny pohraničný spor?
TREBÓNIUS:
Nevieme ničoho o zámysloch nášho panovníka, ale vyprosíme si ich; no a nutnosti musí sa podrobiť každý, či malý, či veľký: tu iného východišťa niet —
ARETAS:
Ale na rumoch jeho slávy predsa nebudeme vyjednávať — poďme do nášho rozjareného tábora! Beztak už túžobne bude nás očakávať naše vytešené vojsko… Či počuješ, milá dcéra, jeho srdnatý bzukot? A vidíš kol hraníc bielokriely polet jeho jazdcov?…
PERITUS:
Nuž, vy tu, šľachetný Chuzo a ctihodný Manahene?… Ach-ach, človek by vlastným očiam neuveril…
TREBÓNIUS:
A úplne zdraví. Bez najmenšieho úrazu z tej pranice?
CHUZA:
Áno, tu sme a takí, akých nás vidíte — s otvoreným čelom —
MANAHEN:
Neufujazdili sme —
ARETAS:
Poctivci sú, pánovia, poctivci predovšetkým!
TREBÓNIUS:
Ó, neubližujeme im, jasný pane, neubližujeme!
ARETAS:
Poď, roztomilá dcéro moja; uvidíš nám k pozdravu búrlivý jasot našich bodrých plukov a podivíš sa ich pobojovným hrdinským hodom a zábavám! Naši driečni Beduíni tomu rozumejú…
TAMAR:
Teším sa tomu už vopred; pospešme, dobrý otče —
PERITUS:
A nám, milostivá kráľovná, ráč dovoliť znova ti byť pokornými sprievodčími! — Koľká radosť, koľká radosť!… (Pri víťaznom hlahole trúb za scénou odídu.)
Keď človek sklamal sa až do tretice
(však nehovorím toto o sebe,
dák nemyslite si — oj, nie, to nie:
ja úfnosti mám nevyčerpateľný
sklad v sebe samom!…), človek sklamaný
tak zhruba zvesí hlavu nevoľnú
a zadumá sa ani oblak, kdes’
na brale drepiaci, bo prajné vetry
ním opovrhli — hĺba meravo,
až po nečase: jeden vypukne
v smiech uštipačný, fuj!… iď, záletnícka
ty Šťasteno, že tvári líškavej
ti neuzriem viac!… bledú nehodu
ja napozatým obľúbim si, tú
mne vernú družicu: s ňou posadíme
sa na nezdarov pyšný Ararat
a budeme sa milkovať, hej-huj!
do nekonečna. — Druhý, ako žrebec
zazubadlený, v sedle za jazdcu
sám osud ocítiac, tak hlboko
zalomí hlavu v jarme odpornom,
že si ju vytruští, tej miesto jazdca
sa sprostiac… odvážlivec zúfalý,
či blázon! Tretí… zarosený žiaľ
a rozfúkaný bôľ: len tkne sa tieseň
srdiečka-práchna, zápäť pŕška sĺz
a vzdychania čmud… obraz plačlivej
babizne; iný — Ale čo nás po nich,
po nešťastníkoch-výtečníkoch, čo?
My nie sme ani jeden z nich, nám nádej
nad hlavou šumí večne zelená
s tisícmi pukov v plienkach zoristých:
len slnka pocel im, a rozvijú
a usmejú sa!… Aha, vy tu ešte!?
Ja, že už v práci, pánovia. — Veď ste
už čuli z našich úst, jak pochodili
sme v Ríme posledne (už po tretie);
hej, cieľom zostal cieľ: cieľ, vábiteľ
a drážditeľ náš večitý; no ale
sa nenazdajte, že nás hucká len
sťa hladoša psa, kúskom újesti
sa zblížiac-uniknúc: nie, nie sme mu
ni zďaleka tak ďalekí zas, by sme
ho nedosiahli… však tak, Perite?
PERITUS:
Tak, kráľu môj.
HERODES:
Aj dlhé máme ruky
a z miesta, kde sme, z trónu výšavy,
i načiahnuť sa môžme, by sme ho
(skotačivého zurvalca: cieľ totiž)
za zlatovlasú šticu popadli
a zadržali!… Preto môžte ísť;
bo dumať chce sa nám preds’, pohrúžiť sa
do morských hlbín nášho dôstoja;
nie z pohnútok však čakateľov zmaru
hen, jak sú oni všakí sklamanci,
lež chuť nám ide na dumanie, chuť:
sme o svadbe jak k sneniu náklonní —
Oj, to vám bude duma neprebraná,
jak jesenná hmla, nielen údolie
nám mysle zaľahne, lež prevesí
i umu vrchol nepriezračnou rúškou
a úboč zavalí nám svedomia…
Ha! Čo je svedomie? Či vie kto z vás?
Však nelámte si hlavy, vieme tiež
či cítime: je ono úboč — zápač,
kam i to slnko fľochá nerado,
i my, ej, my… Veďže choďte už!
Nezabudnite ale: chceme-li
mať pokoj, treba prichystať sa k vojne —[304]
A prípravy ste všetky zrobili,
jak rozkázal som pri odchode svojom?
Tie nebývalé dosiaľ prípravy,
há?… Lebo rana, čo nám zavätil
divoký Arab, trebárs zastaralá,
nás ešte škrie vždy — ani nemôž’ byť
uchlácholená cudzím balzamom,
a šrám jej hrozne hyzdí našu tvár:
ten musí preč!… A človek nikdy nevie,
skaď nový škúli vrah, bo svet je zlý
a lakomý… No, čo tu stojíte
sťa soľné stĺpy? — Vari máte niečo
nám doradiť? Ó, čujme! — Nikto nič?…
Och, znám vás!… Iďte! (Dvoranstvo sa vytráca.)
Nikanore, náš
mudrcu, vráť sa, zostaň; chceme trochu
filozoficky rozjímať. Rec: ký
je rozdiel medzi smerom stoickym
a epikurejským? Lež zľahka, jak bys’
rozdelil pásmo hodvábu.
