Žabí rok

Po stopách SNP

V sobotu sa pôjde na celodenný pochod po stopách SNP, vyhlásil veliteľ. Kto chce, môže sa prihlásiť, ale nech si aj tak nikto nemyslí, že tomu ujde. Ale áno. Pôjdem, povedal som si. Potrebujem zapadnúť do kolektívu.

Vyrazili sme za tmy, keď celé mesto ešte spalo a za každou križovatkou sa opäť roztvárali len pusté a zasnežené ulice. Ráno bývam melancholický a chce sa mi spať, ale tu okolo mňa vládla veselosť a smiech. Cítil som, že aj mňa sa pomaly zmocňuje rozjarenie. Zástup vojakov sa valil ospanlivým mestom a tlačil pred sebou vlnu srandy. Dorazili sme k posledným domom, za nimi začala cesta stúpať. Po chvíli sme odbočili doľava do stráne, ktorá cez deň slúžila ako zjazdovka, ale teraz musela poslúžiť nám a nie lyžiarom. Na vleku sa hojdali opustené kotvy a okrem nás tu nebolo živej duše. Vrážal som kanady do stôp, ktoré sa tvorili predo mnou a počúval som šum hlasov. Menili sa postupne na rýchle nádychy a sem tam na nadávku. Kopec bol stále horší a ťažký sneh ustupoval pod nohami. Nepomáhali ani hlboké zárezy v podošvách. Ale mňa dobrá nálada neopúšťala. Pred dvoma týždňami ma prevelili z Dukly a odvtedy som netrénoval. Teraz som mal konečne prvú príležitosť pretiahnuť si kostru. Zvedavo som si prezeral červené tváre, lapajúce po dychu, a potláčal som chuť provokovať nejakým radostným poskakovaním. Postával som radšej s nimi, keď oddychovali a teraz už celkom bez zábran nadávali na všetko, čo ich donútilo zúčastniť sa tohto výletu. Od veliteľa až po SNP. Upútal ma pritom malý Hušek, ktorý sa oddelil od šomrajúceho zástupu a štveral sa hore bez zastávky. Bol už vysoko nad nami a nezdalo sa, že by chcel čakať. Hlavu si omotal šálou a na chrbát mu padal jej zvyšok. Pripomínal mi zdiaľky banditu s divokým vrkočom vlasov.

„Je dobrý,“ poznamenal som obdivne.

„Blázon,“ zaznela odpoveď.

Konečne sme sa vydriapali na vrchol. Po nás ešte prichádzali ďalší a všetci kašlali, pľuvali a potili sa v tvári. Stromy boli obalené snehom a pozerali sa na to z výšky svojich čiernych korún. Strácali sa v hmle, ktorá rýchlo sadala a práve prikryla aj Huška. Zmizol nám z očí skôr, ako sme ho stačili zavolať a zdalo sa mi, že dokonca utekal. Bolo mi ho ľúto. Rád by som sa pridal k nemu. Celé dva týždne som neubehol ani kilometer a mal som pocit, že už nevydržím toľkú nečinnosť. Možno bol tiež taký ako ja. Možno aj jeho vyhodili z Dukly a možno takto trénuje. A mohol som mať hneď aj kamaráta. Nemal som však toľko odvahy, aby som sa rozbehol za ním a tak som ostal pri skupinke, na ktorú som sa na začiatku nalepil. Ďalej sme pokračovali už len po hrebeňoch. Bolo príjemné kráčať si po rovine a hrať sa s predstavou, že na svete existuje len tento nekonečný hrebeň, hmla a stromy, ktoré ma budú večne sprevádzať a ja nikdy nedôjdem konca. Išli sme takto celé hodiny husím pochodom, ale nekonečno z toho predsa len nebolo. Buky vystriedali smreky, cestu nám dvakrát skrížila asfaltka a potom tri hroby, pri ktorých sme sa museli zastaviť. Mladý poručík sa nám pokúšal vysvetliť, že tu boli pochovaní partizáni, ale nikto ho nepočúval. Nakoniec sa ukázalo, že na náhrobku bol vyrytý spoločný deň smrti v roku 1952 a že to bola manželská dvojica a jeden pes. A potom sme sa dostali z hmly. Odrazu som uvidel krajinu, nad ktorou sme chodili po celý deň. V dolinách sa váľali chuchvalce hmly a všade nad nami bola belasá obloha. Ostal som stáť. Rozhliadal som sa okolo a všimol som si, že sme sa poriadne rozťahali. Medzery medzi jednotlivými skupinkami sa rozrástli natoľko, že sa mi postavy strácali v diaľke. Vliekli sa po nádherne bielom snehu, na ktorom sa príliš nepatrične odrážala ich únava. Zdálo sa mi, že na ňu nemajú právo uprostřed takejto scenérie. Prechádzali popri mne mlčky. Na opasky si povešali všetko, čo bolo povolené vyzliecť a na výzvy nevinného poručíka: No, vojáci, takto by partizáni nepochodovali! – reagovali apatickými pohľadmi do zeme. A tam, ďaleko vpredu, na hrebeni posledného kopca, práve vkĺzol do kamennej Chaty hrdinov povstania malý Hušek. Mal náskok najmenej kilometer. V duchu som mu blahoželal. Výborný výkon. Rozhodol som sa, že sa s ním spriatelím, len čo sa mi naskytne príležitosť. Počkali sme na ostatných, aby sme sa mohli sformovať. Ako by to vyzeralo, keby ste sa tam trúsili po jednom ako vagabundi, povedal poručík. Potom sa zástup sice spotených, otrávených, rozopnutých a zničených vojakov, ale predsa len celistvý zástup, dotackal ku chate.

Chata bola postavená z veľkých žulových kameňov a zo strechy kvapkal sneh, lebo sa do nej opieralo slnko. A pod ňou sedel na zemi Hušek a žmúril do šikmých lúčov. Vedľa seba si položil fľašu piva a za chrbát fľašu vodky. Vyzeral trochu ako cigán. Rozhodne mal tmavú pleť a čierne oči. A guľaté temeno hlavy, ostrihané takmer dohola, mi pripomínalo tenisovú loptičku.

„Si dobrý,“ povedal som úprimne a mimovoľne som vrhol tieň na jeho tvár.

„Zmiz vole, stíníš mi,“ zavrčal.

Poslušne som ustúpil a išiel som za ostatnými dovnútra. Osobnosť, pomyslel som si. Našiel som si voľnú stoličku. Na stole už stála vodka, ale ja som pokrútil hlavou.

„Ako chceš. Zato my im teraz ukážeme, ako pili partizáni!“

Chata sa naplnila dymom, únavou, kašlom a útržkami viet, ktoré mi pripadali cynické.

„Já se z týhle židle v životě nezvednu. A do kasáren leda autobusem!“ To bola pravda. Rozhodlo sa, že naspäť nikto nevládze dôjsť a pod kopcom bola zastávka autobusu. A pretože nám ostávalo ešte dosť času, dym v miestnosti mohol hustnúť. Na dubových stoloch pribudali mokré kruhy po pive a vodke a ja som ich u svojho suseda rozmazával prstom. Načúval som rozhovoru, ktorý umieral a ožíval už len pri každej ďalšej runde. Pre mňa sa vojna začala vlastne až pred dvoma týždňami a bol som zvedavý, čo sa stane. Nestalo sa nič. Rozhovor umieral čoraz intenzívnejšie. Môjmu susedovi klesla hlava na stôl. Niektorí nespali, len sa tak čudne pozerali dopredu a ťažko oddychovali. Vonku sa stmievalo. Poručík sa bezradne rozhliadal po svojich vojakoch a dopíjal čaj. Potom sa do toho vložil chatár. Mal úžasnú bradu a obrovské ruky, chodil v bielej zástere a po jednom týmito rukami každého prebúdzal. Tak sme sa ocitli vonku. Našiel som tam Huška. Zrejme sa za tie tri hodiny ani nepohol. Iba fľaša vodky mala odrazené hrdlo a bola prázdna. Športovec, a takto piť, pomyslel som si. Hušek vyčkal, kým sme všetci odišli, potom sa pobral za nami.

V kasárňach k nám na nádvorí prehovoril poručík niekoľko viet o peknej akcii, ktorou sme dokázali svoju vieru a oddanosť nesmrteľnému odkazu hrdinov SNP a odišiel domov. Hrozne som túžil po sprche, ale netiekla voda. Izba vraj kedysi slúžila ako stajňa pre anglické plnokrvné kone. Dvadsaťtri postelí a jedny kachle. Bol som nováčik, nesmel som si ľahnúť, toľko som sa už naučil. Postával som teda v trenkách pri kachliach. Zdálo sa mi, že miestnosť dýcha teplom a pokojom. Tešil som sa atmosfére únavy a chcelo sa mi niekomu povedať, ako je to takto v kolektíve pekné. Niekto kopol do dverí. Vošiel Hušek. Ako som vedel, aj on narukoval len pred troma mesiacmi. Kopať do dverí by teda nemal. Jemu to však nestačilo, vyplazil ešte jazyk a trúbil. Trúbil, dokiaľ vydržal s dychom, potom sa hodil na najbližšiu posteľ. Bol spitý ako čík. Všetci sme sa pozerali naňho. Prvý sa ozval veliteľ izby, desiatnik Merta, ktorý mi bol hrozne nesympatický.

„Vypadni!“ zareval.

Hušek znovu zatrúbil a ja som začal dostávať strach. Merta k nemu priskočil, videl som to ako v spomalenom filme, chytil ho za vlasy, aby to mal pohodlnejšie. Tupý zvuk, keď dopadnú hánky zovretej paste na nos, sám osebe nie je taký strašný, ale hoci som zavrel oči, nepomohlo mi to. Predstavivosť urobí to isté ako pohľad na skutočnosť, takže som sa už pri tom zvuku mimovoľne zatriasol. Všetko stíchlo a Merta si šúchal ruku. Hušek akoby nič. Ani sa nepohol. A potom, ako keby na to čakal ako na spásu, otvoril ústa. Vyvalil sa mu z nich prúd akejsi riedkej kaše plnej drobných hrudiek a všetko to bolo sfarbené do ružova. Vystrekoval to zo seba a v prestávkach, ktoré mu dovoľoval žalúdok, vykrikoval: „Nechte mě, to je moje věc!“ Posteľ nešťastného vojaka Karáska, ktorý bol asi na záchode, sa zalievala páchnúcou tekutinou a zdalo sa, že Hušek nikdy neskončí. Ku kŕčom sa pridal neudržateľný vzlykot. A potom, ako keby uťal, odrazu prestal. Vyjavene som hľadel na neho. Postavil sa, našiel rovnováhu a pomaly sa otáčal okolo svojej osi. Pritom sa pozeral na nás a oči mal triezve. Ako keby odhadoval, kto na neho skôr skočí. Potom sa náhle pustil postele a vrhol sa ku svojej skrinke. Trasúcimi rukami ju otvoril a niečo z nej vytiahol. Čo to bolo, to nikto nevidel, pretože sa k nám obrácal chrbtom. Urobil pohyb, ako keby do seba prevrátil pohárik a ostal v podrepe. Po niekoľkých dlhých sekundách, kým nám to došlo, sme sa vrhli k nemu. Vtom sa však obrátil a v ruke držal nôž. Zastali sme tri kroky pred ním a bez slova sme sa pozerali na jeho tvár. Celá sa krivila úsilím prehltnúť zvyšok tablietek. Motali sme sa okolo neho nekonečné minúty. Bezradní a neschopní čokoľvek urobiť. Padali návrhy, ako mu vziať nôž. Dohadovali sme sa, čo to asi zjedol a nakoniec sme si posadali a čakali. V izbe bolo ticho. Z chodby sem zaznievali hlasy a smiech. My sme čušali, zvedaví, ako sa to skončí. Konečne sme videli, ako Huškova tvár popolavie. Roztriasli sa mu pery, zaknísal sa a kým sme stačili priskočiť, zviezol sa na zem. Nôž držal pevne v ruke. Nastal zmätok, niekto sa pokúšal vytrhnúť mu nôž, druhý mu nadvihoval viečka a ďalší kričal, že musíme zavolať lekára. Napokon ho chytili štyria za nohy a za ruky a vyniesli ho z miestnosti. Ústa mal otvorené a hlava sa bezvládne kývala v rytme krokov.

Zarazene som hľadel na Karáskovu posteľ. Naskočila mi husia koža. Na izbe nás ostalo iba niekoľko. Väčšina utekala na ošetrovňu.

„Já říkal, že je to blázen.“

„Ak to prežije, tak dostane prokurátora, takže sa ho aj tak zbavíme.“

„Radši ať chcípne, blbec,“ povedal Karásek.

Pomaly všetko utichalo. Karásek vyhodil svoju posteľnú bielizeň na chodbu a zobral si Huškovu. Chlapi, čo sa vrátili z ošetrovne, vraveli, že Huška odviezli do nemocnice. Niekto priložil do kachieľ, takže sa rozhučali, mädlil si ruky a vravel, ako je to fajn. Z chodby sa ozval hvizd. Vybral som metlu spod skrine a odišiel na rajóny. Zametal som chodbu, nedopalky cigariet som zhŕňal na kôpku, ktorú si neskoršie zoberie vojak Striško do fajky. Odrazu som zadúfal, že to všetko nie je pravda. Že sa mi to len zdá. Že za chvíľu sa prebudím a zistím, že sedím doma na posteli a bosé nohy mám spustené na zem. Chcel som, aby bol Hušek športovcom a mojím kamarátom. Zrejme som ešte nestihol nič pochopiť.

Chlad

Nejakých osem kilometrov na sever od letiska, na konci nepoužívanej cesty, ktorá vedie pomedzi zvlnené polia, sú sklady pohonných hmôt. Štyri veľké cisterny, plné leteckého benzínu, sú len tak položené do trávy. Vyzerá to tak, ako keby ich tam rozhodil akýsi lenivý obor, ktorému sa ťažilo ich aspoň trocha urovnať a nechal ich tak, ako mu vypadli z rúk. Celkom lenivý však zasa nebol, lebo ich nezabudol obohnať vysokým plotom s betónovými stĺpmi. A doprostred záhrady položil ešte dve červené hasiace bomby. Ale potom už naozaj odišiel a na všetko sa vykašlal. V záhrade trčí z každého kúska zeme lanská tráva. Preráža vrstvou ľadu, ktorý sa drží už týždeň. Zaklial ju do seba po odmäku, keď celé dva dni pražilo slnce a sneh sa pred očami menil na mláky vody. Z vnútornej strany plotu vedie po celom obvode vyšliapaný chodník. Inokedy je pohodlný, ale teraz je z troch štvrtín zatavený do ľadového skla. Na západnej strane sa plot dotýka riedkeho lesa. Vďaka bohu, že je to na západe. Vychádzajúce slnce sa nemusí ráno pasovať s korunami briez. Ale teraz je to vlastne jedno, lebo je noc a brezy hviezdam neprekážajú. Ľahostajne posielajú svoje mrazivé svetlo na štyri veľké nádrže a jedného vojaka, ktorý okolo nich obchádza.

Vojak má na sebe ťažký kožuch až po päty, kožušinou obrátený dovnútra. Pod ním sú maskáče, potom košeľa, dve tričká, dvoje spodiek a dvoje hrubých ponožiek. Anonymná figúrka si zakrútila až po oči tvár do vlnenej šály a na hlavu si nasadila baranicu z umelej kožušiny. Nie je to veľmi pohodlné. Stačí trochu pohnúť hlavou a vietor v okamihu vtrhne do každej škáry a vycicia drahocenné teplo. Takže vojakovi je vlastne stále zima. Dokonca veľká zima, lebo si o nej bez prestania čosi šomre. Napokon, bolo dvadsať stupňov pod nulou, keď ho tu vysadili z gazíku a nechali ho pozerať sa za dvoma červenými svetlami, ktoré sa rýchlo zmenšovali. Obrátil sa k nim chrbtom až vtedy, keď celkom zmizli za vlnami polí.

Teraz si hundre: „Zima, zima, zima,“ a šála zadržiava jeho slová, vracia mu ich v podobe pary, ktorá sa mu okamzite usadzuje na brade a zamŕza. A zem okolo neho mlčí, ani jej nenapadne odpovedať. Na to si už zvykol. Chodí sem už celý rok, každý druhý deň. Videl, ako táto zem puká suchom, poznal ju premáčanú a mlčky znášajúcu prívaly bublajúcej vody, vedel, ako vyzerá v noci, ako vďačne prijíma východ slnca, vedel, že v lete je vysoká tráva lepšia ako koberec a že si do nej nesmie ľahnúť na východnej strane záhrady, lebo tam sa pod ňou skrývajú malé agresívne mraveniská, a mal v čerstvej pamäti, ako pred jeho očami vytrhol vietor brezu, ktorá stála iba niekoľko metrov od hája. Teraz ju konzervuje ľad, ale na jar začne hniť a opadá z nej biela kôra. Jediné, čo bolo každý deň rovnaké, čo sa tu nikdy nemenilo, čo ostávalo vždy iba tupé a čomu bolo celkom jedno, že pod sebou dlávi zem, ktorá inak mohla žiť, boli tieto tmavozelené cisterny z ponitovaného plechu a dve veľké červené hasiace bomby, ktoré ležali medzi nimi.

Je mu zima. Bolia ho prsty na nohách, lebo sa z večného kolobehu mrznutia a ohrievania zmenili na desať samostatných zlomyseľných tvorov, ktoré ako by žili len pre svoju bolesť. Práve sa pri obchôdzke znovu dostal do závetria brezového hája – a len čo tam vošiel, už má strach, že sotva z neho vyjde, lapí ho zasa ten strašný vietor. Odhodlane mu napokon vykročí v ústrety, ale vietor ako by vedel, že teraz je vhodná chvíľa, udrie doňho dvojnásobnou silou. Odrazu je vojak len úbohým obaleným živým telíčkom na stvrdnutom stole zeme a jeho odhodlanie si vietor odnáša so sebou.

„Čo som sprostý?“ pýta sa vojak. Naozaj. Zdá sa mu, že si položil správnu otázku. Nikdy tu s ním nikto nebol a ani nikdy nikto na kontrolu nepríde. Komu sa teda ospravedlniť za porušenie disciplíny? Predpisy tu strácajú svoj zmysel. Vojak sa obráti a vráti sa k tým niekoľkým stromom, ktoré nápory vetra pred ním hrdinsky zadržiavajú. Stojí tam, dupká, občas urobí drep a hreje ho pocit, že s niekým vybabral. Zanedlho však príde na to, že ani najkrajšie pocity nemôžu nadlho udržať takú absurdnú ilúziu, ako je ilúzia tepla. Všetko sa opäť vracia a zima ho striasa tak silno, že mu samopal poskakuje na chrbte.

Ktovie, ako dlho tam takto stojí a trasie sa, vtom ho na severe upúta červené svetlo. Bliká vysoko vo vzduchu a ako na neho žmurká a blíži sa k nemu, klesá nižšie a nižšie. Potom sa na nose lietadla rozsvieti reflektor a jasný pruh prerazí nočnou oblohou a dotkne sa zeme, kdesi tam pri letisku. A odrazu sa to všetko prirúti na neho. Ohluší ho rev motorov, červené svetlo ožiari zospodu obrovské krídla, ktoré sa mihnú tesne pred ním, nad hlavou sa mu šinie nekonečne dlhý trup a než sa vojak stačí otočiť, ten šialený pozliepaný chrobák stratí už o neho záujem a letí ďalej. O chvíľu pristáva a o niekoľko minút už z letiska doznievajú posledné zvuky rolovania. Potom nastane opäť ticho. Treba čakať ďalšiu polhodinu, kým sa niečo stane.

Už sa zdá, že zem umrie nudou, keď vojak náhle ztuhne a napäto hľadí proti modročiernej oblohe. Od stromov sa odlepí veľký tieň a letí pomaly a ticho v ústrety vojakovi. Má dve nehybné krídla a malé svietiace body, ktoré sa na neho upierajú. Vojak pootočí hlavu, lebo v tme lepšie vidieť kútikom oka, ale už sa to rýchlo blíži a zdá sa, že to mieri priamo na jeho hlavu. Tentoraz to neprežije. Mimovoľne sa prikrčí a na chvíľu ho zaplaví slabosť v kolenách. Bol by odprisahal, že pocítil závan vzduchu a v ušiach mu ešte zneje príšerné svišťanie. Vtedy sa za ním ozve vydesené húkanie.

„Sova,“ vydýchne uľahčene a usiluje sa zrakom zachytiť miznúceho vtáka, ktorý už splývá so zemou. Letiaci tieň ešte raz preletí nad bledým fľakom starého snehu, ale to je všetko. Vojak znovu ostane sám. Všetko živé zmizlo a ostali opäť len stromy. Ohýbajú svoje holé koruny, všetky jedným smerom. V lete ho tu plašievali hraboše a potkany. Ale teraz zem naozaj umrie. Jediné, čo jej ostane, budú stromy. Oplešivie. Zarastá už len riedkou trávou, ktorá trčí z lesklého ľadu. Ale aj tá tráva je už mŕtva.

Nebyť toho vojaka, možno by naozaj nebolo života. Obrovské cisterny, plné leteckého benzínu, by stratili zmysel, pretože by ich nemal kto strážiť a stáli by tu tak dlho, kým by v nich hrdza neprežrala dieru a zem by nevypila ich obsah. Vesmíru, zemi a dokonca aj armáde je celkom jedno, či tu niekto existuje alebo nie, ale nebyť toho vojaka, nikto by nevidel pristávať lietadlo, nikto by nevidel vzlietnuť sovu, nikto by tak nemrzol a nikto by nevidel, ako teraz vychádza mesiac. Práve sa totiž objavil na oblohe. Vystúpil odrazu a je celý guľatý. Má okolo seba svätožiaru, ktorá pohltila množstvo hviezd a vyvolala vojakov tieň. A v tej chvíli by tiež nikto nepomyslel na to, že obchádzať štyri válcovité nádrže, obalené ľadom, a brániť ich proti lietadlám a sovám je vlastne hlúposť. A to je napokon dôležité. Vojak sa pobúcha samopalom cez hrubý kožuch a potom ho schytí do rúk. Niet však na čo strieľať.

Keď príde čas, aby odišiel z tohto miesta, obráti sa k ceste a vytrvalo hľadí tam, kde sa stráca za zvlnenými poliami. Vydrží stáť bez pohybu celých desať minút. A dočká sa. Najprv sa pomedzi tmu vystrú dva nepokojné svetelné pásy a hneď nato uvidí reflektory starého gazíka. Kým nastúpi, počká, až z neho zoskočí vojak, ktorý ho má vystriedať. Poklepú si po pleci a keby sa v tej chvíli šofér gazíku obzrel, uvidel by, že sa jeden na druhého ponášajú ako vajce vajcu.

Teplo

Syčanie televízora rušilo inak hrobové ticho v politicko-výchovnej izbe (PVI). Bola sobota odpoludnia, koniec februára. Vysielali slávnostný prejav prezidenta republiky. Okrem syčania nebolo sice nič počuť, lebo práve predvčerom z prijímača unikli posledné zvyšky zrozumiteľnosti, zato však obraz fungoval bezchybne. Dokonca biele bodky na prezidentovej viazanke dali sa bezpečne rozoznať. Osemdesiat vojakov pozorne sledovalo tieto bodky. Vojakov zasa sledoval zástupca veliteľa roty pre ideovo-politickú výchovu. Vyzdobili PVI už pred týždňom. Okrúhle výročie si to vyžadovalo. Prejav sa mal skončiť o pol tretej, potom mohli ísť niektorí vojáci na vychádzku.

Vojak sa pripravil už pred prejavom. Už teraz mal na sebe čistú košeľu a nohavice. Prejav sa skončil až o tretej. Potom dostal do ruky vychádzkovú knižku. Kráčal po chodníku, na ktorom ešte ležal včerajší sneh, ktorý doteraz nikto neočistil. Nastúpil do poloprázdnej električky, ale neodvážil sa sadnúť si. Nahrbil sa, aby videl ľudí na ulici. Prechádzali sa po dvojiciach a boli oblečení do najrôznejších kabátov. Na hlavách nosili čapice všemožných tvarov a niektorí dokonca čapicu nemali. Hľadel na tie farby, ktoré sa miešali a splývali v neurčitú, ale príjemnú zmes belasej, červenej, hnedej a bielej. Každý držal v ruke nejakú tašku a ak sa náhodou stalo, že neniesol nič, vopchal si ruku jednoducho do vrecka.

Vošiel do sesternicinho bytu, bola s manželom na horách a nechala mu kľúč. „Aspoň nám zaleješ kvety,“ povedala, keď mu ho dávala. Byt bol štvorizbový a v každej miestnosti bol koberec inej farby. Na stenách viseli obrazy a pomaľované taniere a v každom rohu bola nejaká rastlina. Pustil vodu do vane a vrátil sa do predsiene. Tam zo seba zhodil zelený kabát, sako, nohavice, košeľu, ponožky a všetko. Nemusel strkať prst pod kohútik. Videl, že z vane stúpa horúca para. Posadil sa a nechal do seba vnikať teplo. Už hrozne dávno mu nebolo tak teplo. Po hodine vyšiel z vane a s ťažkou kvetovanou osuškou, obviazanou cudne okolo bedier, znovu prechádzal všetkými izbami. Prstami na nohách sa pritom prehrabával vo vysokom poraste striže. Do oblokov na južnej strane práve naposledy zasvietilo slnko. Jeho lúče dopadli na obraz s nočnou krajinou. Svetlo sa plazilo po plátne, ako keby si myslelo, že sa mu tak podarí zahnať olejovú tmu. Vojak stál a pozeral na paradox. Potom prešiel do kuchyne. Niekto ju vymaľoval na červeno-bielo a na zem položil vyhriatu modrú gumu. Otvoril dvierka nad sporákom a uvidel poukladaný rad pohárov a hrnčekov. Všetky dnom nahor – boli v nich duše – a na niektorých boli farebné zaklínadlá. Prechádzal nad nimi nerozhodne rukou, až sa napokon dotkol žlto-modro-červeného hrnčeka. Smial sa na ňom Mickey Mouse. Na ružovej vymáčanej dlani sa mu objavili kocky cukru. Dve z nich hodil do hrnčeka a počkal, kým dozneje ich zazvonenie. Tretiu si vopchal do úst. Voňavý čaj odniesol do izby, v ktorej visel obraz s nočnou krajinou.

Slnce zapadalo za sídlisko. Pritisol nohy na horúce rebrá radiátora a pozeral von. Na druhej strane sa začali objavovať žlté obdížniky a čoraz rýchlejšie zažínali ďalšie. Rozvetvené konštrukcie, ktoré ešte pred hodinou vyzerali pod telami detí ako živé, teraz osameli. Trčali z udupaného snehu. Vonku sa už celkom zotmelo. Obzrel sa za seba. Rozoznal hlboké kreslo, ktoré, ako si pamätal, bolo zahalené do ovčej kože. Malo aj opierku na hlavu.

Sadol si doň a chodidlá zaboril do vysokého koberca. Steny sa k nemu začali približovať a pomaly sa mu tisli na viečka. Skôr, ako zaspal, si spomenul, že v kuchyni visia na stene hodiny a on by sa mal íst pozrieť, či nie je neskoro.

Keď sa prebudil, bolo všetko tak, ako predtým. Len žltých obdížnikov naproti pribudlo a do izby vstupovalo bledé umelé svetlo z ulice. Vrhalo rozmazané tiene po stenách a odrážalo sa od zasklenej knižnice. V kuchyni si na hodinách prečítal, že už je čas odísť. Odniesol z izby čaj, ktorý nevypil, a tiež pohodenú osušku. Umyl Mickeyho Mousea, ktorý sa ešte vždy smial a odišiel do predizby. Tam si obliekol široké zelené trenírky, zelenú košeľu, nohavice, viazanku, blúzu, ponožky, kabát a všetko si to rutinovane pozapínal. Potom našiel kus papiera a pero a napísal:

„Ďakujem. Nikdy v živote na nijakom mieste mi nebolo lepšie. Keby ste vedeli, aké máte úžasné koberce a teplo v byte! A najkrajší obraz, aký som kedy videl. Ahoj,“ a podpis.

Kasárne na neho čakali v studenej žiari reflektorov a chodníky pred bránou boli už čisté a bez stopy po snehu na hladkom asfalte. Oproti nemu prichádzal vojak Snopko. Knísal sa na krátkych nohách a rozvážnými mávnutiami ruky rozhadzoval po ceste čosi, čo vyberal z plnej zástery na bruchu. Snopko pochádzal z akejsi zapadnutej dediny na strednom Slovensku.

„Čo to robíš?“ spýtal sa ho.

„Čo by som robil. Osievam.“

„Ale veď to nie sú semená. To je soľ.“

„To nevadí. Veď aj asfalt je suchý. Nepotrebuje ju. Ale je to rozkaz.“

Cestou do izby nakukol do PVI. Takmer nič sa nezmenilo. Vojaci sedeli na svojich miestach, iba čo si medzitým obliekli tepláky. A televízor už nesyčal. Iba potichu vydával strieborný obraz prezidenta v bodkovanej viazanke. V televíznych novinách opakovali jeho odpoludňajši prejav.

Po večierke, keď už odumreli všetky pokusy vojakov o rozhovory, hľadel ešte chvíľu do tmy. Tridsať postelí okolo neho dýchalo už spánkom, keď mu odrazu napadlo, že zabudol poliať kvety. Vrátil sa. Znovu odomykal tapetované dvere a vstupoval do vyhriateho bytu. Pustil vodu, vyzliekol sa, okúpal, uvaril čaj, pozeral z obloka, potom polial kvety, sadol si do kresla z ovčej kože a zaspal.

Závisť

„Ach, bože můj, to byly časy! Kurva, kamaráde, to snad ani nebyla pravda,“ vzdychol si Albert.

Pomaly, kanadu za kanadou, sme sa posúvali pozdĺž vyrovnaného radu lietadiel. Svetlomet na stožiari, stojacom uprostred rovnostranného trojuholníka, ktorý sme obchádzali, sa márne snažil preraziť svojimi lúčmi až k nám. Beznádejne za nami točil svoje okrúhle oko a kúpal sa, tak ako my dvaja s Albertom, tak ako lietadlá, ktoré sme strážili a vôbec celé letisko, v sadnutom mlieku premrznutej rannej hmly. Štíhle zobáky lietadiel sa obracali k nám. Mali na sebe náhubky z nepremokavých plášťov, ktoré sa ustavične párali. Zdalo sa mi, že sa nám svojimi roztvorenými švíkmi vysmievajú. Mali sme na sebe ťažké kožuchy. Albert v ňom vyzeral ako medveď. Nemohol som sa zbaviť pocitu, že je medveď, najma keď sa neohrabane dobýval do nádrží pod krídlami a labami v teplákových rukaviciach sa snažil otvoriť zaplombované uzávery. Pchal svoju malú hlavu v baranici do tajomných záhybov odchlopeného plášťa v predstave, že nájde niečo pod zub. Albert bol môj ročník. Mal veľké telo a malú hlavu. To medvedie telo sa trocha neforemne rozširovalo od ramien k mohutnému drieku a celé bolo obrastené silnou vrstvou tuku. Tvár ako by k nemu nepatrila. Bola guľatá, malá, svietili v nej drobné belasé oči a všetko okolo nich bolo malé. Noštek, malicherný otvor úst a takmer zanedbateľné labyrinty uší. A ku všetkému detsky hladká pleť.

„Víš, na co se nejvíc těším?“ opýtal sa ma a prestal sa na chvíľu vŕtať v záhadnej diere análneho otvoru turbíny. „Až budu odcházet z vojny.“

Za 598 dní, kamoško, pomyslel som si.

„To nás pojede nejmíň takových deset najednou. Kamaráde, tos neviděl, jak já se naperu. Myslíš, že půjdu rovnou domů? Hovno…“ Vzpriamil sa a v duchu počítal. „Týden mi to bude trvat, než prolezu všechny hospody… možná pak, pak se ukážu doma!“

„Tebe je hej,“ povedal som úprimne. „Veď tebe na tej vojne vlastne nič nechýba. Piť sa tu predsa nezakazuje. Ty vlastne,“ pokračoval som, „ty vlastne ani nezistíš, že si sa vrátil z vojny. Ak ti to kamaráti náhodou nepovedia.“

„Ty vole,“ rozčúlil sa Albert a pribehol ku mne. „Ty si myslíš, bůhvíjak mi tady není!“ Mávol rukou. „Ale co ty víš. Co já v civilu všechno dělal… Svoboda, to je knezaplacení…“ Zavrtel sa a poškrabal sa samopalom na chrbte. Musel pažbou poriadne búšiť do lopatky, aby to cez obrovský kožuch pocítil.

„To my vždycky po fajrontu, kamaráde, hezky v pět, sedli do hospody…“ zasa chvíľu počítal, „… no, abych ti nelhal… ještě ráno v devět, když jsme šli makat, namouduši, v těch devět jsem byl ještě tak zřízenej, že jsem sotva chodil!“

Uznanlivo som pokýval hlavou a na chvíľu sme sa odmlčali. Vedľa na civilnom letisku štartovala osemnástka. Naplnil ma vysoký tón rezonujúcich motorov. „Slyšíš?“ Albert vztýčil prst a zastal. Neznesiteľný zvuk prešiel zrazu do hlbokého príjemného dunenia.

„Teď! Vidíš? Teď! Je ve vzduchu,“ kričal Albert, chytil ma za plece a obracal smerom k vzďaľujúcemu sa revu motora. Nevidel som nič, ale napriek tomu som poslušne otáčal hlavu za tušeným objektom. Potom sme sa pohli ďalej a všetko sa znovu ponorilo do ticha.

„Jo, a to neříkám, co přes sobotu a přes neděli!“ Zodvihol presviedčajúco ruku, „každej tejden na zábavě, hochu. Nelžu. To bylo něco… To bylo něco! To jsme prijeli ve tři v sobotu odpoledne a v šest ráno v neděli jsme se vraceli do města. Jezdili jsme po takovejch těch vesnicích kolem, víš… Všude něco bylo. Sedli jsme treba k baru, popíjeli, to víš… všichni zedníci, taková parta. Čtyři jsme byli… Jednou, kamaráde, jak tam tak sedíme, pokuřujeme, kecáme – posadili se vedle nás nějací dva borci.“ Významne sa odmlčal, ale ja som sa nezúčastnene pozeral do zeme a kopal som pred sebou kus zledovatelého snehu.

„Jeden z nich,“ pokračoval, „teda takovej frajer tetovanej, začal mít blbý poznámky. No a Franta, co seděl s náma, to je můj nejlepší kámoš, ten to nikdy dlouho nevydrží. Vstal a říká: ‚Podívej, jestli máš nějaký blbý pindy, tak pojď ven. Tam si to vyříkáme.‘ Ty, nelžu, sotva to Franta dořek, už měl v hlavě ránu. Predstav si, ten frajer stál za vteřinu s rukama v kapsách, jako že on nic. Co ti budu vykládat… to ti mě tak nasralo, že jsem vyskočil a hlavou takhle…“ Albert sa zaklonil a potom prudko švihol hlavou a celým telom dopredu – „vidíš, temenem jsem mu vrazil do nosu. Kamaráde, to jen chruplo… on se chytnul za ten svůj pokrčenej zhášák, a já mu v tom momentě kopnul kolenem semhle, do kulí. No to víš, von se zákonitě sehnul, tak jsem ho ještě nakop do hlavy… Jo, tos’ měl vidět. Pak to začalo. Celá hospoda, von to byl vlastně kulturní dům, pokud si vzpomínám… to ti bylo v momentě vzhůru nohama. Stoly, židle… cha, po těch nebylo za chvíli ani památky.“ Zahľadel sa neprítomne do hmly a v rukách kŕčovito zvieral hlaveň samopalu.

„Jo, tehdá jsem nakoupil pěkných pár pres držku, ale řeknu ti, to byla opravdová nádhera… Toho frajera později odvezli. Prej měl zlámanej nos a to, že měl tři zuby venku, to jsem viděl na vlastní voči. My z toho vyšli docela dobře. Museli jsme sice utýct, protože ti burani to začali trošku přehánět, ale aspoň jsme byli venku dřív, než stačili přijet s antonem.“

„Ty, počúvaj, Albert,“ prerušil som ho a roztržito som kopal do obrúsenej hrudy snehu, ktorá sa radostne kĺzala po primrznutej pristávacej ploche.

„Nechápem jedno… Nikdy si nemal problémy…“ zaváhal som, „dajme tomu s rodičmi, fízlami… alebo jednoducho v práci?“

„Ale co,“ zasmial sa potešene. „Jo, stalo se vobčas, že mě fízlové zašili. Ale to jen tak formálně… abys to chápal. Voni si časem přivykli na to, že mě stejně nepředělaj…“ znovu sa zasmial, „a rodičové – ti přece můžou tak hovno. Představ si, hochu, že fotr mě kdysi třikrát po sobě poslal do alkoholky. Je faktum, že jsem byl tehdá dosti zfetovanej, ale přece jen… do alkoholky! Dovedeš si představit svýho tátu, že by na tebe zavolal fízly, ať si tě odvedou na záchytku?“ pokrútil hlavou. „No však teď už je klidnej…“ povedal rozvážně. „Jednou jsem toho už měl tak akorát, tak jsem mu jednu fláknul… a od tý doby mám od něj pokoj.“ Zamyslene si prezeral svoje veľké ruky a cez hrubú teplákovinu rukavic som videl, že sa mu zovreli v päste. Tvár mu ožila ďalšou spomienkou.

„Nejlepší to bylo, když jsme zapíjeli blížící se ztrátu svobody. To bylo ještě nějak v létě. Jednou jsme šli s Frantou úplně klidně ulicí. Byli jsme sice máznutí, to je fakt, ale bylo už tak nějak nad ránem a spíš jsme se už jen tak motali, abychom nějak přežili, než začnou vozit před mlíkárny rohlíky. Takže úplně v poklidu, čestný slovo. No a za náma ti jdou nějací somráci… asi taky vožralí. Člověče,“ Albert dramaticky zvýšil hlas, „najednou jen ucítím na krku takový studený lepkavý volizlý ruce a jenom škrtit a škrtit! Tak jsem jen takhle seknul hlavou,“ Albert urobil rýchly predklon, „a chlápek ležel přede mnou na dlažbě. To víš, já byl z toho najednou jaksi nasranej, tak jsem ho ještě čtyřikrát za sebou kopnul do tlamy a jak jsem byl zuřivej, tak jsem ho chytnul za vlasy a mlátil mu hlavou o vobrubník… To praštělo…“ povedal významne. „To se vůbec divím, že z toho vyváz jen s otřesem mozku a se zlomenou čelistí… To bylo taky poprvé, co jsem musel platit. Stálo mě to pět kil, ale mohlo to být mnohem horší, nebýt jednoho kámoše, který mi to u fízlů vyřídil. Víš, tohle jsou dost nepříjemné věci.“

V diaľke sa objavili dva malé svetlé body, ktoré sa pravidelne zväščovali a po chvíli už bolo počuť aj zvuk motoru starého gazíka. Zastali sme a ja som nerozhodne pokukoval po Albertovi.

„Čo to môže byt? Teraz v noci,“ spýtal som sa.

„To bude kontrola. Jedou na dvojku, tam bývají samé průsery,“ odvetil sebavedome. „Škoda, kdyby to tak byl nějakej záškodník…“ vzdychol. „Člověče, já bych ho rozstřílel na cucky. Hlavy bych jim všem rozstřílel na kaši,“ rozčúlil sa odrazu a mával nad hlavou samopalom. „Hlava je v boji nejdůležitější,“ obrátil sa ku mne, „hlavou můžeš vyrazit zuby najednou všechny a ani to neucítíš. Kdybys to měl dělat rukou, to bys ji měl za chvíli oteklou…“ Zasmial sa. „To bys viděl to rodeo.“ Zamyslene hľadel na auto, ktoré sa vynorilo z hmly a prešlo nevšímavo okolo nás.

Pokračovali sme v chôdzi. Uplynuli už dve tretiny našej stojky, čakala nás ešte hodina. Cítil som, že sa pomaly do mňa vkráda chlad.

„A to jsem ještě při tom všem stačil mít holku, kamaráde. Co ty na to, he?“ povedal a skúmavo na mňa hľadel.

„No, prečo nie,“ odvetil som opatrne a vyhol som sa jeho pohľadu. „A to jej,“ hľadal som starostlivo vhodné slová, „to jej, hm, nevadilo, že si sem tam vypiješ?“

Nepozeral na mňa, hľadel upreto niekam pred seba. „Ale to víš, že vadilo. Vždyť ta moje první mě taky nechala. Ale já si hned našel jinou, nemysli si.“ Chvíľu mlčal a keď znovu prehovoril, do jeho drsného hlasu sa zamiešal něžný tón. „Rozvedená, s malým děckem a vlastním bytem, co chceš víc? Marie. Někdy si zašla se mnou do hospody a bylo všechno oukej.“ Prebral moju hrudku snehu, ktorú som už prekopal po obvode celého trojuholníka a rozpačito sa s ňou pohrával. „Namouduši, nebylo mi všecko fuk, když jsem se s ní loučil, věř mi,“ povedal.

Hmla začala pomaly stúpať. V diaľke sa už rýsovali tvrdé línie hangárov a do reflektora nad nami sa nedalo pozrieť bez prižmúrenia očí. Poznal som toto letisko naspamäť – a predsa ma prekvapilo, keď som odrazu zistil, že sme sa celú dobu pohybovali v malom zakliatom trojuholníku okolo týchto štíhlých lietadiel, hoci všade je toľko priestoru a odrazu mi všetko pripadalo iné, ako dosiaľ.

Závidel som Albertovi. Závidel som mu jeho spokojnosť a radosť z vecí, ktoré som ja vlastne nepoznal. Vyzeral tak šťastne v tom hnedom kožuchu so samopalom na hrudi. Závidel som mu jeho oči, v ktorých sa škriepila belasá nevinnosť s krvou podliatym bielkom, ale ktoré žiarili nádhernou istotou a pokojom, istotou o sebe samom a radosťou zo života, ktorý žil a na ktorý sa tak tešil. Závidel som mu jeho odvahu do života a vedomie nezraniteľnosti v sebe samom, ktoré sa skrývalo v tej jeho malej dokonalej hlave.

Zastal som a čakal na neho. Už zasa spáril svoje obrovité telo s jedným z lietadiel a neúnavne sa hrabal v tajomnej diere jeho ušlechtilého zadku. Albatros T-39 len trpezlivo stál a usmieval sa na mňa natrhnutým plášťom, pod ktorým skromne skrýval svoju presne vypočítanú aerodynamickú líniu. Stáli ich tak v rade desiatky a stúpajúca hmla pomaly odhaľovala ich vyzývavú j ednotnosť.

Ďakovný list

Bol posledný aprílový deň. Nad hlavami sa nám hnali ťažké tmavosivé mraky a niekedy sa stalo, že uvoľnili miesto aj slncu, ktoré potom preniklo k nám, a potěšilo moje oči. Ale nedalo mi nijaké teplo, lebo som stál v tieni, ktorý vrhala budova našej roty. Bola mi preto zima. Zamyslene som si čistil kanady o nohavice a ako som tak postával raz na jednej a raz na druhej nohe, narušil som prísnu geometrickú presnosť radu, pretože zo zadumania ma vytrhol výkrik:

„Vyrovnať!“

Zareagoval som neskoro, lebo spoza chrbta na mňa zasyčal hlas:

„Kedy sa konečne naučíš poriadne vystrieť tú svoju lenivú labu?“

Vtedy sa objavil veliteľ. Bol vysoký, mal oči bez mihalníc, riedke vlasy – tie si česal naprieč celou lebkou, ale veľmi to nepomáhalo – a širokú tvár. Raz za čas, približne každých desať sekúnd, hanblivo pomykal hranatými ramenami. Vyzeralo to skoro tak, ako keby sa chcel zbaviť svojej vojenskej uniformy. Zároveň s tým sa mu vždy akosi odmietavo a bolestne zvlnili ostro vykrojené ústa. Zakaždým sa pritom aj pootvorili a na zlomok sekundy ukázali čistobiele pravidelné zuby. Celý ten pohyb bol u neho takou charakteristickou zvláštnosťou, že by som si nášho veliteľa bez toho ani nedokázal predstaviť. Aj teraz mu trhlo ramenom, ale skôr, kým stačil vytvoriť nervóznu líniu pier, naširoko otvoril ústa a detailne artikulujúc zareval:

„Nazdar, súdruhovia!“

„Zdar, súdruh major!“ Burácajúca odpoveď prišla v okamihu. V chladnom aprílovom ráne bolo rozkošou zakričať si z plných pľúc.

Mlčky si nás prezeral. Jeho oči nemali mihalnice, preľaknuto vypadávali z jamôk a hnedé dúhovky lietali po našich tvárach. Potom zastali na jednom z nás a strnuto ho pozorovali.

V nudnej zeleni našich uniforiem totiž prebleskovala zo zadných radov modrá džínsová bunda a bledomodré rifle. Nevojenskú zostavu korunovala svetlá kštica, ktorá teraz vyzerala, ako keby nikdy nebola poznala vojenskú čiapku.

„Tak dnes, súdruhovia, nadišiel prejedného z vás deň dé. Ten, o ktorom hovorím, ukončil dnešným dňom základnú vojenskú službu a splnil tak svoju čestnú občiansku povinnosť. Stane sa právoplatným členom našej rozvinutej socialistickej vlasti, bude ďalším pokračovatelem v jej budovaní.“

Všetci sme vedeli, že Michal Sládek mal ísť do civilu už pred štyrmi týždňami, ale že pre hrubú urážku veliteľa, ktorej sa dopustil v januári tohto roku, keď mu pri príležitosti udeľovania trestu nepovolených vychádzok za opilstvo povedal, že všetci lampasáci na útvare sú kokoti, len on že je piča, musel si odsedieť dvadsaťosem ostrých. Dať vojakovi odrazu dvadsaťosem ostrých nie je v právomoci veliteľa, avšak Michal Sládek po svojich slovách ešte predpažil pravú ruku a bezchybne cvakol opätkami. „Heil Hitler som zašepkal tak potichu, aby mi to nemohli dokázať,“ vysvetľoval nám potom. Dali mu teda dvakrát po štrnásť ostrých za dvojnásobnú hrubú urážku veliteľa.