DVORAN:
Náš Philo
Ech, mlč
mi o Philovi! — Slúchaj: tu máš váhu,
mňa totiž; toť je ramä stoické,
to epikurské zas: to pýta kľud,
to túži po slasti[306] — nuž, kam sa schýliť?
Vieš? Nevieš; choď!… (Dvoran odíde.) A teraz, kráľovská
ty dumo, ty ma osnuj svojou priadzou,
jak súmrak hustnúc, temnejúc vždy viac —
a nocou už tú úboč zastri — prikry:
že ocítim sa, bárs aj pri sebe,
preds’ bez seba z tej stránky citlivej…
Tak, dumo, tak; ó, ty si sestra sna!…
Hach, ký to drzec z nej nás vyrušuje!?
Ó, nuž ty si to, drahá kráľovná!?
Ty, krásna družka naša? Teší ma,
ó, teší!… Práve chcel som na poklonu:
a ty ma predchádzaš!… Veď podivné:
my ešte sme sa ani nezvítali,
jak sluší sa, jak sladký pomer náš
nám napovedá —
HERODIAS:
Veru, kráľu môj
a manželu. Však nie ja vina som:
únavou si sa včera vyhovoril
a ušiel na pokoj, mňa doprajúc
za obeť nepokoju jednej noci
a zvedavosti ostňom pichľavým…
HERODES:
Ah, ľutujem a budem ľutovať
do konca!… Ale vari neveríš mi,
že bol som ustatý? Až zmorený?
Už v Ríme samom pobyt vyčerpá
nás zo síl, nech by vzprúdili sa boli
jak Tibera tam, uznaj, miláčku;
preds’ na ramenách veľký záujem,
a ten ti načim na najstrmšie kopce
vzniesť zo siedmich — na pyšný Palatin,[307]
na vážny Kapitol… nuž nahliadneš:
tu treba bolo v sochory skuť svaly
prv, na popruhy vtipy zosúkať —
ináče s toľkou ťarchou nejde vhor…
A potom cesta — morské búrky… ajaj!
Lež nože si ráč ku mne hopkať, ráč:
a budeme jak holúbky zas v páre —
Ó, jak mi chybel hrdličí tvoj hlas,
líc tvojich žiara, pablesk tvojich očú,
kým mala ma tam chladná cudzina! —
No doma sme, hoj!… I jak uletel
ti čas, ten ináč rýchlokriely sokol,
čo som dlel preč? Jak sa ti vodilo?
Vrav, skvoste môj: mňa všetko zajíma!
HERODIAS:
Ak tebe, kráľu, vodilo sa dobre,
i kráľovnej sa dobre vodilo:
to už tak súvisí; tvoj rozlúšti
lusk oboje.
HERODES:
Ó, šťastné príbuzenstvo
dvoch citných duší nielen v myšlienkach,
lež zraďujúce i ich počiny
v rodinný veniec! — Dovoľ porozjímať
o tomto prejave a ukochať
sa v ňom —
HERODIAS:
Nie teraz, kráľu, prosím!… Priznám sa:
mňa zvedavosť sem prihnala a súrne
si žiada pastvy; hladnejšieho prv
nasýtiť treba. Radu rozpustil si,
som práve zbadala, s ňou podistým
svoj zdeliv príbeh. Mriem tiež zvedieť ho.
I keď sme sami včuľ, ráč manželu môj,
ťa prosím, i mňa o ňom poučiť,
i mňa: preds’ družku svoju, ktorej sa
nie menej týka, jak jej manžela,
ba jestli on znal čítavať v jej duši,
snáď i viac, i viac!… Hej, hej, rozlož mi,
lež dopodrobna každý po záhyb:
čos’ vymohol v tej sveta krútňave?
Či neklopal si po tretí raz darmo,
ti otvorili dvere dokorán,
jak vítanému hosťovi?… A potom,
po prežitku dní v plnom pohodlí,
či ako seberovného ťa aj
vyprevadili, myslím: pomazanca
jak, nápadníka velededičstva?…
Rec, svete môj; mňa tohľa zajíma!
HERODES:
Mňa skorej zas to, čo sa dialo tu
kol teba, pani, predsa stredu vlády
a slávy mojej… Ale keď tak chceš,
nech stane sa: ja rozpoviem ti prv
a zatým ty mi pekne vyrozprávaš
zas svoje zážitky. Či bude tak?
HERODIAS:
Ó, bude, kráľ a pán môj! Začni len —
HERODES:
Nuž, po kráľovsky prijali nás: pravda,
čo pravda. To sa ináč rozumie
i samo sebou; no a veľký Rím
má k tomu úzadie, čím vypuklejšie
by obraz kráľa-hosťa predstúpil.
Ten podklad i včuľ… ale s rozdielom
preds’ — s rozdielom —
HERODIAS:
No, akým, dolož, kráľu;
zaiste v prospech podobizne, čo?
K jej povýšeniu… a nie rámca?
HERODES:
Ó,
kam neprenikol by tvoj dômysel,
ten paprsk slnečný!? — Si uhádla:
nie rámca… Ale rámec predsa, v akom
i obraz musí zjasať farbami
a teplotou i u tieňov zažiariť
v tvár diváctvu, bo rámec… Pohyblivý
bol ešte trochu — zmena trónu, vieš,
tá podobná je zavše víchrici,
ba zemetraseniu: tie jeho vrstvy,
čo Tibéria zdvihli na povrch
a udržovali, až sklátil ho
(miláčik, pováž!) Makro[308] do priepasti,
tie rovno vratkým vlnám ešte vždy
si ulíhali, uťahovali
sa pred onými, novú veličinu
priplavivšími hrdých na šijách,
vzad chúlostive, zapadali k dnu…
(Už akokoľvek, ale Tibéria
mne ľúto, ver mi; bárs mal vrtochy,
nedôverčivec bol i omrzlec:
preds’ pred lety keď sme ho vyhľadali
v odľahlom Misene,[309] tu rozhalil
sa cele nám, bol priamy, srdečný,
tak, na jeho že zvláštnej príchylnosti
k nám mohli sme si právom zakladať —
Ba škoda ho!) No Rím má v moci svet,
a Rímom zase ovládol, vieš, kto?
Zbor prétoriánov: stráž neviazaná,
bezuzdné dvoranstvo, tí spáchali
ten náhly prevrat… Oh, keď porovnám
ich s našimi tak herodiánmi,
hnev zapáli ma! Zaleje stud…
HERODIAS:
Óvi!
A prečo, kráľu, chcel bys’ prevratnú
mať vôkol čeliadku? Jak boli, toť —
i mená sa mi bridia ich —
HERODES:
Nie takú,
kráľovná, lež čo v smere kráľových
snáh dopomohla by mu k obratu…
No títo mamľasi sú! Darebáci —
HERODIAS:
Ach, k veci, pán môj, k veci!
Neverím sa dočkať jadra —
HERODES:
Už sme pri ňom… Nuž,
sám mladý cisár Cajus Caligula
(— to priezvisko či nezadiví ťa?
do smiechu, vskutku: z bôty vojenskej[310]
vykrojiť komu príštipok!…), on tedy
bol neskonale prívetivý k nám,
že ani neviem, skaď tú vľúdnosť vzal
—preds’ vlastnosť teplých sŕdc a jemných duší —
bo ako vznešene úhľadný je chlap
(syn Germanikov[311] zrejme, krásavcov
na všetky cnosti, miláčka to ľudu:
čo nebodaj už ako bohaté
dedičstvo samo pritiahlo mu prestol),
tak z druhej strany pozdal sa mi byť
dosť ducha pastorkom,[312] až neistým
v pochodoch mysle… k tomu ostýchavcom…
(tu tedy hodne cupol ďaleko
jablkom ctihodného od stromu:
snáď výchovou… zlým vlivom spoločnosti…);
no jednako on tajil v sebe čos’,
čo nedalo sa nikam uhádnuť;
keď uisťoval, prižmuroval očko
a spodnú peru tlstú skublo mu,
laloček zhúžvatel, jak polykal by:
to, tuším, maska pretvárky —
HERODIAS:
Och, jaj,
z tak podlej škrupiny jak môž’ sa vykľuť
čos’ iného, vhod toku laskomín,
než jadro horké!?
HERODES:
Neprenáhli sa,
radostná družko; obal závadný
a dnuká klenot… Po celý ten čas
nás zdržal za hosťa tak neúprosne
jak zatvrdilý osud, lenže ten
so šťastia prímením; a u tabuly
nám po pravici miesto vykázal,
ba vše i vyniesol mi prípitok,
a môžem povedať, až prekvapilo,
tak trefne, výrečne, že zakaždým
mi srdce roztavil a navzájom
ho primal vyliať sa: — tak medzi nami
(už v chvíli tej, jak som ho pozdravil
na tróne, počnúc vetvy rozkladať)
sa náklonnosti späli poťahy
sťa zlatý most, nímž do priateľstva prejde
dnes známosť a to najdiaľ pozajtre
zas do bratstva… Lež, ovšem, na ľavej,
na tvári úškrn samoľúbosti
či škodoradosti, mu vysedával
a hovel si náš hlavný — synovec —
HERODIAS:
Herodes Agrippa?[313] — Ten príživník!
HERODES:
Viac: pätolizač! Otrok, kráľovná…
HERODIAS:
Tak ten —?
HERODES:
Čo ten? — Nič ten… Nu, toľko pravda:
sú spojení jak, hľa, tie prsty dva,
vždy pospolu sťa dáki milenci,
bo Agrippa sa takrečeno vešia
naň povojom a jeho teší to,
jak šteklil by ho, láskal príjemne —
Tak vedno hýria, bavia sa… ba hádam
i spávajú —
HERODIAS:
Hach! Zvrhlosť pohanská…
No, kráľu, mne sa nezdá to, oj, nezdá!
HERODES:
Už zase na paripe domnienky
predbiehaš skutočnosť. Späť, holúbko,
späť na konárik!… V Lucullových sadoch
sme boli sami dvaja konečne,
kým Agrippa tam dvoril princeznám;
i jak som predložil mu svoju žiadosť,
ju podoprúc tu naším pôvodom
a panovaním mocne trvalým,
tu dokázanou Rímu oddanosťou
a vôbec všetkých zásluh piliermi:
on na to —
HERODIAS:
Nesľúbil len, ale hneď
i udelil ti?… Lebo to je hlavné;
dosť bolo sľubov, čo sa rozpľaskli
jak prázdne bubliny. — Ha, ako, kráľu?
Si kráľ už vskutku?
HERODES:
Nedočkavá si,
už prepáč, ani smrtka: pekná smrť,
ňouž zomriem rád… On na to dal mi ruku,
mi priklonený váhou mojich slov,
a obličaj mu zjasnel úľubou…
No zboku už to dozrel Agrippa
a prikvitol a vydrel ruku z mojej
a pobozkal —
HERODIAS:
A má ju, ostuda!
A čo v nej bolo — zbojník! — Všetko má,
hach!
HERODES:
Nemá! Nemá! Za to ručím ti,
kráľovná —
HERODIAS:
Dnes snáď knieža Iturey,
kus zeme našej urvúc za údel —
HERODES:
Kde myslíš?
HERODIAS:
Zajtra, môž’ byť, judský kráľ
v Jeruzaleme slávnom… úžasné!
HERODES:
Ba poľahlo mu! V Ríme nepadajú
hodnosti, názvy, znaky, kráľovstvá
sťa moruše, keď stromom zatrasú…
Hoj, Agrippovi klepnú zuby, že
svet očuje a ozve sa mu chechtom,
ťaj!… Po prvé sme v úžitku, to vedz;
po druhé hodni, schopní postupu;
po tretie Rímu vzácni: nepamätáš
na prostredníctvo v spore s Aretom?
HERODIAS:
Och, neodkrývaj, kráľu, svojej hanby!
HERODES:
Tak nechajú nás jemu napospas,
a on, tiež temer Ríma spojenec,
i navnadený prvým zákusom,[314]
nás polkne docela a privtelí si…
či nenahliadaš? — Tedy predností
dosť pri nás: a tie nevymazateľne
ver’ v Caesarovej mysli utkveli,
som istý… No a senát —
HERODIAS:
Čože ten
stín, má moc ešte dáku?