„Som presvedčený, ba čo viac, pevne verím, že bude pokračovateľom v… budovaní. Veď už je nás, súdruhovia, pätnásť miliónov, všetci by sme si mali uvedomiť, že sme jednými z tých pätnástich miliónov. Jeho mocné ruky budú budovať… stavať.“

Každých desať sekúnd sa mierne strhol a kŕč na perách vždy na okamih prerušil jeho reč. Každú desiatu sekundu som sa v predtuche otriasol a ústa sa mi naplnili slinami. Hovoril dojato, s teplým a vrelým nádychom v hlase. V detaile som videl jeho rozšírené nozdry. Vždy tak hovoril. Iného som ho ani nepoznal. Dokázal hovoriť celé hodiny a za každého počasia. Aj vtedy, keď sme na dvore už nahlas drkotali zubami, zasypávaní vločkami snehu. Chodil za nami do našich izieb, posadil sa k rozpáleným kachliam, rukou blahosklonne pokynul tým, ktorí sa postavili do pozoru, a ďalším gestom nás pozval k sebe a rozprával. Rozprával o budovaní socialistickej vlasti, o náročnej službe vojakov z povolania, dojato hovoril o škaredej kampani proti našej vlasti za hranicami na západe a v červenej žiare hučiaceho ohňa, prerážajúceho cez liatinu pece, sa pritom jeho tvár pravidelne zmršťovala v krátkom plačlivom kŕči. Žaloval sa nám, že sú medzi nami takí, ktorí ho nemajú radi a zamietavo dvíhal ruku, ak chcel niekto protestovať. Smutne kýval hlavou a tvrdil, že má ešte len tridsaťtri rokov, ale len jedno dieťa. Už sa mu totiž nechce postaviť, lebo jeho žena je k nemu surová a vraví, že je chmuľo. A keď je raz jeho žena k nemu surová, môže mu s ním robiť čo chce, jemu sa prosto nepostaví. A tak vylieval na syčiacu pec svoju pretekajúcu chorú dušu do vtedy, kým sa z chodby neozval výkrik: Nástup na večeru! Vtedy nás prepúšťal s chápavým smutným úsmevom a vravel: Choďte sa najesť, chlapci moji, choďte.

Veliteľ pokračoval:

„Nech teraz vystúpi ten, o ktorom som hovoril.“ Bezohľadne rúcajúc všetky vojenské predpisy o vystupovaní z tvaru kliesnila si džínsová postava cestu pomedzi vojakov. Jej ruka ma priateľsky odstrčila z miesta, aby si uvoľnila východ. Michal sa postavil pred nás a obrátil sa k nám tvárou.

Major rozpačito prešiel pohľadom po našich radoch, ako keby čakal ešte na niekoho ďalšieho. Nikto sa však už nepohol. Zhlboka sa teda nadýchol, počkal, až mu od pliec po kútiky úst preletí kŕč a začal:

„Súdruh vojak! Chcel by som vám zaželať mnoho úspechov vo vašom ďalšom súkromnom živote. Chcel by som, aby ste boli navždy taký, akým ste sa javili tu, medzi nami… Svedomitý, čestný, uvedomelý, pracovitý, súdružský. Áno,… ani drobné krôčiky vedľa, ktorých ste sa občas dopustili, nemôžu zatieniť vaše dobré vlastnosti a príkladnú vojenskú disciplínu…“

Michal Sládek sa neprítomne usmieval do slnca, ktoré si opäť na chvíľu našlo na sivej oblohe jednu z tých mála modrých dier. Závidel som mu, lebo stál práve na takom mieste, kam dopadali slnečné lúče a ja som sa medzitým trápil hlboko v území tieňa. Mal hlavu trochu zvrátenú dozadu a zdalo sa, že nepočúva.

„Verte mi, preto som neváhal ani na chvíľočku, keď som dostal povolenie udeliť vám odmenu. Rozhodovať sa nebolo treba. Dnes vám ju teda pred očami vašich druhov odovzdám. (Pomlčka.) Dostalo sa vám jednoho z najvyšších ocenení – a myslím, že po zásluhe – vašej činnosti vo vojenskej základnej službe, aké možno priznať vojakovi. Bude vám venovaný ďakovný list veliteľa útvaru!“

Pri posledných slovách sa slnce stratilo, a tak nebolo spočiatku jasné, čo bolo popudom k Michalovej reakcii. Hlavu smutne zvesil a tvár sa mu pretiahla. Až keď pozrel znovu smerom k nám, pochopili sme. A hneď nato sme stuhli zdesenim. Michal sa ľahostajne, celých príšerne dlhých päť sekúnd významne škrabal v rozkroku a týmto, u nás tak zaužívaným pohybom, dával zreteľne najavo, čo si myslí o pocte, ktorá mu má byť udelená. V bezprostrednej prítomnosti veliteľa pôsobilo niečo také tak absurdne a rúhavo, že som sklopil oči do zeme a v mŕtvom tichu som očakával strašnú pomstu, ktorá sa nevyhnutne musí privaliť na Michalovu nešťastnú hlavu.

Lenže nekonečne dlho sa nič nedialo a bolo počuť len šuchotanie papierov. Opatrne som zodvihol zrak. Veliteľ ako keby nič nevidel. Hrabal sa v papieroch, pritom mu zamračenou sústredenou tvárou šklbal silný tik a ruky sa mu nervózne chveli. Napadlo mi, že toto bude onen zázrak, ktorý pred chvíľou Michala zachránil. Konečne list našiel a víťazoslávne ním zamával. Potom položil ostatné papiere na múrik, vystrel sa a mohutne zvolal:

„Vojak Sládek!“

Ale Michal sa neozval. Nemohol to nepočuť. Ale iba sa kyslo zatváril a pokojne blúdil pohľadom po veciach, ktoré videl za nami. Zastavoval sa očami na každej podrobnosti a skúmavo si ju premeriaval. Jedny popukané bradlá, zapustené do zeme, nízký kamenný múrik natieraný každý mesiac na bielo, úzka asfaltová cesta, ktorá sa tiahla popri sivom vlnitom plechu, oddeľujúcom parkovisko vojenských áut od územia roty. Bolo z nich vidieť iba strechy zelených kabín a rameno žeriava.

Veliteľ ho po celý čas nemo sledoval a dokonca občas preskočil pohľadom aj tam, kam práve ukazovali Michalove oči. Plecia sa mu teraz takmer neprestajne zachvievali a nechápavý výraz tváre menil skrivené ústa na žalostnú grimasu. Zvlhli mi dlane a cítil som, že mi spod pazuchy kvapká studený pot.

„Vojak Sládek,“ opakoval major a hlas sa mu naplnil pokorou.

Michal si ho však nevšímal. Teraz sa zastavoval pohľadom na každom z nás a mierne sa pritom usmieval. V jednej chvíli som mal dokonca dojem, že na mňa žmurkol. Potom si rozopol krátku džínsovú bundičku, ruky strčil do vrecák a obrátil sa k veliteľovi.

„Jebem vám ja na váš ďakovný list,“ povedal mierne a srdečne.

Majorové rybacie oči vlastne nikdy nevychádzali z údivu a tak aj tentoraz na ňom viseli vo vyľakanom úžase.

„Vojak Sládek…“

„No…?“ Michal k nemu podišiel dva kroky, ako keby chcel slušne vyčkať. Veliteľ však asi nechcel nič povedať. Zdálo sa, že ešte vždy iba čaká, že Michal povie ako každý iný poriadny vojak „Tu!“ a s hrdo planúcimi očami si k nemu príde pre svoj diplom. Takže modrá postava nakoniec len mávla rukou.

Odrazu ma celkom mimovoľne striaslo od zimy. Tam, po úzkej asfaltovej ceste kráčali modré rifle. S jednou rukou vo vrecku pomaly išiel Michal popri vlnitom plechu a druhou brnkal po oblých hrebeňoch. Tesne predtým, kým opustil svoje miesto na výslní, ktoré som mu tak závidel, povedal ešte:

„Viete, ja nie som nijaký vojak Sládek. Ja som pán. Pán Sládek, viete?“ A potom už naozaj odišiel.

V hrobovom tichu bolo počuť, ako tenký plech drnčí pod hánkami jeho prstov. Keď prišiel k bráne, podal ruku vojakovi, ktorý tam mal službu, chvíľu s ním hovoril a potom zmizol za rohom.

Studený ranný vzduch a modré džínsy ma ešte pálili v očiach, keď som sa neochotne obrátil. Náš major rozpačito skúmal papier, ktorý mu ostal v rukách.

„Tak vidíte,“ povedal a z očí mu neschádzal údiv. „To je… tá vďačnosť. Čo som mu urobil? Veď kto mu mohol byť viac otcom, ako som mu bol ja? Čo? No povedzte.“ Odrazu sa mu inak bezduché hnedé dúhovky potiahli clonou pokory a pohľadom plným zúfalej nádeje vyhledával naše oči.

„Viete,“ pokračoval, „my, velitelia, sme si už zvykli na nevďačnosť… niektorých z vás. To patrí k náročnosti našej práce. Bolí to síce… áno, bolí. Ale prichádzajú ďalší, noví. A my nesmieme zatrpknúť ani po takom nevďaku… niektorých z vás. My predsa musíme byť tým ďalším, novým, znovu ich otcami, pomáhať im v prekonávaní zložitých podmienok, ktoré ich čakajú pri výkone náročnej služby vlasti…“

Ešte vždy držal ten papier. Vietor mu ho trhal z rúk. Vysoká, hranatá postava v dlhom vojenskom plášti stála ako pribitá pred našou nehybnou rotou. Mali sme na sebe len blúzy. Jeho hlas naberal teplý nádych a nozdry, červené od zimy, sa rozšírili.

„Veď mi rozumiete… Viem to. Skutočne… som úprimne rád, že môžem veliť takým chlapcom, ako ste vy… áno, ani drobné krôčiky vedľa nemôžu zatieniť vašu príkladnú vojenskú disciplínu…“

Geometricky presný tvar našej roty občas niekto narušil, keď ho striaslo. Cítil som, že sa od zimy celý chvejem a nebol som schopný tomu zabrániť. Pri zriedkavých prenikoch slnca na asfaltovú plochu predo mnou som si vypočítal, že jeho prvé lúče dosiahnu špičky mojich kanád až o štyridsať minút. Snažil som sa na to radšej nemyslieť. Veliteľ rozprával a rozprával. Moje vnútornosti sa už celkom podriadili rytmu, v ktorom sa mu so železnou pravidelnosťou pomykali plecia a rozvlnili pery, môj žalúdok mu podľahol a sťahoval sa v kŕčoch presne podľa taktu, ktorý udával veliteľ. Chvíľami sa mi vynoril obraz modrých riflí a vtedy som uprel pohľad na miesto, kde naposledy stáli. Cítil som však, že sa to stáva čoraz zriedkavejšie. Spomienka zamŕzala v studenej prítomnosti a po polhodine som začal pochybovať, že vôbec kedysi bola pravdou.

„… a vtedy, to som mal dvadsať rokov ako vy… (tichý vzdych), práve som končil vojenskú dvojročnú prípravku, viete… ale veď vy vlastne všetko viete… (zľahčujúci smiech), tak keď som to skončil, zoznámil som sa s manželkou… Viete, že to bolo moje prvé dievča? Veríte, že jej spočiatku vadilo, že chodí s vojakom z povolania? Ale dnes jej to už nevadí… (lišiacky smiech). Iba občas, keď prídem domov príliš neskoro, tak vtedy povie…“

Starý pes

Pred tromi hodinami som stál na chodbe našej roty a pri nohách mi ležala zbalená poľná. Osem mesiacov vojny som prežil v týchto priestoroch, ale po prvý raz za tú dobu som stál a nečinne sa prizeral, ako moji kamaráti zametajú chodbu a drhnú kachličky zaplavené mydlovou vodou. Po prvý raz sa ma to netýkalo. Od dnešného dňa som už totiž nepatril k tomuto útvaru. Vojenská mašinéria si žiadala, aby som išiel inam. A hoci som bol ešte holub a vojenský začiatočník, dnes nikto nemal právo prikázať mi vziať do ruky ryžovú kefu. Dobrý pocit. Žiaľ, asi len nakrátko. Sotva prídem do kasární, kam ma posielajú, čaká ma to, čomu som dnes ušiel. Ale taký už je osud vojaka.

No nezmieril som sa s ním. Naopak. Všetko, čo bolo vo mne, sa búrilo proti nepísanému zákonu, ktorý prikazoval mladším vojakom prechovávať úctu voči starším, spĺňať každý ich rozkaz, ba dokonca premieňať ho vo svojej mysli na posvätnú úlohu. Bola v tom istá logika. Každý z nás otrokov totiž vedel, že príde deň, keď sa on stane pánom. Tento tichý predpoklad pomáhal mnohým odovzdane a s dobrou mysľou denne drhnúť už stokrát kyselinou vybielené kachličky. Možno boli prezieravejší ako ja. Mne sa to všetko z hĺbky duše hnusilo. Hľadal som nejaké hodnotné opodstatnenie pre svoj odpor k tomuto druhu fyzickej práce. Aj som ho našiel. Bridí sa mi tento zákon, hovoril som si v duchu. Ochotne budem pracovať, ale nech pracujú všetci! To bolo ono. Myšlienka lokálneho komunizmu ma nadchla. Túžba po rovnostárstve pomáhala živiť nenávisť voči otrokárom a cítil som, ako vo mne rastie veľké nezvratné presvedčenie. Nikdy nezradím myšlienku rovnosti! Nikdy a ničím sa nezúčastním na tomto odpornom festivale krutosti, nikdy sa nestanem sluhom týchto nemorálnych zákonov, prevolával som v duchu.

Tak sa stalo, že som si pre svoj nevýslovný odpor proti upratovaniu našiel v rámci vnútorných potrieb kvalitné opodstatnenie, ktoré sa opieralo o skutočné a ušlechtilé mravné zásady.

Pozoroval som svojich kamarátov. S výrazom totálneho nezáujmu, mátožnými pohybami a s maskou akejsi navyknutej pokory na tvárach čistili, zametali, mydlili, drhli, splachovali a vytierali. Dnes ráno som sa teda tomu vyhol. O to horší však bude večer v novom útvare.

Keď som odchádzal, zvonka, z asfaltového nádvoria som sa zahľadel do otvorených okien, vibrujúcich pod krúživými pohybmi rúk mojich priateľov. Niektorí mi akoby náhodou zamávali handrou v ruke. Zamával som aj ja.

Teraz som stál za bránou nových kasární a čakal, kedy sa ma niekto ujme. Prišiel si pre mňa nejaký vojak. Bol to starý pes, to som poznal na prvý pohľad. Celou cestou mlčal a až tesne pred rotou mi položil jedinú otázku: „Za kolik to máš?“

Na to som bol pripravený.

„Štyristodeväťdesiattri.“

Rýchlo na mňa pozrel, usmial sa a povedal:

„Já taky.“

Nechcel som veriť vlastným ušiam. To nie je možné, pomyslel som si zmätene. Bol by som dal hlavu za to, že toto je starý pes. Nemal som čas uvažovať o tomto hlbokom rozpore, lebo medzitým ma vojak doviedol do izby, v ktorej som mal odteraz spávať. Celá miestnosť bola zaplnená dvojposchodovými posteľami a s úprimnym údivom som hľadel na prikrývky. Boli upravené originálnym spôsobom, ktorý som nepoznal. V duchu som premýšľal, ako ich budem ustieľať starým psom, keď neovládam technológiu tohto ustieľacieho procesu. „Čo to robíš?“ opýtal som sa prekvapene.

„Co bych dělal. Přece nebudeš spát nahoře… Na to máme holuby.“ Môj sprievodca práve strhával posteľnú bielizeň z jednej z postelí a hádzal ju hore na holé matrace. „Ten mladej, co tady spával, půjde hezky nahoru na bidlo.“

Čo to má znamenať, premýšľal som náhlivo. Správa sa ako starý pes, vyzerá ako starý pes, rozpráva o nejakom mladom, ako keby on bol na vojne už najmenej druhý rok. A pritom to má iba za toľko, ako ja. Aké záhadné zákony platia v tomto útvare? A bola tu aj ďalšia nepochopitelná vec, ktorá mi naznačovala, že tu niečo nie je v poriadku. Neodolal som.

„Počúvaj, hore na bidlách spia sami holubi, však?“

„Jak se můžeš tak hloupě ptát?“

„Ja len tak… A teda dolu spia len starí psi.“

„To je snad jasný…“ zavrčal a podozrievavo sa pritom zahľadel na mňa.

„Tak prečo majú všetky horné postele biele plachty a spodné zelené?“ zaútočil som.

„Jak… o čem to mluvíš?“

„Nechápeš? Každý starý pes musí mať predsa bielu plachtu a holub zelenú. A pozri sa, vy to máte úplne naopak!“

„Co… co mi to tady vykládáš?“ Vojak sa vzpriamil a bojovne mi pozrel do tváre. „Jak může mít holub zelený prostěradla! Ta přece odjakživa patřila jenom starejm psům!“

„To nie je pravda. Na našej rote to je presne naopak a vždy to tak bolo,“ bránil som sa.

„Tak to jste byli rota šílenců. Kdo to kdy viděl, zelený prostěradla holubům?“

Chcel som ešte niečo namietnuť, ale on netrpezlivo mávol rukou.

„Je to tak jak říkám a basta. Nedělej nám tady zmatky. Je to sotva měsíc, co přišli mladí. Kdybychom se nedomluvili ani na tom, jaký prostěradla jsou pro starý psy a jaký pro ně, to bychom si je nikdy nevychovali. Pamatuj si – ukázal na mňa prstom – ty seš starej pes, já jsem starej pes. A staří psi musí držet při sobě.“

Keď som osamel, nerozhodne som prešľapoval uprostred izby a pokúšal som sa urovnať si myšlienky. Musel som pochopiť súčasne dva fakty: jeden, že som sa odrazu stal starým psom a druhý, že aj napriek tomu budem mať zasa len zelenú plachtu. Nebolo to ľahké. Usúdil som, že teraz bude dôležitejšie upraviť si výzor podľa môjho nového stavu. Pri nástenke s jedinou, ale zato obrovskou fotografiou Lenina, viselo zrkadlo. Pristúpil som k nemu. Predbežne som na starého vojaka veľmi nevyzeral.

Opatrne som posunul čiapku trochu do tyla. Nebolo to celkom ono. Nasadil som si ju teda znovu. Teraz mi spod nej padali do čela rozstrapatené vlasy. Prehrabol som si ich prstami. Bolo to už lepšie.

Potom som posunul pracku na opasku o dve dierky. Keď som ho zapol, sedel mi takmer na bedrách.

Rozopnul som si košeľu pri krku a viazanku som posunul trochu nabok.

Vytiahol som z vrecka gumičky, obopnul som nimi kanady a zhrnul som za ne nohavice.

Ruky som vopchal do vrecák a mierne som sa rozkročil.

Spustil som plecia aj kútiky úst.

Privrel som viečka a držal som ich otvorené len natoľko, aby som sa videl.

V tomto postoji som ostal nehýbne stáť.

Zo zrkadla sa na mňa pozeral ležérny, sebaistý, pohrdavý starý pes. Stál som tak dosť dlho, keď som odrazu začul vrznutie dverí. Obrátil som sa a reflexívne som sa vystrel. Vojak s vodovo modrými očami, ktorý práve vstúpil, ma však predišiel:

„Súdruh starší vojak, dovoľte mi zaradiť sa.“

Chvíľu bolo ticho. Pozerali sme na seba. Až po chvíli som si uvedomil, že sa odo mňa niečo čaká. Mohol som si hneď uvedomiť, že tento vojak s poletujúcim pohľadom a utiahnutým opaskom bude jeden z mladých.

„Čo chceš?“ povedal som.

„Poslali ma, súdruh vojak,“ začal neisto, „mám vám ustlať posteľ.“

Pozrel som na svoju posteľ. Váľala sa na nej zelená plachta s prikrývkou a môj vak. Nebyť toho, že som pred zrkadlom dokončieval svoju premenu na starého psa, bol by som si už dávno ustlal sám. Veľa nechýbalo a urobil by som veľkú chybu. Spomenul som si na slová svojho sprievodcu.

„No tak začni,“ povedal som.

Chlapec sa akoby mimochodom pozrel na kôpku obliečok, hodených na horné matrace. Boli pravdepodobne jeho a zrejme mi on musel uvoľniť miesto na dolnej posteli. Vykročil k mojim veciam a dal sa do práce.

V jeho pohyboch som vycítil známu ľahostajnosť a pokoru, avšak nebolo v nich ani stopy po výčitke. Ale aj tak som sa cítil nepríjemne a bol som rád, keď odišiel.

Ľahol som si na svoju čisto povlečenú posteľ, nohy obuté do kanád som si oprel o železný rám a ruky som skrížil za hlavou. Kým som si stihol premyslieť svoj ďalší postup, som zaspal. Prebudili ma hlasy. Trvalo niekoľko okamihov, kým prenikli do môjho podvedomia, ale tam sa potom poplašne rozozneli. Osem mesiacov sa vo mne pestoval návyk, že sedieť, či dokonca ležať na posteli môžem až po odpískaní večierky. Takže aj teraz som po surovom zásahu reflexov bleskovo vyskočil a uštvane hľadel vókol seba. Nikoho som však nevidel. Hlasy prichádzali z chodby. Niekto pískal a kričal: Príprava na obed! To ma konečne vrátilo do skutečnosti. Uvedomil som si, ako ľahko som sa opäť mohol prezradiť. Donútil som sa znovu si ľahnúť. Roztrasené nohy som vyložil na rám. Vtedy sa kopnutím rozleteli dvere a dnu sa vovalilo niekoľko vojakov.

„Cudzinec,“ povedal jeden z nich, keď ma zbadali.

Ani som sa nepohol. Iba obočie som trochu nadvihol.

„Za koľko to máš, chlapče, že sa tu tak rozvaľuješ,“ opýtal sa ďalší.

Zívol som.

„Štyristodeväťdesiattri.“

Nastal okamih pravdy. Niekoľko sekúnd som ležal nehýbne pod ich pohľadmi. Cítil som sa ako na obetnom oltári. Bez ostychu si ma prezreli od hlavy po päty a potom sa po jednom rozišli ku svojim posteliam.

Na obede ma čakali mučivé chvíle. V jedálni sa vytvoril tvar podobný zvieraťu s dlhým chvostem. Vpredu u okienka sa mrvilo jeho telo zložené zo starých psov, bojujúcich o pozíciu. Za ním sa pokojne ťahal dlhý tenký chvost prešľapujúcich holubov s pribormi, zabalenými do utierok. Bol som starý pes a musel som sa dostať pred ten chvost. Svoj znak holubej minulosti, príbor zabalený do utierky, som, našťastie, stihol vopchať do vrecka. Nedalo sa nič robiť. Pozbieral som v sebe všetku dávno zabudnutú drzosť a vopchal sa do hmýriaceho sa hlúčku pri okienku.

Konečne som mal obed na tácni a hľadal som vhodný stôl. Nerozhodne som sa obzeral. Teraz bolo životne dôležité neporušiť zaužívané zvyky a hierarchiu. Mohol som sedieť len za stolom pre starých psov. Vyslobodil ma akýsi hlas:

„Prečo sa trepeš s tým obedom dozadu? Starí psi sedia vpredu!“

Sadol som si teda k nim. Všetci moji spolustolovníci jedli lyžičkami, ktorých hliníkové rúčky boli ohnuté do tvaru U. S tým som nerátal. Moja lyžička, ktorú som mal medzi príborom, bola panensky čistá a nedotknutá.

„Požičaj mi báger, zabudol som si ho, do riti, v druhých nohaviciach,“ povedal som chlapcovi, ktorý práve dojedol. Trochu udivene na mňa pozrel, ale bez slova mi podal svoju lyžicu. Mal som pocit, že za sebou pálim všetky mosty, keď som statočne vzal do ruky kus mäsa a bágrom som si nabral horúci zemiak.

Zvyšok dňa som potom preležal v teplákoch na posteli a hľadel som na povalu. Keď začala pomaly tmavnúť, do izby prichádzali holubi a zhrkli sa v skupinke pri dverách. Inak sa tu po celý čas ani neukázali. Bolo pre nich výhodnejšie pohybovať sa mimo dosah starých psov, ktorí tu hrali karty. Tichá poslušnosť, s akou prišli na upratovanie rajónov, vo mne vzbudila nervozitu. Cítil som, ako sa ma zmocňuje známy nepokoj. Ešte včera by som si s takou istou pokorou prišiel po prácu a odovzdane čakal na osud, ktorý mi pridelí rajón. Konečne z chodby vtrhol ostrý hvizd píšťalky a mohutný rev dozorného: „Nástup na rajóóóóny!“

Bol som na to pripravený. Ale aj tak mojím telom prebehol nutkavý impulz a mimovoľne som sa zachvel. V miestnosti sa odrazu rozsvietilo.

„Macek záchody, Jura na chodbu, Bócik vestibul, Večerek fajčiareň… Križik, teba nechávam na túto izbu… Hm, umyvárku nám urobí kto?“ Hlas prichádzal odo dverí a kútikom prižmúreného oka, ktoré sa bránilo oslepujúcemu svetlu žiariviek, som uvidel jeho majiteľa. Mal červené šnúry zavesené na blúze a opasok mu mnohovravne visel pod pupkom.

„Ááá, kohože tu máme? Nový vojačik?“

Kristepane, blížil sa ku mne. Zastal pri mojej hlave a knísal sa na krátkych nohách. Videl som zblízka pokrčené vojenské nohavice a vybúlené vrecko so zaťatou päsťou vo vnútri.

„Nono, len sa nerob, že spíš, holúbok. Umyvárka ťa prebudí, o to sa postarám.“

Tak predsa len som urobil niekde chybu. Vynorila sa mi predstava tmavej miestnosti so žltočervenými kachličkami. Plechové válovy sú plné špinavej vody, ktorá nechce odtiecť a je pokrytá povlakom z hnedej peny. Všade naokolo zapľuvané zrkadlá a po kútoch nedopalky cigariet. Seba som pritom uvidel, ponoreného do beznádeje, vo vedre studenej vody s roztrhanou handrou v ruke. Dvakrát, trikrát, päťkrát budem za dnešný večer umývať ten istý kúsok zeme a tie isté umývadlá, kým s tým bude toto hovädo, ktoré stojí nado mnou, spokojné. Možno budem mať aspoň trochu šťastia a neupchá sa mi kanál.

„Tak čo, ešte ti nenapadlo, že by si mohol vstať a pustiť sa do toho? To ťa mám skopnúť z postele, alebo čo?“

„Nechaj ho,“ ozvalo sa zozadu z izby, „ten už rajóny nerobí, nevidíš?“

Otvoril som oči. Nijaké slová mi v živote nezneli krajšie. Keby som mohol, utekal by som objať svojho spasiteľa. Musel som však hrať svoju úlohu do konca. Vojak sa medzitým rozosmial a hulákal:

„Čo myslíte, že som na hlavu padnutý? Ja som od začiatku vedel, že to nie je holub! Veď ako by ináč mohol ležať na posteli, no nie? Veď nie som na hlavu padnutý! To ja len tak, že či…“

„No tak už vypadni. Otravuješ slušných ľudí,“ prerušil som ho.

„No dobre, dobre,“ zahundral a vyšiel na chodbu, ktorú v okamihu naplnil svojim revom. To sa ma však už netýkalo.

Ostal som unavene ležať. Práve prežité napätie ma celkom vyčerpalo. Oddával som sa snom. Čakala ma veľká budúcnosť. Budúcnosť starého psa. Cez dvere ku mne doliehali známe zvuky. Vyvolávali vo mne ďalšie a ďalšie predstavy a cítil som, že by som sa im mal začať brániť. Snažil som sa zo všetkých síl, ale nešlo to. Nevydržal som to a vyšiel som na chodbu. Prekročil som ohnutý chrbát holuba, ktorý rozotieral mazľavé mýdlo po dlážke.

Keď som sa ocitol v umyvárke, zastavilo ma šero a zápach, ktorý napĺňal vzduch. Stál som vo dverách a snažil som sa preniknúť pohľadom do druhého rohu. Keď som si privykol, rozoznal som tam skrčenú postavu. Vedľa nej stálo vedro. Vpravo odo mňa bol sprchovací kút, ohraničený vyvýšeným múrikom. Nebolo v ňom ani stopy po vode, pravdepodobne tu ani nikdy netiekla. Zato bol pokrytý ohorkami cigariet. Z jedného kohútika nad plechovým válovom zasa cícerkom tiekla ustavične voda a vlnila hladinu sivej peny. Fascinovaný som hľadel na postavičku, ktorá čosi robila v kaluži vody. Kanál sa zapchal. Holub vytrvalo vrtal kusom dreva do diery pred sebou, ako keby chcel odtiaľ vyduriť potkany. A voda neodtekala. Stál som vo dverách ešte aj vtedy, keď postavička drhla zrkadlá, aj vtedy, keď ponorila ruku do zaliateho válova a vyhrabávala chuchvalce špiny a pohybom ľahostajného a večného smútku ich hádzala do vedra. Mimovoľne som si pošúchal ruky.

Boli čisté a suché.

Odrazu mi napadlo, že som si mal na niečo spomenúť. Prekvapene som zapátral v pamäti, ale nič som v nej nenachádzal. Úporne som hľadal ďalej, lebo som začínal tušiť, že je to niečo dôležité. Čím väčšmi som sa však usiloval, tým rýchlejšie mi to unikalo. Zúrivo som sa prehrabával vo všetkých závitoch svojho mozgu, ale v ten večer som túto zapadnutú myšlienku už nenašiel.

Maskáče

Studená novembrová hmla mi sedela na pľúcach. Vracal som sa hore schodmi na rotu. Tieto ranné rozcvičky vo mne iba zvyšujú túžbu po teplej posteli, uvažoval som namrzene. Okolo mňa sa hnali po chodbe desiatky vojakov v modrých teplákoch a tí šťastnejší si už aj prerážali cestu späť s uterákmi okolo krku. Zastavte sa, hovoril som si ospalo, veď to nie je zdravé. Zastavil som sa pri Peťovi, ktorý sa práve pritláčal celým telom ku svojej skrinke, aby ho nezmietla vlna bojovníkov o vodovodné kohútiky. Počkal som, kým sa prehnali, aby som ho mohol pozdraviť. Bol to predsa môj najlepší priateľ. Kamarátstvo je na vojne to najdôležitejšie.

„Ahoj,“ povedal som.

„Člověče, ani nemluv,“ odvetil otrávene a prešiel si utrápeným pohybom po lebke, porastenej krátkým svetlým strniskom.

„Čo je,“ opýtal som sa. „Už si mal byť dávno pri umývadle. Kde sa teraz umyjeme?“

„Kašlu ti na umejvání… podívej!“ Ukázal rozhorčene na svoju skrinku.

„Čo…?“

„Nevidíš?“ Udrel rukou do plechových dverí. Všimol som si, že tlmene zazvonili. Skĺzol som po nich pohľadom. Zistil som, že celkom dole je jeden roh vyvrátený. Sklonil som sa a zo spodnej priečky na mňa zazívala nepríjemná diera.

„Tam si mal maskáče.“

„Jo, měl. A teď tam, do prdele, nejsou.“ Nešťastne na mňa pozrel. „Člověče, co jsou tohle za lidi, že dovedou ukrást kamarádovi maskáče!“

„Možno to nebol tvoj kamarát,“ namietol som. To máš z toho, že ich mávaš tak predpisovo uložené, chcel som povedať. Keby si mal taký bordel ako ja, nikto by ti ich neukradol. Nevedel by, kde ich máš. Ale radšej som mlčal.

„Co uděláme?“ Pozrel spýtavo na mňa, ale ja som mal pocit, že v jeho modrých očiach visí iná otázka.

Pokrčil som plecami. „Chceš to hlásit?“

„Zbláznil ses? Odkud vezmu šest stovek? Z domu mi na to nepošlou. A taky nikomu nedokážu, že mi ty maskáče ukradli!“

Chvíľu sme mlčali. Opieral som sa o plech a pátravo si prezeral bezvýrazné tváre, ktoré prechádzali okolo mňa.

Peter si správne vyložil môj pohľad.

„Mě to strašně sere. Představ si, že to mohl být kdokoliv z těch, co tady chodí kolem. Třeba i někdo z našeho pokoje.“

Prikývol som. „Ale ja som to nebol…“

„To vím. A pak, hloupý je, že je zítra potřebuju do služby…“

„To je zlé…“

„… a tak nemáme moc času.“

Medzitým sa obraz na chodbe zmenil. Každý vojak už stál pri svojej skrinke a obliekal sa. Stali sme sa nápadnými – Peter ešte v pyžame a ja v teplákoch.

„Idem sa obliecť.“

„Počkej,“ zadržal ma Peter. „Jaks to myslel?“ Pozeral mi zarazene do tváre. „Já bych ti pomoh…“

„Ale áno… len nemusí každý vidieť, že ti zmizli maskáče…“

V očiach sa mu zablysla vďačnosť a v tej chvíli som vedel, že už nemáme inú možnosť. Do riti, to je ale smola, pomyslel som si. Prečo práve my?

Na raňajkách sme zamyslene pili vlažné mlieko a Peťo nervózne obhrýzal kôrku suchého chleba. Oči mu blúdili po dlhom rade vojakov, ktorý končil pri okienku s jedlom a zastavovali sa na každej tvári. Bezmyšlienkovite obhrýzal obschnutý krajec chleba a v ruke už mu ostával len kúsok. Neudržal som sa.

„Musíš ten chlieb tak odporne požierať?“

„Promiň.“ Previnilo na mňa pozrel. „Člověče,“ vzdychol, „když mě to tak strašně sere…“ Ukázal hlavou na nepokojne prešľapujúci rad. „Dovedeš si predstavit, že to mohl být kterýkoliv z nich? Každej můj kámoš… třeba i támhle Jenda… vidíš, co když to byl Jenda?“ Jeho oči prebodávali vysokého štíhleho vojaka, ktorý si sebavedome razil cestu k okienku pomedzi výkriky a urazené gestá. „Kdyby mu tak chtěl upadnout ten kus žvance, co si urval…“ zašepkal nenávistne Peťo. „Možno je nevinný,“ namietol som.

„Ten? Vždyť se na něj podívej… na žrouta!“ Chvíľu ho sledoval divokým pohľadom, potom pokrútil hlavou a nešťastne si prehrabol prstami nejestvujúcu hrivu. „Člověče, já ti nevím…“

Na nástupe si nás vo vlhkom pološere prehliadol veliteľ svojím chmúrnym nevyspatým pohľadom a zavolal „Na PŠM rozchod!“ Peter sa vyrútil medzi prvými popri jeho nehybnej figúre. Dnes mal svoj obsadzovací deň, takže ja som si mohol dovoliť ísť sa pohodlne prezuť do papúč. On musel utekať obsadiť miesto pre obidvoch vzadu pri okne. Ešte niekoľko ďalších šťastlivcov podobne ako ja bezcieľne vychutnávalo ukradnutý pokoj a tmavou chodbou sa tak ponevieralo zopár blúdiacich vojakov. So zošitom a príručkou PŠM v ruke som uvažoval, ako stráviť posledné, z neba zoslané, tri voľné minúty, keď ma upútali dvierka jednej skrinky. Nebolo možné si toho nevšimnúť. Absurdne, bez majiteľa, trčali vyzývavo do chodby. Cítil som, ako ma priťahujú. Preboha živého, len nezastávaj, pomyslel som si. Prešiel som popri nich a v duchu som zaregistroval starostlivo poskládané maskáče. Boli uložené priamo do pravého spodného rohu. Tretia skrinka odo dverí, číslo 119, počítal som.

„Tak jeden bezvadný tip už mám,“ povedal som, keď som sa posadil k Peťovi, ktorý sa beznádejne rýpal špendlíkom v lavici. Obrátil sa ku mne a obdivne zašepkal:

„Člověče, ty seš snad génius.“

Večer zapáchal kyselinou. Potichu som nadával, keď som sa vracal z umyvárky a v papučiach naboso som bojazlivo preskakoval kaluže žeraviny, ktoré nejaký nešťastník roztieral handrou po chodbe. Peter ma už čakal v izbe. Zavrtali sme sa pod prikrývku a hlavy sme priblížili k sebe.

„Do dvoch do rána má dozorčího Opíchal. Ten bude, jak ho znám, chrápat na umyvárce,“ oznámil mi.

„Ako sa zobudíme?“

„Neměj strach, já stejně neusnu.“

Zdalo sa mi, že letím na lyžiach dolu kopcom strašnou rýchlosťou, zem sa mi pred očami rozmazávala a nenávistný vietor sa snažil vyhodiť ma silnými bočnými údermi medzi mihajúce sa stromy. Bránil som sa mu, ale bol čoraz zúrivejší. Cítil som, že jeho nápory už dlho nevydržím. V zlomku sekundy som sa ešte videl, ako sa rútim do temnej nehybnosti lesa, v desivom detaile som zazrel drsnú kôru smrekov…

„Člověče, tebe probudit, to je utrpení,“ zachytil som odrazu Peťov šepot. „Zůstaň ještě chvíli ležet a koukej, jestli někdo není vzhůru.“

Nadvihol som hlavu a zavrtal sa pohľadom do tmy. Rozoznával som čierne siluety postelí a ešte černejšie neforemné hrby, ktoré na nich vyrastali. Ani jeden z nich sa nehýbal a z niektorých vychádzali chrapľavé výdychy. Dotkol som sa Peťovho ramena.

„Nič.“

Bosé nohy s prekvapením zaznamenali teplý a hladký povrch leštených parkiet. Stál som tesne za Peťom, keď stlačil kľučku a opatrne otvoril. Dvere kvílivo zavrzgali, mal som pocit, že zvuk vnikol do izby ako siréna a mimovoľne som ostal stáť. Ale Peter už bol vonku a kýval na mňa. Podarilo sa mi zatvoriť bez toho strašného zvuku. Chodbu osvetľovala červená poplachová žiarovka. Urobila z Peťovej tváre červeno-čiernu masku. Niekoľko minút sme nehýbne stáli a čakali. Nič sa nedialo. Rota bola ponorená do spánku. Vstúpili sme na studené kachličky. Stiahol som chodidlá. Večer to drhli kyselinou, napadlo mi. V duchu som odpočítal tretiu skrinku a zastal som. Peter podobral plech, zaprel sa nohami a pomaly ťahal. Pred očami sa mi odchlopila čierna medzera. Strčil som do nej ruku. Náhle sa mi okolo žalúdka vytvorila prázdnota. Neviem prečo, ale v hlave sa mi odrazu vynoril obraz nejakého vojaka. Nevedel som, kto je to, pretože celý deň som sa usiloval nepozrieť na menovku tejto skrine, ale predsa som ho v duchu videl, ako spí iba niekoľko metrov od nás, leží na posteli, skrútený do klbka, a niečo sa mu snívá. Otriasol som sa odporom. Našťastie som vtedy ucítil lepkavý povrch impregnovanej látky a celou silou som do nej zaryl prsty. Boli však tak starostlivo a pevne uložené, že nechceli povoliť. Tie maskáče sa držali v priečinku, ako keby ich tam zaklial zmysel pre poriadok neznámeho vojaka. Bleskove mi prebehlo mysľou, že ich odtiaľ nedostanem. Do prstov mi vošli krče a nechty sa bolestivo ohli. Keď sa mi už zdalo, že to nevydržím, ucítil som, ako sa konečne pohli. Už sa ku mne kĺzali po hladkom povrchu priečky. Nervózne som zatínal prsty do poddajnej hmoty a vytrhával ju cez ostré hrany plechu, ktorý akoby v zúfalstve zachytával svoj majetok o gombíky. Potom už na zemi ostala len kopka šatstva. Nedopatrením z nej trčal jeden vystretý rukáv. Peter opatrne pustil plechové dvere a mávnutím ruky ma poslal do postele. Keď som sa obzrel, uvidel som, ako berie do náručia neforemnú hŕbu a odnáša ju ku svojej skrini. V posteli ma prepadla neznesiteľná únava. Musel som si dokonca ľahnúť na chrbát, aby som jej odolal.

A ráno bolo ako každé iné. Omámene som sedel na posteli a čakal, kedy budem schopný vsunúť nohy do vojenských papúč. Okolo mňa sa už v oslnivom svetle žiarivky mihal život a izba sa pomaly vyprázdňovala. Dokonca práve vyšiel von aj Peťo, oblečený v modrých teplákoch. Odchádzal na rozcvičku a to znamenalo, že dnes pôjdem obsadiť miesto pri umývadle.

Co sa to len stalo… viem, že niečo sa muselo stať, premýšľal som tvrdohlavo a celý môj oslabený mozog sa tvrdošíjne prehrabával v rozmazanom obraze včerajška, aby sa dopátral toho nedefinovatelného pocitu, ktorý sa vo mne od prebudenia usídlil. Mám pocit, že by som si mal na niečo konkrétné spomenúť, ale, namojdušu, mi to nejde, uvažoval som. Vstal som, vybral som z Peťovho stolíka zubnú kefku a uterák a spolu so svojimi vecami som sa tackal ku dverám. Vykukol som na chodbu a obozretne pátral po prítomnosti nejakej kontroly… a vtedy sa mi rozsvietilo. Pohľad sa mi zastavil na zvyšku akejsi postavy, ktorá sa skrývala za otvorenými dvierkami plechovej skrine. Trčal jej iba zadok a kus chrbta v žltej pyžame.

Vykročil som smerom k nej. Len sa nezastavuj, preboha živého. Ty sa u neho určite zastavíš. Neopováž sa to urobiť! Prejdi pomaly popri ňom a choď do umyvárky.

Skutočne sa mi darilo udržiavať nohy v ľahostajnom tempe a už som si myslel, že som vyhral, keď mi, sotva pol metra pred ním, odrazu vypovedali poslušnosť. Zastal som a tupo hľadel na figúrku v podrepe, ktorá smiešne, ako nejaký vták, najskôr pštros, strkala svoju hlavu do prázdneho priestoru v pravom dolnom rohu skrine. Možno si myslí, že sa maskáče môžu cez noc zmenšiť do veľkosti vreckovky, hovoril som si rozčúlene. Naozaj, figúrka teraz do prázdnej priečky strčila celú ruku a počul som, ako šmátrá prstami o jej zadnú stenu. No toto, pomyslel som si.

V tej chvíli sa prudko obrátila a ja som pozeral do tváre neznámemu vojakovi. Okrúhla detská tvár s belasými očami sa stiahla prekvapením a ja som sa v rozpakoch škrabal na hlave. Nikdy predtým som tohto vojaka nevidel.

„Čo chceš?“ vybehol na mňa.

Až teraz som si uvedomil, akú strašnú chybu som urobil. Odrazu som tu stál ako hlupák a premýšľal, ako sa z toho vyzliecť. Ešte vždy môžeš odísť, hovoril som si. Ešte vždy máš čas! Zároveň som však s hrôzou cítil, že sa vo mne dvíha akýsi súcit, nohy sa proti mojej voli odmietali pohnúť a počul som, ako vyslovujem osudné slová:

„Nič. Len tak pozerám. Zdá sa mi, že sa ti niečo stratilo…“

„No, a čo ťa do toho?“

Zodvihol som bezbranne ruky nad hlavu.

„Prepáč… prepáč.“

Mlčky sme na seba hľadeli. Znovu som cítil, že nie som schopný odísť a z tej bezmocnosti som dostával strach.

„Ty si tu nový, však?“

Prikývol. Jeho tvár však ostala bezvýrazná. Už som začínal dúfať, že mi neodpovie a budem môcť odísť, keď odrazu povedal:

„Včera som prišiel z Martina.“

„Aha.“

„A hneď toto…“

Na to som nemal odpoveď. Vedel som, že by som sa ho mal teraz opýtať, čo sa mu vlastne stratilo. Ak sa len nechcem dostať do podozrenia. Zbieral som v sebe všetok svoj cynizmus, ale zistil som, že na to nestačím. Stúpala vo mne strašná zlosť na seba samého. Vtedy ma vyslobodilo tresnutie dverí na prízemí a vzápätí divoký dupot. Vracali sa z rozcvičky.

„Dávaj si pozor. Nesmú ťa vidieť,“ povedal som náhlivo. „A…“ dodal som, „ja to nikomu nepoviem, nemusíš sa báť.“

Urobil som uľahčene dva kroky k umyvárke a ďakoval som osudu, že mi tak pomohol. Vtedy som na pleci ucítil ruku. Obrátil som hlavu a pozeral sa do okrúhlych skúmavých očí.

„Ty…“ povedal a zblízka mi dýchal do tváre. „Prečo si pri mne zastal?“

Na schodoch sa zreteľne ozvali prvé kroky a neklamné zvuky súbojov. Času bolo čoraz menej a mne nič nenapadalo.

„Prečo… len tak… čo je na tom?“

„Ty,“ stisol mi prudko plece, „ja tu nikoho nepoznám. Nemohol by si mi dnes v noci pomôct?“

To bolo prisilné. V hlave sa mi odrazu všetko poprehadzovalo. Údiv, prekvapenie, súcit a súčasne nenávisť mi bránili normálne rozmýšľať. K tomu sa celou chodbou rozľahol ostrý pleskot tenisiek. Inštinktívne som sa pritlačil k stene. Nechápavo som opakoval:

„Pomôcť? Ja neviem… Myslíš ukradnúť? Naozaj neviem… Ale poviem ti, ešte dnes ti poviem!“ Posledné slová som zakričal v ohlušujúcom reve a dupote vojakov. Potom som sa mu vytrhol a utekal som do umyvárky.

V poslednej chvíli som obsadil jediné voľné umývadlo a rozložil som na ňom Petrovo a moje príslušenstvo. O chvíľu prišiel Peťo a postavil sa ku mne.

„Ahoj.“

„Ahoj.“ Sledoval som, ako si starostlivo a presne vytláča zubnú pastu na pomliaždené nožky svojej kefky.

„Viděls ho? Já ho neznám, člověče.“

„Prišiel včera z Martina,“ povedal som.

V očiach mu zažiarilo.

„To je výborný. Člověče, já jsem tak rád, že to nebyl nikdo z našich kamarádů. To je přímo ideální. Samo nebe nám ho přálo,“ povedal vrúcne.