HERODES:
Rozhodnú,
kráľovná! Jeho členov, všetko mužov
slovutných, poznám zdávna osobne
i v pochvalnej ma majú pamäti
odprvu: svoj, vraj, zlatý vzchodu lúč —
(Im predok vedie veľmož Valérius
Asiaticus, ak sa nemýlim,
Lucullov dedič:[315] neoblomný ráz,
bez škvrny; stály priateľ náš, a vtedy
i s caesarom máš štedrý hostiteľ.)
Však časy menia sa a my zas v nich:
tiež stará pravda…
HERODIAS:
Ha, tož zvrtli v opak!?
Sa zvrhli?… Och, viem, Rím že hŕba len
je sebectva, čo všetko k sebe hrabe,
bez zisku nedá zbla!
HERODES:
Ejchž, nieže tak
zle o nich… Ostareli, myslel som,
drahúšku: čoho nutným následkom
rozvažitejší sú i ťarbavejší,
nerozhodnejší…
HERODIAS:
Ech, moc temných miest,
medzerí, kráľu, v tvojej správe, moc,
že nedovidím, zapadujem, strácam
sa v nich —
HERODES:
Hja, mrcha vypravovateľ:
ten na vine — môj jazyk kuľhavý;
zač, odpusť, nemôžem… No dojem vôbec,
zadovážený odtiaľ, to mi ver,
je najsýtejších farieb veselých
a hlučným ozvukom —
HERODIAS:
Ach, čo mi z dojmu?
HERODES:
Čo? Dovoľ: on je chutný výťažok
zo skúseností požitých a spolu
i krasorečný herold príbehu,
po ktorom dychtíme. — Nuž, tešme sa
na jeho príchod skorý! V ústrety
mu zalietajme denne… Ale teraz
už odmeň ma ty, družko ľúbezná:
som vystal až; hej, vyrozprávaj mi,
jak ty to podať rozumieš tak plynne
a pútave (jak keby hrdlička
mi vrkla v sluch, sediac na pleci):
čo stalo sa tu medzitým?…
HERODIAS:
Čo? Nič;
preds’ bežné veci nehnú ani byľkou,
nietoby svetom.
HERODES:
Ovšem; lenže sú
tiež časťou života — však nechže bežia —
Tých blúznivcov či nepribudlo nám?
HERODIAS:
To neviem, ale ani nestariem sa
do toho, majúc vlastných trampôt dosť.
HERODES:
Ach, nevrav!… Lež var’ namyslených len:
tie opravdivé priblížiť sa boja
kráľovnám, ktoré obletúvajú
sťa kvetiny by luhov životných,
bezstarostností pestré motýle…
— Nuž brat náš Filip, tetrarcha už umrel?[316]
Už v Ríme začul som; nu, ľudská daň —
HERODIAS:
A Salome sa domov vrátila.
HERODES:
Ach, je tu? Pekne!… Chúďa, vdova už —
a čo sa neukáže?… Vidíš, škoda
ju bolo za Filipa zaväziť:
za starca! — Ale márne odrádzal
som, bránil —
HERODIAS:
Bola súca na vydaj.
HERODES:
A sprvu už to jeho meno bolo
ti odporné…
HERODIAS:
Však nosil ho tvoj brat:
nuž prevýšila som sa konečne.
HERODES:
Brat; ale keď nás napadol ten divoch
Ach, nespomínaj, kráľu, pominulých
bied! — Prítomnosť tu tobôž neblahá:
tej usiluj sa skoro zbaviť… Och, jaj,
moc temných bolo miest, moc medzerí
v tom tvojom náveští, že neviem, kam
od nepokoja, tiesne náramnej…
neznesiteľné! — Už to zarazilo
ma ohromne, keď z cesty zakázal
si obyčajnú pompu prijatia:
ty skromný zrazu, slávou pohŕdač!…
Čo iné to, než ctižiadosti náhle
kriel okväcnutie? Predznak úpadku?
HERODES:
Nuž a či som bol kedy priateľ hluku,
okázalosti, povedz, kráľovná!
Len tebe kvôli ak sa stalo vše,
že zabŕdol som v útratnosti príval,
strhávajúci brehy miernosti,
a prepychom sa rozdul ako páv:
len tebe kvôli, krásna hrdopýško,
len tebe kvôli… Ó, zač nedal bych
ťa šťastnou uvidieť a spokojnou:
ni za celý Rím s jeho svetopanstvom,
za blankyt hviezdnatý! Veď dosaváď
to bolo mojou snahou, tvojim túžbam
zo všetkých hovieť síl, nie perute
im viazať, ale rozpínať ich, by
na nebotyčný blaha, slávy vrchol
ťa vzniesli orlicou!
HERODIAS:
Ech, líčidlá
a pletky!… Iba trpký budia smiech;
no ani ma viac nezavedú. — Nie,
ja musím na dno dozrieť nášho stavu,
a čoby zívlo čiernou priepasťou:
tou radšej, než v tom neistoty šere
za bludičkami honiť klamnými…
Či dovolíš mi, kráľu, Perita
že vezmem na výsluch?
HERODES:
Ó, nech sa páči,
si kráľovná a on náš služobník.
To síce kazou razí dôvery
(zač mrzieť by sa prišlo, cnieť si právom);
však vie-li viacej chladný cudzinec,
no, ovšem, Riman: vyšetrovateľke
najlákavejšej, nech ti vyzná, nech —
a ty mňa potom, šakže, prekvapíš —
HERODIAS:
Aj idem, idem! (Odíde.)
HERODES:
Choď, choď… Ejha! Znoj
jak u robotníka… Ba nemá hraníc
ctibažnosť ženy! Vie, že nad hlavou
jej radom hviezdy nedostižiteľne
vysoko plajú v nočnom azúre,
vie, a preds’ čiaha po nich, umysliac si
z nich uviť šperk… Len čiahaj, ženo, kraď
z podolka noci driemajúcej, ak
znáš spôsob… pre mňa… Ej, sem, pretrhnutá
ty dumo! Poly sceľ a zacloň ma:
štít pustý… Aha! Ký to burič zas!?
Salome? Ona!
Hľadám matku, otče.
HERODES:
Lež matke bys’ šak nepovedala,
že hľadáš otca? A preds’ svedčno snáď,
pod jehož strechou octla si sa znovu,
ním zavše šetrená a láskaná,
i toho pozdraviť —
SALOME:
Ó, tu som! Tu,
a pozdravujem ťa, môj otče drahý…
HERODES:
Viac nežli otec! — Tento dôraz ti
zvuč v ušku vždy: viac!
SALOME:
Ani nezameškám,
ráč uveriť mi, vlastným vnuknutím
to sama zrobiť v dobe príhodnej.
HERODES:
V príhodnej dobe, hovoríš? — A ktorá
je dľa teba ňou, rec mi, zlatúšku:
tá, pred slnkom čo tvár si zakrýva,
bo hanbí sa ho — blázonko to vskutku! —
a či tá, ktorá riasny noci plášť
si prihodila a jak na postriežke
hviezdnyma jastrí vôkol očima?
Hoj, pre teba sú v našom pomere
príhodné všetky! Všetky bez rozdielu,
či dňa, či noci značia útržok;
a ja tiež vítam všetky jednako,
a preds’ zvlášť terajšiu!… Lež bližšie poď —
SALOME:
Jak, kráľu, rozkážeš…
HERODES:
Och, nie tak chladno!
Tak odmerane či tak pokorne;
ten názor iba odďaľuje nás:
hrádz medzi nami stavia netrebnú.
Sem ku mne, dcérko… Viac než dcéra! Čiže
viac? Zahuď mi, môj slávičku, a ja
v ker stŕpnem tu — tak vďačný, každým lístkom
ti nasluchujúc: až ma dojme to
a strhne v šum… Ó, mladá vdovica
s nedotknutými líčok ružičkami!
Peľ na nich ešte neošumelý,
nepokvárené rosy kropaje —
Veď ruže trhať kedy vedel starec,
kmeť? Ruky sa mu chvejú, po stopke
jak v bujnom štára lístí; fortieľov
už nezná pritom; tŕňov bojí sa:
bo, chudák, dávno utarmonil osteň
svoj harcovný; i na dni zdriemne ti
na lone, slaboch, s gambou okväclou…
na zošklivenie; nie to o polnoci,
kde, nespí-li, to chrchle z dutých pľúc
a lámku čičíka si, bez obavy,
či povedľa hneď ruže medzitým
mu neopŕchnu… Nu, veď takých krušných
máš skúseností iste nadostač,
máš — kdeže by nie? — jak ťa ľutujem!
(Aj želiem vždy, že vtedy nestačil som
tvoj biedny zmariť vydaj.) Zo srdca
ver’ ľutujem ťa!… Kdežto pri silách
keď muž je, zdravý, krepký, trhať ruže
vše hotový, jak ja tu: ó, to ti
už iná potom — sladká skúsenosť,
jejž splna zažiť verže doprajem ti,
viac než som komu doprial v živote!…
Však primkniže sa a — a bozkaj ma —
SALOME:
Pravicu, kráľu, hocikedy vďačne
za dobrodenia, hojne pošlé z nej…
HERODES:
Nie na ruku, nie: na ústa chcem bozk!
A dlhý, tuhý: žeravú to sponu
tiel v samej vyhni vášne zvarenú,
tú, milenko, vieš? — Spojme ústa ňou
na úvod pôžitku až po ich pospas,
a medzitým, ó, za zmar života,
za stroskotanie lode s jeho slávou,
za šaľbu lásky, sudby údery
i pohanu daj vypiť náhradou
mi blaha kalíšok!… Ha, príležitosť,
neostrážená oným šarkanom,
tu konečne si!… Ako? Zdráhaš sa?
Ty nechceš? — Tedy i dnes nevďačnica? —
A či len márny ostych? Nabok s ním!
Je zbytočný… Bozk, krásna Salome,
bozk! Jeden bár — nie? Tak ja bozkám ťa,
ťa donútim, že musíš sa mi pripiť,
do duše vtiecť mi duše roztokom,
a vedno splynieme… Tak —
SALOME:
Rata! Kráľu!
Pusť, násilníku! — Otče —
HERODES:
Nepustím,
bo ľúbim ťa! — Tú zlatú chvíľu chvíľ,
oj, neprepášem… Omdlievaš? Ó, slasť!
Tak odnesiem, hej, si ťa do ložnice,
v skrýš najvzácnejšiu korisť rozkoše,
kde spočinieš — sladko oddýchneš
(Herodias objaví sa vo dverách.)
Hach, spustlec! Zvrhlec! Pod halenou otca
ničomný zvodca!… A ty neviestka!…
SALOME:
Nepravda, matko!
HERODES:
Veru pomluva.
HERODIAS:
Och, pokrytci vy nestydatí! Bodaj
vás, bodaj!… Štekni: poč si prišla sem?
Kto volal ťa a čo tu hľadáš, há?
Mňa olúpiť i o ostatný pokoj?
O štipku šťastia, čo som našla (bár
bych nebola ho nikdy hľadala!)
v nekľudníkovi tomto?
HERODES:
Tu ho máš!…
HERODIAS:
Viem, po tom ste vy pašmali i predtým,
Ó, neubližuj, matko, nevinnej!…
HERODES:
Nevinnej, veru.
HERODIAS:
Mlčte, ohavníci!
Však potrescem vás zápäť, že vám chuť
sladučká zhorkne, razom ostydne
vám horúca krv: — Salome, on zmárnil
ti otca!
HERODES:
Tys’ ho zaklať kázala!
HERODIAS:
Ja, zbabelče? No ty si prikryl na to:
či odtajíš?
SALOME:
Tak? Tak?… Ó, neľudia!
Šla, urazená —
HERODIAS:
Čos’ jej nezabránil?
Kráľ! Otec, vraj, a bohvie ešte čo!
HERODES:
Jej brániť, keď ty si ju vyhnala?