„Máš asi pravdu. Predstav si, že by to bol niekto z našich kamarátov.“

Prikývol. Strčil si kefku, naplnenú pastou, do úst. V duchu som videl, ako mu ústa znútra nabobtnali modrou penou a na okamih mi prišlo zle. Otriasol som sa a trpezlivo som čakal, kedy mi to prejde. Ale bolo to čoraz horšie. Teraz som videl, ako chodím bosý po chodbe. V červenej trne čupím pri akejsi skrini. Nejaký vojak, ktorého ani poriadne nepoznám, ohýba plechové dvere a ja znovu pchám ruku do tej čiernej diery a všetko sa začne odznovu. To sa nemalo stať, pomyslel som si.

Peter už medzitým prskal zo seba modrobielu vodu.

„Namouduši, člověče, to bylo štěstí.“ Utieral si tvár a cez látku uteráka hovoril ďalej: „Já bych to nepřál nikomu z naší roty. I když se tady najdou blbci. Přece jenom, když okradeš někoho, koho znáš, je to daleko horší. A ten novej, ten se z toho nějak vyseká…“

Nič mi nepomáhalo. Bolo mi zle a jeho slová ma dráždili ešte viac. Pokúšal som sa zvaliť vinu na niečo iné. To tá vojna je na príčine, hovoril som si. Nebyť jej, nikdy by sa to nebolo stalo. Takto sa bude kradnúť ustavične dokola. Chcel som to všetko povedať Peťovi, ale zrazu som si uvedomil, že som dal sľub. A tak som pomaly strácal pôdu pod nohami. Motal som sa v kruhu výčitiek a ospravedlnení. Až vtedy, keď už naozaj nebolo východiska, usúdil som, že chyba je vo mne.

PŠM

Priamo predo mnou ležal vo vzduchu svetelný kužeľ. Pred chvíľou nám vnikol do triedy otvoreným oknom. Pozoroval som zaujato neúnavný pohyb drobučkých častíc, ktoré sa v ňom váľali a kdesi za ich clonou som podvedome rozoznával kapitánovu tvár. Bola to veľmi výhodná pozícia, lebo oči sa poslušne pozerali dopredu a kapitán mi tak nemohol dokázať, že ho nevnímám a nie som prítomný duchom. Bol som v stave, keď som si ešte ovládal sánku a šiju, takže sa mi nemohlo stať, že by mi klesla brada, alebo dokonca celá hlava dolu na prsia. Je dôležité ovládať sa aj v polospánku, pretože následky malej nepozornosti bývajú hrozivé. Mne sa však už dlho nestalo, ba dokonca si vôbec napamätám, že by ma pristihli v polohe, ktorá by svedčila o tom, že nedávám pozor.

Preto ma urazilo, keď do mňa Peter strčil kolenom. Nič sa predsa nedialo – kapitán na mňa neupieral svoje krvavo modré oči, naopak: nahnutý nad knihou bojoval s textom, ktorý odmietal dať sa plynne vyslovovať. Celkom normálne pritom sedel za stolom na vyvýšenej katedre. Nikdy ju neopustil ani na krok. Katedru možno neopúšťal preto, lebo meral iba meter šesťdesiat a keď stál medzi nami len tak na rovnej zemi, tak sme k nemu strácali úctu. Najradšej sa nám ukazoval na schodoch pred budovou roty, kde nás mal všetkých pod sebou. Vtedy sa spokojne kolísal na svojich krátkych nohách a otcovsky sa k nám prihováral. Volali sme ho Bimbo. Nikto už poriadne nevedel, prečo. Či pre jeho lásku k alkoholu, či pre záľubu v kolísaní, alebo pre jeho guľatý, prasknutými žilkami posiaty nos. Nič z toho nie je príliš logické, ale fakt je, že mi už ani nenapadlo, že by sa mohol volať inak. Meno Bimbo celkom stačilo.

Pozrel som teda na Petra a videl som, ako mi s kamennou tvárou obrátenou na Bimba prisunuje akýsi lístok. Pomaly, pomaličky som posúval ruku k lístku, zobral som ho a po namáhavej spiatočnej ceste mal som ho konečne v dlani pred sebou. Stálo na ňom:

„Za kolik to máme, holoubku?“

Hovädo, pomyslel som si.

„… a preto je to všetko. Keby sme my, tuná, čo sme všetci… Stačí chcieť. My, komunisti, musíme byť predvoj… A nielen my. Aj vy! Nevravím, že tuná, čo ste, že nie ste. Ste! Ale treba ešte viac! Nevravím. Plníte si svoje povinnosti… Naozaj. Podarilo sa, že za posledný mesiac bolo menej trestov… Ale aj tak je veľa čo naprávať. Napríklad, tuná, nebudem menovať. Ale dalo by sa! My všetci musíme byť predvoj… A výtržníkov potrestať. Tvrdo a tuná… tvrdo! Keď bude treba. Nevravím, že treba trestať. Treba aj chváliť, všakže… (pauza). Ale keď to inak nepôjde, do piči, dám vás zavrieť všetkých!“

Bimbovi sa na tvári rozhostil šťastný úsmev. Bol spokojný sám so sebou.

„Ten sa vyznamenal,“ vydýchol Peter.

Len čo začal Bimbo zvyšovať hlas, znamenalo to, že politická náplň prednášky sa začína meniť na dôležitý monológ ku konkrétným problémom roty, a tak nám nikdy nič podstatné neuniklo. Zmena tónu prebudila každého.

Spravodlivé rozhorčenie ho však rýchlo prešlo. Nebola vhodná doba na inšpirujúce prejavy. Bimbovi sa vracala výrečnosť až ku koncu pracovnej doby a teraz bolo len pol desiatej. Vrátil sa tedy k brožúrke politického školenia mužstva, ktorú sme mali všetci pred sebou a jeho hlas opäť prešiel do tichého a neistého tónu, prerušovaného zastávkami, vyplnenými lúštením výrazov a sprevádzanými nevraživými pohľadmi na ten cudzí, nepriateľský a zbytočne zložitý text, hemžiaci sa dlhými slovami.

Miestnosť, plná vojakov, sa znovu ponorila do ovzdušia nudy. Septembrové slnce zašlo za mraky a s ním zmizol aj svetelný kužeľ a pohyblivý prach. Na Bimba sa pozerať nedalo, môj pohľad teda zastal až na prednej stene. Vľavo od tabule sa priamo na Bimba rútil ušľachtilý čierny tank s bielou štyristodvojkou na boku a ruka nad hlavou veliteľa tanku, zaťatá v päsť, ohlasovala víťazstvo. Smelé ťahy dávneho umelca naznačili okolité borovice a horiace trosky domov v pozadí. Zízal som nehýbne na obraz, ktorý som poznal už naspamäť a ktorý už sotva niekedy vymažem z pamäti. Pamäť býva v týchto veciach neúprosná, masochisticky si uchovává všetko, čo je voči nej dotieravé.

Peter sa znovu pohrúžil do vytrvalej činnosti, ktorá jediná ho dnes dokázala fascinovať a prinútiť k absolútnemu sústredeniu. Krátkým špendlíkom s modrou hlavičkou, ktorý nosil na vnútornej klope saka, trpezlivo vyrýval do lavice ceruzkou predkreslené číslo. Bolo iba také veľké, aby sa na polovicu jeho lavice vošli ešte aj všetky ostávajúce.

384. Strašná cifra. No ale zajtra už bude miesto štvorky trojka. A až bude mať hodnotu 381, bude ju Peter opäť vyrývať do mäkkého dreva lavice – lebo politické školenie mužstva máme len dvakrát týždenne.

Teraz skláňal hlavu nebezpečne čoraz bližšie ku svojmu rodiacemu sa dielu, hánky kĺbov na prstoch mu obeleli od úsilia vytiahnuť bezchybne oblúk trojky a v tvári sa mu zračilo tvorivé napätie. Kopol som ho do kolena a súčasne som s obavami sledoval Bimba, ktorého tvár prezrádzala, že sa mu v hlave zrodila myšlienka. Prestal čítať a s otvorenými ústami hľadel do brožúrky. Záblesk osvietenia trocha vyjasnil jeho výraz, vtedy neveriaco pokrútil hlavou a spokojne sa usmial. A – vďakabohu – pokračoval v čítaní.

Peter sa v týchto kritických okamihoch pomaly narovnával, vytrvalo dvíhal hlavu, až konečne zaplnil hrozivú medzeru vo vyrovnanom rade. Je trestuhodné urobiť niečo také rýchlo. Pôsobí to ako výbuch bomby – a Bimbo by niečo také s náramnou radosťou uvítal. Ale nebezpečenstvo už bolo za nami a Peter v meravej polohe ďalej žmúril krátkozrakými očami na malú plošku, na ktorej ukájal svoje výtvarné pudy.

Politické školenie sa ťahalo tempom, pri ktorom sa ma začínalo chytať zúfalstvo. Petrova nehybná činorodosť vo mne prebúdzala apatiu a závidel som mu v tej chvíli jeho zaujatie. Už som vystriedal všetky možnosti pohľadov. Nedalo sa vymýšľať do nekonečna na každom ďalšom školení nejaký nový. Všetko som už poznal a súsošie tridsiatich ostrihaných hláv vo mne vzbudzovalo nutkavé predstavy, že o chvíľu skamenieme.

„… dôsledne bojovať proti militaristickým… tendenciám imperializmu. No, tuná sa na chvíľu zastavíme. Vojak Szabó!“

Prišlo to práve včas. Dlhý, vychudnutý vojak Szabó, ktorý nevedel takmer ani slova po slovensky, rozmetal diabolské dielo sochárovo, rezko vyskočil a svojou jedinečnou schopnosťou vložiť aj dojednej maličkej slabiky celú hĺbku svojich maďarských koreňov, vyštekol:

„Tu!“

„Čo by ste, vojak Szabó, robili, keby ste sa… tuná… nevravím tuná, ale hocikde inde… stretli s takou – militaristickou tendenciou?“ Bimbo s rozkošou, pomaly a presne vyslovil tie dve zázračné, príťažlivé slová.

Szabó mlčal a rozpačito hľadel na tank, rútiaci sa pomedzi tiene borovic a zanechávajúci za sebou horiace domy.

„No, vojak Szabó!“ Bimbo sa rozkošnícky usmieval.

Juro sa obrátil napoly dozadu a zašepkal:

„Vypýtal by som si od neho žuvačku!“

„Čo? Szabó?!“

„Ja som nepovedal nič, súdruh kapitán,“ vydralo sa vojakovi Szabóovi z úst.

„Čo ste nepovedali, do piči, vojak Szabó? Mám vás dať zavrieť, či čo?“

„Nie, súdruh kapitán.“

„No tak.“

A Bimbovi sa na tvári opäť rozlial široký otcovský úsmev a blahosklonne pokynul vojakovi Szabóovi, aby si sadol. Nato sa nelogicky, bez uspokojujúcej odpovede na svoju otázku, znovu vrátil k červenobielej brožúrke. Vtedy sa jeho úsmev začal strácať, strácal sa v každom ďalšom slove, až sa na konci vety zmenil na sústredenú vrásku na čele a na úporný, napätý pohľad na stránku, pretkanú diabolsky rafinovanými slovami.

My sme sa medzitým znovu ponorili do svojich snov. Každý osobitne a súčasne všetci vedno sme trénovali schopnosť nepočúvať. Schopnosť vnímať hovorenú reč iba ako zvukovú kulisu, ako vrieskanie vtákov za oblokom, bez toho, aby sme sa snažili chápať príčinu, význam alebo zmysel. Naše ostrihané hlavy boli nedobytnými pevnosťami, rozhodnutými nepristúpiť nijakým úskokom na priateľské spojenie so svetom, ktorý sa nám vnucoval.

Žiaľ, nie vždy som bol v rovnakej forme. Práve dnes som sa cítil nepripravený. Chýbala mi sústredenosť a myšlienky sa mi rozbiehali pod tlakom Bimbovho monologu. Príliš ostro som si dnes uvedomoval prítomnosť a dráždilo ma pomysleme, že ešte vždy nedovidím na koniec tejto hodiny a že koniec toho všetkého bude až za 384 dní, ktorých znak vyrýva vedľa mňa Peter. Vzdal som sa teda pre dnešok cieľa neodniesť si z tejto hodiny ani jediný záblesk budúcej spomienky. Ostane mi neodvolateľne v pamäti obraz Bimba, sediaceho v tesnej blízkosti čierneho tanku. Dnes som sa márne pokúšal nevidieť ho. Zasa som raz prehral súboj s jeho agresívnou existenciou, ktorá ma nútila brať ju na vedomie.

Politické školenie mužstva po ďalšej mučivej polhodine predsa len postupne strácalo svoju dynamickosť a stupeň únavy, visiacej vo vzduchu a na tvárach vojakov oznamoval, že sa blíži koniec. Všetko bolo pripravené, Peter dotiahol nožičku štvorky a s potlačovaným výdychom úľavy nechal ruku voľne ležať na stole, dlaňou obrátenou nahor. Celkom som sa oddal nervozite. Sledoval som starostlivo rastúce chvenie v končekoch prstov a s potešením som konstatoval, že sa míľovými krokmi blížim k hranici únosnosti a že sa mi dokonca začína zahmlievať mozog. To bolo dobré znamenie. O to krajšie bude vyslobodenie. V úpornom boji s telom, ktoré už strácalo trpezlivosť a bolo pomaly ochotné neposlúchať hlavu, len aby sa mohlo vyzliecť z neznesiteľnej strnutosti, som vlastne stratil pojem času. Takže ma nakoniec prekvapil hlas dozorného roty za dverami, rozmazaný ozvenou dlhej chodby.

„Koniec PŠM!“

V tom okamihu sa v nás niečo pretrhlo. Miestnosť sa naplnila hrmotom stoličiek.

„Čo je?! Kto vám, do piči… tuná… dovolil vstávať?“ Bimbov dunivý hlas zarazil naše pohyby a zmeraveli sme v smiešnych pózách.

„Čo ste? Čo?! Čo?! Vojaci? Tak!“ Chvíľu prudko oddychoval a pokúšal sa ovládnuť mimiku svojej tváre, ktorá rýchlo brunátnela. Podarilo sa mu stiahnuť obrvy a stisnúť pery a pri troche dobrej vôľe sme sa s hrôzou hrbili pred bleskami, ktoré na nás metal z belasých očú.

„Sadnúť!“

Poslušne sme vrátili stoličky na miesta a sadli sme si. Peter vedľa mňa brblal nadávky a komunikoval tak s celou čatou, ktorá si potichu mrmlala to isté.

„Ako si to predstavujete… tuná? Kto vám velí?!“

Bimbo sice udržal krutý, tvrdý a zamračený výraz vo svojej slovanskej tvári s guľatým nosom a širokými ústami, ale predsa len mu pri poslednej otázke ušiel z kútikov úst drobný záblesk radosti. Bolo celkom nepopierateľné, že tu velí on.

„Ja vám ešte ukážem, kto tu velí… tuná! Dám vás všetkých zavrieť, do piči! Za nevojenské chovanie!“

Pátravo sa nám zahľadel do tvárí, ale my sme mlčky a bez jediného úsmevu so sklopenými očami prijímali jeho strašnú hrozbu.

„Vztyk!“

Ako jeden muž sme vystrelili svoje telá do pozoru.

„Pozor!“

Naše hrude sa vypli a brady vystrčili.

Bimbo si nás niekoľko sekúnd rozkošnícky prezeral.

Aj on sa celú tú hodinu nudil.

Všetci sme sa na smrť nudili.

„Rozchod!“

Porušená dohoda

Na vyleštených žulových kockách pustého námestia ozvalo sa klopkanie vojenských poltopánok. Stáli sme nehybní a neviditeľní v tieni domu, vedúceho do úzkej uličky, osvetľovanej z námestia oranžovým svetlom neóniek. Horúca letná noc sa na mňa lepila ako mazlivé bahno, stláčala viečka nezadržitelnou silou nadol a podlamovala nohy. Opieral som sa o prehriaty múr a ruku som mal položenú na gumovom obušku, ktorý sa mi dnes po celý deň hompáľal po boku. Dýchal som otvorenými ústami a celú svoju pozomosť som sústreďoval na boj proti spánku a potom na bolesť v ľavej päte, ktorá rozpolcovala moju bytosť na dve protichodné túžby. Ak som chcel spať, musel som zaujať stabilný postoj na oboch nohách – to však znásobovalo tlak na pľuzgier na päte natoľko, že som vnímal len bolesť. Aby som uľavil svojej nešťastnej nohe, musel som stáť iba na jednej a potom nebolo na spánok ani pomysleme. Práve som uvažoval o miere uskutečnitelnosti spásneho východiska – stačilo by opatrne sa zosunúť pozdĺž múru dsolu, na zem, kolená si pritiahnuť k brade, alebo nie, ľavú nohu natiahnuť cez chodník a čelom sa oprieť len o pravé koleno – keď som zaregistroval poručíkov netrpezlivý posunok a ostrý šepot:

„Nedrichmite mi tu! Už nám ide!“

Vystrel som sa a podrmal som za plece Petra, ktorý dopíňal našu trojicu a spal pritisnutý k múru s hlavou na hrudi. Klopkanie sa rovnomerne zosilňovalo. Mechanicky som mu načúval a čakal.

Do oranžového klinu svetla, ktoré sa sem tlačilo z námestia, vstúpila postava v uniforme, sprevádzaná bezstarostným, náhle čistým a jasným bubnováním podpátkov. Odlepili sme sa od múru všetci traja odrazu tak, aby naše predížené tiene stihli predbehnúť vojaka.

Vojak sa strhol a tvárou sa obrátil k nám. V tej chvíli sa vo mne zdvihla vlna nechuti. Pristúpili sme s Petrom k nemu, aby sme ho doviedli k poručíkovi a medzitým som otrávene zaznamenával podrobnosti, ktoré mali oddialiť môj spánok o ďalšie cenné minúty. Chýbala mu čiapka na hlave, ktorú som po niekoľkých sekundách našiel zastrčenú pod výložkou saka. Bolo, mimochodom, rozopnuté – všetky štyri gombíky. Miesto úzkej viazanky na gumičke mal okolo hrdla široký pletený uzol. V šikmom svetle sa mu na tvári zalesklo strnisko a s cynickým úškmom v hĺbke duše som zaregistroval, že chránený mojou postavou pred poručíkovým pohľadom, stihol ešte bleskurýchle vytiahnuť ruky z vrecák. Už dávno je neskoro, kamarát, pomyslel som si.

„No tak, súdruh vojak, vaše doklady.“ Poručík prehovoril oficiálnym hlasom, v ktorom sa však ešte aj teraz, po osemnástich hodinách služby, tajilo šteklivé vzrušenie.

Vojak mu bez slova podal papiere a v nasledujúcej krátkej a trápnej pauze poskakoval jeho pohľad po našich tvárach.

„Tak, súdruh vojak, prečo nemáte čiapku na hlave?“

Odpoveď neprichádzala, ale oči sa hrdinsky upierali priamo pred seba.

„No tak teda nám možno poviete,“ pokračoval významne poručík, „prečo nenosíte predpísanú viazanku…“

„Stratil som…“

„Á… stratil…“

Pauza.

„A len tak mimochodom… To vám je zima na ruky, že si ich strkáte do vrecák? Čo?“

„Nie.“

„No tak?“

Pauza.

„A keď už sme pri tom… Je vám tak teplo, že máte rozopnutú uniformu? Čo?“

„Nie.“

„No tak?“

Chlapec to predsa len nevydržal a jeho pohľad skĺzol pod naše nohy.

„Pozrite sa mi do tváre. Máte strach? Čo?“

„Nie…“ Zodvihol hlavu a v očiach mal strach.

Iba vtedy, keď mu chrbát poručíkovej ruky prešiel drsne po líci, zatiahli sa mu na chvíľu závojom nenávisti.

„A holiť sa budem za vás ja? Čo? Alebo si myslíte, že vy sa nemusíte holiť? Čo? Vy ste nejaký lepší? Pán? Nemusí sa holit? Čo?“

Prepustil ho s dlhým, podrobným zápisom a mne ešte chvíľu doznieval v ušiach náhlivý, vyplašený takt krokov.

„Tak, teraz pôjdeme pomaly na rotu…“

V okamihu sa mi vynorila predstava postele a dušička sa zachvela živočišnou radosťou…

„… ale vezmeme to ešte cez stanicu.“

Vošli sme do osvetlenej haly. Biely mramor a hranolovité moderné vybavenie interiéru ako by po polnoci strácalo všetku svoju vznešenosť. Stanica bola poloprázdna, niekoľko ľudí beznádejne otáčalo válce s cestovným poriadkom a v kútoch sa krčili anonymné batožiny a ich majitelia. Zohrato sme sa s Petrom rozdelili. Mne prišlo obísť vestibul zľava. Ľahostajne som prechádzal pohľadom po niekoľkých tvárach, ktoré sa ku mne obrátili. Ešte ráno by ma mrzel výraz pohrdania, ktorý sa na nich ihneď objavil. Kráčal som pomaly v ústrety Petrovi. Bol som unavený a chcelo sa mi spať. Odrazu ma niečo donútilo pozrieť sa lepšie. Zastal som. Predo mnou sedel v pohodlnom koženkovom kresle akýsi vojak. Nemohol ma vidieť, lebo spal a tak ani nevedel, chudák, čo ho čaká. Keby spal normálne, tak ako spí každý iný slušný človek, pravdepodobne by sa mu nič nebolo stalo. Ale on nespal normálne. Telo sa mu zviezlo príliš nízko a na koženkovom sedadle spočíval vlastne už len chrbtom. Nohy natiahol až doprostred mramorovej chodby. Kĺzal som po nich pohľadom k veľkým chodidlám. Na jednom chýbala topánka. Zmrazilo ma, keď som zistil, že mu chýba aj čapica a že je bez viazanky. Ťažko dýchal otvorenými ústami a brada mu bezvládne klesala na prsia. Z kútika širokých úst sa vinula lesklá stužka slin. Stiekla po brade na klopu uniformy a tam zanechala veľkú tmavú škvrnu.

Stál som nad ním dlho a bezradne, pretože medzitým sa u mňa ocitol Peter a povedal mi potichu:

„Asi ho budeme muset sebrat. Vypadá špatně. Taková smůla.“

Nedalo sa nič iné robiť. Preplietli sme sa mu pod rukami a zdvihli sme ho. Bol ťažký. Cítil som, ako ma polovica jeho veľkého tela vtláča do zeme priamo cez mokvajúci pľuzgier. Dovliekli sme ho pred očami udivenej stanice k poručíkovi, ktorý už čakal pred vchodom. Nepovedal nič, iba vo svetle zapaľovanej cigarety som videl, ako si ho skúmavo prezerá. Vojakovo telo, ktoré nám predtým svojou bezvládnou mäkkosťou neustále unikalo spod rúk, sa začalo pomaly preberať. Zacítil som, že už bude schopné stáť bez našej pomoci a opatrne som ho pustil.

„Až sa celkom preberie,“ povedal konečne poručík, „tak ho zoberte. Pôjde s nami.“ Nato od nás odišiel bokom a vyčkával. Ani sa nenamáhal prezerať jeho doklady.

Netrvalo dlho a náš vojak sa celkom vzchopil. Zarazene na nás hľadel a z očí sa mu rýchlo vytrácal opitý lesk. Keď sme sa pohli, nepovedal ani slovo, iba občas chytil rameno niektorého z nás, akoby sa chcel oprieť. Išlo sa mu totiž zle, lebo nemal jednu topánku a chodníky boli plné drobných kamienkov. Aj my sme mlčali.

Rozhovoril sa až o chvíľu, práve vtedy, keď sme minuli dlhú nízku budovu s dvoma radmi slepých oblokov.

„Sem som chodil do školy,“ povedal zachrípnuto.

Bolo to trochu nezvyčajné a chvíľu nám trvalo, kým sa niekto z nás dvoch odhodlal nadviazať rozhovor. Nakoniec to bol Peter.

„Takže ty pocházíš odsud?“

Prikývol.

„Přijel jsi na opušťák?“

„Áno. A ešte som ani nestihol zájsť domov.“

Lákalo ma povedať, že počas tohoto opušťáku sa už domov určite nedostane, ale zdržal som sa. Isté veci sa medzi vojakmi nikdy nehovoria, aj keď o nich všetci vedia.

„Udělals chybu. Neměl ses ožírat v uniformě a ještě k tomu na nádraží.“

Mávol rukou. „Ja viem. Ale to bolo tak: vystúpil som z vlaku a tam ma čakalo moje dievča. To by bolo v poriadku, lenže ona mi miesto privítania povedala, že sa so mnou rozchádza a že sa vlastne prišla len rozlúčiť. Tak som sa opil.“

Peter zamyslene nadvihol plecia. „Třeba ani nestála za to.“

„Teraz si to myslím aj ja. Hneď zajtra ráno pôjdem za ňou a poviem jej to. A potom sa s bratom opijeme.“ Zasmial sa a v hlase mu zaznela radosť z takej vidiny.

Spozornel som. Tento vojak nám asi nerozumel. Inak by také niečo nebol nikdy povedal. Pozrel som na Petra a naše pohľady sa stretli.

„Ten je nějakej divnej,“ čítal som v jeho očiach. Zmĺkli sme. On sa však nadšene rozhovoril. Pomenovával nám každú ulicu, ktorou sme prechádzali ešte skôr, kým sa dala tabulka prečítať, každý dom v ňom vyvolával prúd spomienok, ktoré na nás bez oddychu chrlil. Nedal sa zastaviť a nedokázalo ho odradiť ani naše udivené a mrzuté mlčanie. Nikdy nie je dobré poznať dôverne minulosť a rodinné historie človeka, ktorého idete zatvoriť. Ale on nám to vnucoval svojím zachrípnutým basom a ja som nemohol robiť nič iné, ako s odporom počúvať a zaznamenávať príbehy jeho otca, brata a sestier, starého otca, starej mamy a iných. Mesto ožívalo pod jeho slovami také, aké som ho nikdy nemohol poznať a s hlbokým pocitom nechuti som si odrazu uvedomil, že toto je jeho rodný kraj. Súčasne mi bolo nepríjemné, že to viem, že si to uvedomujem a rýchlo som hľadal spôsob, ako tohto vojaka umlčať. Práve vo chvíli, keď jeho vzrušenie dostúpilo vrcholu a on takmer vykríkol: „Chlapci, tam za tými vilkami je náš dom!“

„Poslyš, jak se vlastně jmenuješ?“ prerušil ho Peter pokojne.

„Jano.“

„No tak, Jano, poslyš. My jsme oba unavení a byli bychom moc neradi, kdybys nám to všechno ještě ztěžoval.“

„Nerozumiem ti.“

„To se nedá nic dělat. Nevadí. Mně bude úplně stačit, když budeš aspoň chvíli mlčet.“

Po tom skutočne zmĺkol a zvyšok cesty sme prešli bez jediného slova. Uľavilo sa mi. Dokonca som ho aj trochu ľutoval. Muselo sa mu ísť veľmi zle, lebo ustavične krivkal a bosá noha ho zrejme bolela od množstva ostrých kamienkov.

Konečne sme dorazili ku kasárňam. Väzenie bolo pripojené k budove našej roty. Postavili sme ho svojpomocne iba nedávno a čistobiela omietka svietila novotou ešte aj pod svetlami reflektorov. Vo vnútri to páchlo vlhkom a všetky tri cely boli prázdne.

„Pripravte mu to a zamknite ho. Ráno oznámim velitelovi, že sme doviedli väzňa. Potom môžete ísť spať. Skončili sme,“ povedal sucho poručík a zmizol.

Zvesil som jedno zo skladacích drevených lôžok a obratne som ho upevnil na reťaze. V duchu som si pritom predstavil svoju vlastnú posteľ na rote a uvedomil som si, ako veľmi sa mi chce spať.

„Ty mi zatím můžeš dát tkaničku z tý tvý boty. A všechno, co máš v kapsách,“ povedal Peter vojakovi.

Nalieval som vodu do krčaha z umelej hmoty a nevidel som tak jeho reakciu. Začul som však niečo, čo ma donútilo obrátiť sa.

„Načo?“ pýtal sa hlboký chrapľavý hlas s nefalšovaným údivom a pokorou.

Teraz bolo zasa na nás, aby sme prejavili prekvapenie. Mňa sa však miesto toho zmocnil hnev. Ešte som nevidel vojaka, ktorý by nevedel, že keď príde do väzenia, má odovzdať šnúrky z topánok, viazanku a všetko, čo má vo vreckách. Neveril som teda, že jeho otázka mohla byť úprimná. Chcel získať čas, chcel si u nás svojím detským správaním vybojovať súcit a napadlo mi, že si možno chce dokonca vyprosiť, aby sme ho na noc pustili domov. Rástla vo mne zlosť, ktorá sa ku všetkému ešte miešala s pochybnosťami, že jeho naivita je možno predsa len skutočná a hneď nato som ho za svoje pochybnosti nenávidel ešte silnejšie. Chcel som mu to všetko povedať, ale Peter ma predišiel.

„Podívej. Nehraj to na nás. Nemá to smysl a čím dřív prestaneš, tím dřív budeme všichni v posteli. Seš tady sám, můžeš si vzít všechny deky, co je tady vidíš. A teď už si sundej tu tkaničku.“

Videl som, ako sa vo vojakových očiach pomaly usádza zmysel Petrových slov. Chvíľu však trvalo, kým sa mu myšlienky usporiadali.

„Chlapci, ale ja by som chcel našich aspoň vidieť,“ povedal váhavo.

„Víš dobře, že to nejde. Zítra ráno pojedeš zpátky na svůj útvar. S tím se nedá nic dělat.“

Vojak chvíľu mlčal. Zdalo sa mi, že o niečom uvažuje. Odrazu sa v jeho očiach zjavil akýsi nápad a ja som vedel, že je zle. Bál som sa toho a preto som nenávidel jeho naivitu. Videl som, ako jeho myseľ pracuje s istotou dravca a chystá sa neomyľne udrieť na našu najslabšiu strunu. V tej chvíli som sa cítil ako obeť.

„Chlapci,“ začal, „nevidel som rodičov päť mesiacov. Nechcem veľa. Stačí mi hodina, najviac dve. Aspoň povedať, čo sa stalo. Určite sa za hodinu vrátim. Alebo poďte niektorý so mnou, aby ste mali istotu.“ Hovoril dôrazne a prosebne. Nemohol som sa ubrániť súcitu. Zároveň však plodil vo mne tento súcit hnev a naopak, a tak sa oba pocity rozrástli velľkou rýchlosťou a vytvorili mi v hlave dokonalý zmätok. Bol som preto vďačný Petrovi, ktorý mal v sebe asi viac zmyslu pre skutočnosť ako ja.

„Zbláznil ses? Jak můžeš něco takového vůbec žádat? Jak dlouho jsi na vojně? Proč nám nedáš pokoj? Kdybys byl správnej kamarád, tak tě něco takovýho ani nenapadne! Ani jeden z nás se kvůli tobě zavřít nenechá. To by ti tak vyhovovalo, aby kvůli tobě seděli další dva.“

Na takýto protiútok nebolo argumentov. Vojak možno ešte chcel niečo povedať, ale Peter dokonale využil svoj hnev. Nekompromisne ukázal na jeho topánku a nastavil ruku. Tým sa to skončilo. Nalieval som do krčaha zvyšok vody, ktorý som predtým nestačil doliať a slovo za slovom som si opakoval Petrovu reč. Máme pravdu, hovoril som si. My máme pravdu, niečo také nemôže predsa od nás žiadať.

Naolejovaná haspra hladko zaklapla a otvorom vo dverách sme sa presvedčili, či je všetko v poriadku. Stál na mieste a pozeral za nami.

Asfalt ešte vždy vydychoval teplo, ktoré sa v ňom nazbieralo cez deň. Svetelné pásy reflektorov sa plazili po kasárňach a nemožne predlžovali naše tiene. Prichádzali sme k rote, keď Peter rozčúlene povedal:

„Stejně byl nějakej divnej. Já tenhle typ lidí nemám rád.“

Bol som príliš unavený, aby som mu dokázal odpovedať. Napadlo mi, že o chvíľu budem v posteli. Vytrčím nohu s prasknutým pľuzgierom na vzduch a nechám ho hojivo vysychať.

Koniec

„Tak už je to tady!“

Hlas starého vrátnika a buchot na dvojité plechové dvere maringotky.

„Nespíš, hochu?“

„Ako by som mohol.“ Zažal som svetlo.

Bolo pol piatej ráno a za oknami sa ešte váľala tma. Umyl som si zuby a vodu z umývadla som vypustil výlevkou do zeme. Bezpečne som počul, ako spenená voda crčí do zúboženej trávy. Poznal som tento zvuk tak dôverne, ako šuchot štetin zubnej kefky vo svojich ústach, ale ak mám byť úprimny, nepomyslel som pritom na to, že sa deje niečo neobyčajné. Na žeravej špirále vrela voda na čaj a na posledný krajec a pätku tvrdého chleba som natrel zvyšok masla. Nemusel som tu nikdy šetriť chlebom, ale včera ma predsa niečo donútilo nekupovať čerstvý. Ostal by tu po mne zbytočne ležať a pomaly plesnivieť v igelitovom vrecku. Načo? Jedol som pomaly. Hrnček od čaju a nôž, na ktorom uľpeli zvyšky masla, som hodil do koša.

Potom som si obliekol rifle: sedeli mi takisto ako pred dvoma rokmi. Do plátenej kapsy som vložil zubnú kefku a kalíšok z umelej hmoty. Našiel som v nej pol tabuľky čokolády. Položil som ju na holý stôl. Čokoláda sa nekazí a neplesnivie ako chlieb. Rýchlo som sa poobzeral po prázdnych posteliach. Šesť prázdnych postelí, z ktorých vždy len tá moja pri okne niesla stopy po ľudskom tele. Kto ešte nevidel maringotku znútra, musí si uvedomiť, že prázdna maringotka je strašne smutná. Na zaprášenú oblú stenu som napísal prstom veľkú nulu a menším písmom som pridal slovo „koniec“.

Ráno bolo chladné. Keď som zamkol maringotku a navyknutým pohybom strčil kľúč do otvoru elektrického vedenia, striaslo ma od zimy.

„Tak jak se cítíš, hochu?“ Starý vrátnik mi podával ruku.

„Dobre.“

„Já ti závidím, člověče.“ Vráskavá tvár sa mu zvraštila od dojatia. Otvoril mi veľké železné vráta pre ťažké nákladné autá a vypustil ma von.

Dedina ešte spala. Zato malá stanica bola plná prešlapujúcich ľudí. Prekvapilo ma to. Poznal som sice túto stanicu, ale fakt je, že ráno o piatej som tu ešte nikdy nebol. Títo ľudia dnes išli normálne do práce. Udivene si prezerali moje vyblednuté džínsy, rozšliapané tenisky a otrhanú vetrovku. Nespoznali ma, hoci niektorí by mali. Ako by mohli, keď ma videli prvý raz bez zelenej uniformy. Cítil som sa neviditeľný.

Potom prišiel motorák. Ťahal za sebou červené vozne a jeden z nich pri mne hvízdavo zastal. Natiahol som ruku po kľučke, ale ľudia ma predbehli. Náhlivo otvorili dvere a jeden po druhom mizli vo vagóne. Konečne som pocítil očakávané mrazenie na celom tele. Výpravca na mňa spýtavo pozrel. Odlepil som sa teda od prázdneho nástupišťa a nastúpil som.

Padol som do sedadla a očami som sa zavesil na rozsvietený názov staničky. Celou silou som zadržiaval viečka, ktoré ako by sa odrazu chceli zatvoriť. Bolo to zvláštne, ale zmocnila sa ma taká únava, že sa mi zdalo, ako keby niekto surovo vtláčal moje telo do koženky. Ale ja som chcel vidieť, ako sa ten nápis vzďaľuje a aj som to uvidel. Zmenšoval sa čoraz rýchlejšie a keď bola z neho v diaľke iba smiešna škvrnka, mihol sa za oknom vlaku betonový múr a prízemné budovy vojenského útvaru. Kristepane, tam niekde stojí moja maringotka. Prázdna. Na sfúknutých kolesách. Spokojne som sa zavrtel.

Vzďaľoval som sa čoraz rýchlejšie. Vlak sa hnal oproti blednúcej oblohe. Nenápadne som si obzeral ľudí vo vagóne. (Boli ospalí a nejavili o mňa ani najmenší záujem.) A keď sa mi zdalo, že prišiel vhodný okamih, vrhol som bleskurýchlo pohľad na seba. Fungovalo to bezchybne. Vždy sa opäť dostavil nádherný šok. Vyblednuté rifle tu ešte vždy boli, nezmizli ani na moment. Za oknom stúpala hmla a spoza lesov, ktoré som nepoznal, sa vynoril bledý kotúč slnca. Hľadel som na zvlnené močaristé lesy. Na jar tu budú pekné záplavy.

Pred desiatimi mesiacmi som tadiaľto išiel opačným smerom. Vtedy však bola noc, tri dni pred Vianocami, husto snežilo a ja som mal pred sebou ešte takmer rok. Na konci vtedajšej cesty ma čakala tmavozelená maringotka a jej šesť nepoužívaných lôžok. Zatvoril som oči.

Včera večer som sa naposledy vyšplhal na hromadu debien, zložených pri vykladacej rampe, ako som to robieval vždy, keď som v sebe hľadal pokoj a uvoľnenie. Bolo ich nekonečne veľa a liezť po nich v tme bolo príjemne nebezpečné. Človek nikdy nevedel, kedy padne alebo si zlomí nohu. Ich poloha sa menila každý deň. Večne niečo pribúdalo alebo ubúdalo. Ostal som chvíľu nehýbne stáť, aby som naposledy počul šuchot potkaních labiek. Utekali predo mnou v náhlivom zmatku. Ostal som obkročmo sedieť na chrbte vajcovitej laminátovej vane, ktorá chránila jeden z leteckých motorov. Bol som na vrchole pyramídy. Podo mnou odpočívali tisíce súčiastok, uviaznutých vo vazelíne, a svojím sústredeným mlčaním mi pomáhali vyrovnať sa s poslednou porážkou, ktorú som počas vojny utŕžil.

Ešte deň predtým som nepochyboval o mocnej nenávisti vo svojej hrudi. Poležiačky som si ju v maringotke s rozkošou živil a pestoval. Maľoval som si tisíckrát malované obrazy, hľadel do tmy a chystal si svoju plamennú reč, svoje odvážne buchnutie dverami. Dúfal som, že vojna bola dosť strašná na to, aby ma dostatočne vyzbrojila. Naučila ma predsa kradnúť, poslúchať a mlčať. Keď jej to nestačilo, zobrala mi aj kamarátov, ktorí to všetko robili so mnou a pomáhali mi tak niesť bremeno nenávisti. Dala mi pocítiť nekonečnú osamelosť vianočných večerov pri bravčovej konzerve, v bláznivom tichu absolútnej prázdnoty, s jedinou smrekovou vetvičkou v pohári vody. A tak som dúfal, že mi to všetko vystačí na moje posledné stretnutie s veliteľom.

Stalo sa to včera popoludní, slnce svietilo pomedzi mračná prachu, ktoré sa búrlivo dvíhali a hneď zasa zmierlivo klesali za zadkami Tatier, ktoré viezli betón. Prebehol som pomedzi ne s batohom cez rameno a vo vlhkom studenom sklade odovzdal som starej babke všetko vojenské.

„Vždyť vy jste docela jinej člověk, když nemáte na sobě ty zelený hadry,“ zvolala užasnuto. „Namouduši, i ty rozedraný džínsy jsou lepší než ty khaki kalhoty, viďte. Já vám to opravdu přeju, synku. Vždyť jsou to…“ nedopovedala. „Ani za nemocnou maminkou vás nechtěli pustit!“

Veselo som pokyvoval hlavou a mával rukami.

„To je už preč, pani.“

„Já to taky říkám. Na všechno špatný se zapomene. Hlavně, že už jedete domů.“ Babka ma pohladkala po líci.

Vyšiel som znovu medzi divoké Tatry. Tak to zasa nie. Zabúdať sa nemá. Kam by sme to prišli? Slnce ma hrialo cez ľahučké žlté tričko a ja som ostro vnímal priliehavosť riflí na svojich stehnách. Potom si ma zavolal veliteľ.

Prichádzal som k budove štábu po betónovom chodníku a v duchu som si opakoval slovo za slovom svoju záverečnú reč. Zastavil som sa predo dvermi s menovkou. Zhlboka som sa nadýchol.

Desať mesiacov som tu trčal ako vo väzení a tuto za týmito dverami je môj bachár. Ani neviem, či som práve tohto plukovníka nejako mimoriadne nenávidel. Ale niekoho som predsa musel nenávidieť. Vždy to tak bolo. Možno si to vlastne ani nezaslúžil. Možno by som omnoho radšej nenávidel toho, kto rozhodol, že strávim posledných desať mesiacov v maringotke. O samote, bez priateľov, sám medzi samými šaržami. Ten človek by bol hodný mojej nenávisti. Lenže skúste nenávidieť neviditeľného.

Zaklopal som a vošiel. Na stole ležala iba jedna žltá obálka. Pokynul mi hlavou a ukázal na stôl.

„Tohle si vezměte a odevzdejte na vaší vojenské správě.“

Mlčky som prikývol. Hľadel na mňa modrými očami, pod ktorými sa už začali usadzovať fialové vačky. Zdalo sa mi dokonca, že aj jeho ústa nesú na sebe stopy únavy a smútku. Viseli pod sivými fúzami v nesmelom oblúku, ktorý som si nikdy predtým nevšimol. Odrazu som nachádzal v jeho tvári množstvo hlbokých vrások a zreteľne som vnímal nezdravú žltú farbu pokožky. Zdálo sa mi, že na moju reč je ešte dosť času a tak som ho iba zaujato pozoroval, kým on, ako by sa bál môjho pohľadu, sa obrátil, vzal sklenený popolník, položil ho na stôl a v ruke sa mu objavila nervózne preskakujúca cigareta. A potom, skôr, ako som stačil otvoriť ústa, povedal:

„Poslyšte, já vím, že jste to neměl lehké. Věřte mi, já taky ne. Mít pod sebou vojáka s kádrovým profilem, jako je váš – to je utrpení. Ovšem jinak si na vás nestěžuju. Byl jste dobrým vojákem.“

Odrazu som cítil, ako ma pamäť zrádza a pripravené slová sa rozplývajú v rozpakoch nad jeho hlasom, plným akejsi detskej hanblivosti. Stál som nehybne s hlúpym úsmevom na tvári, keď mi pohľad skĺzol dolu, automaticky vedený akýmsi jeho pohybom. Zazrel som, ako sa proti mne vysúva jeho ruka. Pomaly a vážne. Čistá, upravená, s rúžovými nechtami a hladkou bielou dlaňou. Vyzerala ušľachtilo, štíhle prsty pokojne čakali na môj dotyk. Viem, že bola príjemne suchá a teplá. Bola mäkká a nebolo na nej ani stopy po mozoľoch. Viem to, lebo som tú ruku prijal a stisol.

Tak to bolo a nijako inak. Ale čo som mal robiť? Skúste nepodať niekomu ruku, keď ste odrazu slobodný! Vyšiel som von. Vojna už nie je, povedal som si, keď som na seba pozrel v oslepujúcom svetle dňa. Bol som sice zbabelý, ale bola to moja posledná porážka. Fuj, ako len sloboda oslabuje!

Mávol som rukou a išiel som medzi šoférov pochváliť sa svojím civilným výzorom.

„Seš jednička,“ zhodnotili ma jednotne. „Jako bys nikdy nebyl na vojně.“ Nič krajšieho mi povedať nemohli. A potom som naposledy ostal sám. Útvar sa vyprázdnil, všetci odišli domov. Pokúsil som sa čítať, ale nešlo to. Chodil som teda sem a tam s rukami za chrbtom a úpenlivo som prosil, aby už bolo ráno.

Neskoro večer, keď som zliezol z pyramidy debien, zašiel som ešte za vrátnikom.

„Dedo, zajtra je najdôležitejšie ráno môjho života. Nezabudnite ma zobudiť, dobre? O štvrť na päť.“

„Jasně, hochu. Radši celou noc nepřimhourím voko, než bych tě měl o to připravit.“

Cítil som, že mám na tvári akýsi žalostný výraz. Nikto nepozná, že som vojak, vracajúci sa z vojny. Oproti mne sedela nejaká namaľovaná slečna a nevrhla na mňa ani jediný pohľad. Vyzerám naozaj tak obyčajne? Nevšimol si ma ani ten pán, čo si pred chvíľou prisadol. Len pani sprievodkyňa sa na mňa usmiala, keď som jej podával polovicu povolávacieho rozkazu, ktorý platí ako spiatočný lístok z vojny.

Potom som už len pozeral do krajiny. Menila sa nádherne pomaly. Bolo to vzrušujúce divadlo a najlepšie zo všetkého boli zastávky. Nie že by som chcel vystúpiť. Ale fantastický bol pocit, že by som mohol vystúpiť a nikto mi v tom nebude brániť.

Keď sa slnko celkom predralo pomedzi hmlu, prišla Breclav a za ňou piesočné borovicové lesy. Potom Kúty, Malacky a nakoniec začal vlak spomaľovať pred bratislavským tunelom. Ľudia siahali po svojich kabátoch, slečna sa natiahla po kufor a pán pozeral na hodinky. Náhle som pocítil zmätok. Tak to je koniec? Počkajte. Prišlo to trochu prirýchlo.

Vlak sa však neodvratne plížil do stanice. Zisťujem, že sa mi skoro nechce von z tohto vlaku. A z toho mám ešte väčší strach. Ale času je čoraz menej, vonku bude čakať mama a ja ju chcem predsa vidieť čo najskôr. Zasyčali brzdy, ešte raz to hrklo dopredu, potom naspäť a bol koniec. Dotkol som sa zeme a vyšiel oproti mame, ktorá ma nevidela a obracala sa inam. Kráčal som pomaly a cez tenkú podošvu tenisiek som cítil chladný kameň stanice. Neviem, či som si vôbec niečo uvedomoval. V tých niekoľkých sekundách som však nikam nepatril. Krásny pocit. Potom sa mama obrátila a keď ma uvidela, vojna zmizla. Tvár sa mi neovládateľne rozškľabila a ja som znovu vkročil do sveta.

„Tak si sa vrátil,“ smiala sa.

„Vidíš,“ povedal som banálne a pocítil som, ako na mňa konečne preskočilo šťastie.

V Bratislave, 1980

Stál som predo dvermi mzdovej účtárne, odkiaľ som potreboval pečiatku a podpis a vedľa mňa čakal vyschnutý dedo vo vyťahanom obleku, s takým istým formulárom v ruke.

„Aj vy odchádzate, ujo?“ spýtal som sa.

„Tak. Nechcem ich už ani vidieť.“

„Nepáči sa vám v Slovnafte?“

„Chlapče, robím tu už dvadsaťpäť rokov. Ale idem preč, lebo už nevládzem. Za posledné tri mesiace som schudol o 14 kíl. Tak.“

„Ale nevravte.“

„To všetko ten plyn, môj zlatý, čo im uniká z potrubia.“

„Zažalujte ich, dedo.“

„Ojoj. Nemám brata na ministerstve, tak je to. Kdeže zažalovať!“

Priložil ucho k matnému sklu dverí, nakukol do kľúčovej dierky, urobil niekoľko krokov do chodby, potom sa vrátil a zašepkal:

„Vyjebali so mnou, môj zlatý, tak je to.“

Dvere sa otvorili a pozvali nás ďalej.

„Aké bude vaše ďalšie zamestnanie?“ opýtala sa ma úradníčka.

„Neviem.“

„Ako to, neviete?“

„Jednoducho neviem.“

„Ale my to musíme vedieť.“

„To je mi hrozne ľúto.“

„Niečo predsa musíte robiť.“

„Prirodzene.“

„Ale to nie je odpoveď!“

Tak mi poraď, mrmlal som si, keď som po dvoch hodinách klusal v bielych trenkách a modrom tričku okolo prezidentovej vily, ktorú si kúpil, kým sa stal prezidentom. Stála priamo nad naším domom, na kopci.

Spustil som stopky vo chvíli, keď sa čierny vlčiak rozbrechal a začal si odierať papuľu o plot. Prezident sa presťahoval do Prahy a ostala tu po ňom strážna búdka, ktorú používajú len raz za čas, keď mu napadne prísť na návštevu do Bratislavy.

Kým som sa začal potiť, prebehol som celým Horským parkom a vilkovou štvrťou. Ťažko som vdychoval horúci vzduch, telo som mal napäté a oči pálili tak, že som musel hľadieť do vlastného tieňa. Až za Červeným mostom som pocítil pot na čele a na hrudi. Konečne som sa rozbehol. Natiahol som krok a hľadel na stehná. Schudli, odkedy som prestal pretekať, ale inak sa zdali byť v poriadku. Prekĺzol som okolo jazvečíka, ktorý sa zabudol hádať s babkou o smer ich prechádzky a vyjavene sa na mňa pozeral hnedými očami. Ešte som stretol dvojicu spojenú ústami, ale bolo mi trápne volať, že bežím, tak som preletel okolo nej dlhým skokom, ale šuchol som sa pritom o dievča a ospravedlnenie som si odnášal so sebou, mrmlúc si do desiatky metrov za nimi. Ďalej bola už voľná cesta a stretával som len veveričky. Tam, kde sa zužuje stráň a klesá do údolia, križujú sa dva chodníky. Už zďaleka som videl bežca, ktorý sa mihal medzi stromami dolu pri potoku.

„Ahoj!“ zakričal som.

„Ahoj! Kam bežíš?“

„Mne je to jedno.“

„Tak poď so mnou. Vraj si skončil, je to pravda?“

„Je.“

Bežali sme popri sebe a rozprávali sme sa o behaní. Všetci bežia, trénujú a snívajú, jazdia na preteky, prehrávajú alebo vyhrávajú a hovoria o behaní. Dýchlo to na mňa, ucítil som na chrbte mrazenie, nohy ako by sa prebudili a v slabinách ma príjemne zaťahalo. Stromy sa popri mne mihali rýchlejšie, predbehol som partnera, lebo chodník sa zúžil a prestali sme sa rozprávať. Terén sa zmenil a ostré zákruty ma donútili zmeniť aj rytmus, začal som dýchať na každý štvrtý dopad ľavej nohy, fungovalo to ako hodiny, vytiahol som sa z bokov a rýchlosť kdesi vo mne rástla ako nezadržateľná rozkoš. Pred nami sa tiahla dlhá tmavá alej, krátko som sa obzrel, ale už to nebolo potrebné, lebo súper sa objavil pri mojom pleci a obaja sme sa odrazili špičkami nôh, ako keď lietadlo zdvihne nos. Leteli sme popri sebe, počul som jeho trhavý dych pomedzi hukot krvi vo vlastných ušiach, v tej chvíli sa stal mojím priateľom a súperom na život a na smrť, spojila nás tmavá alej a bláznivá rýchlosť, našli sme spoločný krok, bol to tanec dvoch bežcov.

„Ešte vždy si dobrý,“ povedal na konci.

„To sa tak rýchlo nestratí.“

„Príď na štadión.“

„Nemôžem.“

„Prečo?“

Od Červeného mosta som bežal už zasa sám a ostal vo mne smútok. Po ceste sa valila voda a dvaja ľudia v montérkách hľadeli na gejzír, ktorý stúpal z vykopanej jamy. Ešte vždy mi nič nevadilo, pretože som bežal. Bolo mi smutno z toho, že budem musieť zastať a potom si spomeniem na všetko, aj na vodu, ktorá prúdom tiekla po ulici aj na to, že neviem, čo tu hľadám. Získal som však aspoň únavu, vyšiel som uvoľnene z domu a na autobus som dobehol s rozkošou, lebo mám rád takúto únavu, po ktorej sú nohy horúce a vláčne ako prehriata guma.

Táňa ma čakala pred školou, vysvedčenie zložila do kabelky a nastavila ústa. Tánine ústa sálajú teplo a sú plné skvostných zubov. Pozrela mi zblízka do tváre belasými očami a musela pritom zvrátiť hlavu. Pritisol som ju k sebe, aby som ucítil na hrudi jej prsia a ona to pochopila, lebo som zachytil na perách ten tajomný úsmev, ktorým mi takéto veci schvaľuje.

Prešli sme mestom, ku ktorému patríme obaja od narodenia, sadli sme si na terasu kaviarne a pili sme kávu.

„Tak oddnes som nezamestnaný,“ povedal som.

„A ja mám prázdniny.“

Tak som to sice nemyslel, ale vlastne mala pravdu. Ak budeme chcieť, môžeme ten čas využiť.

„Už vieš, čo budeš robiť?“ spýtala sa.

„Nemám predstavu. Muž by mal robiť niečo, aby si ho žena mohla vážiť, možno by mal stavať dom alebo rúbať stromy.“

„To by mi príliš neimponovalo.“

„To nevieš.“

„Nechcem, aby si staval dom, ani aby si rúbal stromy, to viem určite.“

Tak čo teda, chcel som sa spýtať.

Mala krásnu hlavu na pozadí úzkych uličiek, odrážala sa od prázdnych tvárí, ktoré sa za ňou prechádzali s pohľadmi upretými do neurčita.

Rodičia odišli na dovolenku a brat zmizol na päť týždňov do nejakých kasární. Nechali mi na krku Lízu, ktorá sa mi ihneď otrela o nohu, sotva som odomkol. Nevedel som si spomenúť, či som jej dal ráno jesť, ale Táňa ju zobrala do náručia a spoločne ma tak prosili o mäso.

„Rýchlo by si ju rozmaznala,“ povedal som.

„A ty by si ju nechal umrieť od hladu.“

Predlžovali sme spoločnú hru kŕmením Lízy, Táňa sedela pri nej a hľadela na mačaciu eleganciu, ktorá sa nestratí ani pri žraní. Hrali nám k tomu Beatles – tá legenda, ktorá je mi rovnako vzdialená ako Beethoven, ale ktorú rovnako milujem.

Konečne Táňa vstala. Pomohla mi spojiť postele a preniesť stôl, otvorila balkón a zatiahla roletu. Po desiatich minútach vyzerala izba, v ktorej žijem s bratom dvadsaťdva rokov, ako manželská spálňa. Izba, v ktorej sa nikdy ničím nehýbalo.

Keď sme si ľahli do manželských postelí, privoňal som k jej telu a zacítil som vietor a leto, bola to tá istá vôňa, ktorú som dnes vdychoval pri behu, keď sa nado mnou nakláňali koruny stromov. Dlho som zabáral tvár do opáleného brucha a keď som našiel Tánine ústa, prijala to ako oslobodenie a vďačne ma pozdravila jazykom.

Potom prišlo otvorenie sa. Vždy ma zmätie reč hladkých stehien, ktoré sa od seba oddelia ako náruč, ona nepozývala s úsmevom, ale s hanblivou pokorou: poď prosím ťa, ale rýchlo, nenechávaj ma takto pred svetom. A ja sa teda ponáhľam k nej, dojatý až k slzám.

„Čo sa to s nami deje?“ spýtala sa, keď sme ležali vedľa seba a pozerali na povalu.

A čo ja viem? Milujem ťa. Tak, ako môže kliešť milovať svojho hostiteľa, pretože na tebe parazitujem rovnako ako on. Cez teba hovorím s prírodou a od nej prijímam pocit života. Ale odkiaľ mám vedieť, čo sa robí s tebou?

„Neviem,“ povedal som.

Otočila hlavu a hľadela na môj profil, usmiata. Držala v ruke pohár červeného vína a zafarbila si ním kútiky úst.

Oblizol som sa.

Ako mám vedieť, čo sa deje so ženou? Príroda si ju vytvára k obrazu svojmu… a ja sa len vyjavene prizerám. Pozeráme na ne, staviame im domy, hráme a spievame im, píšeme o nich, obdarúvame vynálezmi, nútime ich pracovať, rozdeľujeme ich do štátov a udržiavame v strachu, že raz nás to prestane baviť a všetko zmárnime. Lebo sami pláčeme nad tým, akí sme zbytoční. Nevadí, že nemám pravdu…

Táňa mi pošepkala nejaké slovíčka a za roletou bzučala včela, ktorá sa odvážila vyletieť až na piate poschodie.

„Nehovor také veci,“ poprosil som ju.

Ale pošepkala mi ich znovu, ešte krajšie.

… ani to, že ma miluje, ma nepresvedčí o opaku.

Líza vyskočila na kľučku a hlučne otvorila dvere. S obavami pozerala na mňa, ale Táňa si ju pritisla na prsia. Rozpriadla sa ako motor a Beatles skončili.

O týždeň som sa lúčil s Táňou na nástupišti. Chcela ísť so mnou, ale ja som nedovolil. Isté veci treba prežiť osamote.

Vystúpil som v Pardubiciach a podľa návodu, ktorý som dostal spolu s pozvánkou na prijímacie skúšky, som bez ťažkostí natrafil na internát. Vo svojej izbe som našiel niekoho, kto si práve otváral nožom pivo.

„Nazdar, člověče, jmenuju se Michal. Chceš pivo?“ povedal.

Chcel som, lebo sa mi ten chlapec páčil. Za hrubými okuliarmi mal také malé oči, že sa zdalo, že nimi ani nepohybuje, že sú to len drobné guľky, zacentrované doprostred šošoviek. Odišli sme do mesta na ďalšie pivo, lebo som mu vypil jeho posledné.

„Milane, já viděl, že sis kúpil maratónky. To je výborný, já taky běhám,“ povedal nadšene. Sedeli sme v krčme a pili pivo. Páčil sa mi čoraz väčšmi.

„Lenže ja nie som len taký hocijaký bežec,“ upozornil som na seba.

„Nevadí, budeme běhat spolu a já se tě budu držet jako klíště.“

Okukli sme námestie s morovým stĺpom a mne napadlo, aký by to bol krásný život, keď stačí, aby človek prišiel do obchodu a len tak na prvý raz si kúpi maratónky.

Na druhý deň sme vypili pivo a pobrali sa do školy. Aula sa po chvíli naplnila nervozitou. Všetci sme upreto hľadeli dolu na tabuľu, kde zlostný bradáč písal príklady. Vyrátal som ich za pol hodiny a podstrčil som svoj papier Michalovi. Rátal som ich takto na skúškach už po tretí raz a preto som sa cítil isto a víťazne. Jediná moja výhra. Veľmi nerád chodievam po prijímacích skúškach, ale potom si vždy znova uvedomím, že je vlastne príjemné sedieť a pozerať na ostatných, keď som práve dokázal svoje kvality. Odrazu mi prišlo ľúto, že Michal netuší, že spolu nikdy nebudeme behať. Možno si nájde iného bežca, ale mne ostanú zasa len bratislavské lesy a samota.

Všetko skončilo a čakali sme na vlak.

„Já ti něco řeknu, Milane,“ začal Michal, „mám doma krásný adidasky. Nový. Já jsem si řek, že v nich nebudu běhat, ale počkám, až se tady v září sejdeme. Pak ti je daruju, člověče.“

„Aké adidasky?“

„Ty nejnovější. Jsou lehoučký jako pápěří.“

Behať v adidaskách je rozkoš. Je to ako plávať nahý alebo hrať tenis na čerstvo poliatej antuke za letného večera s novými loptičkami.

„Lenže my nebudeme behať spolu, Mišo, lebo ja pôjdem teraz do Bratislavy a sem už neprídem. Ja už to poznám,“ povedal som.

„Di do háje, člověče.“

Pokrčil som plecami.

Môj vlak prišiel skôr a Michal na mňa znechutene pozrel.

„Teď jsi mě nasral. Abys věděl, tak ty adidasky mám od svýho táty, který je už dvanáct let v Mnichově. Je ti to jasný, jo? Já to skouším už podruhé a taky vím, že to nevyjde. Ale proč si to kazit? Takový setkání?“

Potom sme sa lúčili a ja som naňho pozeral z obloka.

„Ale stejně jsem rád, že jsem tě poznal. Člověku je hned jaksi líp, když pozná taky nějakýho jemu podobnýho chudáka. Mě už to v tý naší fabrice hodně sere, víš?“

Stál tam s taškou v ruke a mal za tými hrubými šošovkami smutné oči. Vysoký, v sivom svetri a s hrdzavými vlasmi. Stanice ma odjakživa dojímali. Začalo mi byť hrozne rúto, že už sa nikdy nestretneme a ja si nezabehám v jeho krásných adidaskách. Naisto sú nádherne mäkké a vydržia viac, ako naše, ktoré roztrhám za dva mesiace. Chcelo sa mi strašne nadávať, pretože som videl, ako zúfalo chce na tú sprostú školu a že to má márne a on to vie, a to je to blbé. Keď človek vidí svoju vlastnú smolu v očiach niekoho iného, vždy mu ide na vracanie.

Bude robiť vo fabrike, lebo musí pracovať a na budúci rok sa znovu pokúsi dostať sa na túto školu, lebo mu napadne, že sa možno niečo zmenilo, ale nič sa nezmení, pretože jeho otec emigroval do Mnichova. A to sa synom neodpúšťa. Tak bude pracovať ďalej, až ho to unaví a ostane v ňom len spomienka, ktorú bude vždy vyťahovať: já nejsu jen takovej obyčejnej dělník, já se kdysi pokoušel studovat, jenže můj táta emigroval, tak mě nevzali. A čím bude unavenejší, tým silnejšia bude spomienka a on ostane cez celý svoj život človekom, ktorého nevzali na školu.

Vystrčil som ruku z obloka, ale vlak sa už pohol.

Keď som odomkol, Táňa poslala Lízu, aby sa mi pritisla k nohám a sama čakala v belasej pyžame na našej manželskej posteli. Ležala na bruchu a hlavu si podopierala dlaňami. Svet sa odrazu bezbolestne zjednotil.

„Ahoj, cestovateľ,“ povedala s úsmevom, keď som si ľahol k nej a prešla mi prstami po tvári, čarodejnica.

Zabudol som Michalovi povedať, nech sa na nich vykašle, že nemá význam živiť ilúzie, pretože potom ostanú len ony, alebo spomienky na ne. Nech si tie svoje školy strčia do zadku, to som mu zabudol povedať. Teraz mi to totiž napadlo, keď som si položil hlavu na Tánine okrúhle prsia. Hojdal som sa na mliečnych vlnách a počúval dunenie srdca, myšlienky pomaly prestávali krúžiť okolo mojich a cudzích osudov a dlaň sa zastavila na pahorku, ktorý mi cez pyžamu vzdoroval kučeravými chĺpkami.

Toto je krása, uvažoval som.

A Táňa to pochopila, pretože práve sa otvorila, aby dala tej kráse zmysel a tak ju posvätila.

Hádam aj to som mal Michalovi povedať.

Šteklila ma na bruchu, ako by sa mi chcela pomstiť za to, že umiera od smiechu, keď sa dotknem jej lýtok.

„Nič?“ spýtala sa.

„Nič.“

Sklamane si vzdychla.

„Máš krásne medaily,“ povedala potom a zahľadela se na stenu.

„Čo myslíš, za čo sú?“

„Za víťazstvá, nie?“

„To je pravda, ale nie je víťazstvo ako víťazstvo. Táto je z učňovských preborov a táto z majstrovstiev republiky.“

„Nikdy som nezvíťazila. A tiež som nikdy nepretekala.“

„Nikdy tomu neporozumieš. Je mi to ľúto, lebo inak by si ma určite obdivovala. Stála by si v hľadisku a sledovala moje tričko v hlúčku. Bola by si strašne nervózna, pretože prvý kilometer by sa nič nedialo, ja by som ostával niekde uprostred, ako by ma nič nezaujímalo. Ale potom by to začalo. Ohlásili by medzičas na kilometer. Potom následuje rovinka. Vybočil by som do druhej alebo až do tretej dráhy, natiahol krok, pocítil slabiny ako znamenie a potom by si videla, že obieham súperov, už som na treťom mieste a zaraďujem sa do druhej dráhy, lebo ide zákruta. Teraz čakám a zhlboka dýcham, pretože o chvíľu začína posledná trojstovka. A teraz sa staviam na špičky, trenér mi kričí medzičas, ale to už nevnímam, ocitnem sa vedľa druhého, nechce ma pustiť a zúfalo pridáva, aby dobehol do poslednej zákruty vedľa mňa a aby som ja musel bežať dlhší oblúk. Lenže ja cítim v nohách strašnú silu a zlostne sa deriem pred neho, počujem jeho trhavý dych a už sa lepím na prvého. Nemôžem sa dočkať, vybieham nabok ešte skôr, kým sa končí zákruta a konečne dávam do nôh všetko. Kdesi v diaľke je cieľová šachovnica a mne už je všetko jedno, cítim mrazenie v stehnách, tak namáham lýtka a potom zas naopak a kdesi v kútiku mozgu, ktorý už vlastne nefunguje, si uvedomujem, že som prvý a tak bežím už len preto, aby som bol v cieli čo najskôr, nič iné ma už nezaujíma, len koniec tohto šialeného preteku.

A potom by som prišiel k tebe, s podlamujúcimi sa kolenami, ale čerstvý, pretože každý víťaz je čerstvý, cez plot by som ti dal pusu a veľmi rýchlo by mizol pocit únavy a niektorí by ešte dobiehali, alebo by ležali v tráve a všetci by sme mali vpadnuté oči a odkrvené tváre.“

„A ty by si ma v tej chvíli milovala za moju dokonalosť, lebo každý víťaz je dokonalý.“

Táňa hľadela na povalu a mlčala. Pomaly zo mňa opadávalo vzrušenie a náhle som si uvedomil, že som fanatik a že Táňa to vie. Nemohla cítiť to mrazenie, ktoré mi teraz prebiehalo nohami a rozochvievalo svaly, ale vytušila ho.

„Ja tie medaily zvesím,“ sľúbil som.

Usmiala sa maznavo a privolávala Lízu, ktorá sa k nám prikradla a teraz stála na posteli s labkou vo vzduchu a oči upierala na mňa.

Takto teda začínalo leto. Prestal som pracovať a prestal som pretekať. Teraz už nezáleží na tom, prečo sa tak stalo. Chodil som po meste v tričku a v starých texaskách, ale tak chodil skoro každý. V oblokoch verejných budov ešte sem tam zasvietila papierová holubica, ale väčšinu už od posledných osláv postŕhali a keď som stúpal vilovou štvrťou, tam sa už stratili celkom. Otvoril som bránku do záhrady pána Bartolomeja, ak mu tak smiem hovoriť. Sedel hore na prvom poschodí v zafajčenej kutici s výhľadom na Bratislavu od hradu až po Raču a písal. Pod stolom som pohľadom vypátral fľašu vína a hoci ma to zamrzelo, nič som mu nepovedal.

„Vítaj, Milan,“ roztiahol náruč a zatlačil ma do kresla. „Rozprávaj, chlapče, ako sa máš?“

Lenže práve na to som sa prišiel opýtať ja jeho, pretože sa pred týždňom vrátil z nemocnice.

„Nestojí to za nič, Milan, vieš?“ mávol rukou. „Poď, poď, niečo ti ukážem,“ a zaviedol ma k dvom čiernym kufrom. „Poťažkaj.“

„Čo ste do nich nasypali? Piesok?“

„To sú moje písačky, vieš? A teraz poď, poď,“ a zaviedol ma na balkón. Zhlboka som sa nadýchol a potešene som premeriaval pohľadom mesto pod nami. Lenže starý pán ukázal na záhradu, na odkvitnuté broskyne, potom na ohnisko, chytil mi ruku do suchých dlaní a povedal:

„Zajtra to všetko spálim.“

Nahneval som sa spravodlivo a vážne: „To nesmiete!“

„Prečo? Nikto to nepotrebuje…“

„O tom nerozhodujete vy. Je to literatúra a tá sa nesmie páliť!“

Zahanbene uhol pohľadom a vrátili sme sa do izby.

Dlho sme sa rozprávali a Bartolomej vo svojom smútku pomaly ožíval. Vytiahol schovanú fľašu, previnilo mi nalial a svoj poloplný pohár nahmatal pod stolom. Potom sa ku mne naklonil a zašepkal:

„Zmizni, Milan. Zmizni, kým je čas.“

Pokrútil som hlavou.

„Je to všetko obludné. Obludná koncepcia, ktorá nás do jedného zničí. Nikto to nevydrží, ani ty. Bude to čoraz horšie.“

Znovu som pokrútil hlavou.

Zahľadel sa na mňa vážne a pátravo:

„Daj si pozor, Milan. Rozmysli si to, chlapče, lebo ja vidím v tvojich očiach čosi iné.“

Dopili sme a keď kráčal za mnou dolu schodmi a potom do záhrady, chytil ma za plecia a povedal:

„Atlét! Ten krok! Mocný si a pružný!“

Usmial som sa ako polichotená žena.

„Čo z toho?“

„Akože? To je predsa všetko. Všetko na svete! Keď ráno vstaneš a vieš, že budeš kráčať ulicami a ženy ti budú upreto hľadieť do očí,“ povedal a vyprevádzal ma pohľadom, keď som tým pružným krokom schádzal do mesta.

Oproti mne klusal zatúlaný pes a spoznal som v ňom Bartolomejovho Noxa.

„Ahoj, Nox,“ zavolal som, ale ani na mňa nepozrel.

Bartolomej v mojich očiach určite nenašiel nič. Bol som o tom presvedčený a zazlieval som mu, že na mňa takto išiel. Narodil som sa tu a ostanem tu, už len pre poriadok. Je to moja jediná slobodná voľba a len tak ľahko sa jej nepustím. A už dosť!

Kráčal som v ústrety vysokej čiernovláske v dlhej sukni a v čiernych papučkách. Prešla pomimo a nezavadila o mňa ani úchytkom. Zato keď som sa obzrel, hľadeli sme si do tvárí… Hm.

V meste sa ľudia vlnili v rozpálenom vzduchu a asfaltové chodníky strácali farbu, oslepovali ma, márne som sa zachytával tmavých tričiek, slnko by v ten deň rozžiarilo aj funebrákov frak. Zavrel som oči a čakal na autobus. Odrazu som pocítil strach. Ten strach, o ktorom vieme len to, že ho máme, ale nepoznáme jeho pôvod. Chvíľu som dúfal, že sa z neho vykľuje niečo obyčajné, napríklad že zistím, že som zabudol nakúpiť. Ale nebolo to ono. Prehŕňal som sa v známych depresiách, ale ani jedna sa nehodila. Potom prišiel autobus, vystúpil som na schodíky a vtedy som na to prišiel. Bol to ten nejnepríjemnejší strach, preto mi tak dlho trvalo, kým som ho objavil: strach zo života, ktorý mám prežiť. Zamrzelo ma to, ale už tu raz bol a nedalo sa nič robiť. Čert aby to vzal. S takým strachom sa človeku ani nechce žiť. Polomŕtvý vliekol som telo domov. Mal som pred očami celú svoju budúcnosť. A zatúžil som po inom svete, po inej zemeguli.

V schránke som našiel cyklostyl z Pardubíc, že ma neprijali. Na chvíľu sa mi zjavil Bartolomej. Má pravdu, tá obluda nás všetkých zožerie. Ale ja som možno ako tá myš, ktorá nevie utiecť, keď ju oblizuje pytón.

Za pätnásť minút som už klusal alejou Horského parku a čakal na prvé kvapky potu, ktoré by ma ochladili. Po Červený most sa ma držala myšlienka vrátiť sa; padal som únavou a horúci vzduch ma pálil až v žalúdku. Potom som na to zabudol, lebo som myslel na svoj život. Bežal som po pamäti a neviem už, ako vyzeral chodník. Najskôr tak ako predvčerom, bol však suchší.

Ocitol som sa pri opustenom vleku, sedem kilometrov od domu, tak ako vždy. Rozcvičil som sa pod starým javorom, pot sa odrazu lial z celého tela tak, ako keby sa pustila krv. Zasolil mi oči a odkvapkával zo špičky nosa. Na javore sa nepohol ani lístok. Pripravil som sa, zhlboka som sa nadýchol, zafučal, poskočil a keď som vyrazil, spustil som stopky a zamrmlal:

„Teraz ukáž, čo vieš.“

Prvý kilometr sa vlnil a bol plný koreňov. Rozboleli ma kolená. Potom podo mnou zadunel drevený most, pozrel som na stopky a zafučal. Prišla rovina. Je to ako jazda autom. Zrýchlil som nádych, prehodil výdych na každý tretí krok, vytiahol som sa z bokov a zdvihol kolená, celkom automaticky, lebo bežec povedal: „Pridaj!“

Poslušne som pridal.

„No zbohom,“ povedal som, „to sa dnes dokatujeme.“

„Čuš,“ vraví bežec, „čo si? Baba?“

Poslušne som držal rýchlosť a naplno vybral zákrutu popri rybníku. Začalo mi pomaly zlyhávať pravé stehno, musel som zrýchliť frekvenciu, aby som mu uľavil. Skrátenie kroku pomohlo, dokonca som zrýchlil tempo. Čakalo ma sto metrov asfaltky a potom údolie pri potoku. Dve tretiny som mal za sebou, vbehol som na chodník, ktorý je večne pokrytý lístím a odrazu mi celkom triezvo napadlo, že posledný kilometer nevydržím. Cítil som to.

„Ty hovädo,“ zahučal bežec. „Raz máš bežať sám, bez divákov, a už sa chceš vzdávať?!“

„Akože raz? Veď tak behám skoro stále.“

„Drž hubu!“

Zrýchlil som nádych, ale zdalo sa mi, že je na to priskoro.

„Na rezervy sa vyser! Večne sa bojíš, že niečo nevydržíš! Si mi odporný!“

Šialenec.

Už to prestávalo byť jednoduché. Striedal som každú chvíľu. Keď som natiahol krok, pomohlo to pľúcam, ale rozboleli stehná. Keď som sadol na päty, uľavilo sa svalom, ale trhalo to v hrudi.

„Ty špinavec! Neskláňaj hlavu, vytiahni sa z bokov! Potreboval by si divákov, čo?!“

Pred očami sa mi urobili prvé červené kruhy. To bolo skoro. Päťsto metrov pred cieľom. Skurvená drina.

„Posledný rybník! Tak zdvihni to na špičky, ty chudák! Ten dedko pred tebou by ťa porazil s palcom v riti!“

Odpustil som si ešte päť metrov, ale potom sa už nedalo nič robiť. Posledných tristo metrov musí každý bežec na špičky. Odrazu ma ovial vietor a všetko letelo dozadu. Nohami som pod sebou trhal mäkkú, poddajnú zem. Dedko niečo tušil, otočil sa a keď ma zbadal, pridržal si klobúk. Preletel som popri ňom a zachytil jeho useknuté uf.

Zamrazilo ma v stehnách a liezlo to hore, na chrbát, na plecia. Nevidel som, pretože sa mi od únavy zatvárali viečka, ktosi mi ich zatláčal. Nič ma nebolelo. Chcelo sa ‚ mi však umrieť.

„Zaber! Ešte sto metrov!!!“

Už nie. Rýchlejšie to nešlo. Nohy zmäkli a boli z olova.

„Babrák,“ povedal bežec.

„Bože dobrý, dakujem ti, je koniec.“ Stisol som stopky, oprel sa dlaňami o kolená, stál som v predklone a plačlivo som nadychával. Pulzoval som od hlavy až k päte, ruky som mal mokré a ľadové. Na stopkách stálo 9:08.

„Babrák,“ povedal ešte raz bežec a zmĺkol.

O tri minúty sa mi vrátil dych a nohy začínali fungovať. Len oči ostali vpadnuté. Všetci moji kamaráti mávajú po takýchto behoch vpadnuté oči.

Zvyšné štyri kilometre som odklusal s pôžitkom, ako po zlom sne. Svalom sa vrátila pružnosť a vyžíval som sa v pocite, že dnes už neuvidím červené kruhy. Bol som strašne unavený. Taký unavený, že sa mi nechcelo myslieť na nič. Ani na svoj život, ktorého som sa tak bál. Mal som z neho strach, ale žiť sa mi chcelo. Nejako predsa bude.

A bolo tak, že som večer dostal nápad. Páčil sa mi ešte aj ráno, keď som vstúpil do nemocnice a našiel vrchnú sestru. Rozhodol som sa povedať, že chcem robiť sanitára a keď sa ma spýta prečo, tak poviem, že všetko ostatné ma prestalo baviť. Tak sa aj stalo. Ešte sa spýtala, či nie som trestaný, že to by nerada a ja som sa priznal, že aj ja by som to nerád. Sľúbil som, že nastúpim o týždeň.

Krížom cez potok ležali polámané stromy a pod nimi sa hromadil piesok. Stúpal som na prehnité kmene a myslel si, že sa mi napĺňa sen. Zhora sa zniesol myšiak alebo kaňa a preplachtil ponad nás do doliny. Potok sa zužoval, za ďalším ohybom som uvidiel miesto, ktoré som vybral.

„To je ono,“ povedal som.

Postavil som stan a odišiel na drevo. Táňa sedela na batohu a pozerala niekam dolu, kde sa končila cesta, po ktorej nikto nechodil. Potom priniesla dva ploské kamene a položila na ne chlieb, konzervu a nôž. Sadla si znovu na batoh a hľadela asi na vodu a na piesok, na povrchu ktorého sa blyšťali kúsky sľudy alebo zlata. Dotiahol som k nej dva zlomené smreky a urobil oheň. Nevšimla si, že som nepotreboval papier, mlčky pripravovala večeru a ohrievala si chrbát.

Už dávno bola noc, keď sme pozerali do ohňa a rozprávali sa. Hovorila tichým hlasom:

„Keď som bola malá, trápilo ma, že som nedokázala zachytiť chvíle, v ktorých som šťastná. Vždy mi akosi utiekli cez prsty a ja som si ich uvedomila až neskoro.“

„Dnes ťa to už netrápi?“ spýtal som sa.

„Dnes viem, že to tak musí byť, lebo ich prežívám v pohybe. Prežívať ich môžem práve preto, lebo plynú. Je to zákon, ktorý neovplyvním. Ale trápi ma to ďalej.“

Tak nejako sme sa rozprávali. Oheň zo smrekového dreva šľahal priamo nahor a les sa nehýbal. Aj ja som vedel, že táto chvíľa mi kĺže cez prsty, lenže mne to tak nevadilo, pretože ja som vždy myslel na budúcnosť a to, čo som prežíval, ma už veľmi nezaujímalo. Ale Táňa prežívala prítomnosť ako niečo hlavné a možno aj preto som ju miloval.

Chytil som ju za ruku a po jednom som preberal drobné prsty až po prsteníček, ktorý si mala o tri týždne zlomiť.

Potom sme vliezli do stanu, kde svietila sviečka a ležali tam rozprestreté spacie vaky. Táňa voňala dymom a usmievala sa, keď položím dlaň na mäkké telo, nejaká čudná radosť jej vždy vyčarí takýto úsměv, neviem, o čo ide, lebo som popletený jej krásou a nemám čas sa usmievať, nepoznám takú radosť a onen úsmev som kedysi vnímal ako jemný výsmech. Cítil som svoje kostnaté telo na jej mäkkom a horúcom tele a svoju hruď na jej prsiach ako na vankúšoch s vystúpnutými rožkami, ktoré sa o mňa treli v rytme, o ktorom neviem, či sa mu podriaďujem alebo mu velím, išiel som sa zblázniť a zacítil som v pätách horúcu sladkosť, ktorá by zo mňa vystreľovala do Táni až kamsi hrozne hlboko, kam už ani ja nemôžem, ale bola tu gumka, ktorú už predtým tá nádherná Táňa pripravila a natiahla mi ju ako dieťaťu kosieľku. Ešte dlho sme ležali s očami otvorenými do tmy.

Kedysi dávno som sníval o tom, že sa ráno zobudím vedľa Táne pod modrým plátnom nášho stanu a pretože Táňa rada spí, prvý vystrčím hlavu a pozriem na svet. Zblízka, na kolenách, voňajúc trávu a oprúc sa rukami o mokrú zem.

Z ohňa sa ešte dymilo, sadol som si teda k nemu a rozfúkaval som čierne polená. Zažiarili pod mojím dychom a hneď zasa zhasínali. Ponad hlavu sa mi preháňali nízko mračná, leteli splašené kamsi preč, do strání, ktoré sa na druhej strane zvažovali do doliny. Museli do strání naraziť a tam spustiť dážď. Tu však vládlo ticho, ovisnuté stromy čakali bohvie na čo a potok si brblal svoje.

Zozadu ma objali Tánine ruky a zakvačili sa do seba. Zavrel som oči, sedel som bez pohybu dlhé sekundy a Táňa si oprela hlavu o môj chrbát, tak sme sa dorozumievali a aj som jej hovoril, že práve teraz prežívam chvíľu, ktorá už nikdy nepríde. Zabudol som na svoj život, z ktorého mám strach a prežíval som mračná nad hlavou, drevo praskalo a krútilo sa v priezračnom ohni, Táňa sa ma držala a svojím telom vlievala do mňa prítomnosť.

Potom pripravila raňajky, natrela mi chlieb džemom a uvarila čaj a hodinu sme iba jedli. Pozeral som na krúžiacu kaňu, plachtila nad potokom, lebo všade inde rástol hustý les, len pre nás tu ostal kúsok zeme. Vystačil pre stan, ohnisko a pre nás dvoch, muža a ženu. Kaňa sa odrazu spustila dolu, stiahla na konci rozstrapkané krídla, otrčila hlavu k zemi a vletela medzi stromy. Inak sa nestalo nič.

Zvláštne dni. Doviedla ma k nim Táňa, dievča s belasými očami, za ruku, ako dieťa.

Odišiel som sa napiť k potoku a ľadová voda chutila po čaji ešte sladko. Napil som sa teda z tejto zeme a keď som sa vystrel, zakrútila sa mi hlava. Vrátil som sa k ohňu.

„Nechce sa mi odtiaľto odísť,“ povedal som, lebo už zasa som myslel dopredu a uvidel ulice plné ľudí, nervóznych zo svojich osudov. „Nechce sa mi vrátiť sa tam,“ a naozaj som pocítil nechuť.

„Keby si v skutočnosti nechcel, nevrátil by si sa,“ povedala Táňa. „Lenže ty vlastne chceš, iba nie si ochotný si to priznať.“

Asi mala pravdu; na tom nezáleží. Pobozkala ma na líce a potom sme zbalili stan. Milujem smútok – a potok, ktorý sa lial odniekiaľ zhora a valil pod sebou zlatonosný piesok, oheň, ktorý vypúšťal posledné pásiky dymu spod kameňov, všade dookola uležaná čečina a prehnité drevo, to všetko bolo strašne smutné. Nerozumel som pravde, ale zdalo sa mi, že sa jej smútok trochu podobá.

Zostupovali sme do doliny popri potoku a nad nami sa ešte vždy hnali sivé mračná. Takto sa to končilo. V doline sme sa chytili za ruky a kráčali sme po ceste, po ktorej nikto nechodil. Viedla pozdĺž potoka a na úpätí stráne rástli maliny. Táňa všetkému rozumela a nebála sa mlčať.

Hlavná sestra sa nič nepýtala, ale chytila ma pod pazuchu a ťahala niekam do vnútra nemocnice, chodbami a výťahom, všade postávali chorí v modrých županoch a papučiach, prešli sme niekoľkými dverami a zakaždým zavrela, ako keby si ma tu chcela nechať navždy a zastali sme na krátkej chodbe oproti dverám s tabulkou „Operačná sála“.

„Majka, postarajte sa o neho,“ povedala sestričke v zelenom plášti.

Dostal som zelenú košeľu a nohavice a tak som vstúpil na operačnú sálu.

Niečo také som ešte nikdy nevidel. Operačný stôl ako obetný oltár trónil uprostred a okolo hadice, prístroje, bubny a nad stolom ohnisková lampa, pripomínajúca včelie oko a posiata kruhmi malých lampičiek; všade zelené kachličky a biele nohy stoličiek, veľké mliečne table, za ktorými bolo ešte vždy leto. Boli tam tri takéto sály, chodil som z jednej do druhej a bál som sa dotknúť stien, o prístroj och ani nehovoriac. Ale Maja mi dala do ruky zelenú handru a povedala, aby som to poutieral, lebo dnes sa neoperuje, a tak som utieral stôl aj lampu nad ním, lebo ju ktosi zafŕkal čiernymi kvapkami. Bola to zaschnutá krv a keď mi to došlo, musel som si sadnúť a pritom som sa pokúšal prísť na to, ako sa tam dostala, a pri troche vecnosti bolo jasné, že na lampu vystrekla zo stola, tenký gejzír krvi pol druha metra vysoký. Rozpamätal som sa, že krv som videl, keď som sa porezal pri krájaní melóna a keď môj brat spadol z bicykla, ale vytekala len tak potichu, lenivo a s nechuťou, až ju to prestalo po chvíli baviť. Bezmyšlienkovite som utieral bielu stoličku, na ktorej som sedel a uvedomil som si, že aj tu zotieram tmavé škvrny. Dostal som chuť otvoriť okno a nadýchnuť sa leta, pozrieť sa do slnca.

Prešiel som do druhej sály, ktorá bola rovnako zastriekaná ako prvá. Utieral som okrúhle škvrnky, ale už ma napĺňal idiotský pocit zvráteného intelektuála, že konám niečo dobré, niečo správne. Už je to tu, pomyslel som si uspokojene a v pohode som takto hodinu pracoval.

Napadlo mi, že naposledy sme sa s Táňou milovali predvčerom nad ránom, keď už spievali vtáci a ja som hlavou udieral do modrého poroseného plátna.

To sa nám podarilo, v ten týždeň sme vybabrali so všetkými, pretože sme boli šťastní a zadarmo. Prekabátili sme štát na celý týždeň, to stojí za to.

Vtedy sa otvorili dvere a Maja na mňa kričala kachlíčkovým hlasom, aký poznám z bazénov:

„Milan, privez pani Bohušovú, bude sa operovať!“

„Odkiaľju mám priviezť?“ opýtal som sa vydesene. „Zo ženského oddelenia. Ale rýchlo!“

Tak som vybehol na chodbu a v trysku sa riadil šípkami, ktoré ma doviedli na ženské oddelenie, kde ma už čakala sestra. Ukázalo sa, že pani Bohušová bola mladá žena, v bezvedomí a s chĺpkami na brade. Vzal som ju do náručia, ľahučkú ako pierko, s očami napoly otvorenými a s popraskanými perami, lebo dýchala ústami. Ale jazykom nehýbala. Vôbec ničím nehýbala a cez nemocničnú košielku som cítil telo rozpálené horúčkou. Sestra držala ruku, ktorá sa sama rozhojdala a tak sme vedno položili pani Bohušovú na vozík.

Viezol som ju na sálu a sestra mi otvárala dvere. Maja už čakala a v ruke držala strojček na strihanie vlasov, taký, akým ma kedysi strihával holič, ku ktorému sme chodili spolu s otcom a bratom, keď mama povedala, že sme vlasatí. A teraz ho priložila pani Bohušovej na hlavu a povedala:

„Pozeraj sa, nabudúce to bude tvoja práca.“

A z hlavy pani Bohušovej padali chumáče vlasov, strojček bzučal a zanechával za sebou krátke strnisko, odkrýval nahotu, o ktorej som nemal tušenia a videl som, že žena bez vlasov je najnahatejšia z nahých a bol som rád, že pani Bohušová o tom nevie, len tak naprázdno dýcha a oči má zatiahnuté bezvedomím. Ale to všetko nestačilo, bolo ju treba ešte oholiť žiletkou Astra Superior a Maja mi dala stroječek, ktorým som hlavu pani Bohušovej hladko vyholil.

A potom som ju vzal na ruky a odniesol som ju na oltár, opatrne som tam položil bezvládne telo a v duchu som prosil za odpustenie, pretože ktovie, či konám správne a keby tak nebolo, ťažko by sa mi dýchalo. Ale aj nadalej som robil to, čo mi kázala Maja, krok za krokom. Zapojil som prístroje, uviazal ruky, ktorých prsty sa mi ovinuli okolo ukazováka, až som sa zľakol, ale Maja povedala, že to je reflex, ktorý nemá nič spoločné s vedomím a v duchu som si hovoril, že teraz sa deje čosi čudné. Sám sebe som divákom a len čakám, čo príde, som pripútaný pohľadom na plátno, kde sa odvíja dej, ale nemám čas na nič iné, nestačím sa pýtať, čo vlastne robím a prečo, len vyjavene hľadím.

Odkiaľsi sa vyrojili doktori, dvaja chlapi a za nimi tri doktorky, ktoré ťahali za sebou prístroj. Ženy napichali pani Bohušovej do žíl ihly s hadičkami, cez ktoré vtekali nejaké tekutiny z fliaš na stojanoch. Potom jej strčili do úst červenú trubičku a napojili ju na prístroj, ktorý začal fučať ako unavený človek a dvíhať malé prsia s bojovne vztýčenými bradavkami.

Medzitým sa obaja doktori umyli. Všetko šlo tak rýchlo, že som dostal pocit, že je to hra, divadlo. Dokonca aj vety a vtipy, ktoré medzi sebou prehodili, vyznievali filmovo, pretože na oltári ležala žena, ktorú si nikto nevšímal, ležala ako rekvizita s červenou trubičkou v ústach. Nikto sa na ňu nepozrel, až napokon pristúpil k nej jeden z doktorov, ten mladší v okuliaroch, a nadvihol jej viečko. Chvíľu študoval oko a potom povedal:

„Umývame.“

A já som priskočil a nastriekal na gázu alkohol. Doktor umyl miesto kdesi na temeni a potom si obaja obliekli sterilné plášte a natiahli rukavice, pod ktorými sa im skrútili chĺpky na zápástí. Zažal som včelie oko a hlava pani Bohušovej zažiarila, všade inde bolo temno, len na mieste, pre ktoré v plachte vystrihli dieru, svietila koža jasnohnedým odtieňom jódu. A oni si k tomu sadli na otáčecie stoličky, ktoré som im podstrčil, a ten starší, ktorému spod masky liezla prešedivená brada, urobil prvý rez.

Skryl som sa za jeho chrbát a sledoval len pohyb ruky; ťahala skalpel, ktorý som nevidel, ako keby kreslila kriedou na betón, tvrdo a opakovane. Nepokojne som sa zavrtel na stoličke. Niečo sa deje, hovoril som si. Potrebujem si oddýchnuť, potrebujem trocha času, aby som to pochopil! Lenže bradatý doktor ťahal ďalej, až ukončil celý polkruh. Ani som nevedel ako, odrazu som mu hľadel cez rameno.

A polkruh sa otvoril. Krv sa potichu vylievala z okrajov, valila sa dolu na zelené plachty a ten mladší ju srkal cez hadičku, ktorú som zapojil do odsávačky. Potom polkruh kože odhrnul a chcel znovu kamsi zarezať, lenže odtiaľ vystrekol červený gejzír, tenký ako niť a na konci sa rozletel na tisíc kvapiek, ktoré sa zachytili na lampe a niekoľko ich padlo aj na moju zelenú košeľu, kde sa okamžite premenili na okrúhle tmavé škvrnky. A striekal tak, ako bilo srdce pani Bohušovej, hravo a bezstarostné, až pokiaľ ho ten doktor nepriškrtil a nespálil cievu prístrojom, ktorý som zapojil ja. Cítil som, že sa vo mne niečo rúca, lenže chýbal mi čas na premýšľanie a napadlo mi len, že, našťastie, mám masku, pod ktorou nebolo vidno ústa, lebo som ich otvoril a dýchal som s vyplazeným jazykom ako naša Líza, keď sme ju po prvý raz vytiahli z bytu a ona sa dotkla labkami skutočnej zeme. Krv už pomalšie stekala po plachte a ja som zazrel, ako pani Bohušovej odkrývajú lebku, oškrabúvajú ju do biela a Maja podáva bradatému doktorovi vŕtačku. To hádam nie, povedal som si v duchu a zavrel som oči.

A začul som vysoký tón. Pomaly sa znižoval, prechádzal do namáhavého stenu a odrazu som zacítil spálenú kosť. Dvihol sa mi žalúdok, lebo takto mi brúsili zuby, presne tento pach vychádzal z mojej nešťastnej skloviny a zo mňa stékali potóčiky potu, v hlave sa mi zahmlievalo od bolesti a pani zubárka nemilosrdne brúsila. Cítil som pach, ktorý sa šíril spod bradáčovej vrtačky a rozboleli ma zuby.