A potom má tu trpieť z tvojej lásky?…
HERODIAS:
Strach! — Preds’ ju tvoja zavše uzdraví…
HERODES:
Si ukrutná! Tak vskutku schvaľujem,
že odišla —
HERODIAS:
A ja zas málo dbám.
Lež radšej, pane, počuj: tajomník tvoj
čo vyznal mi? Och, lhár!…
HERODES:
Čo takého?
Lhať Riman rozumie —
HERODIAS:
Že Agrippa
je Bataney pánom —
HERODES:
Nuž, hľa: nie
pán Iturey!
HERODIAS:
Veď to jedno je!
A Gaulonitis, Trachonitis k tomu…
Nadarmo krútiš, ošemetníku:
ja odkrútim —
HERODES:
Keď jedno, tedy jedno.
Mne všetko jedno.
HERODIAS:
Tebe, nedbalče,
viem, ľahostajné je, viem; ale mne,
vedz tiež, mne nikdy!… Myslíš, kráľ si ty?
Ba ani jeho stín! Len potiahol si
pier z neho chlp; bol, si a budeš až
do smrti biednym štvrtáčikom… Och,
nuž tomu kvôli, povedz, nebývalú
ja obeť priniesla, by tej si cti
ma zrobil účastnou, mňa na taký
povýšil stupeň: jablko že slávy
si prekrajovať musím s hocikým!?
HERODES:
Hja, hrdúšku, nie každej Evičke
sa celé ulezie: len v raji ak…
HERODIAS:
Iď! Ešte sladí sa ti stvárať posmech
z neresti vlastnej? Poznať lajdáka:
ba panák drevený, nie kráľ! —
HERODES:
Ej, ľaď:
vieš poštekliť! — Však ruku na srdce,
môj poklade, a vyspovedaj sa mi.
Čo z teba mám ja? Z tvojich vnád a krás?
Čo z podivného nášho spojenia?
Z tej našej celej náruživej lásky…?
Kde následník?…
HERODIAS:
Hach, suchár! Vyziablec!
HERODES:
Hí, zmija… Nono, žienko, tichšie už
a milšie, vzácna kráľovná, ťa prosím;
stíš, upokoj sa; radšej, vidíš, sem
si ku mne sadnúť ráč: a zadumajme
sa nad urputným svojím osudom
(jak panovníci neraz dumajú
preťažko: lebo nad ťaršenou dobou);
jest tomu príčin pri nás nemálo,
a popudlivých, uver, kúsavých
(a možno ony všetky pošli z nás:
sú naši splodenci…), hej, náhlych príčin
k rozmyšľovaniu — aspoň mne sa zdá,
jak boli by sme už-už u konca —
HERODIAS:
U konca? Jak to chápať?
HERODES:
U obratu
skôr, chcel som povedať; no neviem sám,
ký názov patrí mu, len počujem,
vieš, citom — sťaby blízkej udalosti
dunenie, ako zďala prichádza:
snáď rachot slávy povoza — no, môž’ byť,
hurt tárneho,[321] v ňomž náklad pohromy —
HERODIAS:
Zas strašíš ma!? Ach… kráľu, zmierme sa,
zhodnime, zrovnajme; vztek roztržky
nám nijak nesvedčí — len zneucťuje
nás pred sebou, nám hlce rozvahu
a triezvosť vypíja! — Ó, neuberaj
mi ešte nádeje, a ja ti priam
obživím tvoju… Vieš čo, manželu?
HERODES:
Čo, chlúbo moja, vyhútal tvoj dôvtip?
HERODIAS:
Ja sama zájdem náhle do Ríma
a na kolenách trebárs Caligulu
sťa boha poprosím: a uvidíš,
i uprosím ho, že ulomí moci
kruch kráľovský a postav veličia[322]
utrhne pre nás. — Sám si hovoril,
že prístupný je pohnutlivým prosbám,
že dojmom podlieha: tož v závode
so zvrhlým Agrippom, keď preds’ je muž,
zaiste prednosť dá on ženskej kráse
a vábu-zvodu…
HERODES:
Ako? Na odiv
chceš na trh s všetkým mojím bohatstvom
a s hanebnou sa vrátiť tržobou?
Ó, bedár ja!… Však vysokomyseľnosť,
a pýcha už ťa schytili čo spräž:
choď tedy — trieľ, leť! (Dvoran vojde.) Kto to?
DVORAN:
Jasný pane,
posolstvo došlo kráľa Agrippu.
HERODIAS:
Ha, Agrippa! Čuj: — dobre na päty
ti nešliapol — a kráľ?
HERODES:
Nech predstúpi. (Dvoran odíde.)
HERODIAS:
Kráľ Agrippa, vraj!… Kde vzal toten titul?
Akiste uchvátil, bo u cesty
on nenie kvet —
HERODES:
Hja, možno, vskutku kráľ —
HERODIAS:
A ty to odriekaš tak chladnokrvne,
bez pohoršenia v celej bytosti?
HERODES:
Niet pahreby, čo neutuchla by,
a nech by bola neba dotýkala
sa plameňom…
HERODIAS:
Och, a ja od hnevu
a v zúfalstve si temer zlámem ruky!…
HERODES:
Nač, drahá, nebrať veci, ako sú?
(Posolstvo predstúpi.)
PRVÝ POSOL:
Kráľ Agrippa sa blíži k tvojmu sídlu,
vznešený kráľu, tadiaľ spechajúc
do sídla svojho; pozdrav vzkázal ti
a dovolí si zrobiť poklonu.
HERODES:
Ó, tešiť bude nás tak zvláštna česť
a vzácna návšteva! (Posolstvo sa vzdiali.)
HERODIAS:
A ty ho prijmeš?
HERODES:
Veď mi je synovec! — A panovníka
tiež prijať slušno panovníkovi —
HERODIAS:
Veď ty, veď ty!… Hach, pod krovom ti bude,
u stola tvojho bude kochliť sa,
si v tvojej bude hovieť posteli;
vo všetkých moci síl a mohutností
i prostriedkov ti bude: no ty, viem,
mu predsa nič!…
HERODES:
A ty dač?… Rob, čo chceš;
ja neodkryjem tvojho zámeru:
mám dosť, mám dosť!…
No, a vy čo tu chcete?