V hlave pani Bohušovej bola už jedna diera a z druhej teraz stúpal biely dym a ston vrtačky prešiel do pomalého vrčania až odrazu ustal a v hlave pani Bohušovej bola druhá diera. Naplnila sa krvou, ale viac nič, ostala naplnená len po okraj, ako keby sa chcela iba cudne zahaliť. Napokon bolo tých dier šesť a miestnosť plná oného pachu. Maja podala doktorovi drót, takú tenkú pílku, on ju prevliekol z jednej diery do druhej a kosť, ktorá ich rozdelovala, prerezal. A tak pokračoval, až odrazu vybral zubatý kruh, veľký ako dno hrnčeka, z ktorého pijem každé ráno kakao a vtom som uvidel mozog. Vlastne len blanu, pod ktorou sa skrýval. Doktor po nej prechádzal prstom a skúmavo ju pritláčal.

Za tou blanou je vaše tajomstvo, pani Bohušová, tam ste ukrytá, tam je vaše ja, ktoré som nepoznal, pretože som zastihol už len slepé oči a nahotu, ale aj tak ešte stihla porodiť pred týždňom zdravé dvojčence, ako ktosi napísal do chorobopisu. Ten človek tam napísal aj jedno strašné slovo „expanzia“. Slovo, ktoré poznám z našich novín a hneď som si predstavil rozdrapeného nepriateľa. Ale viac som nestihol, lebo doktor už strihal malými nožničkami… Prečo by nemal strihať, však? A predsa, už zasa som vyplazil jazyk, lebo tam, kade prešlo to niklové strihadlo, tam sa to samo roztváralo, tam sa tlačil mozog, vydúval sa ako skysnuté cesto, ako by chcel ujsť od svojej majitelky, pretkaný modrofialovými žilkami tisol sa von a pulzoval si pritom vlastným životom.

„Pozri na to,“ vydýchol ten mladší.

Bradáč prikývol a strihal ďalej, až kým neprešiel na druhú stranu. Potom prestal a pozeral na sivú hmotu, ako sa rozmarne nadúva, odhrnuje okraje blány, až na nej vyrástol celý hríbik.

Takto teda vyzerá expanzia, povedal som si a v tej chvíli som vedel, že už nikdy v živote si pod tým slovom nedokážem predstaviť niečo iné.

Lenže nedopriali mi času domyslieť ani toľko, lebo v tej chvíli doktor už držal v rukách dve lesklé lopatky a načrel nimi do vlhkého zvrásneného hríbiku, ako do pudingu BB.

A vtedy som už toho mal dosť, nechcel som už nič vidieť, civel som na zvyšky laku na nohách pani Bohušovej, ako keby ma vypli.

„Takto se vyberá nádor,“ povedal bradatý, „musíme sa k nemu dostať cez kôru,“ a ja som poznal, že to hovorí mne. Maja sa na mňa smiala štrbinamí očí a podávala doktorovi „chňapákovú pinzetu“ a mňa ten ľudský výraz prebudil. Naozaj, vošiel tým do diery v hlave pani Bohušovej a chniapal po čomsi v krvavej kaši, srkal ju kovovou rúrkou, v ktorej sa každú chvíľu niečo spriečilo, lenže odsávačka bola silnejšia a pažravo to hltala.

Tak je to tedy, povedal som si. Nezabíjajú. Naopak. A spokojne som sa točil na stoličke, pretože pravda sídli v dialektike a čo vyzerá ako vražda, je vlastne záchrana života. A moja duša sa zachvela rozkošou poznania, kým chirurgovia skončili, zastavili krv, do diery naliali vodu a keď sa nesfarbila, len pokojne pulzovala, začali zašívať. Najprv blanu, potom pricapili zubaté koliesko lebky a ako čiapočku nasadili naň kožu a všetko zašili.

Rozbehol som sa pre vozík a keď som sa vracal, pani doktorky, ktoré doteraz len sedeli a pozerali na prístroje, začali pani Bohušovú plieskať po tvári a volať: pani Bohušová, dobré ráno! Nadvihovali jej viečka a z úst jej vytiahli červenú trubičku. A zachránená žena chrchlala a kašlala, hruď jej skákala akoby sama od seba a nohy v krčoch kopali a zamotávali sa do plachty. Ale v snehobielej čapici z obväzov mala krásnu detskú tvár a keď som spotené telo bral do náručia, potichu som mrmlal:

„Tak nám to vyšlo, pani Bohušová.“

„Chlapec, koho mi to vezieš?“ pýtala sa sestrička na resuscitačnej izbe.

„Anka, (lebo tak sa volala), to je pani Bohušová. Videl som, ako jej vybrali nádor a ty sa o ňu budeš teraz starať, lebo má týždňové dvojčence a musí sa k nim vrátiť, dobre?“ povedal som.

„To stačí,“ vzdychla si Anka a ohrnula pery, čo sa mi ani trochu nepáčilo.

V operačnom sále už nebol nikto, ostali po nich len krvavé stopy a kopa zelených plášťov s veľkými, zaschýnajúcimi škvrnami. Vypnul som odsávačku, ktorá vytrvalo hvízdala a vlnila hladinu spenenej krvi vo fľaši. Fľašu som vylial do výlevky a po ceste som vypnul reflektory. Keď som umýval dlážku a tisíce rozprsknutých kvapiek som rozotieral po kachličkách do červených čiar, napadlo mi, že je na čase odísť, pozrel som na nástenné hodiny, bolo pol šiestej.

Prekvapil ma prach a slnko a ľudia v autobuse. Schádzal som dolu Michalskou a vo výkladoch som sledoval svoj atletický krok. Nohám sa strašne chcelo dupkať po lese, ale príjemné bolo rozbehnúť sa aj po ulici. Táňa ma čakala v univerzitnej knižnici už dve hodiny, našiel som ju tam sedieť nad knihou, ale nečítala, dvíhala hlavu zakaždým, keď sa otvorili dvere, aj teraz, keď som prišiel ja a oči sa jej zatiahli ľútosťou.

„Kde si bol?“ spýtala sa smutne.

„V nemocnici,“ povedal som a napadlo mi, že tu dve hodiny čakala na mňa a že sa v jej krásnej hlave rodila predstava, že každý ďalší deň tu bude sedieť a dvíhať oči pri každom buchnutí dverí.

Keď sme vychádzali, mala smutnú tvár ako Madona a kráčala pol kroka za mnou. Ach, to poznám!

Vošli sme do kaviarne a sedeli sme mlčky pri nejakom pití, obracala pohár v ruke a spoločne sme čakali na spásu.

„No dobre,“ povedal som, „veď vieš, prečo som neprišiel. Keby si tam bola ty, urobila by si to isté. Operovali a ja som musel zostať.“

Neodvetila a ja som videl, že už zasa na to myslí, lebo operovať sa bude určite každý deň a ja už nikdy neprídem načas. Na to som nemal odpoveď.

„Takto to nepôjde, Milan,“ zavrtela hlavou, ale nebola to hrozba, z tej vety dýchalo nešťastie a bezmocnosť.

Obracala pohár v drobnej dlani a v duchu videla stan a dolinu pod nami, bublajúci potok a oheň zo smrekového dreva, ktoré nedymí.

„Ale Táňa, veď som nemal čas ani ti zavolať, o druhej odrazu povedali, že sa bude operovať a ja som letel pre pani Bohušovú…hovoril som ďalej, rozprával som o vlasoch, ktoré som odhodil do koša, o hlave, ktorá sa otvorila ako naklepnuté vajíčko, a o červenej trubičke, zalepenej v ústach, a keď som vypovedal všetko, Táni sa do očí vrátila láska.

Vzal som do rúk malú bielu dlaň. Je to nádherné, keď žena zverí svoju ruku mužovi. Už sa usmievala.

Prešli sme mestom a stúpali k hradu. Na nádvorí sa prechádzalo niekoľko cudzincov a slnko zapadalo nad Rakúskom. Zopár červených oblakov sa tislo k sebe, ale inak bolo nebo zelené. V takých chvíľach ľutujem, že práve nepristali cudzinci z inej planéty. Pozerali by vyjavene na tanec farieb a keby nevedeli čítať myšlienky, nezaťažovalo by ich poznanie, že mne sa práve teraz chce prejsť po tamtom lese za zrkadlom Dunaja a že nemôžem. Možno by to ani mňa nenapadlo, ale za posledné dva roky všetky lesy okolo Dunaja na našej strane vysekali.

„Poď, zlato,“ povedala Táňa, „nepozeraj tam.“

Poslúchol som. Kam by som vlastne chcel? Na ranč do Ameriky? Verím, že človek predsa robí len to, čo chce. Takže, keď tu ostávam a zajtra pôjdem do nemocnice klásť ľudí na oltár, znamená to, že to chcem. A do Ameriky nechcem? Asi nie.

A tak som druhý deň ráno pozdravil Anku, veľké dievča v modrých šatách a bielej zástere a išiel pre pána Paličku, lebo tak to stálo na programe. Sadol som si k nemu na posteľ a povedal:

„Idem si po vás, pán Palička.“

A on ma nahmatal rukou, pretože mal zavreté oči, vytékal totiž z nich hnis, chytil ma vysušenou rukou za zápästie a povedal:

„Už idem, chlapče.“

„Môžem vás odviezť vozíkom“

„Ale nie, chlapče, prejdem to pešo. Len ma drž, lebo nevidím.“

A tak sme išli chodbou a starček kráčal ako veštec, ako apoštol, pomaly a vážne, pokorne. Pomáhal mi, keď som ho strihal, otáčal hlavu presne tam, kam bolo treba, aby som mal voľnú cestu pre svoj strojček. Aj na krku som ho oholil a to si pochvaloval:

„Ani to necítim, tak dobre holíš, chlapče.“

A potom som ho uložil na oltár, slepého a pokorného a prišiel bradatý doktor a spýtal sa:

„Ako sa máte, pán Palička?“

„Ďakujem, pán doktor.“

„My vás teraz budeme trochu rezať, ale nebude to veľmi bolieť, nebojte sa. A keď zistíme, čo a ako, potom vás uspíme, dobre?“

A pán Palička povedal:

„Len robte, pán doktor, len robte, veď vy viete, čo je pre mňa najlepšie.“

Pán doktor teda začal. Napichal do krku injekcie s roztokom, takže starkému navreli hrče ako orechy a potom kamsi zarezal. Roztiahol ranu prstami, strkal ukazovák kamsi hlboko a celý sa pritom natočil, aby čosi zacítil, znovu zarezal a znovu sa rozhorčene vrtal prstom v diere, z ktorej sa na zelené plachty tichúčko valila krv. „Pán Palička.“

„Áno.“

„Ako sa máte?“

„Ďakujem, pán doktor.“

„Pýtam sa, ako sa máte.“

„Dobre, pán doktor.“

„Koľko máte rokov?“

„Sedemdesiat.“

A zasa zaryl prstom, vysušil ranu gázou, vŕtal sa v nej pinzetou a nakoniec som uvidel tepnu. Hrubú ako horolezecké lano, bledú a pulzujúcu, čistú, umytú, s podvlečenou gumičkou.

„Tak ako, pán Palička?“

„Akože, pán doktor? Dobre.“

„V hlave vám ešte vždy šumí, áno?“

„Veru hučí, pán doktor, už tri mesiace. Ako v pekle.“ Držal som starkému ruku, veľkú a suchú, s popraskanými nechtami a on mi veselo stískal odpoveď. Doktor vzal potom svorku a stisol ňou lano, ako keď prišliapnete hadicu.

„Tak, pán Palička, ako je teraz?“

„Ej, pán doktor, veru šumenie prestáva.“

Bradáč pritiahol svorku kľúčikom tak, že tadiaľ neprešla ani krvinka.

„Tak, pán Palička, a teraz?“

„Dobré,… pán… doktor.“

„Počujete, pán Palička?“

―

„Pán Palička, počujete ma?“

―

„Pán Palička!!!“

―

Maja na mňa žmurkla spoza masky. Doktor uvoľnil svorku a bezmocne na nás pozeral. Prišlo mi ho ľúto.

„Pán Palička!!!“

„No čo je?“

„Fuj, pán Palička, vy ste ma vyľakali.“

„Ale čo, pán doktor, len vy robte.“

„Veď ste omdleli, pán Palička.“

„Len sa vy o mňa nestarajte, pán doktor, a robte si svoje.“

„Koľko máte rokov?“

„Sedemdesiat.“

„Tak to skúsime znovu.“ A opäť stisol tú krásnu pulzujúcu tepnu na krku. „Dýchajte zhlboka.“

A ja som medzitým stískal ruku pána Paličku, išiel som puknúť od sympatií k tomuto starčekovi a jeho ruka mi odpovedala veselou hrou prstov.

„Hukot zmizol, pán doktor.“

„Výborne, pán Palička, ako sa máte?“

„Ďakujem, dobre, pán doktor.“

„A teraz vás uspíme, dobre?“

„Robte si len svoje, pán doktor, veď vy najlepšie viete, čo potrebujem.“

Prišli doktorky z anestézy a uspali ho.

„Čo sa bude robiť?“ spýtal som sa.

„Teraz mu otvoríme hlavu. To šumenie, to je krvácanie z ciev do mozgových žíl, to sa občas stáva. My tú cievu zapcháme.“

„A tie oči?“

„To s tým súvisí.“

„A nestane sa niečo, keď mu jednoducho zapcháte cievu?“

„Veď si videl. Napokon si zvykol. Veď má ešte jednu na ľavej strane.“

Pozrel som neveriaco na pána Paličku. Aj on mal v ústach červenú trubičku, držal ju ako fajku a cez fúzy, ktoré som mu neoholil, mu prelepili leukoplast. Prístroj vháňal do neho vzduch a dvíhal kostnatú hruď. Zdalo sa mi, že pomaly, mne by to nestačilo.

„Klesá mu tlak,“ oznamovali doktorky z anestézy a púšťali do žil ďalšie infúzie.

„Počkáme,“ povedal bradáč a odišiel čítať noviny. Vydržte, starký, teraz ste tak blízko víťazstva, už vám nebude vystrájať peklo v hlave, len nám neklesajte, pomyslel som si.

Ale tlak klesal ďalej a starý pán Palička strácal nádej. Nemohol za to, uspali ho a tak zaspala aj vôľa. Doktor zašil ranu, z ktorej ešte trčala striebomá svorka, doktorky vytiahli trubičku a poplieskali ho po tvári.

„Nevydržal by to,“ povedala inštrumentárka Maja, „je už starý.“

Viezol som ho chodbami, mal ruky skrížené na hrudi, hnis stekal zo zapálených viečok dolu po sluchách, ale jeho to nezaujímalo. Počúval hukot, ktorý ako príboj prichádzal s každým úderom srdca a rozháňal myšlienky. Roztrepal by som si hlavu, alebo prepichol srdce, neviem. Ale aspoň na chvíľu bolo ticho…

Keď som sa vracal na sálu, zavolala ma Anka:

„Pod mi pomôcť s touto babkou, chlapec.“

„Prečo mi hovoríš chlapec, možno som starší ako ty.“

„Lebo si chlapec.“

Zašla babke rukou pod chrbát, chytil som veľkú ružovú dlaň a babku sme prevrátili nabok. Volala sa pani Kišová a z nosa jej vychádzala priesvitná hadička. Mala hadičku aj medzi nohami, chúďa, lenže inú, červenú, ktorá viedla do sáčku s krvavým močom. A ďalšiu, zelenú, pchala Anka pani Kišovej do úst.

„Čo to robíš, Anka? Keby mala ešte nejaké diery na tele, aj tam by si vopchala tie svoje hadičky?“

„Ty čuš, keď tomu nerozumieš.“

Poslúchal som. Vlasy padali Anke do očí a keď šla k umývadlu, videl som, aká je vysoká a silná.

„Babka, čo to robíte,“ skríkla odrazu a hnala sa ku mne.

Babka, o ktorej som si myslel, že nevie o svete, si so zaujatým výrazom a zavretými očami vyťahovala hadičku z nosa. Chytil som horúcu, suchú ruku a rozovrel prsty.

„To nesmiete, babka,“ povedal som.

„Je hluchá ako peň.“

„Veď ty si na ňu pred chvíľou kričala.“

„No a?“

Usmievala sa, ale nie na mňa. Bohvie, na čo myslela. Ja som myslel na to, že keby včera neohrnula tie pery, mala by ich dnes veľmi pekné.

O tretej som sprintoval v presvietenom vzduchu na autobus. Kráčal som starým mestom k námestiu, kde ma už na lavičke čakala Táňa. Pozeral som kamsi…

Odrazu som uvidel pána Paličku a dieru, ktorá mu zíva z krku. Rozčerené krvavé ústa a jasnočervená krv na zelenej plachte. Pozrel som sa lepšie a nebola to rana, to na zemi, na chodníku ležala odtrhnutá ruža a rozhádzené červené lupene.

Rozprával som to Táni, ktorá naozaj čakala na lavičke. Zakryla mi oči detskou dlaňou a povedala:

„Nemysli na to teraz.“

Chytili sme sa za ruky, za chvíľu sme prešli popod nový most a skryli sa pred mestom za obrovské tabule s nejakými obrazmi, ktoré som si nikdy nevšimol. Zahalili trosky domov po Cigánoch. Táňa stúpala predo mnou do kopca, na ktorom stál hrad.

Predierala sa húštinami, ktoré zarástli starý chodník a po chvíli sme stáli na mieste, odkiaľ sa otvoril výhľad na nábrežie. Pod nami rachotili električky, potichu tiekol Dunaj, ale my sme si ľahli na ten kúsok trávy, lebo sme to nechceli vidieť. Chránilo nás po pás vysoké krovie a belasé nebo s rozmazanou čiarou po „tryskáči“. Keby sme sa teraz nemilovali, bol by to hriech.

Znovu som si uvedomil, že zdola sa ozýva nábrežie a že počujem bzukot včely. Slnko k nám prerážalo korunou stromu. Milovanie je pekná vec, po ňom aspoň chvíľu môžem ležať vedľa svojej ženy a besná Príroda ma neženie do jej lona. Položil som si hlavu na Táninu hruď a prežíval som únavu ako dar. Chcel som byť na smrť nevládny, mať strach zo smrti a priblížiť sa tak k životu. Pán Palička je neobyčajný muž, pretože trpí. Také šumenie v hlave dokáže urobiť zo života diabolsky autentickú vec.

Táňa sa mi hrabala vo vlasoch, stelesnenie všetkých žien sveta, ležala nahá na tráve v rachote električiek a bohvie, na čo myslela. Ja som myslel na to, že pre pána Paličku existuje dnes len jedna pravda: zbaviť sa rachotu vo vlastnej hlave alebo umrieť.

A čo my? Koľko právd si ešte vymyslíme my?

„Aké je to nebo nádherné a tiché proti električkám,“ povedala Táňa. „Dole je peklo, hore raj a my ležíme kdesi uprostred.“

Vracali sme sa s Táňou cez staré mesto, zastavili sme sa pri fontáne, sadli sme si na lavičku a hľadeli sme na hviezdy. Tu sa chodí spávať o deviatej, ľudia prenechajú ulice mačkám a rozsvietia si v bytoch modré svetlo. Jediným nepriateľom mačiek je žltobiele žiguli, ktoré pomaly pláva námestím. Táňa sa mi skryla v náručí.

Kým som prišiel domov, bola polnoc a počul som, ako sa mama zavrtela v posteli. Nespala, ale možno len preto, lebo otec chrápal. Keď som si ľahol, začalo mi šklbať nohami a rozboleli ma svaly. Rozzúril som sa na svoje telo, ktoré sa takto dožadovalo únavy. Dva dni som nebehal, nebolo času. Lenže nohám to nevysvetlíš a zaspal som až na svítaní.

Začala sa škola a skončilo sa leto. Bolo 10. septembra, vzduch sa prečistil, vnikal do pľúc hlbšie ako v auguste a jeseň som cítil v nohách. Mňa kalendár neoklame.

Takto predpoludním prišlo na Železnú studničku len zopár dedkov pre vodu a jedna mama s deckom. Vbehol som do lesa. Na chodníku ešte neležal ani jediný list, ale niekoľko ich dostávalo žlté okraje. Bežal som rýchlo, pretože som sa nekontroloval. Telo také cosi ihneď využije. Spomínal som na svoje víťazstvá a to robilo nohám veľmi dobre. Alebo som sníval o víťazstvách, ktoré som neprežil, a to im robilo ešte lepšie. Samé od seba zrýchľovali tempo, prežívali poslednú trojstovku a vždy znovu a znovu niekoho predbiehali. Pravdou však je, že naozaj veľké preteky som ešte nikdy nevyhral. A dnes neviem, ako to v skutočnosti bolo. Prečo som odišiel z tartanu, keď moje nohy ten červený oval tak milovali. A prečo už nikdy neobujem tretry, ktoré vo mne prebúdzali diabla. Dávali mi krídla.

Lebo život je čudný. Existujú ľudia, ktorí sa v ňom nevyznajú, a ja k nim patrím. Dve hodiny pred pretekami som si ľahol na posteľ a vyložil som si nohy na radiátor, aby sa im uľavilo. A týždeň pred pretekami som nejedol sladké, aj do čaju som si dával iba sacharín, aby som potom v predvečer zjedol päť zákuskov a napchal si svalové buňky cukrom, ktorý pri pretekoch spálim. Len preto, aby som predbehol svojich súperov, ktorí budú z toho potom smutní. A robil som sto iných vecí a takto som ignoroval život.

Chodil som do továrne, čo ničí spodnú vodu pre Bratislavu a nielen vodu, ale pôdu, vzduch, zvieratá a ľudí. Medzitým som si odbehol zatrénovať, utekal som dvadsať kilometrov popri kanáli, do ktorého šťala tá pekelná továreň z obrovskej rúry a po celých desať kilometrov k obrátke sa popri mne kľukatila mŕtva voda, kde neprežili ani krysy. Lenže mňa vtedy zaujímali moje nohy.

Až mi raz napadlo, že som ešte nikdy nevyhral veľké preteky a že možno ani nikdy nevyhrám. Päť rokov tréningu a nič. Zopár medailí. A bolo to tak, ako keď vás oklame láska.

Naozaj neviem, ako to vlastne prišlo. Ani vtedy som to nevedel.

Cez cestu ležali dva mladé stromy, musel som ich preskočiť a to ma vytrhlo z rytmu. Uvedomil som si, že bežím príliš rýchlo, hlava sa chcela zbaviť myšlienok.

Nemám potuchy, koľkokrát ešte prídem na svoj omyl a nie je príjemné na to myslieť.

Predbehol som dievča, tiekol z neho pot a hlava mu kolembala, obzrel som sa a nebýť strhanej tváre, bolo by pekné. Nevládalo ma ani pozdraviť, chúďa. Teraz ma asi nenávidí, natiahol som krok a zmizol jej z očí. Darmo sa príroda hrala na leto, prezrádzal ju vzduch, čo mi vháňala do pľúc, búrlivý katalyzátor, ktorý, keby som mu to povolil, by ma zničil, vycical.

Vracal som sa domov, oproti slnku. Pri poslednom rybníku sedel človek v klobúku a s udicou. Ako vždy, mal som chuť zavolať: Kto z nás dvoch je blázon? A ako vždy, neurobil som to.

Nemocničné rána už poznám. Nakukol som na Resku a povedal: „Dobré ráno.“

Službu mala Anka, ale umývala čosi, takže som ju nevidel.

„Ahoj,“ povedala. „Si oholený?“

„Ale Anka, už zasa? Nechcel by som ťa za ženu.“

Nebol som oholený, dočerta, nemám čas na také veci. Vykukla spoza dverí a ani trochu sa neusmiala.

Pozrel som na program. Ema Holanová, Tu ZJ, 1961.

Vyzerala na sedemnásť, čierne oči a vlasy, bledá tvár, taká pekná aristokratická bledosť. Zatlačil som vozík do izby a povedal:

„Ahoj, Ema.“

„Ahoj.“ Mala slabý hlas a bezfarebné pery.

Vzal som ju do náručia a ona sa ma chytila okolo krku. Cítil som ju na rukách, príjemný, horúci náklad. Držala ma okolo šije ako pri tanci, aj hlavu mi položila na hruď. Odniesol by som ju tak až na sálu. Keď som ju položil na vozík, pozerala na povalu, ako keby mi to vyčítala.

„Vonku je nádherné babie leto, Ema,“ povedal som, keď som bral do ruky strojček.

Hľadela mi na ruky, a tak som si sadol k nej na vozík a mašinku som položil vedľa seba.

„Predstavujem si, že chodím po Bratislave,“ zašepkala.

„Lenže teraz by si aj tak sedela v škole.“

„Nešla by som do školy.“

Bože môj, mala pravdu. Ani ja by som nešiel.

Ema sa obrátila na bok, aby som ju mohol ostrihať a čeľuste môjho strojčeka sa zavrtali do dievčenských vlasov. Potom som ju vyzliekol z rúžovej pyžamy, pomáhala mi, ale hanbila sa za tú chvilku, keď sa odhalili biele ňadierka. Prikryl som ju plášťom.

„Ako si sa vyspala?“

„Spať?“ opýtala sa potichu. „Ako by som mohla spať?“

„A prečo nie?“

„Od strachu som ani oka nezažmúrila.“

„Od akého strachu?“

„Že to neprežij em.“

„Ale Ema!“

Nechcela ďalej hovoriť, len sa pozerala okolo seba. Keď som ju prenášal na oltár, chytila sa ma okolo krku rovnako ako predtým a pritisla sa ku mne.

Prišli doktorky z anestézy a Emu uspali.

Potom som stôl sklopil tak, že sedela a čelom padala na opierku, ktorú som pripevnil, keď už to nemohla vidieť. Nechcel som, aby tušila, že bude sedieť prilepená leukoplastom k rámu.

Všetko som pripravil. Sadol som si za bradatého doktora, nasmeroval včelie oko na Eminu šiju a čakal.

Začalo to rýchlo. Zarezal hlboko a ťahal skalpel po čistej pokožke. Po ňom potopa, ktorú vysával gázou. Vopchal tam akési kliešte, ktoré celou silou roztvoril a urobil tak na Eme dieru ako päsť. Ale to mu nestačilo, rezal ďalej a tkanivo sa pred ním samo rozlepovalo, sprvu biele a potom vypúšťajúce krv, ktorá stékala po plachtách v tmavnúcich potokoch. Až narazil na spodok lebky, ucítil ho pod nožom a ja som si nahmatal to miesto na svojej hlave v jamke nad šijou. Začal štiepať Eminu kosť ďalšími kliešťami, ktoré ju chrúmali ako naša Líza, keď obedujeme kurča a občas to prasklo ostro, ako keď zlomíte konár.

A potom som uvidel miechu, biele lano s hromadou motúzikov, ktoré sa rozstrapkané trúsili preč kamsi do tela. Bola pokrytá sieťou z červených nití a vyzerala tak naho, že sa mi spotili dlane.

A odrazu bradáč všetko nechal tak, zarezal Eme nožom do temena a kým som sa stačil spamätať, vrtal už nebožiecom do lebky.

„Čo sa deje?“ spýtal som sa nejakého doktora, ktorý stál za mnou a prizeral sa.

„Nič. Musí sa urobiť odtok moku, ktorý inak vyteká normálne cez miechu.“

Nič? Rozvŕtajú hlavu, kde si zmyslia a to je nič? A bože môj, chcel som byť anjel strážny, lenže teraz som len vyjavene hľadel a drmolil v duchu modlitby, lietali mi po rozume najnemožnejšie vety a zúfal som si, že som taký pohan, ani pokrstiť ma rodičia nedali, pretože ten šialenec vzal do ruky desaťcentimetrovú ihlu, hrubú ako šustrovo šidlo a mňa sa zmocnil strach. Videl som, ako ten nástroj vniká do Emy, ten diabol ju zasúval dvoma prstami, až zmizla celá, len násadka s otvorom trčala. A potom z neho vystrekol prúd čírej vody, pulzujúci prameň. Trafil do komory. Všetci boli spokojní, tak aj ja som si vydýchol. Ihlu vytiahol a namiesto nej tam vopchal bielu hadičku, ktorá Eme visela z hlavy ako rozmarná stužka.

Potom sa vrátil k rane, ktorú urobil Eme na šiji a o chvíľu odkryl mozoček. Sedel tam sivý a vážny, toľko som vedel, že je to šedá eminencia všetkých myšlienok.

Tak tam niekde malo byť čosi. Tam mal byť nádor, ktorý urobil z Emy krásne, ale bezvládne dievča s očami srnky. Pred mesiacom padla na ulici dolu tvárou a keď se prebrala, začala dáviť. Potom ju to prešlo, ale röntgen ukázal odtlačenú cievu za mozočkom, a tam to malo byť, videl som ten snímok, prilepil som ho na sklo a všetci na tú cievu ukazovali.

Teraz bol bradáč na mieste. Odtláčal mozoček lesklou lopatkou a nespokojne mrmlal. Krútil sa všelijako, aby videl, pozeral odspodu, zboku, aj prstom v rukavici skúmavo hmatkal a tváril sa zasnene.

Už som sa nemodlil. Rob voľačo, bradatý! Sedím za tebou a pozerám!

Lenže ten si len čosi mrmlal, svietil do rany, do červeného tunela, na dne ktorého sa leskla hladina krvi a len čo vsŕkla do odsávačky, už vystupovala ďalšia, krv ustavične pritekala odniekiaľ. Ema naisto ešte zbledla pod zelenými plachtami, darmo jej púšťali z fľaše spenenú plazmu.

„Nič tam nevidím,“ hovoril a zobral pinzetou kúsok hmoty.

Tak neždipkaj, keď nič nevidíš, rozčúlil som sa.

A pozerali ešte ďalší dvaja doktori a tiež nič ne videli.

„Zašívame,“ oznámil.

A rana sa zatvárala, vrážal ihly do mäsa tak, že z dierok striekala krv pod vysokým tlakom a trhal nite. Ale Ema predsa za to nemohla!

Všetci odišli a zanechali po sobe červené šľapaje. Zostali dve doktorky z anestézy a ja. Vyrovnal som stôl. Bola naozaj bledšia ako predtým, ale tep mala silný. Držal som útle zápästie a tešil som sa, až sa prebudí. Poviem jej, že nič nenašli a vlasy že dorastú. A že je krásna.

Vytiahli z úst trubičku a Ema po chvíli dýchala sama.

Otvorila vlhké ústa ako dieťa a včelie oko sa odrážalo na lesklých zuboch.

„Ema, prebuď sa!“ volala doktorka a plieskala ju po tvári. Ostávali tam stopy jej prstov, ale Ema oči neotvorila.

„To nič, hlavne, že sama dýcha, môže ísť na Resku.“ A vypla prístroj, ktorý doteraz tvrdohlavo fučal.

Vzal som ju do náručia, spotenú, hoci sa triasla od zimy a položil na vozík.

Anka odula pekné ústa a povedala:

„Koho mi to zasa vezieš, Milan?“

„Emu, Anička. Dobré dievča je to, staraj sa o ňu.“

Neodvetila, ale vzala čistú košeľu a obliekla Emu, len čo som ju preniesol na posteľ. Vymenila fľašu na infúzii, merala tlak, pustila kyslík k ústam a mňa len odstrkovala svojím veľkým telom, pevným a pružným. Mračila sa smutne, ale pracovala sviežo. Z jej tváre som nevyčítal nič. Nechala ma stáť pri posteli a volať:

„Ema, počuješ ma?“

Ema dvihla pravú ruku, otvorila napoly pravé oko a zakrúžila dlaňou neprítomne nad svojou tvárou. To nebola odpoveď. Keď som ju chytil za zápästie, zastavila sa, lenže od slabosti.

Odišiel som pozbierať krvavé plášte. Na sále to vyzeralo ako po boji. Všade ležali handry a plachty, na zemi sa váľali červené tampóny a gázy a kam sa človek pozrel, tam zasychala krv.

To je v poriadku, ja to upracem a umyjem. Ale za čo sa tu vlastne bojuje?

Keď som odchádzal domov, Anka sedela v mojej kutici, z ktorej je vidieť na Resku a fajčila. Hľadela na mňa teraz a videl som, že je unavená. Vlastne nefajčila, cigareta sa sama spaľovala v popolníku.

„Už toho máš dosť,“ povedal som.

Mlčky ukázala hlavou na Resku. Bradáč stláčal Eme bolestivé jamky pod uchom a kričal:

„Ema, počuješ ma?!“

Lenže v Ankiných očiach som nenašiel súcit. Bola tam len únava a múdrosť, únava z múdrosti, aká sa vyskytuje u filozofov. Zadusila cigaretu, chvíľu ešte zbierala sily a potom sa postavila.

Stála mi na dosah ruky a mimovoľne som jej položil dlaň na bok. Dotkol som sa tuhého tela, ktoré neodporovalo, ale ani nezmäklo pod mojou dlaňou. Usmiala sa a prehrabla sa mi vo vlasoch, lenže to už som ju jemne poplieskal po zadku a povedal:

„Choď za svojimi pacientami, oni potrebujú tvoj úsmev väčšmi ako ja.“

„Tí ho nepotrebujú vôbec, Milan,“ povedala vážne a odišla.

Vkročil som do priezračného jesenného vzduchu a svet vyzeral ako obrovský cirkus, plný života a farieb. Naskočil som do autobusu, ktorý pomaľovali na žltočerveno.

V univerzitnej knižnici som si sadol celkom dozadu a priniesol som si z regálu anatómiu a neurológiu. Naučil som sa čítať knihy dávno predtým, kým som sa vôbec pokúsil učiť sa žiť, a preto si, žiaľ, dodnes musím vypomáhať literatúrou. Čítal som teda a hľadel na obrázky, kde tepny boli červené, žily modré a nervy žlté, videl som čistý obrázok otvorenej zadnej jamy lebečnej a odrazu mi to začalo zapínať. Keď vidíte niečo na vlastné oči, nemusíte tomu veriť, ale tu to bolo nakreslené! V knihe. Presne tak, ako som to videl, len bez krvi a farebne, červeno-modro-žlto. A vošiel do mňa pocit, že všetko bolo naozaj tak.

Nevnímal som nijaké zvuky, hoci každú chvíľu niekto prichádzal a otvorenými oknami sem doliehal nestlmený šum ulice.

Až raz som najedno buchnutie dverí zodvihol hlavu a uvidel som Táňu. Bolo v tom niečo zvláštne. Usmievavá kráčala ku mne a pri chôdzi trochu pokyvovala hlavou zboka nabok, ako mala vo zvyku. Zodvihla obočie, ako by hovorila: nepoznáváš ma? Aj ľavú ruku v rozpakoch zodvihla a prstami zamávala, ako by chcela zahnať vlčiu hmlu v mojom pohľade. Potom som zbadal, že pravú ruku má v sadre. Dlho som si ju nevšimol, pretože ju niesla, akoby jej nepatrila, ako tašku alebo kus dreva. Svietila čerstvou belobou a na konci vykúkali posledné články ružových prstov.

„Čo sa ti stalo?“ opýtal som sa.

Pozrela na sádru.

„Toto? Zlomila som si prst. Na telocviku sme si hádzali guľou.“

„No a?“

„A… ja som ju nechytila.“

„Keď si ju nechytila, tak ti nemohla zlomiť prst!“

„Teda… chytila, ale slabo.“

„No a?“

„A prikvačila mi ruku na dlážku…“ povedala Táňa previnilo a znovu pozrela na ruku očami, plnými údivu nad svetom vecí, ktoré jej tak svojvoľne ubližujú.

Vyšli sme von a Táňa kráčala pol kroka za mnou. Ako dobre to poznám… Táňa cíti vinu za všetko na svete, snáď aj za hlad v Biafre. Možno má pravdu, všetci sme vinní. Ale prst zlomila predsa sebe! Lenže jej je celkom jedno, či ublížila sebe alebo niekomu inému, alebo či niekto ublížil jej. Cíti vinu ako policajný pes cíti heroín a uvedie ju to do takých rozpakov, že svet okolo nej prestáva fungovať.

Sádrový kýpeť sa jej hompáľal pri boku ako obušok, ale ona odmietala všímať si ho.

Zato ja som ho videl, až príliš dobre.

Vošli sme do nejakej kaviarne a objednal som kávu.

Nemali sme na výber, museli sme zostať spolu, ne dalo sa jednoducho povedať: dnes to nemá cenu, poďme domov. Hrozilo, že sa už neuvidíme.

Na stole sa konečne ocitla káva. Vzal som do ruky lyžičku a pocítil úľavu, ktorá vchádzala cez prsty. Prázdne ruky ma raz privedú k šialenstvu.

Človek by povedal, že zlomený prst predsa nič nie je. Mal by som vlastne Táňu poľutovať. Muselo to bolieť a nie je nijako pohodlne chodiť so sádrou na ruke. Lenže Táňa mi nedovolila chovať sa prirodzene, cítil som, že ma obviňuje a nevedel som, prečo. Možno preto, rozmýšlel som, lebo ju neviem zbaviť vlastného komplexu viny.

Uvažoval som ešte chvíľu, ale potom som si povedal, že na nič neprídem. A čerta starého mi na tom záležalo. Uvidel som Emu, ležala na vozíku a nechala si odo mňa vyzliecť rúžové pyžamo, pod ktorým už nemala nič, len drobné, nežné prsia na bielej hrudi. Bezmocne sa mi pozerala do tváre, keď som ju prikrýval zeleným plášťom. Také čierne oči majú srnky, rovnako vydesené a múdre.

„Si neznesiteľný, Milan,“ povedala Táňa.

„A čo mám robiť?“

„Prestaň mi dávať najavo, že som idiot.“

Pokrčil som plecami.

„Tak čo vlastne chceš? Aby som odišla?“ Táňa na mňa hľadela, ako by nevychádzala z údivu, ako by moja krutosť presahovala všetky jej predstavy, ako keby som odrazu zarástol srsťou.

Nechcel som, aby odišla. Nechcel som, aby sa stala nedosiahnuteľnou modlou. To sa radšej budem trápiť teraz, kým to neprejde.

„Budeme tu sedieť a pozerať do zeme?“

„Môžeme odísť. Vonku je ešte pekne,“ povedal som.

Keď sme vstávali, napadlo mi, že sme sa tu pretrápili celú hodinu, hlupáci.

Obrovské gaštany, obsypané pichlavými guľami, púšťali listy so žltou obrubou. Pozoroval som ich hojdavý let. Je to vôbec pravda, že predvčerom sme sa milovali v Táninej izbe, keď mama nebola doma?

Dotýkal som sa tela, ktoré teraz sedelo vedľa mňa a mal som pocit, že sa z neho zbláznim. Že ak si Táňa ešte raz položí moju hlavu na prsia, tak už vo mne čosi praskne, scvrknem sa do snopčeka bezvládných údov. Odniesla by si ma v hodvábnej ošatke do pivnice ako skalp.

Kam sa teda podela tá láska?

Teraz by som radšej rozmliaždil v dlani pavúka, než by som sa jej mal dotknúť. A ona na tom bola rovnako. Sedeli sme vedľa seba a leteli od seba ako hviezdy po Veľkom Výbuchu. Stále rýchlejšie.

Pretrápili sme sa ďalšiu hodinu, slnce medzitým sčervenalo a pozeralo na nás cez gaštany ako cez prsty. Začalo mi byť zima, spomalil sa mi tep a klesol mi tlak. To sa stáva, keď dlho sedím. Telo spí, pretože jeho formou života je beh. A rozboleli ma nohy.

„Poďme domov,“ povedal som.

Táňa neodvetila, len ešte chvíľu sedela a potom sa zdvihla, ako keby vstávala v kine, keď sa skončí film. Vychádzala z parku a tentoraz som kráčal pol kroka za ňou ja. Nechcel som ju stratiť. Ale ona sa obrátila ku mne a povedala:

„Ahoj.“

A odišla, kým som udivene stál a premýšľal, čo ma to zaujalo. Prišiel som na to, že to boli jej oči. Akosi stvrdli.

Hľadel som na jej chrbát, kým nezašla za roh. Sádrový kýpeť sa hompáľal po boku, ale chôdza sa zmenila. Akosi zvážnela.

Prebehol som cez cestu a klusal hore vilkovou štvrťou. Zotmelo sa, mohol som si dať dole texasky, ale stačilo mi aj takto drobčiť. Poznal som z tých očí, že som prehral. Zahanbili ma svojou tvrdosťou. Nemal som dosť sil ani na zmierenie, kým ona by sa dokázala ešte milovať, toľko energie vychádzalo z tých očí!

Pomaly som sa zohrieval. Vedľa mňa preplávalo zasa jedno žltobiele žiguli, pribrzdilo, aby so mnou udržalo krok a čapice vo vnútri sa otáčali za mnou. Rušili ma. Ako vždy.

Až keď šofér pridal plyn a červená svetlá zmizli v zákrute, vrátil som sa k Táni. A od prekvapenia som zastal. Znovu som uvidel gypsovú ruku a Tánino okaté ignorovanie. Vláčila so sebou to bremeno tak nevšímavo, ako korytnačka nesie svoj pancier. Lenže teraz som videl, že tak robila nie z hanby, ale preto, lebo to naozaj nestálo za pozornosť. Lebo videla v mojich očiach niečo iné, čo ju zaujímalo väčšmi. Niečo, čo som prežil, a čo som jej mal povedať. Lenže ja som odmietol hovoriť a tým som sa previnil voči našej láske.

Tak teda cítila vinu! Ale nie za seba. Za mňa!

Oprel som sa o zábradlie a hľadel som na hviezdy. Tak to teda bolo. Už v knižnici Táňa cítila, že jej mám čosi povedať. Vedela to skôr, než som na to stihol prísť a čakala, kedy začnem. Lenže ja hlupák som myslel na zlomený prst. Poburoval ma, lebo aj ja som tušil, že medzi nami visí niečo dôležitejšie.

Pustil som sa opäť do klusu. Pomaly, aby sa myšlienky nerozutekali. Mal som hovoriť. Mal som povedať, že Ema teraz možno krúži rukou nad čelom a chce sa prebudiť. A že jej zdravie by som vymenil za desať zlomených prstov. Svojich. Veď práve to chcela Táňa počuť, chcela to prežiť so mnou!

Prečo som to vlastne nepovedal? Lebo som hlupák. Urazil som sa, že si dovolila zlámať prst, keď Ema na mňa vtedy pozerala srnčími očami, ktoré vidia hlaveň pušky.

Prebudil som sa neskoro a byt bol prázdny. Všetci kamsi odišli. Keby ma aspoň bolela hlava, aby som poznal, že smútim. Lenže mňa nikdy hlava nebolela. Boleli ma nohy a na to som poznal jediný liek.

Za Červeným mostom som pomaly zrýchľoval. Čím pomalšie zrýchľujete, tým lepšie. Telo sa musí prispôsobiť, treba mu poskytnúť čas. A potom z neho vyžmýkate energiu, o akej sa vám ani nesnívalo. Keď som sa vracal, rozbehol sa za mnou pes, ale ja som sa mu vysmial. Bolo to do kopca a po dvesto metroch toho nechal.

Odpoludnia som prišiel do práce. Všetci práve odchádzali. Vyprázdňovali nemocnicu a nechávali v nej iba chorých a k nim zopár odhodlaných svätcov.

Na Reske som našiel Anku, vymieňala pani Kišovej obvaz na boku. Podržal som staré telo a nechal som babkine ruky, aby sa zakvačili do mojej plátenej košele.

„Ahoj, Anička.“

„Ahoj,“ odvetila a zamračila sa.

„Nemám čas ustavične sa holiť,“ povedal som mieme.

„A ja nemám rada zarastených chlapov.“

„Čože som ja za chlapa?“

Anka odkryla dieru veľkú ako päsť a z ružových stien babkinho mäsa zotrela hnis. Telo pohýbalo nohami a vzdychlo, na dne diery sa črtala pánvová kosť.

„Co s tým urobíš?“ spýtal som sa.

„Nič. Čo by si urobil ty?“

„Ja nie som zdravotná sestra,“ namietol som.

„A ja nie som boh! Tejto babke už nikto nepomôže!!“

„Prečo?“

„Lebo takútu dieru má aj v hlavě. Všetko jej hnisá, panebože. Ešte týždeň a miesto babky tu bude kopa hnisu.“ Zapchala rúžový tunel gázou.

Veľkými rukami preväzovala ranu, rukami, o ktorých písal Moravia. Všetky ženy, ktoré miloval, mali také ruky a samy boli mohutné a silné. Obzeral som si Ankine plecia a boky, široké a tuhé. Naklonila sa mi cez ruku, keď zalepovala pásy leukoplastu a ucítil som na predľaktí tvrdé prsia. Červené líca a ruky ako lopaty, pán Moravia!

Pozrela mi do očí a plné pery v úsmeve trochu povolili. Stála tak blízko, že som ju mohol pobozkať na čelo. Fúkol som jej do vlasov a babku sme prevrátili na chrbát. Našla pritom moju ruku pod telom a odrazu sme sa všetci traja ocitli spojení proti svetu. Babka vzdychla a prechádzala po nás belasými očami.

„Ako si sa dostala k takejto práci, Anka?“ opýtal som sa, keď sme skončili.

„U nás na východe nebolo miesto.“

„Chceš tu ostat?“

„Áno.“

Prechádzala sa medzi posteľami ako kráľovná, v modrých šatách, s papierovou korunou, stehná napínali mäkkú látku a lýtka vtesnala do bielych podkolienok.

„Si krásna,“ povedal som.

Pozrela na mňa vážne, ale neveril som, že ma chápe.

Podišli sme k Eme. Chcela si položiť dlaň na čelo, ale nedarilo sa jej to. Len krúžila rukou. Anka jej prešla prstom po klenbe chodidla, ako keď šteklíte malé deti, aby sa na vás smiali. Nezazrel som nijaký reflex. Anka teda zaryla do kože ceruzkou a vtedy Ema zastenala a ruka zakrúžila vyššie, ako by zaháňala smutné sny.

„Hm?“ opýtal som sa.

Ale Anka mlčky odišla k pani Bohušovej.

Hľadel som ešte chvíľu na nepokojnú hruď, nežné prsia sa nasilu dvíhali a bradavky sa celkom schovali v hnedých políčkach. Položil som ruku na čelo, horúce a hladké a zavrel som oči. Na čo myslíš, Ema?

Potom som ju prikryl plachtou až po krk. Ale o minútu ju krúživý pohyb ruky už opäť odhrnul.

Pani Bohušová ležala na vedľajšom lôžku. Nič sa nedialo. Už tri týždne spala a na brade jej rástli tmavé chĺpky. Rana po operácii sa už zahojila a v krátkom strnisku sa rysovala rúžová jazva. Do ruky kvapkala infúzia, do nosa fučal kyslík, ale pani Bohušová len spala. Dvojčence už mali mesiac.

„Čo na to povieš, Anka?“ spýtal som sa.

„Čo sa na to dá povedať?“ Ohrnula ústa, skontrolovala ihlu v žile a odišla čosi písať ku stolu.

Na sálach sa chvelo fialové svetlo a páchol ozón. Oltáre stáli pripravené na sloních nohách, každý na jednej. Ľahol som si na vozík v predsálí, odkiaľ viedlo normálné okno s výhľadom na sídliská a na osvetlenú výpadovku. Na dosah ruky stál telefón.

Táňa asi ležala v posteli, zapratanej plyšovými macami a gumenými černoškami a čítala Dostojevského. Kútiky úst jej pritom klesali a každú chvíľu sa prehrabávala vo vlasoch. Alebo sa učila do školy a počúvala Beethovena. Alebo ležala len tak, pozerala na povalu a odlamúvala si nechty na nohách (to mi raz prezradila), detsky ružových a bez mozoľov.

Pred mesiacom som kŕmil oheň smrekovým drevom, Táňa varila na suchom liehu a porozhadzovala okolo seba všetko jedlo a riad na trávu ako dieťa, ktoré sa hrá s tridsiatimi hračkami naraz a chce ich mať všetky poruke.

„Z teba veru jaskynná žena nikdy nebude,“ povedal som.

„Ty mlč, starký, a staraj sa o oheň,“ povedala a nakrájala chlieb tak, že si ho oprela o prsia.

Miešala fazuľu varechou alebo kusom olúpaného dreva a zababrala si ruky až po zápástia. Pozeral som radšej na myšiaka alebo na kaňu, ktorá ustavične nakukovala zhora do doliny. Nad ňou sa hnali mračná ako nahnevané tváre prírody.

„Čo s takou ženou, čo mužovi načas ani večeru ne urobí?“

„Vydrž, zlato.“

„Ako je to s tým zachytením chvíle? Nespomínala si, či sa má človek napred najesť…“

„Už to bude.“ Nabrala fazuľu a roztrela si ju okolo úst.

Kaňa krúžila ďalej a možno ani nepátrala po myšiach, možno sa jej tam hore páčilo.

„Človek by neveril, akú katastrofu môže spôsobiť prebytok inteligencie.“

„Za chvíľu, zlatko…“ povedala pokojne.

Táto Táňa určite ešte nespí a ak nečíta Dostojevského, tak si odlamúva nechty na nohách.

Položil som na skúšku ruku na telefón.

Vtedy sa otvorili dvere a Anka volala:

„Milan, poď!“

Vybehol som na chodbu a už som aj dokorán otváral krídla dverí, lebo oproti mne sa valila posteľ. Jedno koliesko blokovalo a zanechávalo za sebou piskľavú čiernu šmuhu. Pri posteli utekala doktorka a stláčala čiernu loptu, dýchala ňou za dedka, čo sa k nám viezol. Uškŕňal sa v spánku, ale to len preto, lebo mu kútik úst roztiahla červená trubička. Vankúš bol zakrvavený.

Odtisol som oltár a na jeho miesto sme dotlačili posteľ. Doktorka odložila loptu a napojila deda na prístroj. Na chvíľu sa všetci upokojili. Hruď sa dvíhala v takom rytme, v akom sa nadúval válec respirátora. Doktor sa umýval a inštrumentárka pripravovala nástroje.

Iba ja som lietal po sále ako splašený, skákal som veľkými skokmi z miesta na miesto, zapájal prístroje, rozmotával hadice, zapínal svetlo a cítil som, že prišla moja chvíľa. Ako po výstrele štartovnej pištole. Vybuchovala vo mne energia a vibroval som kypiacou silou. Neprešli ani štyri minúty, rozhodne menej ako tisícpäťstovka a bol som hotový. Ešte som narýchlo oholil sluchy, krvou zlepené vlasy nešli do strojčeka a strihal som ich nožnicami. Potom som zodieral žiletkou zvyšky. Muselo to bolieť, ale dedko sa len škeril, viečka mu rýchlo napúchali a nalievali sa fialovou farbou.

Ostali sme štyria. Doktorka z anestézy, chirurg, inštrumentárka a ja. Všetko som pripravil. Moja chvíľa prešla.

Chirurg prehodil cez hlavu sterilnú plachtu s dierou uprostred. Zarezal skalpelom do sluchy, krv stekala medzi vlasy a do ucha, roztvoril ranu a o chvíľu vysušoval otvor tampónom. Potom vzal do ruky nebožiec, čiže kolovrátok, na jeho konci sa krútil niklový ihlan.

Odrazu povedal:

„Milan, podrž mu hlavu, prosím ťa.“

Ach, s radosťou som chytil pod plachtou dedka za čelo a zátylok. Chcel by som brať hlavy svojich priateľov do dlaní miesto podávania rúk. A zavrieť oči, prežívať blízkosť ich myšlienok, taký kúsok od mojich prstov… Alebo si oprieť Tánino hladké čelo o moje hrboľaté a tak jej vyznávať lásku.

Ucítil som cez ruky dunenie. Pamätám si ten pocit, keď som ako učeň vŕtal do plechu tisícky dier. Vibroval mi v palci a príjemne to mrazilo. Lenže teraz som zavrel oči a cítil, ako nie dedkovi, ale mne vniká cez kosť niklová špica, počul som úlomky svojej lebky, ako vystreľujú spod jej hrán. Sám sebe som držal hlavu a ležal pod vŕtačkou, telo stisnuté vo zveráku.

Spotili sa mi dlane a kĺzali sa po jeho čele, čím silnejšie som stískal prsty, tým rýchlejšie sa kĺzali. Ale už nebolo treba tlačiť. Chirurg vzal hrubú ihlu, na konci tupú, s malou dierkou na boku.

A cítil som, ako mi do mozgu vchádza tá studená ihla, obtrie sa o cievu len tak tak, prerazí cez lalok, sunie sa vesmírom bielej hmoty a zastaví sa, až keď vojde do komory.

Z ihly vystrekol prúd ružovej vody a keď ustal, založil doktor striekačku a pomaly srkal, vyťahujúc pritom ihlu. Naplnila sa čiernou kašou.

Tým skončil. Vytiahol dedkovi zrazenú krv a viac nebolo treba. Vysušil ranu a zašil krivou ihlou, ktorá tak ťažko prechádzala kožou, že dedko sa od bolesti takmer prebudil a krčil pravú nohu. Potom doktor vstal, vyzliekol si plášť a rukavice a pozval ženy na kávu.

Doktorka ešte chvíľu vyhmatávala tep, odhrnula fialové viečka a potom všetci odišli. Mne ostalo odviezť dedka na Resku.

Keď sme tak osameli, zažiadalo sa mi rozprávať sa s niekým.

„Tak ako dedko? Čo ste robili? Padli zo schodov, zrazilo vás auto, či ste sa opili a padli na rovnom chodníku? Ako k tomu prídete, že tu tak ležíte, na skrvavenej posteli a s dierou v hlave?“ syptoval som sa v duchu.

Vylial som krv do výlevky a prepláchol hadice. Pozbieral plášte a plachty, pozametal krvavé tampóny. Potom som vytrel dlážku, prístroje vrátil na miesto, a sadol som si. Bolo pol tretej ráno.

Takto to teda vyzerá, povedal som si. Načo chodiť do Ameriky, keď aj v Bratislave nájdem svoju slobodu? Či nie je výrazom slobody, ak niekomu pomôžete zachrániť život? Čo vy na to, dedo? Kto by vám držal hlavu, keby som teraz trčal kdesi v Amerike?

Vypnul som včelie oko. Ostali svietiť len biele žiarivky, čo kazia oči a keď sa pozriete bokom, tak vidíte, ako sa mihotajú. Všetkému vdychujú bledosť a roztriasajú môj odraz na mliečnom skle. Sedel som na otáčavej stoličke a počúval dych respirátora. Dedkova tvár v tom svetle nepríjemne zožltla, ako by odrazu ochorel na pečeň. Chytil som ho za ruku. Ucítil som po chvíli tep, pomalý a pravidelný, aký mávam ja. Nadvihol som viečka, lenže ja neviem, ako majú reagovať živé oči. Brada mu poklesla. Zato však pravidelne dýchal.

Obchádzal som okolo postele a študoval jeho telo. Nieslo už stopy dlhého života, trocha zoschnuté, chodidlá sa vekom pokrútili a miesto nechtov rástli pazúry. Prešiel som po klenbe prstom, ako som to videl u Anky. Nič sa nestalo. Potom mi odrazu čosi napadlo.

Znovu som držal zápästie a pritlačil palec na tepnu. Ale tentoraz som si chytil druhou rukou svoj krk a čakal. A celkom jasné som cítil: bum… bum… bum… Aj na palci aj na krku rovnako. Pomaly a pravidelne, ako mávam ja. Do riti. Na palci som cítil vlastný tep.

Anka odsávala Eme hlieny.

„Anka, pod sa na neho pozrieť,“ povedal som.

Prišla k posteli, pozrela a povedala:

„Zavolaj doktora, nech príde vypnúť respirátor.“

A bolo to. Dedko umrel. Teraz som videl, že pery mu celkom zmodrali a živo sa tu správal len ten respirátor. Dvíhal mu hruď, fučal, klopkal ventilami a kašlal na to, komu vháňa kyslík do pľúc. Oklamal ma, sviniar.

Anka sa vrátila k Eme. Pocítil som únavu. Ten hlúpy stroj neprestajne pracoval, len čo rušil živých aj mŕtvych. Ale ešte sa mi nechcelo za doktorom. Chcelo sa mi porozprávať sa s týmto dedom.

„Tak ako, starký? Počuješ ma? Kto si? Nič necítím. Ani smútok. Len únavu. Chápem, že si umrel, lenže pre mňa to nič neznamená, vieš? Nepoznal som ťa, keď si žil, chodil, rozprával a robil všetky veci, čo robia živí ľudia. Keby si povedal aspoň jedno slovo, len sa pozrel na mňa, alebo urobil ľudské gesto. Ale čo takto? Žil si vôbec?“

Odišiel som po doktora, ale ten zavolal Anku, chvíľu počúval a potom povedal:

„Môžeš to vypnúť. To sa dalo čakať,“ obrátil sa k doktorke, ktorá zadusila vajgla.

Stlačil som teda gombík a keď sa valec s dlhým vzdychom zložil ako harmonika, sadol som si k posteli a čakal. Čo vedia takí doktori? Možno mi dedko ešte ožije. Začne mu pomaly tepať napnutá koža na bruchu, otvorí ústa a naberie vzduch, možno aj rukou pohne…

Potom som vytiahol posteľ zo sály a Anka namalovala štetcom na žlté stehno: Ivan Rojko, 1918. Tak sa teda volal. A mal šesťdesiatdva rokov. Predsa len žil. Kto by to bol povedal? Keď teraz mohol byť práve tak dobre voskovou figúrou?

Namáčala štetec do atramentu s posvätným pokojom a tak pekne písala, že som sa spýtal:

„Koľkokrát si už takto písala meno na stehno, Anka?“

„Veľakrát. Tu sa často umiera,“ povedala.

„Prečo?“

„Neviem.“

„Možno priťahuješ smrť.“

„Ľudia umierajú nadránom a ja často slúžim v noci. Dnes sa to ešte neskončilo, uvidíš.“

„Ale Anka!“

„No čo? Myslíš, že im pohorším, keď o tom hovorím? Veď je to pravda. Dnes ešte umrú ďalší a ja viem, kto to bude.“

Za oknom spalo mesto. Temné sídliská sa strácali na čiernych kopcoch, len občas sem dorazil lúč reflektora nočného autobusu. Anka sedela pri stolnej lampe a šúľala tampóny.

Tak pán Rojko nežije, pomyslel som si. Prečo ma to neprekvapuje? Nikdy som ešte nevidel skutečnú mŕtvolu a predsa to mnou nepohlo. Čo to znamená? Že smrť je taká prirodzená, že si na ňu netreba zvykať? Neviem. Z myšlienok ma vytrhla Anka:

„Milan, poď mi pomôcť.“ Stála pri pani Bohušovej a spoločne sme ju umyli a prevrátili na druhý bok. Tak sme postupne obchádzali postele, prevracali telá, podávali sme si ruky pod chrbtami a ja som vždy tuho stisol jej veľkú dlaň, ako keby patrila chlapovi.

„Ktorí sú to, čo majú dnes umrieť, Anka? Tých predsa nemusíš prebaľovať.“

„Ty si hlúpy.“

„Hm.“

„A vôbec… už si niekedy umýval mŕtvolu?“

„Nie.“

„Tak potom nič nevieš. Radšej umyjem desať živých ako jedného mŕtvého.“

Potom sme si sadli a Anka ďalej šúľala tampóny. Mohol som si ísť zdriemnuť, moja práca sa skončila. Neviem, na čo som čakal. Ankin obrovský tieň na stene pomaly bledol, na východe sa strácali hviezdy a po chvíli som už rozoznal obzor. Vtedy vstala, odložila tampón, rozhliadla sa po izbe a vykročila k pani Bohušovej.

Chytila ju za zápästie, podržala jej dlaň nad ústami a povedala:

„Vidíš, vravela som to.“

Stáli sme nad ňou a ja som premýšľal, čo sa má robiť, keď niekto prestane dýchať.

„Nemálo to zmysel. Tou operáciou jej predížili spánok o týždeň,“ povedala.

„Tak prečo ju operovali?“

Neodvetila, len ohrnula ústa. Pripravila si obväz, štetec a atrament a čakala. Lenže pani Bohušová nedýchala, ani keď sa rozvidnelo a východ sčervenel. Zviazala jej ruky a nohy, bradu spevnila obväzom tak, ako keď niekoho bolí zub a uviaže si uterák pod krk s mašľou na temene a potom napísala na stehno: Viera Bohušová, 1948. A vytlačili sme posteľ na chodbu, za pána Rojka.

Tak takto sa odchádza zo sveta, pomyslel som si. Počká, až porodí dvojčence a potom zaspí, ako by ju to unavilo.

Vytlačia ťa na chodbu a tam si pospomínaj na svoj život.

Nad sídliskom vyliezlo slnko a možno spievali vtáci, ale na deviate poschodie nedokričali. Sem odkiaľsi z iného krídla prichádzal len detský plač, taký bezmocný a zúrivý, ako som mával ja. Lomcoval som drevenými mrežami postiďky, v hrdle ma pálilo, nado mnou stáli rodičia a neviem už, kam som sa chcel prekričať. Anka vypla svetlo. Este vždy sa jej červeneli líca, proti slnku som to jasne videl. Obrátila sa k obloku a hľadela von prižmúrenými očami. Široké plecia a boky, a predsa stála ako žena a nie ako zápasník.

Odrazu ma čosi znervóznilo. Niečo sa zmenilo, možno vo mne, možno v okolí, pátral som po tom, ako sa hľadá vec, na ktorú si neviete spomenúť, ale viete, že by ste ju mali nájsť. Na nič som neprichádzal, nič som nepotreboval, ani piť sa mi nežiadalo, spánok mi prešiel a v hlave to zívalo prázdnotou. Žil som bez myšlienky, ale tú som nehľadal, zarážalo ma niečo iné. Prešiel som pohľadom po Reske dvakrát za sebou a náhle som to objavil. Ema prestala krúžiť rukou.

Chytil som ju za zápästie a snažil sa rozpoznať dych. Zdálo sa mi, že sa zachveli ústa a nos, na krku som zbadal jeden úder tepny a potom sa odrazu nadýchla. Ako po behu, lačné a naplno. Hruď sa jej prudko dvihla a padla naspäť. Anka už stála oproti a držala druhú ruku.

Chvíľu nebolo nič, sústredil som sa na jej krk, ale nič som nevidel. Ani v tej dievčenskej jamke medzi klíčnými kosťami sa nič nedialo, len ústa mala pootvorené, akoby pripravené na ďalší nádych. A potom to prišlo znovu, jeden úder srdca a drobný výbuch tepny, Ema do seba ťahavo nasala vzduch, celá sa pri tom prehla, ale nepomohlo jej to, pretože v polovici sa zasekla a ďalej to už nešlo. Padla dozadu, už bez života.

Každou ďalšou minútou žltla, ešte pred hodinou krásne vlhké zuby zosiveli a črty tváre vystúpili akoby zostrené sochárovou rukou. Držal som ju za ruku, už chladla, nestačil som ju zohrievať. Nos zoštíhlel, koža na lícnych kostiach sa napla, ale čelo ostávalo nádherné, oblé a mramorové ako vtedy, keď som ju niesol v náručí. Pritisla sa mi ním na hruď a vtedy som bol šťastný, že ju mám svalnatú a vypuklú, cítil som, ako k nej pritláča svoje krásne čelo, tak to robila aj Táňa a ak obe hľadali ochranu, miloval som ich preto, lebo som im mohol poskytnúť túto ilúziu.

Miloval som Emu v poslednej chvíli jej života, teraz som to vedel. Práve vtedy žila viac, ako ktokoľvek, koho som poznal. Aj keď na mňa hľadela z operačného stola svojimi čiernymi očami, miloval som ju, lebo tušila, že umrie. To ju urobilo skutočnou ľudskou bytosťou, nekonečne múdrejšou ako ja a všetci ostatní, lebo taká múdrosť sa dá vykúpiť len smrťou.

Ale ľúbil som ju aj preto, lebo bola krásna a mladá a chcel som, aby žila, túžil som po tom, aby odišla z tejto nemocnice s úsmevom, prišla by za mnou a podala mi ruku alebo pobozkala ma na ústa a ja by som jej povedal:

„Choď, Ema, a urob šťastným nejakého chlapca, ktorý bude môcť položiť hlavu na tvoje nežné prsia, prijmi ho do seba a daj mu svoju múdrosť.“

Lenže tie nežné prsia dostali mramorovú farbu, modré žilky sa stratili, lebo z nich stiekla krv a ja som hľadel na hnedé políčka uprostred nich a rozmýšľal som, či Ema niekedy cítila dotyk chlapčenských rúk na svojom tele.

Anka vzala štetec a atrament a napísala: Ema Holanová, 1961.

„Prečo zomrelo toto dievča, Anka?“ opýtal som sa. „Neviem to presne. Ale musela zomrieť, bola chorá. Dnes alebo za mesiac, aký je v tom rozdiel? Mala rakovinu, nemohli jej pomôcť.“

„Ale nádor nenašli.“

„Lebo bol hlbšie, ako mohli zájsť.“

„Ale prečo mala rakovinu?“

„Ako to mám vedieť, Milan?“ Anka na mňa podráždene pozrela a odišla k oknu.

„To je príroda,“ povedala po chvíli.

Áno, chápem. Všetci sme priroda. Lenže čerta starého viem, čo to vlastne znamená. Kedy vidím prírodu? Keď ma ženie k Táni ako k magnetu, vtedy cítim jej silu a moc, ale inak sa ma netýka.

Ale keby sa stalo, že sa v mojom tele stane chyba, že v mojom mozgu sa jedna buňka narodí ako nepodarok, začne plodiť ďalšie nepodarky a začne ma z toho bolieť hlava, vtedy si uvedomím, že Príroda je vo mne a určila ma na smrť. Eme sa pripomínala každou sekundou, pripomínala sa jej bolesťou, strachom, nedala jej vydýchnuť ani na chvíľu. Donútila Emu, aby ju prijala ako božstvo, do ktorého patrí. Ema cítila Prírodu vo svojom tele, videl som to v jej čiernych očiach. My ostatní sme patrili inam, oprela si čelo o moju tvrdú hruď, ale bol to len pokus priblížiť sa k niečomu, čo jej už nikdy nebude patriť. Neviem, čo je to. Možno právo na život.

Ráno sa nemocnica naplnila ľuďmi v modrých a bielych plášťoch. Anke sa predsa len zjavili pod očami čierne kruhy, prechádzala sa mátožne po Reske a utierala prach. Ja som sedel na okne a sledoval ju. Na chodbe stáli tri postele, už prázdne. Skoro som od únavy vypadol z obloka.

Prišli ďalší a vymenili nás. Zviezol som sa výťahom do suterénu. Na konci patologie sa vchádzalo do pitevne.

Svietili tu tie isté mihotavé žiarovky ako na sále. Pri štyroch stoloch pracovali mlčky muži v čiernych gumených zásterách a nikto si ma nevšimol. Na stoloch boli ľudia, prvým trom už ležali pri nohách vnútomosti a niekto im napchal do hrudníkov papierovú vatu. Posledná bola Ema.

Na tvári jej ležal ten istý výraz, pootvorené ústa, ktoré nestihli dokončiť posledný dych, za nimi matné, sivé zuby. Jedno z tých nádherných očí sa Anke nepodarilo zatvoriť.

Jeden z chlapov sa už pripravoval, vzal do ruky veľký nôž a narezal Eme kožu okolo hlavy, vynechal len čelo a tak jej ju pretiahol cez oči. Potom chytil do ruky pílku, ktorou som svojmu dedkovi odrezával konáre na čerešni, lebo dedko už zostarel a čerešňa vyrástla, on ukazoval, čo má ísť dolu a já som pílil.

Teda takouto pílkou chlap odpílil Eme vŕšok lebky a pod ňou som uvidel celý Emin mozog. Potom veľkými záhradníckymi nožnicami rozstrihal hrudník, prerezával si cestu cez hrdlo a vopchal tam ruku s kuchyňským nožom a za chvíľu Eme zmizol z úst jazyk a vyšiel dierou v hrudi. Vytiahol s ním celý zväzok pľúc a pohrudnice, srdce a pečeň a všetky vnútomosti, až tu ležala Ema práve taká ako tí ostatní, s papierovou vatou v tele.

Prišiel patológ a pozeral som, ako berie do ruky pľúca, narezáva a prechádza palcom po ružových ryhách, potom urobí to isté so srdcom a pečeňou, bože môj, aké ružové a mladé bolo Emino telo vo vnútri! Patológ mlčal a bez slova odkladal rozrezané časti. Dlho trvalo, kým napokon vzal do dlaní mozog, mäkkú, sivú loptu. Rozrezal ju napoly a pravú polovicu si obzeral. Videl som na povrchu tmavú bodku na mieste, kde sa zapichávala ihla, znovu som cítil, ako sa ponára do Eminej hlavy, bradáč ju tlačil dovnútra palcom a ukazovákom, až z nej trčala iba násadka. Srdce sa mi rozbúšilo, lebo patolog vkĺzol nožom do mozgu a priečne ho rozrezal. Obe časti sa oddelili a ležali mu na dlaniach.

Strakaté bielosivé polia s jazerami komôr, roztrúsených a prázdnych a uprostred veľká červená škvrna rozpitá na okrajoch. Celú večnosť študoval tú červenú machuľu, potom pozrel na mňa a povedal:

„Vy ste z neurochirurgie?“

„Áno,“ povedal som.

„Vidieť stopy po krvácaní do mozgu. Mohlo to byť príčinou smrti.“

Prikývol som a odišiel. Nevedel som sa vymotať z chodby, otváral som dvere na nejaké schody, ktoré viedli len dolu, potom som vtrhol do laboratória, kde som vyľakal mladé dievča za mikroskopom a napokon som vrazil do mohutnej upratovačky, ktorá mi ukázala cestu.

Na zastávke autobusu postávali ľudia, svietilo na nich slnce, myslím.

„Od strachu som ani oka nezažmúrila.“

„Od akého strachu?“ spýtal som sa.

„Že to neprežijem.“

„Ale Ema!“

Ako môžeš niečo také povedať? Či sa smú také veci hovorit? Lenže Ema neafektovala, hovorila pravdu! Nevedela možno, že ju zabijú, ale na tom nezáležalo, vedela aj tak nekonečne veľa, poznala všetko, čo sa na svete dalo poznať a na mňa to odrazu prišlo. Tam, na autobusovej zastávke som sa stal Emou a poznal som, že umriem, ľudia okolo mňa sa začali strácať, odlietávali veľkou rýchlosťou, ako keby sa moje oko stalo objektívom kamery, odrazu som stál sám a zaplavila ma eufória, lebo slnce svietilo naposledy, stiahlo sa mi hrdlo a pred očami som mal pučiace buňky, rástli kdesi v mojej hlave a váľali sa v krvi, ktorá prúdila z prasknutej cievy, zaplavovala môj biely čistý mozog a cítil som, že sa mi od hrôzy rozširujú zrenice, až to odrazu prešlo práve tak náhle, ako ma to prepadlo. Len srdce ešte nepríjemne skákalo.

Autobus ešte neprišiel, alebo tu už stáli iní ľudia, neviem.

Snažím sa to pochopiť, uvažoval som ešte raz. Zmierim sa s tým, pani Príroda, aj v škole som sa dobre učil a keď som už naozaj nechápal, sklonil som hlavu pred autoritou. Len mi povedz, prečo si Emu urobila ženou, prečo si ju nechala krvácať od dvanástich rokov každý mesiac, ako to stálo v chorobopise – bez problémov, prečo si ju nechala jesť, snívať, chápať, prečo si ju, do riti, vôbec urobila?!

Na autobus som sa nedostal, lebo ľudia viseli z dverí, ale po chvíli prišiel ďalší. Byt som našiel čistý, uprataný a opustený. Otec sa babre v betóne na nejakej stavbe, brat v matematike na ktorejsi škole a mama, mama neviem, chodí po meste.

Vybehol som do slnca, medzi stromy, aby som zacítil pod nohami mäkkú zem. Bežal som dolu parkom, pod Červený most, cez potok a tam som zbesnel. Načo sa šetriť? Pre koho? Či chcem dlho žiť? Letel som úzkym chodníkom a počítal drevené mostíky. Stenali, pretože som na ne skákal so zúrivou silou a dupkal po nich, až sa staré brvná prehýbali, ale nebolo ani času obzrieť sa, či vydržali, lebo som sa hnal ďalej, do krátkych stúpaní, na ktoré som sa tešil, lebo tam som cítil, že nevládzem, mohol som trýzniť stehná, aby zaberali aj cez mrazivú bolesť a potom im dopriať rýchle uvoľnenie dolu kopcom, aby zasa trpeli boky, šprintoval som totiž dlhými skokmi a odmietal som zmierňovať dopady; oslepovali ma záblesky slnca, čím rýchlejšie som bežal, tým častejšie presvitali pomedzi lístie, utekal som za nimi a zatváral pritom oči. Uvedomil som si, že sa mi chce spať, na dve-tri sekundy som si zdriemol, ale hneď prišla zákruta, preletel som naklonený po jej okraji, ale odstredivá sila ma aj tak zahnala na breh, v polospánku som prebehol veľkú sučku, ktorá ma vrátila na spiatočnú cestu a až teraz som spoznal, že začínam naplno. Vedel som, že sa vraciam, alebo skôr moje telo to vedelo, lebo sa samo rozbehlo bez rezervy. Hlava sa zbytočne kolembala na krku, mrzela ma taká záťaž, nevládal som ju udržať, všetká energia sa míňala v nohách, ruky mi chladli a ramená tuhli, odumieral som pomaly, ale nohy vládali a zaberali zlostne ďalej, napadlo mi ešte, že som akýsi ľahký a že to je tým, že som nejedol skoro od nepamäti, nič vo mne nebolo, pálil som na energiu vlastné telo a to ma rozradostnilo, trielil som do posledného kopca a ešte vždy mi na studené čelo fúkal vietor, takže som bežal, a rýchlo.

Koniec som poznal cez červenú hmlu, v spánku, lebo oči sa samy zatvárali, ale nohy zacítili asfalt a tak som vedel, že stojím pri prezidentovej vile nad mestom a keby som vládal pozrieť, uvidel by som v opare tisíce domov a pokrútený pás lesklého Dunaja.

Osprchoval som sa studenou vodou, lebo teplá netiekla, skrútil som sa na posteli do klbka a v okamžiku som zaspal.

Zobudila ma zima a smäd. Doma ešte vždy chodila po byte iba Líza, otrela sa mi o nohy a odpochodovala do kuchyne. Tam čakala pri miske, pchala do nej ňufák a významne sa mňa pozerala. Obliekol som si texasky a tričko a vyšiel do rozpáleného mesta.

Vyhýbal som sa tieňu, ale veľmi to nepomáhalo, naskakovala mi husia koža, chvel som sa od zimy, krútila sa mi hlava a telo ako by sa odkrvilo. Lomcoval mnou chlad, prechádzal celým vnútrom, skrúcal žalúdok a dostával som pocit, že ak sa nenajem, za niekoľko minút od zimy umriem.

V bufete na Michalskej som zjedol polievku a kúpil som si vrecko rožkov. Chcel som ich zjesť na lavičkách pri fontáne, ale neudržal som sa a hrýzol som jeden, tvrdý a suchý, už cestou.

Kedysi som prejedol tisíc korúnmesačne okrem toho, čo mi dali doma. Na sústredeniach som obedoval trikrát biftek s vajcom a dojedal som sa chlebom. Teraz som mal vo vrecku dvadsať halierov, pretože výplatu v nemocnici som ešte nedostal. Pozeral som zarazene na babku, ktorá hádzala holubom pečivo. Skackali dookola a debilne gúľali sklenenými očami.

Všade sedeli ľudia a vyzerali, ako keby o všetkom vedeli. Nikam nehľadeli, len trávili čas, niektorí jedli alebo držali v rukách otvorené knižky alebo noviny a nastavovali tvár slncu, ktoré ich aj tak cez bratislavský smog nikdy neopáli. Aj ja som tak urobil, trávil som rožky a spomínal na čierne oči. Pozerali na povalu, keď doktorka hľadala ihlou žilu, videlo sa mi, že čaká na injekciu ako na spasenie, pretože pomaly ich začala zatvárať a vtedy by som bol prisahal, že som v nich zachytil úľavu. Lenže dnes viem, že jej zrenice zatiahla narkóza.

Poobzeral som sa po námestí, po korze prúdil dav, vstupoval do obchodov alebo sa valil len tak. Odrazu som vyskočil a hnal som sa dopredu, babke som vyrazil žemľu a okolo hlavy mi zašumeli holubie krídla, oproti mne zapĺňala chodník trojica dievčat, pošliapal som teda kvety, vysadené na suchej pôde, a vtrhol do davu. Kľučkoval som pomedzi ľudmi, kolenom som vrazil do tašky a počul chrupčanie vajec, kdesi predo mnou sa prúd roztváral, oproti vyplávalo žltobiele žiguli, musel som sa odraziť od kapoty, aby som stačil uskočiť a uvedomil som si, že som svojím náhlením nápadný, ale nemohol som si pomôcť, niekde vpredu som videl zlatú hlavu a hojdavý krok. Už som bol za ňou, lenže mala oblečenú modrú suknu a nejakú halenku. Predbehol som ju a zazrel som namaľovanú tvár a čiernu stužku po vytrhanom obočí.

Udivene som stál na mačacích hlavách, kým Táňa sedela kdesi doma alebo v škole a netušila, že ju naháňam po ulici. Vošiel som do verejnej čitárne, kde sme sa stretávali a nabral som si noviny. Sadol som si za najbližší stôl a na hrbu papiera položil som si hlavu…

Tento rok posunuli atletickú sezónu kvôli olympiáde. Ešte sa ani neskončil máj a už sa behalo naplno.

Sedel som vtedy okolo druhej ráno na chate pri dohasínajúcom ohni a na tvárach ostatných sa zreteľne odrážala nechuť priložiť. Myslel som na to, že dnes o jedenástej dopoludnia by som bežal finále majstrovstiev Slovenska. V kvalifikačnom rozbehu o postup som vbehol do cieľovej rovinky štvrtý. Stačilo sa vykloniť do druhej dráhy a vytiahnuť sa z bokov, vyraziť zo závesu a obehnúť tých dvoch, ktorý predo mnou mátožné bojovali. Lenže keby som skončil pred nimi, musel by som bežať finále a nesedel by som teraz pri Táni a nepozeral do belasých plamienkov. Sledoval som päty súperov a dnes už neviem, na čo som myslel. Keď sme však prebehli šachovnicou, zaradoval som sa, že sa rozhodlo za mňa.

Ostali sme s Táňou sami. Hore ešte vŕzgali postele, ale inak sa všetko ponorilo do ticha. Vonku sa rozvidnelo.

„Poďme sa prejsť,“ povedal som.

Vyšplhali sme sa do kopca a kráčali sme bukovým lesom, o niečom sme hovorili, nepochybne o živote, aký je a akí sme my. Slnce vychádzalo oproti nám, minuli sme niekoľko miest, kde buky redli a presvitali trávnaté lúčky. Pri každej som sa chcel zastaviť.

Fascinovali ma Tánine ruky, také malé, že by som celú jej päsť schoval do svojej dlane. Nechal som ju rozprávať a dotkol som sa jej drobných prstov.

Najprv ochabli, ako by sa z nich vytratila energia, napriek tomu, že sálali teplo, ale potom, ako keby tak bolo vždy, pohodlne sa usadili v mojej dlani. Inak však nedala ničím najavo, že sa niečo stalo, kráčala ďalej a keby som zastal, urobila by ešte krok a potom by sa udivene pozerala, čo ju to zadržiava. Aha, ruka!

Držali sme sa za ruky, dotýkal som sa jej a Táňa rozprávala ďalej. Keď sme sa vracali autobusom domov, pobozkal som ju prvý raz na ústa. Usmiala sa potom a zamávala mi z okna.

Dostal som sa do tieňa a na rukách mi naskočila husia koža. Nechal som noviny na stole a vyšiel som do mesta. Na uliciach ešte pribudlo ľudí a z bufetov vychádzala vôňa klobás a fašírok. Prepadol ma hlad a zahnal ma domov.

Teraz mi bolo jasné, že Táňu potrebujem k životu, musí vedieť, že Ema žila aj umrela pred mojimi očami, musí so mnou prežiť môj čas, lebo inak všetko stratí svoju cenu. Môj svet by stratil rozmery, bez nej sa vyprázdni priestor a ja sa v ňom budem pohybovať bezcieľne ako rybka v akváriu. Prišiel som na to, keď som sa za ňou vrhol do davu a stačil mi k tomu len letmý záblesk svetlých vlasov. Mal som na to prísť už dávno. Tak som uvažoval, keď som sa viezol výťahom.

Len čo mama otvorila dvere, vtiahol som do seba vóňu mäsa.

„Telefonovala Táňa,“ povedala.

Obchádzal som okolo telefónu, chodil som sa každých desať minút napiť, aby som sa dostal do jeho blízkosti a raz som položil ruku na slúchadlo. Aj som ho zodvihol, ale niekto práve hovoril na spoločnej linke a veľmi sa mi uľavilo. Vlastne som jej nechcel volať. Teraz, keď som vedel, že sa zasa uvidíme, zatúžil som poznať ten vyprázdnený priestor, zažiť krátku chvíľu bez rozmerov.

Na druhý deň odpoludnia som znovu vchádzal do nemocnice, do trinásťposchodovej budovy so širokými balkónmi, z ktorých vraj raz za pol roka vyskočí pacient Sotva som sa prezliekol do bieleho, prišiel doktor a povedal:

„Budeme operovať, Milan.“

Dotlačil som vozík na mužské oddelenie, ale pán Tomko pozeral z balkóna a ukázal sa byť pohyblivý.

„Tak vidíte, pán Tomko, ja som si pre vás prišiel s vozíkom a vy ste zatiaľ vo výbornej forme,“ povedal som s čašníckym úsmevom na tvári.

Obrátil sa a smutne sa na mňa díval. Päťdesiattri rokov, klesnuté ústa a vlasov tak spolovice. Vzal som ho za lakeť a kráčali sme k nám.

Na predsálí som ho posadil na stoličku a pripravil si stroj ček.

„Tak, pán Tomko, teraz vás ostrihám, dobre?“

Pozrel na mňa smutno a povedal:

„Ostrihat? Prečo?“

„Lebo idete na operáciu.“

„Na operáciu?“

Zalistoval som v chorobopise. Stálo tam: „Podozrenie na expanziu temporálne vľavo.“ Pán Tomko ani nevedel, aké veľké právo má na ten smutný pohľad.

„Áno.“

„Akú operáciu?“

„Operáciu hlavy.“

„Uspíte ma?“

Príjemne ma prekvapila logika tejto otázky.

„Áno, uspíme, pán Tomko, nemajte obavy. Nič nebudete cítiť.“

Zašiel som strojčekom do prešedivených vlasov. Odpadávali v riedkych chumáčoch a pán Tomko mi pomáhal. Nakláňal hlavu tak, ako som to potreboval a Madel pritom z okna.

„Prečo ma striháte?“ spýtal sa odrazu.

„Nevrťte sa, prosím vás. Musím vás ostrihať, lebo vás budú operovať.“

„Operovat?“

„Áno.“

„Aká to bude operácia?“

„Operácia hlavy.“

„Hlavy?“

„Áno.“

„A uspíte ma?“

„Uspíme.“

Prikývol a nechal ma v kľude dostrihať. Potom som si pripravil vodu, na pekne tvarovanú lebku pána Tomku som vytlačil biele chvostíky Barbusu.

Pán Tomko odtrhol pohľad od okna:

„Čo to robíte?“

„Musím vás oholiť.“

„Prečo?“

„Inak to nejde, pán Tomko, kvôli dezinfekcii.“

„Kvôli dezinfekcii?“

„Áno, aby vám to po operácii nezačalo hnisať.“

„Po akej operácii?“

„Pán Tomko,“ nevydržal som to, „máte v hlave nádor, ktorý spôsobuje, že všetko zabúdate. Pred dvema minútami som vám povedal, že vás budú operovať a teraz ste sa ma na to spýtali znovu. Za ďalšie dve minúty na to zasa zabudnete a spýtate sa ešte raz. A tak stále dokola.“

Stíchol a dal si oholiť stmisko.

Začínali sa mi páčiť holohlaví ľudia. Ako keby som odhaľoval ich poslednú podobu, stali sa zaujímavými, tváre strácali svoju prioritu a vystupovali z lebky len ako jej súčasť, hlava sedela na krku ako ozajstná koruna, bez falošného rámca vlasov.

Zelený plášť, ktorý som mu obliekol miesto pyžamy, siahal mu len po kolená a takto biedne oblečeného viedol som ho bosého na sálu.

„Kam ideme?“

„Na operačnú sálu, pán Tomko.“

„Na operačnú sálu?“

„Áno.“

„A čo tam?“

„Budú vás operovať.“

„Operovať?“

„Áno.“

„Kde ma budú operovať?“

„Na hlave.“

„Na hlave?“

„Áno.“

„A uspia ma?“

„Áno.“

Ľahol si na oltár s rukami skríženými cez prsia a sledoval ma, ako mu priväzujem nohy, potom si dal priviazať aj ruky, takže ich držal pri bokoch ako vojak a keď mu doktorka povedala: „Pocvičte rukou,“ tak cvičil celú minútu, kým na to nezabudol.

Potom po nás zvedavo behal pohľadom, kým mu do žil nepustili Narcotan a oči sa mu neobrátili stĺpkom.

Chirurg začal ťahať to svoje veľké U po hlave pána Tomku a za skalpelom sa otvárala červená priepasť. Plnila sa krvou a vylievala z okrajov, farba stekala na plachty, vpíjala sa do nich a tmavla na nich. Vystrekovala v tenkých gejzíroch a kropila kachličky.

Potom prišiel pach spálenej kosti a hvízdanie vŕtačky. Už som to poznal. Pozoroval som chirurgove ruky, ako pozorujete rezbára pri práci. Za pol hodiny odklopil zubaté veko a odkryl tuhú blanu, za ktorou pulzoval mozog pána Tomku. Tam sa to začínalo.

Malé ostré nožnice nastrihli vchod do rozprávkovej ríše, kam ešte nikto nevstúpil. Lenže z okrajov sa od razu tisli cez blanu tmavé pahorky so sieťou žiliek, tlačili sa von pod tlakom nádoru akoby chceli utiecť a samy sa tak odsúdili na zánik, lebo pod blanu už sa nevrátia. Chirurg neváhal, lesklou lopatkou načrel do mozgu a vyrezal kus veľký ako slivka, hodil ho do misky a začal vysávať tmavú krv, ktorá prúdila do diery. Vysával s krvou aj biely mozog, zväščoval dieru, až narazil na niečo, čo nemohol vysať tak ľahko. Kovová rúrka sa zapchávala, videl som, že to nie je ten biely ľahký puding nervových vlákien, ale čosi tuhšie, zrnitejšie, aj keď sa to dalo len ťažko rozoznať v záplave krvi a bielej kaše. Krv sa odtiaľ začala valiť prudšie, na snímke bolo zreteľne vidieť, ako nádor prerástli cievy, samy sa v ňom rozvetvili, aby ho mohli živiť, rovnako, ako keby ste sa chceli napichnúť na meč a pre istotu si ho nabrúsili ako žiletku. Keď sa príroda rozhodne zničiť, robí to dokonale.

Potrhané cievy teraz púšťali krv desivou rýchlosťou, diera sa naplnila za dve sekundy a chirurg hľadal nitky, z ktorých to tečie, pálil ich koagulačnou pinzetou, ale ustavične sa objavovali nové, farba sa rozlievala nevedno odkiaľ, vystupovala z hustej kaše zo všetkých stráň, doktor vrážal pinzetou naslepo a pálil všetko, až to bublalo.

Musel som vymeniť fľaše odsávačky, lebo jedna sa už naplnila, liter tmavej krvi na povrchu s fialovou penou. Vymeniť hadice trvalo tri sekundy, ale diera sa medzitým zaliala až po okraj a doktor na mňa zúfalo pozrel.

Rúrka skoro nestačila odsávať tú povodeň, niekde musela prasknúť veľká cieva. Doktorka z anestézy mi očami naznačovala, že mu klesá tlak, ale ja som len pokrčil plecami. Nech mu to príde povedať sama.

Odrazu som nadskočil na stoličke. Zazrel som na okamih v tej záplave hrubú niť, skoro hadičku. Ale už ju videl aj doktor, lapil ju pinzetou a pustil do nej prúd. Cieva zapraskala, tkanivo sa zhrčilo a narástol čierny uzlík.

Len teraz som ucítil, že ma od napätia bolí celé telo, ktoré práve povolilo. Ale do žíl pána Tomku už stékala nová krv z infúznych fliaš, všetko sa napravilo a chirurg pracoval ďalej. Vytrhával kúsky nádoru, húževnatého ako huba, a zakaždým pálil cievy. Tak pánu Tomkovi pomaly ubúdalo z nádoru aj z mozgu, až sa nakoniec doktor zastavil a povedal:

„Ďalej už nemôžem. Nádor prerastá až niekam dolu.“ A končil.

„Tak, a je to,“ povedal som, keď som preniesol telo, prikryté zeleným plášťom, v bielej čapici, na vozík. „Už vám dáme pokoj, pán Tomko.“

Odvážal som ho na Resku, preč z toho skrvaveného sálu, kde ostal kus jeho života aj smrti.

„Koho mi to vezieš, Milan?“ pýtala sa Anka, ktorá práve prišla do nočnej a do vlasov si zakladala sponku, ktorá sa mi nepáčila.

„Pán Tomko,“ zvolal som, „toto je Anička! Krásne a dobré dievča, ktoré sa bude o vás dnes v noci starať…“

„Ale Milan,“ smiala sa.

„No čo? Nie je to pravda?“

Ale pán Tomko spal a nevidel, že jej sčerveneli líca. Odniesol som ho na posteľ a počkal, aby som Anku videl, ako mu bude merať tlak, tep a teplotu, ako mu bude obliekať košeľu a dostával som pri tom neodolateľnú chuť dotknúť sa jej veľkého tela, ako keď dieťa mimovoľne siahne rukou po hračke za výkladom, aby som ucítil v prstoch božskú čistotu, ktorá sa odrážela v jej pohyboch. Hľadel som ako dieťa na jej sesterskú uniformu, modrú s bielou zásterou a jej odev mi pripomínal Snehulienkine krásne šaty. Pocítil som radosť z takej krásy a z toho, že Anka sa mi páčila ako nádherný poklad, ktorý objavíte a pritom netúžite odniesť si ho domov. Možno si nevšimla moje obkukávanie a ak áno, nedala to znať.

Keď ho nakoniec prikryla perinou až po bradu, lebo pán Tomko sa triasol od zimy, odišiel som poupratovať sálu.

Hodinu som strávil umývaním, vyplachovaním a vytieraním všetkého, čo malo na sebe krv pána Tomku a keď som sa vrátil, Anka sedela u mňa, pila kávu a otvorenými dverami si strážila Resku.

„Chceš kávu?“

„Áno.“ Chcel som sa napiť kávy vedno s ňou. Ako keby som tým činom chcel privolať scénu prijímania, napadlo mi. A naozaj sa mi zdalo, že čosi prijímam, nápoj z rúk prírody, lebo náhle som si uvedomil, že v Anke dýchala príroda. Teraz som si to uvedomil. Anka sa nikdy nevypytovala, nikdy sa nečudovala, lebo cítila nemennosť behu vecí, tak ako mačka sa nečuduje ničomu, len sa správa podľa svojej podstaty.

Pil som kávu z jej šálky a cítil som sa, ako keby som ležal schúlený v jej širokom lone.

„Ako ti napadlo stať sa sestrou, Anka?“ spýtal som sa a podal som jej šálku.

„Nijako mi to nenapadlo. Vždy som chcela byť sestrou.“

„Nikdy si netúžila byť niečím iným, ísť na vysokú školu, napríklad?“

„Nepamätám sa.“

„Každé dievča chce byť predsa aspoň raz v živote učitelkou.“

„Nerada som chodila do školy.“

„Ale existuje toľko lákavých vecí na svete…“ Pokrčila plecami a ohrnula pery. Držala šálku v rukách a pozerala na Resku, jednu nohu mala pod sebou skrčenú natoľko, že ma z toho pohľadu rozboleli kolená. Pohodila hlavou:

„A ty?“

„Čo ja?“

„Prečo si sem prišiel?“

Teraz ostalo na mne, aby som pokrčil ramenami. Vedel som to vôbec? Čo som tu chcel nájsť? Ľudské nešťastie? Myslím, že som dúfal nájsť skôr jeho zmysel ako skutočnú tvár. Miesto toho som objavil bezmocnosť. Ani stopy po zmysle. A možno som tiež chcel pomáhať, alebo žiť v ilúzii, že naozaj pomáham. Miesto toho som odprevádzal ľudí zo života.