PERITUS:
Z vyššieho, pane, sme tu rozkazu
než ten, čo na nás upravuje dotaz:
Nás došla úprava, že do dvora
prestupujeme kráľa Agrippu,
i podrobujúc jej sa v pokore
a oddanosti v tomto okamihu,
to prišli srne vám vposled oznámiť —
HERODIAS:
Odbojná čeľaď! Kráľu, zahrúz ich!…
HERODES:
Len potrp, kráľovná; svet vybočuje
z koľaje často, ale po chvíli
zas hupne do nej —
PERITUS:
A náš pán a kráľ
už za hlučných pôct vchádza do brány
stolice svojej: do Tiberiady,
od Sebnu prijav zlaté kľúče jej —
HERODES:
Sem? A ja kto som?
TREBÓNIUS:
Zosadený…
HERODES:
Zhyň,
že takto kráľa svojho hanobíš!
Kto zbavil by mňa trónu!?
TREBÓNIUS:
Rímska všemoc.
HERODES:
Tak?
HERODIAS:
Never im! To šaľba, podvod, lesť…
TREBÓNIUS:
Toť, dekrét… Poďme uvítať však kráľa!
VIACERÍ: Hej, poďme! — Boh živ kráľa Agrippu!…
HERODES:
A Herodesa zahub, šak!? Och, psi!
No dobrechnite!…
HERODIAS:
Tak by Caligula
bol zdvihol ťa? Joj!… Stojte, dvoranky!
Mne k službe povinnej… v skvost kráľovnin
ma zaviť, chachacha!… (Dvoranstvo pohne sa na odchod.)
HERODES:
Nie, idú všetci
sťa sťahovaví vtáci: — viď ich ťah
bez hanby, žiaľu… ctivých ohľadov…
Ó, nevďak, jak si vzrástol na svete:
si Hermon necností!
HERODIAS:
Bič na nich! Skárať
ich najprísnejšie!… Stráž hneď privolám!
HERODES:
Ach, nezastavuj behu: mútny prúd
prv musí stiecť, než… Obadjo, i ty,
najoddanejší z mnohých…?
OBADJA:
I ja, pane.
Som zošedivel v službe kráľovskej:
v nej chcem i skonať; no a Agrippa
kráľ, verím, skojí moju stálu túžbu,
očakávanie splniac národné:
štít vznesúc Judstva, spraviac Jeruzalem
na najprednejšiu sveta stolicu!…
HERODES:
Ver, synku, ver… ja nerozptýlim ti
tej márnej hmly; však službu poslednú
mi aspoň ešte zrob: môj prines meč mi —
HERODIAS:
Čo chceš s ním!? — Nenos!
HERODES:
Zoťať chorý strom
ten, bútľavý už hodne — vývratný —
A stínať vieme: pamätáš?
HERODIAS:
Ach, čuš!…
OBADJA:
Nie, pane, už ti viac neposlúžim.
Kto mnoho chmáta, málo ulapí:
s tou idem príučkou. (Odíde.)
HERODES:
Iď, tlčhubo!…
Ni takej služby nechcieť preukázať,
tak maličkej: — Ó, zradník ochoty!
Ó, služobnícka podlosť! — Ale či
pán býval lepší? Ne
bol, nebol!… Babol horší! — Tak to potom hegnúť musí
raz hrozne; seplo,[323] až sa uhol svet;
však živelný ten náraz vetril som? —
Ni takej služby… veď sme upadli!…
HERODIAS:
Však povstaneme, manželu — ó, dúfaj! —
jak fénix vzlietnuc trebárs z popola;[324]
svet šíry je a my sme predsa v ňom:
v ňom nájdeme si šťastný útulok…
Lež čo včuľ počať? — Nevieš? Počkaj, snáď ja…
Tí povedia nám. Čo je, Severe?
SEVERUS:
Mám nariadenie z Ríma úradné,
s najvyššou na ňom pečaťou: hneď ťa,
nespoľahlivca, nehodného trónu,
vraj… proti Rímu zradné pletichy,
ba ozbrojený odboj potajme
zmýšľajúceho —
HERODES:
Ach!… Kto udavač
ten?
SEVERUS:
Neviem, pane; ale hodnoverných
úst musel byť… Nuž, ako takého
ťa zajať mám a odviesť k moru na loď,
čo do vyhnanstva doprevadí ťa
do chmúrnej Galie.[325] Tak výrok znie,
a — koniec. Rušaj, pane, podobrotky!
HERODIAS:
Ó, prebeda!… Pych, útisk rímsky!… Jaj,
lhár Caligula! Oplan, nehodný
otročej nohy krpec!… (To náš odvet
na jeho sprosté, kruté rozkazy.)
A zlodej Agrippa, ten záškodník
i zhubca náš (no, bežte žalovať mu):
buď prekliaty!…
HERODES:
Skôr prst to boží… Nu,
sme u konca: — či oba, drahá družko?
Nie oba: zbohom buď! A zapomeň…
HERODIAS:
Ba oba! Oba!
HERODES:
Tedy spolu keď
sme hrešili, čo neľze odtajiť,
ospravedlniť, ani inak zmyť:
i spolu pykať budeme? (Zvonku počuť hlahol trúb
a výkriky na slávu.)
HERODIAS:
Och, spolu:
len čím skôr zniesť tú — za hriech — pokutu! (Odídu.)
[299] podľa toho caesarského: „Iď, viď a víťaz!“ — Cajus Július Caesar, slávny rímsky vojvodca a štátnik, slovami „Veni, vidi, vici!“ (Prišiel som, videl som, zvíťazil som!) oznámil rímskemu senátu svoje víťazstvo pri Zele v Malej Ázii nad pontským kráľom Farnakesom, synom kráľa Mithridatesa VI. r. 47 pred n. l.