„Chcel by som byť aspoň na chvíľu ako ty, Anka,“ povedal som. „Narodit sa na dedine v tmavých horách, chodit do takej školy, z ktorej vidieť náš domček a pár okolitých chalúp, mať rodičov, čo pracujú na poli a od malička vedieť, čo budem robiť, až budem veľký.“

„To nie je na smiech,“ povedala Anka. „Naša dedina nie je taká malá. A ja za to nemôžem, že som sa tam narodila.“

„Ja sa ti nevysmievam,“ ohradil som sa a chcel som pokračovat, keď ma vyrušil nejaký pohyb. Obaja sme sa vyrútili na Resku.

Pri obloku stál bosý človek, košeľa mu zakrývala sotva pol zadku a pozeral von na osvetlené sídliská a na lúče reflektorov, ktoré sa odrážali na asfalte, lebo práve sa rozpršalo.

„Zbláznili ste sa, pán Tomko?“ kričala Anka nahnevane.

Obrátil sa a hľadel na nás pokojne spod bieleho turbanu, ktorý mu tlačil na viečka.

„Bolí ma hlava. Musím domov,“ povedal.

„Ste po operách a musíte ležať.“

„Po akej operácii?“

„Hlavy.“

Nahmatal obvaz na strane, kde preskakovala červená škvrna a dal sa odviesť do postele.

„Prečo ma priväzujete?“

„Aby vám zase nezišlo na um vstávať.“

„To od vás nie je pekné,“ povedal.

Ležal s roztiahnutými rukami ako ukrižovaný a pozeral na povalu.

Anka si sadla k obloku, dala si na kolená prútený košík, odtrhla kus vaty, namotala si ju na ukazovák, konce šuľku, ktorý tak vznikol, zavrela zvláštnou hrou prstov a hotový tampónik hodila do košíka. Lampa jej svietila na prsty a vlasy jej padali do čela.

„Irmmaaa!“

„Preboha, čo je, pán Tomko?“ strhol som sa.

„Budem kričať.“

„Nechaj ho,“ povedala Anka a ani sa neobzrela.

„Irmaaááá!“

„Kto je to Irma?“ vyzvedal som.

„Moja žena.“

„Lenže ona je doma. Nemôže vás počuť.“

„Irmaaáá!“ poslednú samohlásku pretiahol do revu.

Anka si ho nevšímala.

„Nemôžeš mu pichnúť nejaké uspávadlo?“

„Nie,“ povedala.

Pohybovala perami podľa slov pesničky, ktorú si nečujne spievala a bez prestávky pracovala. Hádzala tampóny do košíka a naslepo brala zo stola vatu, okraj lampy ožaroval jej profil, plné líca, ústa, sklopené oči aj svetlú pokožku vo výstrihu. Takto by vyzerala moja žena, keby som žil v minulom storočí. Prišiel by som z poľa a našiel ju pri petrolejke látať ponožky, sadol by som si, a celý večer by som mohol hľadieť na tie veľké ruky a tvár, ožiarenú zospodu blikajúcim svetlom.

„Irmaaááá!“ Rev sa rozľahol po celej klinike, počul som ozvenu až na detskom oddelení.

„Necháme ho kričať, až prebudí celú nemocnicu?“ spýtal som sa.

„A čo mám robiť? Injekciu nesmie dostať. Je po operácii hlavy.“

Vychádzala z nej taká istota, že som sa upokojil. Vytrvalo vyrábala tampóny a celú hodinu nezmenila polohu, ani nezdvihla oči, hoci musela vedieť, že ju celý čas pozorujem.

Potom sa pán Tomko znovu ozval, ako keby si bol spomenul na svoju povinnosť. Cele telo sa prehlo v oblúk, keď sa mohutné rozreval:

„Irmaaa! Irmaaaá!! Iaaáááá!!!“

Anka sa obrátila na stoličke a opýtala sa:

„Prečo kričíte?“

„Lebo som priviazaný.“

„A keď vás odviažem, budete ticho?“

„Nie.“

„Tak vidíte.“

Na chvíľu nastalo ticho. Pán Tomko rozmýšľal. Napokon povedal:

„Budem vám pomáhať.“

„A nebudete kričať?“

„Nie.“

Uvoľnil som mu stoličku a naskytol sa mi krásny výjav. Sedel oproti Anke, cez nohy mal prehodenú perinu, lebo košeľa mu bola krátka, bral jej z prstov tampóny a sám ich hádzal do košíka. Na bielom turbane sa červenela škvrna veľká ako päsť a uši mu odstávali pod tlakom obväzu. Tváril sa vážne a Anka sa správala rovnako. Obaja sa zdali, že sú celkom zamestnaní prácou.

Uvedomil som si, že mu závidím. Aj mne sa teraz chcelo sedieť oproti Anke a brať jej tampóny z prstov.

„Tak ja si idem zdriemnuť, Anka,“ povedal som a zadržal som zlomyseľnú poznámku.

„Dobrú noc,“ odvetila.

Pán Tomko na mňa ani nepozrel.

Snívalo sa mi čosi o krvi. Celý mesiac sa mi nesnívalo nič. Len tá krv. Okolo mňa ležali desiatky ľudí, z ktorých prúdom vytekala, skákal som od jedného k druhému, povrazom som zaväzoval tepny, ktoré vyliezali z rán ako červíky, ale krvi stále pribúdalo, až som sa v nej brodil a ľudia sa topili, ich telá plávali v červených potokoch.

Prebudil ma nejaký rachot. Otvoril som oči a vtedy sa rozleteli dvere a dnu vpadla Anka. Kričala čosi, s plačom si sadla na stoličku, hlavu schovala do dlaní a ramená sa jej hystericky triasli.

Vybehol som na chodbu. Pán Tomko sa prechádzal sem a tam, kýval sa zo strany na stranu a v ruke držal hadicu od kyslíku.

„Čo ste urobili sestričke?“ spýtal som sa.

„Sestričke?“

Zobral som mu hadicu a odviedol som ho do postele. Dal sa bez odporu priviazať a hľadel neprítomne na povalu. Keď som od neho odchádzal, povedal:

„Budem kričať.“

Anka vzlykala na mojej posteli. Veľké telo sa hádzalo v pláči a vlasy sa rozsypali po vankúši.

Sadol som si k nej a dotkol som sa pleca:

„Anka, no tak…“

Zavrtela hlavou. Stalo sa z nej malé dievčatko alebo skutočná žena, neviem, jednoducho som pocítil potrebu vziať ju do náručia.

„Irmaaááá!!“

Posadila sa odrazu a utrela si oči.

„Chodil za mnou ako duch… kam som išla, tam išiel za mnou… prosila som ho, aby si ľahol do postele, ale on ako by nerozumel… začala som s a ho báť… lebo nič nehovoril… a potom vytrhol zo steny hadicu a začal ma biť!“

„Ale Anka…“ nevedel som, čo na to povedať, cítil som vinu, že som ju nechal s ním samotnú a súčasne ma ovládla radosť, že ju vidím plakať, že jej tečú slzy z tých okrúhlych očí a že jej tvár tak zkrásnela.

„Irmaaááá!!!“

„Bože môj, ja sa z neho zblazniem,“ vykrikla a vybehla na chodbu.

Našiel som ju opretú o stenu, oči zdvihnuté k bohu.

„Prepáč, Anka, je to moja vina,“ povedal som.

Znovu zavrtela hlavou a položila mi ruky na plecia. Oprela si čelo o moje kľúčne kosti a ja som vopchal nos do voňavých vlasov. Pritisol som ju k sebe, ucítil na hrudi mäkký odpor ňadier a keď zdvihla hlavu, skôr, kým som ju pobozkal, uvidel som, že sa jej matne zaleskli zuby. Mala ústa slané od plaču a ja som tú soľ oblizoval, ako by veriaci pil svätenú vodu.

„Irmaááá!!!“

Výkriky rozdeľovali noc na sériu minútových intervalov.

Sedeli sme na obloku, pred nami ležalo päť pacientov, z toho štyria v bezvedomí a piaty žil vo vlastnom svete, v ktorom túžil po Irme a nič iné ho nezaujímalo.

„Milan?“

„No?“

„Odpusť, že som… ťa tak drsne zobudila…“

„Ale choď. Naopak som šťastný, že sa to stalo. Si krásna, keď pláčeš.“

„Naozaj?“

„Naozaj. Ženský plač, to je ako keby sa odrazu prebudil celý svet. Zrazu je všetko skutočné, lebo sa to odráža v tvojom pláči a ja to konečne vidím, môžem sa toho dotknúť, vieš?“

„Povedal si to krásne… lenže ja tomu veľmi nerozumiem.“

Svet je celý akoby za sklom, Anka. Ľudia ho nevnímajú, alebo sa hanbia ukázať, že ho vnímajú. Neviem, prečo je to tak. Niekedy sa bojím, že preto, lebo svet vlastne neexistuje. Takže nemajú čo vnímať. Ale keď sa žena rozplače, ako keby mi vložila do rúk dôkaz, že sa niečo deje. A nielen v mojej hlave.

A vonku už zasa svitalo. Tak ako vtedy, keď umierala Ema. Slnce sa vynorilo nad tým istým domom a odrazilo sa na skle vitríny s liekmi. Noc pomaly dostávala konečné tvary. Pán Tomko mi v nej neodvratne vstúpil do života cez krv, ktorá sa liala z jeho mozgu, cez šialenstvo, ku ktorému bol odsúdený, cez chirurgovu rúrku, čo odsávala bielu kašu, alebo cez nádor, čo by aj tak raz narástol do veľkosti pomaranča a neskôr kokosového orecha. Anke zasa cez hadicu, ktorou ju pretiahol po zadku. Pripútal nás oboch k sebe svojím nešťastím, darmo sme si mysleli, že sa ho zbavíme, keď ho priviažeme k posteli.

Ale ráno bolo veselé, cez Ankin úsmev a cez jej červené líca.

„Dám si horúcu sprchu a hupky šupky do postielky,“ spievala si a pobozkala ma na ústa.

Tomko iba krútil unaveným zápästím a pokúšal sa vyslobodiť. Už nekričal, lebo onemel od zachrípnutia. Keď som k nemu pristúpil, sledoval ma mútnými očami a usmieval sa.

„Ako sa má?“ pýtala sa Anka od umývadla.

„Čo ja viem?… Usmieva sa,“ povedal som.

Byt som našiel plný perín a riadu od raňajok. Otvorenými oknami prichádzal rachot z ulice a Líza sa mi strakatým kožuchom obtierala o nohy.

„Zmizni,“ povedal som.

Vycikala sa do vaty v kúpeľni skôr, kým som si stihol umyť zuby. Vymenil som vatu a nakrájal som jej mäso. Vrtela chvostom od vzrušenia.

Prespal som celé dopoludnie a zvyšok dňa som strávil tak, aby som o nič nezavadil. Telefón nefungoval.

Na druhý deň bola sobota. Stiahnuté rolety a prázdna ulica, stál som sám na zastávke a parilo sa mi od úst. Začínali jesenné rána. Zasa som vchádzal do nemocnice, nadýchol sa ťažkého pachu dezinfekcie a kráčal chodbou s pocitom tiesnivého smútku z únavy.

Pred Reskou som našiel posteľ. Spod čistej plachty vykúkali žlté nohy. Odhrnul som druhý okraj a uvidel som tvár pána Tomku. Bradu mu držal obvaz a nos odrazu trčal oproti mne, špičatý a veľký. Cez noc mu narástlo stmisko a na hlave mal ešte celkom zbytočný biely turban.

Anka prišla skôr ako ja a už pobehovala po Reske. „Ahoj.“

Usmievala sa na mňa: „Ahoj, chlapec!“

„Prečo sa smeješ?“

„Rada ťa vidím, chlapec!“

„Lebo umrel pán Tomko?“

„Nie. Odišiel o tretej ráno. A to sme ešte spali, však?“

„Ako umrel?“

„Neviem,“ zatiahla spevavo a tancovala medzi postelemi.

„Tak prečo je ti tak dobre?“

Zastala a pozrela na mňa.

„A čo sa tak vypytuješ?“

„Je ti dobre, lebo umrel pán Tomko a máš o jedného pacienta menej?“

„Ale Milan…“ z očí jej vyhrkli slzy.

„Prepáč,…“ mrmlal som, ale bližšie k nej som nešiel.

„Tak prečo si to povedal?“

„Neviem… myslel som, že to nebude tak skoro.“

„Ale ja za to predsa nemôžem. Ja som ho nezabila!“

„Ja viem, odpusť…“

A kto ho zabil? Môžem povedať, že doktor? Veď som na vlastné oči videl, že sa mu podarilo zastaviť krv a vybrať polovicu nádoru.

Spoločne sme potom umyli všetkých, čo ostali nažive, zmierlivo sme si podávali ruky pod telami pacientov a obracali ich. Pani Kišová se prekvapujúco zlepšila, behala očami po miestnosti, stiahla si z hlavy obvaz a tampón, ktorý zapíňal hnisavú dieru v jej lebke, vybrala ho a strčila si ho do úst. Cmúľala ho ako cukrík a nechcela popustiť, keď jej ho Anka vyťahovala.

„To predsa nie je dobré, pani Kišová,“ povedala a usmiala sa pritom na mňa veselo, až sa mi zatajil dych. „Anka, kedy vlastne videl naposledy svoju Irmu?“

„Deň pred operáciou. Mala som službu na mužskej strane a videla som ju. Rozprávala sa so šéfom.“

„Ako vyzerala?“

„Pekná. V kožuchu.“

„Ako sa správala?“

„Plakala a stískala starému ruky. Ten do nej hučal, že všetko sa spraví a jej mužíček bude zasa v poriadku…“

„To nie je možné, Anka. Veď už aj ja poznám podľa snímky, že nemal šancu!“

Anka sa na mňa zadívala veselo:

„Chlapec, chlapec… spadol si z mesiaca? Kam by prišli, keby každému hovorili, že nemá zmysel operovať, ha? Kto by toto…?“ a Anka zašušťala prstami. „Fuj, Anka, toto nerob,“ povedal som rýchlo.

„A prečo? Keď je to pravda?“ spýtala sa vzdorovito.

„Môžeš sa mýliť.“

„Ja som tu už rok, chlapec!“ A veselosť jej pomaly mizla z tváre. Pokrčila čelo a oči sa zatiahli nie nenávisťou, ale ľahostajnou nevôľou k tomuto svetu, únavou nad tým, čo videla a čo vie: ja som tu na to, aby som sa starala o pacientov, ktorých mi dodáte, doktori, a ja sa budem o nich starať do ich poslednej chvíle, budem bojovat? o ich životy dovtedy, dokiaľ nevydýchnu bez šancí na ďalší hlt kyslíka, budem pri nich v tej chvíli. Ale nečakajte, že budem nad nimi plakať – na to už niet sil. „Teraz si krásna, Anka,“ povedal som.

Plesla pani Kišovú po zadku a zasmiala sa:

„To patrilo tebe. Ak sa nepolepšíš, tak dostaneš naozaj.“

Tešil som sa z jej tmavých vlasov a červenej lienky v nich, zo širokých ramien a jamky na krku, z veľkých rúk podľa Moraviu a okrúhlych hnedých očí. Tak som sa tešil, že som hneď nepochopil, o čom Anka hovorí:

„A vieš, že je to jedno, či máš peniaze, alebo nie? Rozdiel je iba v tom, že keď dobre zaplatíš, budeš operovaný viackrát,“ a smiala sa šťastne.

„Keby som mal umrieť, Anka, prídem k tebe, na túto Resku, ľahnem si do postele a vyčkám, až mi povieš: priprav sa. Závidím tým, ktorí vydýchnu v tvojej službe.“

„Tak ty sa nepolepšíš? Si zlý chlapec a ja sa s tebou nebudem rozprávať,“ povedala so smiechom a líca jej stmavli.

„Prosím.“

„Táňa? Ahoj, to som ja.“

„Ahoj.“

Operačná sála býva v sobotu studená a pustá. Sedel som na stolíku a držal som telefón na kolenách. „Chcel by som ťa zajtra vidieť. Môžem?“

„Príď. Mama ide na výlet. Ako sa máš?“

„Dobre. Vlastne nie, nemám sa dobre. Veď vieš.“ Zasmiala sa do mikrofonu potichu a povedala: „Volala som ti, ale nebol si doma.“

„To je v poriadku. Takto je to lepšie. Dievča nemá volať prvé.“

„Ortodoxný muž…“

„Hlupák som a nie ortodoxný muž.“

„Takže zajtra sa uvidíme.“

„Prídem asi o jedenástej, dobre?“

„Dobre. Ahoj.“

„Ahoj.“

Čakala ma v starých texaskách a vo vyblednutom tričku, ktoré mi zobrala na čundri. Usmiala sa a objala ma okolo pása, nemilenecky, slastne a hravo, dlhé minúty ma nepúšťala, kým sme si obaja v duchu všeličo rozprávali. Keď sme skončili, uvarila kávu, ako by ju môj príchod unavil.

V záhrade pred týmto tichým domom padali do trávy slivky a farbili sa pomaličky listy orechu. Pred dvoma mesiacmi sme tu oberali marhule, hádzal som ich Táni do úst, chytala ich ako medvieďa a keď sa to podarilo a marhuľa zmizla v jej ústach, ostala chvíľu bez pohybu s vydutými lícami a potom po mne hodila kôstkou. Alebo vyniesla krupičnú kašu a kakao na trávu a keď som chcel jesť, musel som vyliezť z postele a sadnúť si pod raňajšie slnko, skrížiť nohy ako Indián a vtedy mi položila tanier do lona a posypala kašu škoricou. A keď sme dojedli, nechali sme všetko tak a odišli sa schovať pred ľuďmi, kým sa jej mama vráti z návštevy.

Táňa púšťala platne a pila víno, ktoré som priniesol. Aj mne ho liala do úst, ale stékalo mi z kútikov za krk a na bielu perinu, tak mi dala pod hlavu uterák, taký istý ako kedysi, keď mala prísť o panenstvo a dala si ho pod svoj krásny zadok v nádeji, že tam potečie krv. Lenže vtedy to nevyšlo, možno práve pre ten hlúpy uterák. Až o dva týždne neskôr jej stekal po stehne tmavý pramienok a ona sa šťastná so smiechom hnala do kúpeľne a potom sme pili šampaňské, ktoré schovávala na túto príležitost.

Aj teraz, ako by so všetkým vytiekala zo mňa aj vážnosť života.

„Prečo nechceš víno?“ pýtala sa ma urazene.

„Lebo ležím. Nemáš nejakú hadičku?“

„Čo keby si sa radšej posadil?“

„Ty nemáš srdce.“

„A ja môžem sediet?“

„Žena sa po milovaní roztatári, kým muž chce dôstojne ležať a rozjímať…“

Dostal som vankúšom po hlave a pocítil som na sebe jej hladké a mäkké telo. Spomenul som si, že privolává onú horúcu sladkosť, čo potom rastie a preletí celým vnútrom, kým odštartuje v salvách, a tak sme to zopakovali, a naozaj, všetko som si pamätal, bolo to tak, len tá sladkosť prichádzala pomalšie a prenikavejšie.

„Rozprávaj mi o nemocnici,“ navrhla potom.

Na skriňu oproti pripichla Táňa fotografiu Picassa, vedľa pokrýval stenu kus tapety s tehlovým vzorom, nad posteľou malá polička s knihami, v kúte hlboký ušiak, po akom som vždy túžil a predstavoval som si v ňom seba ako bielovlasého starca s fajkou v ústach, potom knižnica s kopou kníh, polovica v ruštine a francúzštine a na stole pod nimi rozhádzané papiere s Tániným nepokojným písmom.

V takej izbe som jej rozprával o Eme, o pánu Tomkovi a o dedkovi, ktorému som vypnul respirátor. V duši mi rástol smútok, ale len taký ľahký, lebo Táňa sa hrala s mojou hlavou, česala ma svojimi malými prstami. Poplietla ma na chvíľu. Počul som svoj zlenivený hlas:

„Verím, že všetci poznali šťastie lepšie ako my. Aj Ema, ktorá sa nikdy nemilovala. Lebo šťastie je to, keď môžeš prežívať. A ona žila tak, že to tryskalo z očí, sám som to videl. My sa len potulujeme po svete, rozprávame sa o tom, kam pôjdeme zajtra, alebo čo sme robili včera a že v Priori majú tenisové loptičky. Raz za čas, keď sa opijeme alebo milujeme, tak se nám na chvíľu zazdá, že by sme sa práve teraz mali zastaviť, lebo prežívame čosi pekné. Možno si šetríme energiu na šťastie, aby nám vydržala. Ale Ema ňou nešetrila a pán Tomko tiež nie. Vydržal celú noc vyrevúvať za svojou ženou…“

Táňa vykĺzla z periny a priniesla manadrínky. Stála nado mnou a keď som prosebne vztiahol dlane, pokľakla a pritisla mi ich usmiata na prsia, kým mandarínky popadali na vankúš.

Slnce už obišlo celý dom a zasvietilo do okna, kde sme ležali. Táňa si opierala hlavu o handrového panáka a ja som sa polial vínom.

„Vidíš,“ povedala. Ale potom mávla rukou. Čo je to pár kvapiek na perine?

Odprevadila ma k trolejbusu, ale potom som ju poslal domov a keď mi zamávala a zašla za roh, ostal som taký sám, ako už toľkokrát predtým.

Začal sa november a s ním ďalší rok môjho života, lebo som sa narodil na Dušičky, alebo, ako tvrdí mama, niekoľko minút po polnoci, pretože ona ma zadržiavala, ako to len šlo. Neviem, prečo by som sa nemohol narodiť na Dušičky… Ale to je jedno, slovom, prekonal som narodeniny a na rozjímanie som sa pritom vykašlal. Načo si ich kaziť.

Vietor sfúkaval lístie, lesy redli ako kožuch starého psa a ukladali si pod seba svoje bohatstvo. Nádherne šušťalo pod nohami a zakrývalo všetky korene a diery, takže som bežal po pamäti a členky som si stiahol elastickým obvázom.

V nemocnici ľudia naďalej umierali, ale niečo sa predsa len zmenilo. Prišol som do práce ako vždy, nakukol na Resku a volal:

„Dobré ráno, Anka!“

Lenže miesto Anky umývala striekačky Helena. „Ahoj,“ povedala.

„Ahoj. Kde je Anka?“

„Na sále.“

„Na sále? Čo tam?“

„Ponúkli jej robiť inštrumentárku.“

„A ona išla?“

„Prirodzene.“

Naozaj, keď som prišiel do sálu, uvítala ma Anka v sterilnom plášti. Smiala sa a silno ma objímala:

„Ahoj, chlapec!“

„Ahoj. Znesterilnila si si plášť,“ upozornil som ju. „A ja ťa mám tak rada, že mi to nevadí!“ vykrikla hravo a odbehla, sťahujúc si chirurgické rukavice aj plášť.

Nemal som čas na premýšľanie. Priviezol som pacientov, odprevadil som ich na stôl a jednu pani, ktorá s holou hlavou vydesene pozorovala prístroje, ktoré som okolo nej navláčil, som držal za ruku dovtedy, kým jej zovretie prstov nepovolilo a oči sa nezavreli. A takto išlo celý deň, stále rovnaká krv sa liala po plachtách a striekala v tenkých prameňoch oblúkom na kachličky, vždy znovu sa rozlepovalo tkanivo pod chirurgovým skalpelom a každá lebka sa pálila pod vŕtačkou s rovnakým pachom. Aj mozog sa podobal jeden druhému ako vajce vajcu.

Konečne som umýval posledné škvrny, dnes sa už táto zem červenými odtlačkami nepošliape. Skladal som dokopy odsávačku a pred očami sa mi zatmievalo od hladu, keď ku mne prišla Anka, kTakla si a ruku mi položila na plece:

„Čo je ti, Milan? Stalo sa niečo?“

„Nie. Nestalo sa nič,“ odvetil som mechanicky. „Vyzeráš tak čudne, zamyslene.“

„Naozaj sa nič nestalo. Mám hlad.“

Odišla a ja som sa ďalej babral s hadicami.

Keď som sa o pol štvrtej prezliekal do riflí, sedela tam Helena a fajčila. V popolníku už ležalo niekoľko vajglov, ktoré zafarbila na červeno.

Vyšiel som na chodbu a zapísal odchod. Od inštrumentáriek prerážal cez dvere Ankin hrdelný smiech.

Vonku ma roztriasla zima, zato okolo žalúdka sa mi rozlievalo zvláštné teplo. Predstavoval som si tú ky selinu, ktorá od hladu páli všetko, na čo príde a kým mne sa príjemne točí hlava a hlad už prešiel, ona zožerie radšej žalúdok, ako by mala ostať bez potravy.

Zaviezol som sa do mesta a nakŕmil som ju. Napchal som jej tam klobásu a salát, rožky a zákusok, malinovku a makové pirôžky. Potom som znovu vyšiel na ulicu a na kabát mi padli drobné kvapky. Aj chodník tmavol mokrými fľakmi, až napokon celý očernel a leskol sa. Stúpal som hore k Slavínu a s plným bruchom sa mi dobre kráčalo.

Otvoril mi Bartolomej a povedľa neho sa vyrútil Nox. Vrážal do mňa ňufákom a vrtel chvostom, keď som mu masíroval lebku.

„Vítaj, chlapče,“ privítal ma starý pán. „Pod, pod len ďalej.“

Z písacieho stroja rástol nejaký papier, ale nenakukol som doň.

„Dlho som ťa nevidel, chlapče, rozprávaj o sebe,“ povedal, keď sme sa posadili. Na hlave už zasa nosil čiernu vlnenú čapicu, začala sa zima.

„Len tak som prišiel,“ ospravedlnil som sa.

„Dobre si urobil, vieš,“ naklonil sa ku mne „sem už nikto nepríde.“ A mávol rukou.

„Tak som rozmýšľal, vieš,“ začal, „muž a žena, vieš?“

A tak rozprával, fajčil pritom, kašlal a otváral okno a nalieval si čaj z termosky, lebo vedel, že by som sa zle pozeral, keby si nalial vína, čo stálo pod stolom. Nox škrabal na dvere z druhej strany a keď som otvoril, ležal tam na rohožke a kňučal.

„A tak, vieš?“ hovoril, keď sme schádzali dolu schodmi a vonku už dávno pršalo za tmy. „Ženy sú úžasné.“

Nedovolil som, aby ma odprevadil k bránke a tak mi mával od dverí a Noxa držal za hlavu.

Neónky sprchovali ulicu, v ich svetle sa na mňa valili tisíce kvapiek a musel som si prehodiť kapucňu. Všeličo mi napadalo cestou domov, dážď pomaly hustol, spomaľoval sa a keď som vytiahol ruku z vrecka, ucítil som na dlani mokrú vločku.

Anka správne zavetrila moju náladu, lenže ja som to vtedy nevedel. Myslel som, že mi je smutno od hladu či od únavy. Keby som dnes ráno tušil, že ženy sú úžasné, ako povedal Bartolomej, povedal by som jej:

„Vieš, Anka, sebe samú si zradila.“

Prišiel som domov a zavolal Táni, počúval som jej hlas a smiech, ktorý šumel ako vietor vo vyschnutej mušli.

„Kedy sa uvidíme?“

„Počkaj ešte. Už mi nemáš čo povedať?“ spýtala sa.

„Čo sa dá povedať do telefónu?“

„No dobre.“

„Počkám ťa zajtra o šiestej v Slovane.“

„Dobre. Ahoj,“ povedala maznavo.

Keď som zložil, napadlo mi, že už dva dni som nevidel jej zlatú hlavu a zatúžil som vedieť, čo sa v nej za ten čas urodilo.

Ráno som otvoril oči a keby som mal akýkoľvek sen, zabudol by som ho v momente, lebo ma oslepila nejaká žiara, biela ako elektrický oblúk. A tak som sa len napil horúceho kakaa, posedel ešte chvíľu v pyžame a čítal včerajšie noviny, tak ako ich čítate, keď čakáte na voľačo a hľadáte len očami slová, aby ste nemuseli myslieť na to, čo má prísť. Čosi príjemné, na čo sa nemusíte sústrediť ani pripravovať.

Potom som vybehol von a pustil sa Horským parkom, zmätený starou spomienkou. Bežal som a rozpamätával som sa na to ticho, ktoré sa sype z oblohy, ukládá sa na lístie a tlmí moje kroky. Krajina ztuhla od prekvapenia, bez odporu sa dala zafarbiť na bielo, ani najmenším vánkom nazaprotestovala. Až teraz som mal narodeniny. Teraz som oslavoval dvadsiaty tretí rok, touto slávnosťou prvého snehu, do ktorého som vtláčal podpis svojich maratóniek.

Prebehol som pod Červeným mostom a dal sa hore vrstevnicou. Obzeral som sa po svojich stopách a videl som ideálnu reťaz, ktorá nasiera atlétov. Vypálil som im rybník, nikto už nepobeží prvý po tejto trase a bude len namrzene stúpať do mojich odtlačkov. A nebude mi stačiť, haha, taký dlhý krok majú v Bratislave len traja! A tí behajú po iných kopcoch. Len zaberte, vravím im, natiahnite tie fajky, haha, a pridám ešte.

Letel som zasneženou krajinou, sneh ju zaskočil, ani sa nehne pod tou dekou. Keby niekto stál teraz na druhom kopci, videl by ma. Červené šusťáky a strakatú čapicu, ako trielim po bielom plátne vysoko nad cestou v údolí.

Prvým snehom sa vždy niečo začína alebo končí, nevšimli ste si? Mňa tento pocit schytil už ráno, keď som pozeral z okna a pil kakao. Spomínal som na Anku. Sedávala pri okne, keď za jej chrbtom ticho dýchali ľudia, ktorým sa zahmlilo vedomie a doráňané mozgy si hľadali cestu k myšlienkam. Vždy som si predstavoval, že nejakým lalokom vedia o nej, cítia pri sebe jej veľké telo. Rozprávala sa s nimi, ako keby jej rozumeli, dotýkala sa ich, ako keby mali cítiť tie silné prsty. Aj sa s nimi lúčila, ako keby ešte žili. Maľovala modrým atramentom mená na stehno tak, že každú chvíľu som čakal detský plač.

Myslím, že neverila na smrť, hoci ju predom cítila niekoľko dní. Ale na tom tak nezáleží.

A spomínal som aj na Emu v ružovej pyžame, keď sa mi schúlila na rukách a celá voňala šampónom, na jej čierne vlasy, ktoré som potom ostrihal. Padli do zeleného lavóra a nenapadlo mi schovať ich niekam.

Anka pri nej stála, keď umierala a prstami hmatala tep, raz jej držala ruku, potom hľadala v slabinách a pozerala vo svojom sústredení kamsi nahor. Lúčili sa dve ženy, jedna ležala a druhá stála a len náhoda chcela, že to nebolo práve naopak.

Aj ostatní umreli. Pani Bohušová, dedko, pán Tomko – všetci ako by len čakali na to, že prídem do nemocnice. Len pán Palička možno ešte žije kdesi na Slovensku, ak medzitým nevyskočil z okna. Počúva hukot vo svojej starej hlave a občas sa dotkne zahnisaných viečok.

Existovali títo ľudia vôbec? Keby som si našiel miesto kuriča alebo správcu tenisových kurtov, zomreli by takisto? Do riti, ako je to s tou realitou?

Práve som zbehol do údolia a minul starú lanovku, kde som sa obvykle obracal na spiatočnú cestu. Ďalej som mohol bežať už len po asfaltke. Celá sa strácala pod snehom, čistá, bez jedinej stopy po aute. Zastavil som sa až pri opustenom kameňolome, kam sme kedysi chodievali s rodičmi opekať si klobásy a s bratom šermovať sa lieskovými mečami. Ostalo tam len zopár veľkých balvanov a dve pneumatiky, v potoku starý hrniec, asi po ľudoch, ktorí sem tiež kedysi chodili s klobásami.

Potriasol som hlavou a na plecia sa mi zosypal sneh.

Anka bola úžasná žena, lenže to nevedela, a preto odišla k inštrumentárkam. A čože, vy by ste sa dali mlátiť hadicou od kyslíku, keby ste mohli odísť?

Vrátil som sa domov pohodlným klusom a v Horskom parku moje stopy už zapadli novým snehom.

Pri prezidentovej vile stálo päť čiernych šesťstotrinástiek a príjazdové cesty obsadili žltobiele volgy a žiguli. Prišiel sa pozrieť do rodného mesta. Prebehol som pomedzi autá a nikto ma nezastavil.

Mesto si zo snehu urobilo hnedočiernou kašu a rozkošnícky sa v nej čľapkalo. V dave, ktorý sa valil dolu námestím SNP, ma znovu chytil strach.

Tentoraz som ani nemusel hľadať. Hneď som vedel, o aký strach ide a súčasne som si uvedomil, že ma už dlhú dobu vlastne vôbec neopúšťa. Žil som vôbec, od tej doby, čo som sa rozlúčil s Michalom na Pardubickej stanici? Ako to zistím, keď okolo mňa všetci umierajú?

Vošiel som do Slovanu a sadol som si k baru na vysokú stoličku, ktorú Táňa nemá rada, lebo sa jej nohy hompáľajú vo vzduchu. Na rohu pultu sedel fízel a pil dve deci bieleho vína. Pozeral bez záujmu dookola a hral sa so zapaľovačom, ale fajčiť sa nesmelo. Ale možno nebol v službe. Alebo to vôbec nebol fízel.

Tánina káva chladla. Ale Táňa pije rada studenú kávu. Keď po stý raz vrzli ťažké dvere, nakukla dovnútra jej zlatá hlava. Usmiala sa zdiaľky a jej zázračné svietivé zuby, nad ktorými vraj zubári žasnú, zaleskli sa v slabom svetle. Keď ma pobozkala, zistil som, že ma poctila vôňou citrónu, ktorým si doma natrela ústa.

„Ahoj,“ povedala a nohy si omotala okolo sťažňa stoličky ako povrazolezec.

„Ahoj.“

Chlipla si studenej kávy a ustavične sa usmievala. Prišla na čosi? Lenže ja keď na čosi prídem, dostáném výraz mučeníka. Možno sa usmievala len tak.

Nechala mi svoju horúcu živú ruku, ako keď dáváte deťom prst na hranie a celá sa usmievala. Pobozkal som miesto, kde matné presvitali modré žilky a zbiehali sa do uzlíku.

Fízel o nás nejavil záujem, lebo okato študoval Tánin profil. Mimochodom, bol krásny. Ten profil.

Táňa čakala, že jej čosi poviem, ale mne už sa nechcelo. S každým prvým snehom ako by som sa znovu narodil. To neznamená, že mám radosť. Skôr naopak. Niečo sa skončila a niečo sa musí začať – to unavuje.

Prešli sme mokrým mestom a počúval som Tánin detský hlas, ktorým rozprávala také múdre veci, že som ju nemohol nemilovať. Ženy sú úžasné, počul som starého pána Bartolomeja.

A tak ma previedla cez koniec aj začiatok v tom tichom dome, z ktorého jej mama odišla pred hodinou do divadla. V izbe plnej chlpatých medvedov a iných zvierat. Ani neviem, ako.

Na druhý deň som už ráno o ôsmej postával pred podateľňou v príjemne vykúrenej chodbe a nazízal cez okienko. Za stenou s katalógmi sa niekto skrýval, šramotil a šúpal nohami, ale keď som zaklopal na rám oblôčika, stíchol a viac sa neozýval.

„Haló… dobrý deň,“ povedal som neisto.

Nedostal som odpoveď, tak som si sadol do kresla na chodbe. Po hodine slastného čakania sa otvorili dvere a z podateľne vyšla žena.

„Dobrý deň,“ povedal som rýchlo, „chcel by som niečo podať.“

Zamrmlala čosi a vrátila sa so mnou do kancelárie.

„Čo to máte?“

„Výpoveď.“

Vzala mi ju z rúk, buchla na ňu pečiatku a odložila ju kamsi.

Odišiel som spokojný a vonku husto snežilo.

V Bratislave, 1981

„Aký si krásne kostnatý a – zaváhala – … tvrdý,“ povedala Táňa.

Stáli sme po pás vo vode a drobnými rukami sa ma držala za ramená, prešla mi dlaňami hanblivo po hrudi a búchala po nej pästičkou. Veľmi sa mi uľavilo, že prišla do bazénu v dvojdielnych plavkách a že mala prekvapivo ženskú postavu so smotanovo bielou hladkou pleťou. Obliekala sa tak zle, že som po celý týždeň nedokázal vytušiť, čo sa skrývá pod širokými nohavicami a voľnými košeľami.

„Väčšina mužov v mojom veku sú takí,“ povedal som, ale ona sa len usmievala, ako že taká lož ani nestojí za odpoveď.

Šťastne som okukával dievča, ktoré sa malo po najbližšie roky stať súčasťou môjho osudu, pretože pred niekoľkými minútami mi na lavičke pri bazéne pozrela do očí a vážne povedala:

„Vidí sa mi, že máš z čohosi strach.“

Aj tak bolo, mal som strach z nej, ale ona ho v tej chvíli práve odčarila a tak sme potom stáli po pás vo vode a mohol som sa do sýtosti čudovať, že dievča, ktoré budem milovať pre jej mozog a dušu, má smotanové telo, prsia a hlboký jarček medzi nimi a oblé boky, ktorých som sa práve letmo dotkol.

„Mám husiu kožu,“ povedal som a pustil som sa tisíckami kilometrov vyplávaným skvostným crowlom na druhú stranu, lebo nejako som sa jej za tú krásu musel odvďačiť. Plávala za mnou, ach bože, pokojne a elegantne, nič ma tak nezarmucuje ako pohľad na hysterických neplavcov. Zdalo sa mi, že našu lásku nemôže už nič ohroziť.

Tak to teda bolo pred troma rokmi. Bol som rozhodnutý ľúbiť ju pre jej prenikavú inteligenciu a talent, pre prísľuby múdrosti, ktorými jej duch mrhal, až sa mi tajil dych. Keď som držal v dlani mrvivé prstíky s ohryzenými nechtami, dával som prúdiť teplo do môjho studeného tela a keby mi bolo napadlo pátrať po pocitoch, našiel by som v sebe istotu z nemennosti behu vecí.

Ale teraz sedím vo svojej izbe, je za mnou dlhý čas úseku života, vonku už zasa začína jar a bolo by na mieste odpočívaťv údive, lebo tým, že sa divím, tým som si istý. Úprimne ma prekvapuje, že tak málo som schopný chápať podstatu diania, ak totiž predstava jestvuje. Este pred pár rokmi som mal dojem, že som pomerne múdry, alebo že mám k tomu aspoň predpoklady. S ľútosťou konštatujem, že múdrosť nespočíva v reflektovaní skutočnosti, ale v jej rozobratí a opätovnom zložení (dokonca ani to nemám z vlastnej hlavy), a že teda k takému niečomu mám naozaj ďaleko. Jednoduchí ľudia radi hovoria: ja na také niečo nemám hlavu. Považoval som to za afekt a za cnosť z núdze. Ale čo s tým, keď je to naozaj tak? Keď na to asi naozaj nemám hlavu?

Začalo to približne pred rokom, ak sa vôbec o začiatku dá hovoriť, a to tým, že mi zavreli otca. Lenže ja som bol práve vtedy vo Varšave, vystupovali sme s Adamom z vlaku a on povedal:

„Tak to je ten poľský dážď, o ktorom som ti rozprával. Tu keď začne liať, tak fúka, soptí a padá aspoň týždeň.“

Dopočuli sme sa, že v Poľsku je sloboda a chceli sme ju vidieť. Chodili sme mestom, okukávali plagáty s textami Preč s cenzurou, ochutnávali sme rafinované bezmäsité jedlá v pouličných baroch; navečer prestalo pršať. Vošli sme do starého mesta, ktoré vraj Poliaci znovu postavili; v uličkách odrazu zavládol pokoj a tiché dielo čohosi kohosi, v starom meste je to ako v tmavom lese, obloha vysoko nad korunami a máte pocit, že stromy na vás pozerajú. Mačacie hlavy, ktoré za vojny vyletúvali zo zeme ako kŕdle vrabcov, ležali znovu poukladané na zemi. V teniskách sa po nich nechodí dobre, ale išli sme ďalej, lebo nejaký zvuk, nejaký tón nás lákal. Za každým rohom bol jasnejší, bolo to viac tónov, čoraz ich pribúdalo a hlasneli, a potom, ako keď otvoríte dvere do diskotéky, ovalí vás hudba, nádherná trúbka a saxofón, bubny a basa; ostal som stáť na rohu námestia, zízal som nesmierne, lebo uprostred hrala kapela a okolo nej sa tancovalo. A potom sme sa už ponáhľali, lebo aj my sme chceli tancovať, utekal som tancovať a batoh mi poskakoval na chrbte, ti mladí chalani hrali ako o dušu, nič nevideli, ako by im bolo jedno, či ich počúvajú, len hrali uprostred námestia a vo svetle štylizovaných lámp som videl, ako sa im nadúvajú líca a navierajú žily.

No a keď som sa vrátil, miesto otca som našiel doma malého kocúrika s ružovým nosom a blbým ksichtíkom, ocikal mi papuče, takže som vyšiel na dvor v otcových a pili sme tam s mamou a Peťom kávu, mame za tie dni sčervenali oči a z úst jej občas vykĺzlo nepekné slovo a páčilo sa mi tiež, že sa nevztahovali na otcove knihy a jeho vinu. Sadala na mňa odovzdanosť, cítil som, že sa závratnou rýchlosťou zmierujem so všetkým, ostatne, všetci sme to čakali a v tej chvíli som si uvedomoval, že sa iba napĺňa to, čo ostalo nenaplnené. Nad hlavami nám voňal orgován a ja som rozkošnícky nastavoval tvár májovému slnku a zatváral som nevyspaté oči.

„Iba zubnú kefku som mu stihla zabaliť, a hrebeň,“ povedala mama, „nemá nič so sebou, ani korunu.“

„Tým sa teraz netráp,“ odvetil som, „teraz by sme sa mali pripravovať na to, že ho také… tri, štyri roky neuvidíme,“ skončil som opatrne.

„Aj ja si to myslím,“ povedal Peťo.

Susedka polievala na balkóne svoje rastlinstvo, už teraz bolo sucho a horúco a leto malo prekračovať dlhoročné rekordy.

Koncom júna dostali stromy sivozelenú farbu a voda v jazerách klesala rovnako, ako vyschýnal Dunaj.

Čo budeme dnes robiť, Táňa, povedal som si ráno. Do bytu svietilo slnko, mama sedela v kuchyni a čítala, ako by čakala, kým sa zobudím. Peťo odišiel do práce, ale ja, ja vlete nerobím, skončil som včera a za tú úľavu budem rád aj hladovať.

„Ideme sa kúpať,“ povedal som mame.

Zastavili sme sa pre Táňu a potom pre Adama s Danicou. On zasa čosi ďobal do svojho rozheganého stroja a Danica spala. Až ja som im oznámil, že svieti slnko a vôbec, že je deň.

Bol štvrtok, kráčali sme prašnou agátovou alejou k jazeru a rozprávali sa, tak ako to máme vo zvyku, o čomsi vážnom.

„Slnko a voda (lebo práve sme k nej prišli), to je všetko, čo človek potrebuje v lete k životu,“ povedal Adam a ako ho poznám, myslel to smrteľne vážne, vedel preležať celý deň ako fakír na horúcom štrku a zahrával si s drobnými infarktami, lebo taký rozpálený skákal strmhlav do vody, aby o chvíľu vyliezol a znovu zaujal svoju nehybnú polohu. Nejedol a nepil a dnes som aj ja prikázal mame, aby mi nič nepripravovala. Voči jeho čiernym očiam, vlasom a opálenej koži zvolila Danica jedinú krásnu možnosť: panenskosť a čistotu svojej tváre, na ktorú som rád hľadieval, pretože skrývala potláčaný hriech a v belasých očiach za sklami okuliarov sídlila túžba po počiatočnej nevinnosti. Šla pokojne vedľa svojho muža a svetlé vlasy si splietla tak, že som videl vysoké hladké čelo.

„Ktovie, či ho Milan (môj otec) tohto leta vôbec uvidí,“ povedala statočne mama. Vedel som, ako ťažko sa jej vyslovuje taká veta, ale tušil som, že si ňou pomáha k zmierlivej odovzdanosti osudu.

„To teda sotva,“ podporil som ju, „ale možno mu dovolia sem tam sa osprchovať.“

„Mám také výčitky, keď plávam v tejto vode. Čo by on dal za to, keby sa do nej mohol na minútu ponoriť.“ Voda bola naozaj neobyčajne čistá. Potápal som sa do hĺbky, vznášal som sa v studenej tme nad štrkovým dnom a tam som ju opatrne pil a vypúšťal pritom bublavý vzduch.

„Tak nesmiete hovoriť,“ ozval sa Adam, „naopak, vašou povinnosťou je práve teraz žiť šťastne a naučiť sa prežívať život transcendentálne, váš pôžitok zo slnka a vody sa tak stane zdrojom radosti pre vášho manžela.“

„Ako môže mať radosť, keď sám sedí v tmavej diere a možno je mu aj zima? A vôbec, aj tak som už dávno prestala veriť na nejaký zmysel, čohokoľvek. Keby nebol písal, mohol sa dnes s nami kúpať. Ale ten jeho… myslel si, že niekoho spasí svojimi myšlienkami!“

„Hovno,“ neodolal som.

Odmlčali sme sa a roztiahli sme deky na štrku. Jazero lemovali vyklčované pásy lužného lesa a v diaľke na druhom brehu stál opustený buldozér s rypákom v zemi. Mama vchádzala do vody. Jej krásna postava, plná zrelej ženskosti a skutočnej krásy, harmónie a ladnosti tela, ako by úmyselne mrhala bezchybnosťou tvarov vo vášnivej túžbe poraziť cukrovku, chorobu, ktorá ju chcela zohaviť znútra. Dúfal som, že ju pozorujem nebadane, ale keď som sa pozrel na ostatných, videl som, že na ňu hľadíme všetci.