[300] Stoj, slnce, ako kedys’ v Gabaon, keď budeš vrcholiť, a mesiac, meškaj… v zápači tam Aialon… — Mojžišov nástupca Jozue s národom izraelským po dlhom putovaní prekročil rieku Jordán a pri meste Gabaon (severne od Jeruzalema) došlo k boju so spolkom južných kniežat a s jeruzalemským kráľom Adonisedechom. Vtedy vyriekol Jozue slová: „Slnce, zastav sa v Gabaon a mesiac v údolí Aialon!“ Tým chcel vysloviť túžbu rýchle dostať sa do Gabaon a Aialon. Jozue zvíťazil a tak sa dostal do krajiny kananskej.
[301] na Aretu — Aretas i Areta, arabský kráľ z rodu Aretov
[302] Suchot — mesto v krajine Desaťmestie na východnej strane Jordánu na pravom brehu rieky Jabok
[303] Sejan padol — Sejan, prefekt a minister cisára Tibéria, nakoniec upadol do podozrenia, že chce uchvátiť trón a r. 31 ho zavraždili.
[304] chceme-li mať pokoj, treba prichystať sa k vojne — podľa latinských slov: „Si vis pacem, para bellum!“
[305] Náš Philo alexandrijský, aby z podania mozaického vysvetlil — myslí sa Philon, zvaný židovský, grécky filozof pôvodu židovského, ktorý sa narodil v Alexandrii asi r. 20 pred n. l. Jeho dielo je zmes myšlienok Platónových a starozákonných, čiže zásad Mojžišových. Preto aj slová „z podania mozaického“ treba chápať v súvise s menom Mojžišovým (zákon mozaický — Mojžišov).
[306] toť je ramä stoické, to epikurské zas: to pýta kľud, to túži po slasti — filozofia stoická vznikla v Aténach na poč. 3. stor. pred n. l. Jej zakladateľom je Zenon, ktorý mával prednášky v stĺporadí (grécky: stoa) na aténskom námestí. Učil, že nie slasť a rozkoš má byť cieľom ľudského života, ale poznanie zákonitosti prírody. Treba žiť v súlade s prírodou. Treba vedieť, pohŕdať životom i smrťou. Pravý stoik je vždy spokojný. (Epikureizmus bol vysvetlený vyššie.)
[307] na pyšný Palatin — Palatin, jeden zo siedmich kopcov starého Ríma, kde stál cisársky palác
[308] Makro — Macron, prefekt prétoriánov (telesnej stráže rímskych cisárov) za Tibéria, na rozkaz Caligulu sa zavraždil r. 38
[309] v odľahlom Misene — neďaleko Neapolu výbežok do mora
[310] To priezvisko z bôty vojenskej — meno Caligula je podľa mena vojenskej obuvi, lebo mladý princ ju nosil s otcom na fronte. (Vojenská obuv = caligae.)
[311] mladý cisár Caius Caligula… syn Germanikov — Cajus Caligula vládol od r. 37 do 41. Cisár Tibérius ho ustanovil za svojho nástupcu. Germanicus bol slávny rímsky vojvodca z rodu Augustovho, otec cisára Caligulu
[312] ducha pastorkom — pastorok, nevlastný syn; ducha pastorkom = nemúdry
[313] Herodes Agrippa — vnuk Herodesa Veľkého, synovec Herodesa. Ich manželstvo bolo bezdetné. Josephus Flavius píše o ňom ako o panovníkovi, Filipa, tetrarchu najsevernejších častí Palestíny (Batanea, Trachonitis, Auranitis a Iturea) stal sa jeho nástupcom a za návštevy Herodesa Antipu v Ríme (o čom je reč v V. dejstve) pripravoval si u cisára Caligulu cestu k ovládnutiu aj Galiley a Perey.
[314] navnadený prvým zákusom — tu sa mieri na to, že Herodes Agrippa dostal kraje po Herodesovi Filipovi
[315] veľmož Valerius, ak sa nemýlim Lucullov dedič — Lucullus, rímsky boháč; podľa neho veľkolepá hostina sa volá lukulská hostina
[316] Nuž brat náš Filip tetrarcha už umrel? — Herodes Filip (vyššie spomínaný), brat Herodesa Antipu, za ktorého sa vydala Salome, umrel r. 33. Ich manželstvo bolo bezdetné. Josephus Flavius píše o ňom ako o panovníkovi, ktorý mal k poddaným ľudskejší vzťah ako všetci ostatní Herodesovci.
[317] Brat, ale keď nás napadol ten divoch a na pomoc sme brata vyzvali, cit pokrvenstva neozval sa v ňom — Herodes Filip nešiel na pomoc svojmu bratovi Herodesovi Antipovi, keď ho napadol arabský kráľ Aretas, aby pomstil urážku svojej dcéry Tamar.
[318] po tom ste vy pašmali i predtým, až omľaštilo sa vám uskočiť — na to vám išla chuť i predtým, až podarilo sa vám uskočiť
[319] lochy — lachy, šaty, handry
[320] Tvoja som, Aristobule, nie na Chalkidiku, lež na pokraj bár sveta zavedieš, som tvoja — Salome po smrti svojho manžela Herodesa Filipa vydala sa za Aristobula, kráľa chalcidského.
[321] tárny voz — nákladný voz, ktorý ťahajú kone alebo voly
[322] postav veličia — postavenie majestátu, majestát veličenstva, kráľovský majestát
[323] sepnúť — silne hegnúť, trhnúť
[324] Však povstaneme, manželu — ó, dúfaj! — jak fénix, vzlietnuc trebárs z popola — fénix, zázračný vták-ohnivák u starovekých Egypťanov, ktorý zhorel a znova sa narodil zo svojho popola
[325] do vyhnanstva doprevadí ťa do chmúrnej Galie — Herodes Antipas za svojej poslednej návštevy v Ríme požiadal cisára Caligulu o udelenie titulu kráľovského, čo práve bol dostal jeho synovec Herodes Agripa. Tento však Herodesa Antipu u cisára postavil do veľmi nepriaznivého svetla, čím veľmi prispel k tomu, že ho cisár r. 40 pozbavil vlády v Galilei a Perei a poslal ho do vyhnanstva do Galie — najprv do Lyonu a potom do Španielska. Do vyhnanstva išla s ním i Herodias.