„Tá tvoja mama…“ zavrtela hlavou Táňa.

Ak sa dá vojsť z prudkého brehu dôstojne do vody, tak mama to predviedla.

„Majstrovské dielo,“ poznamenal Adam.

„Poďme na ostrov,“ navrhol som.

„Aj ty si krásna,“ pošepkal som Táni a ona ma za to pobozkala za ucho. Jej krása spočívala inde, v nevinne tajenej zmyslenosti, ktorá ma vždy tak veľmi prekvapila, keď som ju uvidel v plavkách. Kde sa len naučila premeniť tú detskú hojdavú chôdzu na vlnivé kolembanie v bokoch, rozmýšľal som znepokojene. Ešte nedávno chodila ako káčatko, hlavou rozmarne kyvkala zo strany na stranu ako malé buldogy v zadných oknách áut. Ktovie, či nieje len otázkou času, kedy tá krása prerazí cež šaty a ja definitívne prídem o svoje tajomstvo?

Na ostrove sme si ľahli na holý štrk, nasávali sme do seba teplo hladkých kameňov a ďalej sme sa rozprávali, dlho, vážne a neprirodzene, nachádzali sme sa v rozhovore ako v nejakom lepšom a zaujímavom svete, kde pomenované veci dostávajú tvár, obklopovali sme sa nimi, kým som nezacítil, že ma zavaľujú, potom sme skočili do chladnej priezračnej vody, ktorá zo mňa všetko vypila. Aj dnes sa hrozím tohoto množstva pomenovaných vecí, pribúdajú každým dňom a neviem, ako sa ich striasť.

Moja smutná mama sa vrátila na breh, aby sa najedla. Poteší pohľad na človeka, ktorý je, zdá sa, že vyžaruje optimizmus.

„Nenávidím jedlo,“ povedala by mama, keby mala komu.

„Lenže ty musíš jesť,“ povedal by som jej, „máš cukrovku.“

Dostal som teda hlad, krutý a útočný. Preplával som za ňou a podala mi chlieb so syrom a s paprikou.

O štvrtej sa na okraji oblohy začali kopiť mraky, o piatej už ju pokryli celú a slnce akousi náhodou ešte vždy svietilo do diery, ktorá sa mu nastavila na tejto hlúpej zemeguli práve tam, kde sme ležali my, opečení a šťavnatí.

V meste sme stretli Vinca. Má tvár ako anjel a žlté vlasy mu padajú na plecia. Veď je kňaz, lenže zakázali mu kázať, tak sa oženil. Teraz vliekol dva demižony pezinského vína.

„Čo tu robíš, nemáš byť v Prahe?“

„Prišiel som si pre víno. Teraz idem k Julke a v noci cestujem späť.“

Dotiahli sme teda demižony k Julke a v jej malej izbe s klenbou nad oblokom a s nepravidelným pôdorysom sme sa posadili na zem.

„Odlej dva litríky toho pezinského,“ povedal Adam.

Julka priniesla chlieb so slaninou a cibuľu, upili sme si slávnostne pod štukovanou povalou a oblokom vchádzala dusná tma. Víno chutilo ako podanie ruky bohom, omočil som v ňom jazyk a videl som, že aj ostatní urobili to isté.

„Čo je nového v Prahe?“ opýtal som sa.

„Hm, nové? Richarda pustili.“

Richarda pustili! Toho bradatého Richarda, ktorý sa s nami na jeseň lúčil, lebo urazil, či neurazil – kto to dnes rozhodne – nejakého milicionára či colníka, komu na tom záleží?

Odprevadili sme Vinca na stanicu a omámení horúcou bratislavskou nocou prechádzali sme sa ešte mestom. Tam niekde v prázdnych uliciach pod čiernou oblohou mi Adam povedal, že Danica čaká od neho dieťa.

Prebudilo ma slnce, vlastne jeho odraz z oblokov protiľahlých domov. Neúnavné augustové slnce, ktoré toho leta ako by zošalelo. Rozpálilo ulice a biele strechy domov sa vlnili v hustom vzduchu. Júl mi už pretiekol pomedzi prsty. Vyhýbal som sa v ňom dotyku spotených tiel, preležal som ho pri vode, ktorá sa tak zohriala, že som v nej plával ako v bazéne, a naozaj sa mi vrátil aj pocit, že môžem crowlom plávať donekonečna, pľúca a svaly sa prispôsobili, spomenuli si na mučivo dlhé hodiny, keď som plával od steny ku stene, zblbnutý počítáním dĺžok a teraz mi to vracali uvoľnenosťou a poslušnou silou. Ale márnosť sa ma držala aj v tejto belasej vode, nevyhnal som ju ani vyčerpanosťou. Prvý z dvoch mesiacov, ktoré som ukradol štátu, lebo som odmietol pracovať, sa minul a videl som, že ten čas vôbec nie je môj, nepatril mi, ako som dúfal, rozdeľoval som ho medzi iných tak, ako som to nechcel. Ako som to chcel, to sa už nepamätám, ale pohľad na moju smutnú mamu, dotyk slnka, ktorý roztápal odhodlanosť na ospanlivú malátnosť, dve správy o otcovi, jedna, že prišel o predný zub, ktorý ostal v chlebe a druhá, že schudol o pätnásť kil, to všetko a okrem toho lesklé kruhy opalovacích olejov na vode ma napĺňalo bezradnosťou. Táňu prijali na vysokú školu a v Danici neklamne pučal život, ale oboje bez mojej zásluhy a tak som sa len tešil na účet iných a také niečo strašne demoralizuje.

Tak som teda vstal, vypil trochu kakaa, pomotal sa v ospanlivom očakávaní po byte, posedal na záchode a potom som sa obliekol do bielych trenírok a modrého trička. Mama zodvihla oči od knižky a povedala:

„Takto predsa nemôžeš ísť behať! Veď máš tie trenky samú dieru! Je ti vidieť až do zadku. Nepustím ťa!“ skončila rozhodne.

Mala pravdu. Trenky sú deravé, už ich trikrát plátala, ale nabehal som v nich najmenej päťtisíc kilometrov, to by nevydržali ani adidasky. Na nové nemám peniaze a okrem toho ich nedostať. Len červené.

Neodvetil som. Mama si myslí, že s deravými trenkami nemožno behať. Ja si to nemyslím a to sú dva také rozdielne názory, že sa nedajú vydiskutovať. Tak na tom stojíme s mamou skoro vo všetkom.

Pomaly, pomaličky som sa spustil do Horského parku. Bol utorok a ľudia trčali v práci. Klusal som malátne, ako keď sedíte v kresle. Až za Červeným mostom som sa prebral a v tieni lesa sa mi dýchalo o niečo lepšie. Nikoho som nestretol a moje osamelé šialenstvo mi v tom dusnom ráne pripomenulo otca. Sedel v malej cele, ešte osamelejší ako ja a triasla ním hrôza, lebo tušil vecnú podstatu času na takom priestore. Videl pred sebou horu dní a každý z nich cítil už teraz, lebo všetky budú rovnaké. Ako keď vás privalia kopcom hlíny a vy ju cítite na celom tele, musíte cítiť každý jej gram.

Zrejme to nemám v hlave celkom tak ako ostatní, dnes sa mi vidí, že to bol amok, čo mi vplietol do prádzna myšlienku, že odkúpim ockovi trochu toho utrpenia. Taký deň, ako bol tento, myslím, nebol vhodný na vykúpenie takého druhu, aké som mu prichystal.

Kilometr pred lanovkou, kde som mal obrátku, som rozdýchaval pľúca a už som cítil, ako sa mi kyslík hromadí v nohách a napĺňa stehná nepokojom. Chcel som ich trochu pretiahnuť, keď som ucítil a hneď aj uvidel na chodníku čierne fliačiky, ktoré predo mnou utekali a rozprchali sa pred mojimi maratónkami. Udivený som zastal a boli to tisíce drobných žabiek. Skackali po centimetroch dopredu všetky jedným smerom ako naschvál práve k mojej lanovke. Prechádzali s príšernou rozhodnosťou z jedného potoka do druhého po tejto ceste smrti. Predbehol som ich a hneval sa na nezmyselnú krútosť prírody.

Pri lanovke som sa vycikal pri strome, poprechádzal som sa, opláchol si tvár v potoku a čakal som, kedy uplynie na stopkách päť minút. Mal som strach. Predtucha fyzického utrpenia vo mne vždy vyvoláva strach, mával som ho pred každým pretekom a po výstrele zo mňa ako zázrakom spadol, asi preto, lebo vždy ma prekvapilo, ako ľahko a bez námahy odrazu bežím.

Poskákal som na mieste, uistil som sa, že nohy pružia, potom som zafučal a keď som minul tabulku Pozor, lanová dráha!, stlačil som stopky. Vybehol som na vŕšok a odtiaľ z kopca veľkými skokmi k lávke, mal by som tlmiť nárazy, žalúdku to nerobí dobre, ale dnes bola výnimka. Rozhodol som sa, že dnes na sebe nič šetriť nebudem. Na lávke som sa na čomsi pošmykol a keď som pozrel pod nohy, vírili okolo nich skackavé žabky, rozpŕchali sa pred mojimi maratónkami v šialenej extáze. Pukali podo mnou ako drobné balóniky, ale ja som odmietol zastať, predížil som krok a cítil som, že sa vnútornosti vo mne obracajú naruby. Ústa sa mi stiahli odporom a vyrazil som bezmocný výkrik. Letel som ako zmyslov zbavený a triasol som hlavou, nech nič nevidím a nepočujem a keď som vbehol na štrk a potom cez asfaltku na ďalší chodník, mal som to za sebou. Hnus ma poháňal preč z tohto miesta, ale musel som si dať pozor, príliš skoro som pocítil na stehnách slabé mrazenie, bál som sa vyčerpania, skrátil a zrýchlil som krok, takže som mal pocit, že prebehám nožičkami v rotujúcom bubne. S rozomletým mäsom na podošvách som sa hnal cestou, posypanou starým lístím, na okamih sa zmenila na tvrdé dláždenie, lebo krížom viedla hradská do mesta, ale už som bol za ňou a čakala ma nekonečná rovina po kraji lúky, lapal som po vzduchu, ktorý mi horúci vnikal do pľúc, ako by som dýchal z otvorených dvier pece plnej žeravého uhlia a keď som prebehol popri veľkom dube, zúrivo som si začal pomáhať rukami, pokúšal som sa poháňať nimi rytmus nôh a sklamane som cítil, že odumierajú.

Krv sa búrila, asi sa nestačila pretláčať cievami, prúdila telom v náhlivom zmätku ako v bláznivom kolotoči a búchala mi na sluchy, vymietla mi z hlavy všetky myšlienky a pocity okrem únavy a jedného jediného obrazu. Ohlušujúci hukot sa mi premietol do jasnočervených plameňov a tancujúcich kruhov pred očami, hnali sa proti mne, chceli ma objať a odrazu spomedzi nich sa vynoril obraz, lenivo sa točil a motal, ako by sa mu nechcelo vstúpiť do tohto mihajúceho sa sveta, pomaly rástol, čím bolestnejšie tŕpli stehná, čím naliehavejšie si žiadali vnútornosti odísť z toho hlúpeho tela, tým dôraznejšie sa držal v mojom vedomí a nútil ma zodvihnúť sa na špičky, prehrýzol sa mi hučiacim mozgom a urobil zo mňa klbko boľavej dravej hmoty, vypaľoval do mňa svoje obrysy a čím rýchlejšie som utekal, tým pomalšie sa otec pohyboval, už len sedel na posteli vo svojej cele s okienkom pod povalou, uprene hľadel pred seba a dlaňou si podopieral bradu. Pozeral sa do mňa cez ohnivú clonu, cítil ma, cítil moju únavu! Ešte raz som sa pokúsil vytiahnuť sa na špičky a vystreľovať kolená dopredu a potom už bol koniec.

Chcelo sa mi plakať od trhavej nevoľnosti vo vnútri tela, tak rád by som si sadol alebo sa oprel o strom, ale nejde to, tato, nemôžem nič, bojím sa, že v hlave mi čosi praskne, tak to tam hučí a tlačí sa do čela. Asi som sa k tebe pretrpel, aspoň na chvíľu, lebo tak zle mi ešte nikdy nebolo a keby som vládal pozrieť na stopky, videl by som, že tak rýchlo som ešte nebežal.

Donútil som sa prechádzať sa v tieni stromov, lebo som dostal strach, že prasknem ako bublina. Nohy sa mi triasli a podlamovali, ale už začínali poslúchať, už som rozoznával zelenú farbu listov, ktorá sa predierala cez červenú hmlu. O niekoľko minút vo mne ostalo len bezbolestné prázdno, otec sa skryl za nehybné stromy a zaprášené lístie, ktoré mi šuchotalo pod maratónkami, keď som klusal domov.

Mama odišla do mesta a Peťo spal po nočnej. Osprchoval som sa studenou vodou, ale na tele mi ustavične vyrážal pot, napustil som plnú vaňu studenej vody a ľahol som si do nej, lenže sotva som vyšiel, znovu som cítil, ako ma spaľuje vnútomá horúčava a pri kúpaní som syčal ako rozpálené železo.

Takáto únava zväčša rozjasní hlavu, uvažoval som, využijem ju teda. Sadol som si k stroju a položil som si základnú otázku:

„Čo som?“

„Hovno,“ vyklopkali prsty. Ech, takto to nejde, nepredstierajme si, že sme prišli na niečo nové. Vôbec si nemyslíme, že som hovno, problém je len, ako dokázať, že som čosi. Dokázať komu? Táni, pochopiteľne, lebo v jej krásnej hlave žijú tajomné myšlienky a z belasých očí žiari sebavedomie, o ktorom možno ani ona sama nevie, istota predurčenia. To isté očakáva aj odo mňa, hm. Ale ako to splníš, bez škôl, bez fantázie a – ach, bože, čo ak naozaj? – bez inteligencie? Tak tak, rozmýšlel som, neodvracaj sa od nepríjemnej témy – čo ak si hlúpy?

Nahlas som si vzdychol, v kuchyni som vypil liter malinovky, pot na mne vyrazil s novou silou a keď som vyšiel na ulicu, roztriasla ma zimnica. Vrátil som sa po dva rožky a cestou ich zjedol.

Dita sa hrala so svojou dcérkou, ktorá rozhadzovala hračky po byte s neskrývanou rozkošou. Strčil som hlavu do okna a povedal:

„Ahoj, Dita.“

Malej Barborke som podal prst a vyšli sme na záhradu. Chodila s rozčapenými nohami, ako to vedia malé deti a dobrácky sa pozerala na svet. Dita priniesla parené buchty, plnené lekvárom.

„Sú úžasné,“ povedal som. „Kde si sa to naučila?“

„Nikde. Veď ja vôbec neviem variť.“

„Potom si geniálna. Ale odkiaľ to beriete, slovenské ženy?“

„Ale choď,“ zasmiala sa.

Malá Barborka se medzitým hrala s hojdacou sieťou.

Aj do nej vliezla a Dita ju rozhojdala ako kozmonauta. Také decko je lepšie ako kocúrik, napadlo mi. Ale mám vôbec právo vláčiť ho na tento svet? Mám, odpovedal som si a navyše to vôbec nie je otázka práva. A čoho teda? Túžby, odvetil som.

Hej, chcel by som mať s Táňou decko.

Ešte v ten deň som kráčal mestom. Chodilo v ňom plno žien, ťažko dýchali v rozpálených uliciach, ale nosili pestrofarebné šaty a zdalo sa mi, že všetky sú svieže a čisté. Dostal som chuť dotknúť sa ich, niektoré mi pripomínali Táňu a tých som sa túžil dotknúť najväčšmi. Niektoré mali aj čisté a svieže tváre, o nich som si pomyslel, aké sú asi inteligentné, keď sú také pekné.

Keď som schádzal dolu Poštovou, napadlo mi, že nakoniec nie je dôležité, čo som, ale aký som, ešte lepšie, aký sa javím. Ak by som bol schopný do konca svojho života javiť sa dobrý, múdry a pekný, neznamenalo by to, že som bol naozaj celý život múdry, dobrý a pekný?

Táňa tvrdí, že som krásny ako Michelangelov Dávid. Ale mne sa vidí, že sa len naučila parafrázovať moje tvrdenie, že je krásna ako Venuša. V podstate je mi jedno, aký som sám pre seba, uvažoval som ďalej, dôležité je, ako ma vidí Táňa. Či nie? A potom, nech je to tak alebo onak, mám nakoniec inú možnosť vidieť seba samého inak, než cez seba? Sotva.

Tým pádom sa stávajú moje úvahy zbytočnými, uzavrel som uľahčene. Hlupák, netušil som, že ma čaká ich tvrdá revízia.

Táňa ma čakala pri Rolandovej soche, sedela na lavičke a zodvihla hlavu, aby som sa dotkol jej úst. Čítala čosi po francúzsky.

„Ahoj.“

„Ahoj, láska moja,“ zašepkala mi.

Vlasy jej voňali po šampóne a obliekla si biele šaty, ktoré som jej priviezol z Poľska. Podľa tej francúzskej knihy mohla práve doraziť z Paríža, ako turistka, napadlo mi.

„Volala som ti ráno, ale nebol si doma,“ povedala bez podozrenia.

„Bol som behať. A potom som zašiel k Dite zaniesť knižku a pozrieť Barborku.“

„Behať!“ zvolala. „V tom dusne! Ach, zasa si sa zničil, si bledý ako stena, nešťastník jeden,“ vzdychla.

Mávol som rukou. „A ty?“

„Ja som dlho spala…“ pri tých slovách sa rozkošnícky pretiahla, „potom som raňajkovala… a tak. Potom som išla na rande.“

„To je všetko?“ spýtal som sa hrozivo.

„Všetko,“ zatiahla spevavo.

Pobozkal som ju za ucho a zašepkal:

„Ty lenivá bosorka.“

Závidel som jej tú schopnosť. Vedela preplávať celým dňom bez toho, aby zavadila o niečo konkrétne.

„Mama mi povedala, že včera večer ma niekto hľadal.“

„Kto?“

„Jeden z mojich bratrancov z tretieho, či akého kolena.“

Táňa mala kopu príbuzenstva, o ktorom nemala prehľad. Poznal som už niekoľko jej bratrancov a húfy ďalších sa strácali niekde v bratislavských intelektuálskych spoločenstvách.

„Tento je filozof a chodí v rifliach a na bicykli.“

„A čo chcel?“

„Neviem, ale mama ho pozvala dnes na večeru a máme tam prísť aj my.“

„Fajn,“ vyhlásil som. „Spoznáme ďalšiu ľudskú bytosť.“

Bolo pred nami ešte dosť času, túlali sme sa ulicami spojení iba malíčkami, pretože dlane sa nám potili, ako teplo stúpalo pozdĺž múrov.

Adam bol doma a Danica, jeho žena, nás vítala svojím bolestným úsmevom. „Ahojte,“ povedala spevavo.

„Á, mladí,“ ozval sa Adam, „poďte ďalej.“

Sedeli sme v ich večne chladnej izbe a mohol som na Danici nechať oči. Mala na sebe dlhé voľné šaty a príroda ju pomaly a s láskou modelovala.

„Bratislava, to je Uhorsko,“ hovorieval Adam, „a toto je uhorský život.“ Nalial červeného vína, ktoré Táni necháva na ústach tmavý rúž, lebo ona pije víno barbarsky, tak, že do pohára ponorí pery.

„Ako sa má starký?“

„Neviem,“ odvetil som. „Stratil pätnásť kil a jeden predný zub.“

„To je strašné,“ zašepkala Danica.

Strašné bolo, že som cítil, ako ma s vínom predchýňa šťastie a radosť, vždy je to tak, keď sedím s ľuďmi, ktorých mám rád. Otec na tom nemohol nič zmeniť a on by iste ani nič meniť nechcel. Šťastie a radosť v sebe nachádzam vtedy, keď viem, že som v bezpečí. A v bezpečí som vtedy, keď sedím s ľuďmi, o ktorých verím, že ma majú radi. Veľmi jednoduché, pomyslel som si s istotou.

Dopili sme fľašu a Táňa ma zaťahala za tričko.

„Ech, my sme pozvaní na večeru s jedným filozofom,“ povedal som. „Musíme ísť.“

„S filozofom?“ nadvihol Adam obočie. „Tak dobrú zábavu.“

Kráčali sme hore štvrťou, kde Táňa bývala a musel som myslieť na Danicu, lebo som chcel vedieť, aké to bude, až to raz začne klíčiť v Táni.

„Detičky, kde sa túlate?“ kričala Viera, „večera je už skoro na stole a hosť každú chvíľu tu!“

Z kuchyne sa valila vôňa, ktorá ma dostala do euforickej nálady.

„Nech žije hosť,“ povedal som.

Vtom zazvonil a vošiel bradatý človek v okrúhlych okuliaroch, štíhly a naozaj v rifliach.

„Vitajte, práve vás spomíname,“ povedala Viera hlbokým hlasom, aký si necháva pre zaujímavých mužov, naklonila hlavu a podávala mu ruku.

Sadli sme si k stolu, filozof si naberal útlými rukami a mäso mizlo kdesi v brade; páčilo sa mi, ako sa stráca v poraste, ktorý vždy na moment odhalí tmavú dieru a hneď sa zasa zavrie. Ej, chcel by som byť filozofom a mať takú bradu.

„Robíš v akadémii, že?“ spýtal som sa ho.

„Robím,“ usmial sa.

„Baví ťa to?“

Znovu sa usmial a potom rýchlo pokrútil hlavou:

„Nie.“

„Prečo?“

„Môžete nám povedať,“ prerušila ma Viera tým istým hlbokým hlasom a s úsmevom (ktorý nemám rád), „Čomu vďačíme za vašu milú a – aké krásne – vlastne rodinnú návštevu?!“

„Áno, môžem to povedať,“ odvetil Eman (lebo tak sa volal). „Môže sa stať, lebo všetko v živote sa stáva, že raz nebudem v tejto krajine. Možno budem – dajme tomu – v Anglicku. A pretože nikdy nevieme, ako sa bude náš osud vyvíjať, chcel by som nepremeškať príležitosť. Chcem zabrániť tomu, aby sa mi stalo (až budem v tom Anglicku), keď sa niekto spýta: Vy ste z Československa? Poznáte Táňu L.?, aby sa mi stalo, že by som musel povedať: Nepoznám. Prišiel som ju teda spoznať.“ A kývol smerom k Táni.

„No to je výborné!“ zakričala Viera a veľmi sa smiala. „Počuješ to, Tánička?“

„Musím dodať,“ doplnil Eman, „že som si prečítal Táninu prácu a aj to je jeden z dôvodov, pre ktoré som ju chcel vidieť.“

Hej, Táňa sa dala v tomto roku na nejakú školskú súťaž a spísala štúdiu o nude, ktorá sprevádza každú hodinu vyučovania na dnešných školách.

Vonku sa zotmelo, oknami prúdil horúci vzduch a pili sme k tomu chladivé víno, ktoré mi pomaly zamotávalo myšlienky. Rozhovor pokračoval a téma sa zvrtla na literatúru, alebo na niečo podobné. Áno, Eman práve zalichotil Viere:

„Myslím, že vy ste sa zaoberali Nabokovom, či dokonca ste mali v úmysle vydať nejakú jeho knižku?“

„Áno, áno, to bolo v sedemdesiatom. Už sme to nestihli.“

„Nedávno som čítal jeho Lolitu.“

„To je o tom chlapovi, čo sa zaľúbi do trinásťročnej žaby a potom ju zabije?“ opýtal som sa.

„Zabije jej mamu, s ktorou sa najprv ožení, aby sa dostal k Lolite,“ povedal Eman. „Je to najlepší román, aký som kedy čítal.“

„Aha!“ Zahľadel som sa na mesto, z ktorého na východe stúpala ohnivá žiara Slovnaftu, ako keby tam malo zapadať slnko. Od rána som nebol doma a prepadol ma známy pocit nevoľnosti. Odkedy odišiel otec, strach o mamu vo mne rástol úmerne k vzrastu poznania, aký je svet skurvený.

„Spomínam to preto, lebo mám tú knihu v ruštine aj v angličtine a napadlo mi, či by mi Táňa nechcela pomôcť s jej prekladom.“

A prázdne miesto po viere v dobrotu sveta vypíňal môj vzťah k Táni, dnes by som povedal, že sa táto viera premiestnila len do iného obrazu. Sedela na skrížených nohách tak, že ma z toho rozboleli kĺby.

„Neviem, či na to budem mať čas,“ povedala pokojne.

„Je to úžasná kniha,“ zopakoval Eman.

Prečítam si tú Lolitu, uvažoval som. Natoľko anglicky hádam viem.

„Som rád, že som vás videl. Ale mama je sama doma. Ahoj, Viera, ahoj, Eman.“ Táni som kývol hlavou. Sedela tak, že by som sa k nej musel nakláňať cez neho.

Mama sa zobudila, blikla svetlom, aby sa pozrela, o koľkej som prišiel, to ma naštvalo a tak som vošiel rovno do našej izby. Peťo mi ustlal posteľ, v duchu som mu zaďakoval, môj dobrý brat Peťo, čo pôjde o mesiac na vojnu. Vzal som do rúk akúsi anglickú detektivku, čo sa mi nikdy nechcelo čítať. Prvým dvom stranám som rozumel, ale keď na tretej prišiel opis vraždy, plný neznámych slov, zhasol som a vo svete rozhojdanom alkoholom som ako tak zaspal.

Na druhý deň som našiel Táňu spať na brehu jazera s tvárou, obrátenou proti slnku. Chcel som vojsť do vody sám, ale ona ma začula a prišla za mnou, vrhla sa do jazera typicky ženským spôsobom a ja som sa posadil na dno, aby som ju videl nad sebou. Keď plávala, v tej chvíli by som jej odpustil všetko na svete, asi aj preto, lebo ja sám som sa vo vode cítil lepšie ako na súši a všetko sa mi na nej páčilo, najviac jej telo, ktoré nevšímavo plávalo po lesklej hladine nado mnou a ktoré som práve chytil za nohu.

„Fuj! Ty vodný zver!“ prskala.

Zadúšal som sa smiechom a skoro ma utopila, lebo si pritisla moju hlavu na prsia, netušiac, že ich má pod vodou a že mne sa to strašne páči, pretože láska a voda sa mi kedysi spájali v jedno, keď po nekonečných kilometroch plávania sme hrali na konci tréningu vodné pólo so Zuzkou a Katkou a Zuzkino tuhé a mäkké telo mi bolo veľkou odmenou za slzy únavy a zlosti, vyliate do bazénu počas tých úmorných kilometrov. Nemohla to vedieť, ale ja som Táňu miloval za to, že pri všetkom, čo v nej bolo hodné lásky, navyše krásne plávala a telo pod vodou mala ohybné a hladké.

„Čo si myslíš o tom Emanovi?“ spýtala sa po chvíli.

„Je fajn,“ odvetil som. „Je vzdelaný až hrôza. A páčilo sa mi, ako jedol, videla si? Ako ste vlastne strávili zvyšok večera?“

Ale to ma už nemohla počuť, lebo ponorila hlavu a zabublalo jej v ušiach.

Na brehu potom ležala so zavretými očami a na bruchu jej uschýnali kvapky. Za posledný rok sa naučila byť mlčanlivá. Kedysi sa ticha bála, bála sa, že v tichu se stratí láska a tak ju neprestajne privolávala prúdom reči, slová boli mostom ku všetkému, dokonca nahrádzali aj milovanie ešte vtedy, keď sme z neho mali strach.

Asi sme zaspali, lebo Táňa sa odrazu zdvihla a keď som otvoril oči, vchádzala zasa do vody. Voda pálila ako čert, v polospánku som k nej doplával a ona povedala:

„Koľko je asi hodín? Nemali by sme ísť na stanicu po Sama?“

Ach, Sam. Celkom som naňho zabudol. To je taký Američan, s ktorým sa Táňa zoznámila v Moskve, lebo on tam študoval a ona tam bola na nejakej súťaži. To je celá Táňa. Ešte aj v Moskve sa vie zoznámiť len s Američanom.

Prišli sme ne skoro. Vlak už odišel a my sme stáli bezradne na horúcom nástupišti. To je celá Táňa. Nikdy neprídeme načas. Na lavičkách posedávalo niekoľko spotených cestujúcich a opitý železničiar. K východu sa poberal iba j eden človek, niesol v ruke kufrík na husle a na chrbte sa mu hompáľal batóžtek a pod ním pár tenisiek priviazaných šňúrkami.

„Aha,“ obrátil som Táňu tým smerom, „nevyzerá ako Američan?“

„Hej, Sam!“ zakričala.

Obrátil sa, bradatý, kučeravý a smiešny.

„Táňuška,“ smial sa a bozkal ju na čelo, obrovský Američan s veľkými nohami a židovským nosom.

„And this is Milan! Hello, Milan, I know everything about you.“

Hlúpo som sa usmial. Potešilo ma, že ma Táňa nezamlčala.

„Would you like to have a swim, Sam?“ Strašne sa mi chcelo znovu do vody, mal som pocit, že vyschnem a popukám.

„Oh, yes, charašó, óčeň prijátno,“ smial sa. Vyzeral starší ako ja, ale to len preto, lebo bol Američan, veľký, zdravý, veselý.

Vrátili sme sa tedy na Štrkovec a ukázalo sa, že pláva rovnako smiešne, ako chodí. Rozhádzane, šašovsky a príšerne sympaticky.

„You swim very well,“ pochválil ma.

„Yes,“ prikývol som ľahostajne. Niekedy zatúžim zabudnúť pekný štýl, ale to som mu do angličtiny nepreložil.

Táňa bola daleko pred nami, mávala na nás a kričala:

„Where are you, lazy boys?“

Sam sa vrhol dopredu, krásne striekal a keď bol v polovici cesty, pustil som sa za ním dokonalým, smutným crowlom.

Potom sme sa sušili na slnci, tak ako dopoludnia, len vedľa nás ležal tento bradatý človek, z ktorého sálala prirodzenosť a musel som si priznať, že pálila rovnako ako slnko. A medzi ním a mnou ležala Táňa, už dohneda opečená, sledoval som pomedzi steblá trávy dôverne známu krivku stehna a napadlo mi, že je nemožné, aby muž, ktorý Táňu raz spozná, sa do nej nezamiloval.

Večer sme prišli na hrad. Slnce zapadalo ako vždy nad Rakúskom a zmocnil sa ma obligátny pocit.

„Can you see that?“ mávol som rukou na tú stranu.

„Oh, yes, very nice.“

Nebo sa sfarbilo do červeno-zlatova.

„I know. Ja znaju,“ povedal po prvý raz vážne.

Musel to byť pondelok, lebo reštaurácia na hrade bola zatvorená. Sadli sme si na múrik, odkiaľ vidno Dóm, Michalskú vežu a slovnaftárske ohne.

Sam otvoril svoj kufrík na husle, ale neboli to husle, ale saxofón.

„What do you want to hear?“

„Play what you want,“ povedala Táňa a ja som prikývol.

Tak teda hral.

Prvý raz som počul saxofón zblízka a Táňa takisto. Sedela pri ňom z druhej strany, pod nami ležalo mesto a on trúbil do toho plechu tak, že plač letel nad strechami až k radnici, k Manderláku, až k Dunaju, Američan ho vysielal našpúlenými mosadznými ústami na všetky strany. Strechy sa krčili pod touto parbou, alebo sa mi to len zdalo, lebo na chvíľu sa rúcali vežiaky aj s tými ministerstvami a hotelom pre policajtov. Dychčal ako maratónec a keď dohral, sliny mu ešte tiekli po brade a už sa pýtal:

„Did you like that?“

Táňa neodvetila, len naňho neveriaco pozerala zospodu, s nachýlenou hlavou. Často som na sebe cítil tento pohľad, vynášala ma ním do nebies medzi bohov.

„It was very nice, Sam, really,“ povedal som potichu.

„Now… I’ll play… ehm… O.K.“ Zkrížil nohy, dal si znovu k ústam ten plech, zapichol pohľad kamsi dolu a pokračoval v zázraku, z ktorého mi behali zimomriavky po chrbte. Pod nami sa zažal reflektor, ale mieril niekam na hviezdy. Okolitá tráva sa rozsvietila do zelena a rozblikali sa mušky. My sme ostali v tme a Sam zo seba púšťal svoje čaro a čelo sa mu lesklo od potu.

„So,“ povedal, keď skončil. „Oh, what?“ zasmial sa, „pajďom.“

Zoskočil som z múrika a chytil som do rúk jeho nástroj.

„Come on, Táňuška, ja tebja… I’ll help you… eh.“ A prišiel k múru a nastavil ruky.

„No, Sam, I need no help,“ odporovala. Ale vkĺzla mu do dlaní v bielych šatách, ktoré som priviezol z Poľska. Mal obrovské ruky, Američan.

„I teper ty. Now you, again.“ Vysadil ju znovu hore.

Pokrútil som hlavou:

„She doesn’t need any help.“ Vždy skákala z múrikov sama. Tak to chcela.

Postrčil ma a tak som nastavil ruky. Vkĺzla mi do nich a chytila sa okolo krku. Cítil som cez tie ľahučké šaty všetko.

„Very well,“ povedal veselo.

Sam prišiel v čase, keď slnko už niekoľko týždňov pálilo čoraz silnejšie, voda v jazerách sa zohrievala na teplotu minerálnych prameňov, už ma skoro nebavilo sa v nej kúpať, aj keď nič iné mi neostávalo, máčali sme sa v nej vo dne v noci a zdalo sa mi, že sa v tomto mestskom dusne roztápam a so mnou aj moja vôľa a záujem o život. Tešili sme sa s Táňou iba z toho, že môžme chodiť po meste bosí a vychutnávali sme teplú dlažbu na námestiach. Darilo sa mi nemyslieť veľmi na to, že je august a že v septembri musím začať niekde pracovať, lebo inak ma zavrú. Darilo sa mi nemyslieť na nič a prečítať na slnci tri strany, kým zaspím. Na jazere sme stretávali mamu, ležala v spoločnosti jednej alebo dvoch kamarátok, ktoré takisto museli žiť bez manželov, lenže oni nesedeli v base, bohvie, ako sa im postrácali. Vídaval som doma jej tvár, ešte nerozbrázdenú ryhami po prúdoch sĺz, kvapkali jej z očí celkom bez zábran rovnako, ako dieťa púšťa z nosa sopeľ, práve tak ako dieťa, aj ona sa naučila tváriť, že jej slzy netečú, že to je len náhoda, nedopatrenie. No a my sme si na to s Peťom zvykli, tvárili sme sa, že ich nevidíme a snažili sme sa ju ustrážiť. Rada sa totiž zabúdala najesť, asi sa jej páčili tie inzulínové šoky, lebo sa pritom usmievala a hladkala nás po lícach, márne sme do nej pchali cukor, vrtela hlavou a zatínala zuby a neostávalo nič, iba čakať na spásnu iskru, kedy sa do jej zahmleného vedomia pretlačí nápad, že hádam by ten cukor predsa len mala zjesť. Keď prišla k sebe, znova sa rozplakala.

Táňa sa o ňu bála so mnou, a tak keď sme sa v noci prechádzali po meste, alebo sme sa milovali v čerstvo pokosenej tráve na starom cintoríne, alebo sme chodili nahí po jej byte, keď jej mama bola preč, alebo sme raňajkovali na záhrade, vždy len s pocitom, že vlastne by som mal ísť domov.

Takých nás našiel Sam so svojím saxofónom.

Na druhý deň práve na poludnie raňajkovali v hale, Viera živo diskutovala so Samom o politike, ako by s Američanom niečo také bolo normálne možné. Táňa ma privítala súkromným bozkom, pritisla sa ku mne, aby som vedel, že sa nemám čoho báť.

„Good moming,“ pozdravil som.

„Hello,“ odvetili obaja a pokračovali.

Ach, jaj, vzdychlo vo mne, všetko je na riť, načo o tom diskutovať, ešte k tomu po anglicky?

„Volal Eman,“ povedala mi Táňa. „Navrhol nám, či by sme s ním nešli na jeho chatu do hôr. Má tam nejakú drevenicu.“

„No jasné! To bude naša spása! Hej, Sam, stop talking! We are going to the mountains!“ Odrazu som presne vedel, čo potrebujem. Vypadnúť z tohto mesta aspoň na dva dni, utiecť z tohto kotla, kde sa pečieme s Táňou v bezmocnom čakaní bohvie na čo, najskôr na otca, ktorý by sa raz mohol zjaviť vo dverách, lenže v tej chvíli som videl, že to celé je nezmysel, ešte jeden deň a ja sa zbláznim.

A tak sme v ďalšie ráno vyrazili. Sam spieval, Táňa spala vedľa mňa na prednom sedadle a Eman sa pokojne usmieval cez tú svoju mužícku bradu. Videl som ich oboch v spätnom zrkadle, bradatých chlapov, jeden lepší ako druhý.

Od chvíle, keď mi Táňa po pás vo vode povedala, že som kostnatý a tvrdý, uplynuli tri roky. Za ten čas sa udiala v našich životoch kopa vecí, väčšinu z nich sme prežili spolu a tak nejako sa stalo, že sme svet prestali vnímať len svojím duchom, ale pribrali sme k pozorovaniu aj ducha toho druhého, až sa nám stala prítomnosť druhého, okrem túžby, aj celkom normálnou potrebou, bez toho deň strácal časť svojho zmyslu. Po nejakom čase som zistil, že pri Táni strácam svoju obmedzujúcu ostražitosť voči svetu, objavil som v sebe pri nej ten istý pocit bezpečia, aký poznám z domu a ktorý som rád vychutnával tak, že som sa podvedome nezamykal v kúpeľni, alebo som niekoľko hodin slastne mlčal. Bolo celkom prirodzené, že za týchto okolností sa vo mne usídlilo presvedčenie, že tak ako je Táňa pre mňa jedinečnou bytosťou a časťou mňa samého, tak ja som pre Táňu jedinečným mužom, žijúcim v nej a zastupujúcim celý mužský svet. Toto presvedčenie som prijal tak bezvýhradne, že som získal pocit, že nielen mne, ale dokonca každému, kto Táňu alebo mňa pozná, musí byť toto prepojenie našich životov zrejmé. Preto mi nemohlo napríklad vážne napadnúť, že by sa nejaký muž mohol zaujímať o Táňu, alebo nejaká žena o mňa. Mohli sa zaujímať len o nás oboch vedno.

Ostatne, vtedy som nad niečím takým vôbec nepremýšľal, bol som si istý, že krásu Táninho tela a príťažlivosť jej osobnosti som schopný odhaliť iba ja. Ech, vtedy som vôbec nad ničím nepremýšľal, viezol som vedľa seba spiacu Táňu a za sebou dvoch bradatých chlapov.

Zastavil som na konci úzkej doliny pri bielej drevenici a zurčiacom potoku. Ostatní odišli do domu s batožinou a ja som ešte zamkýnal auto, obchádzal ho a počúval motor, ako pukoce pri chladnutí. Strašne sa mi chcelo ochladiť sa v tom bublavom potoku, ponoriť si doňho hlavu a ľahnúť si na kamene. Neviem vlastne, prečo som to neurobil, nič mi nemalo brániť. Pobral som sa za nimi a augustová obloha bola belasá až hrôza.

Dostali sme s Táňou osobitnú izbu s oblokmi do dvora. Rozhodila spacáky po posteliach a ukladala moje tričká na police. Schudla v tých tropických horúčavách, mohol som jej pás obopnúť dlaňami.

„Čo to robíš?“ zašepkala.

„Táňuška,“ volal Sam z kuchyne, „pašlí!“

Vyšli sme teda na dvor do toho pekla, doma som dúfal, že na horách se trochu ochladím. Eman sa zjavil v krátkych nohaviciach, mal tenké zdravé nohy a v jeho smiešnych okuliaroch sa odrážalo slnko.

Dorazili sme k lanovke, ktorá premávala. Sedačky boli po jednom a sadol som si medzi Táňu a ostatných. Urobil som tak podvedome, ale stihol som pochopiť Emanov úsmev. Táňa mi mávala a veselo kolembala nohami.

„I don’t like heights very much!“ kričal Sam, keď sa mu pod nohami otvorila dolina.

„Sam nemá rád výšky,“ zakričal som Táni.

Eman sedel celkom posledný a v diaľke sa mu leskli okuliare.

Na vrchole rástla len tráva a uvidel som z neho hrebene Nízkých Tatier, ktoré sme s Táňou minulý rok prešli a za nimi ostré špice sivých skál.

„Leťs go,“ povedal Eman.

„Yes,“ prikývol Sam. „Táňuška, ehm, pajdi, ja tebja, ehm, come on!“

Drepol si a nastavil plecia: „Here.“

„No, Sam,“ smiala sa, „nechcem, I don’t want.“

„Táňuška,“ zaprosil, „please.“

A tak odrazu bola vysoko a drobnými prstami sa držala Sama za kučeravú hlavu.

„I am afraid, Sam.“

„Neboj sa,“ usmieval sa Eman. „Sam je silný, je to Američan.“

„Vidím strašne veľa, celú zemeguľu,“ kričala nadšene.

A tak sme vyšli po hrebeni, Táňa mu zvierala šiju a on ju držal za členky obrovskými americkými rukami. Kráčal som posledný a pozeral som sa na Slovensko, hory, hory a zasa hory a z nudy som si spomenul na dávny deň, keď som sám sedel na niektorom z týchto kopcov. Vedel som, že sa to robí a chcel som to skúsiť. Vtedy som si myslel, že mi tam napadlo niečo dôležité, ale dnes o tom pochybujem. Nikdy mi nenapadlo niečo dôležité. A ak, tak neskoro.

„Sam,“ poťahala ho za vlasy, „stop. Už nechcem.“

„Len sa oňho neboj,“ povedal Eman s úsmevom. „Ten vydrží ako kôň.“

„Isn’t it nice? I am O.K.“ tvrdil Sam a poskočil.

„Nerob! Och, Sam!“

Odbočili sme dolu po stráni cez vysokú ostrú trávu, Sam rozmarne hopsal s Táňou na pleciach, Eman sa vrhol na zem a gúľal sa dolu ako malý chlapec, len okuliare si nezabudol zložiť. Ostal som pozadu zmätený náhlou samotou, Táňu mi odnášel tento veľký Američan a ja som odrazu prišiel na to, že nie som schopný urobiť nič proti tomu, nemôžem predsa bojovať o jej lásku, to by znamenalo, že jej neverím. Mohol som sa však pozrieť sám na seba a aj som to urobil. Javil som sa smiešny, opustený a bezmocný a trápny. Hlavne trápny, teda taký, aký som nikdy nechcel byť.

Konečne ju pustil. Bola odrazu taká malá, že sotva dovidela kúsok od seba. Sedeli všetci traja pri prvej kosodrevine, Sam kládol Táni na hlavu veniec z trávy a Eman jej s úsmevom podával zvonečky. Zastokla si to všetko do vlasov ako princezná – netušil som, že to tak ľahko dokáže, ako by celý život nič iné nerobila. Ja som jej nikdy kvety nedával.

Vošli sme do lesa a cesta, o ktorej sme si mysleli, že nás privedie do doliny, znovu stúpala, taká úzka, že sme šli po jednom, Táňa medzi nimi a ja posledný. Slnce už šikmo presvitalo pomedzi stromy a farbilo sa na červeno. Zachcelo sa mi ležať pri jazere, cítiť vedľa seba Tánino telo a sem tam položiť ruku na jej hladké brucho.

„Kde sme?“ spýtala sa.

Zastali sme na nejakom vŕšku, ale pre stromy sme nevideli nič. Sam sa opieral o krásny strom spletený z dvoch kmeňov, koruna sa strácala v listí a konáre sa vo výške divoko rozvetvovali. V detstve som vyliezol na každý strom v okolí.

„Pozriem sa,“ povedal som. Musel som nohami napred a dolu hlavou, na chvíľu som dostal strach, že už som to zabudol, ale potom som odrazu sedel na prvom konári a už som sa šplhal vyššie, k rednúcej korune, kde som tušil pohľad do krajiny a tiež preč od tých troch tam dole, k dôstojnému miestu samoty, kde trápnosť stráca na sile.

„Čo vidíš?“ kričala Táňa.

„Čerta starého. Samé kopce.“

Keď som zliezol, ešte vždy jej trčali z vlasov chumáče trávy a kvetov.

„O.K. I’ll try it,“ povedal odrazu Sam a načiahol sa za konárom.

Kým sa Sam ťažkopádne driapal ku korune, Eman s úsmevom položil ruku na kmeň, pozrel nahor, niekoľkokrát sa skusmo chytil konára, potom zavrtel hlavou a odstúpil.

Nebolo pochýb, teraz sme boli smiešni a trápni všetci traja. Uľavilo sa mi trochu.

Medzitým sa Sam spúšťal dolu, nepodarilo sa mu vyliezť medzi krehké vetvy.

„Very difficult,“ mrmlal.

Zvažoval chviľu, ako sa dostať na zem, potom skočil, odrel si koleno a narazil zápästie. Pohli sme sa ďalej.

Do chaty sme prišli za tmy, v obrovskom kline oblohy sa tisli hviezdy jedna na druhú a nejaký vesmírný vietor ich zahnal do mliečnej dráhy, uvidel som ju znovu po roku, lebo v Bratislave sa jej nedopátrate, nanájdete tú nadhemú stuhu, rozfúkanú po nebi.

V ten večer som Táňu prvý raz uvidel pri rozpálenej peci, v ktorej vybuchovali polená. Varila večeru a Eman jej rozpačito ukazoval, kde je čaj, soľ, taniere a lyžice. Usmieval sa mierne a keď jej vykypela ryža, rýchlo pokrútil hlavou a povedal:

„To nevadí.“

Do toho spieval Sam a hral pritom na gitare. Prsty mu behali po hmatníku závratnou rýchlosťou, do riti, ako je také niečo možné? Studuje históriu na Yale a v Moskve, má fotra továrníka a pritom cestuje po Európe z vlastného štipendia, hrá na saxofóne alebo na gitare, je obrovský, zdravý a má kučeravú hlavu.

„Táňuška, sing with me,“ prosil a ona, ktorá nikdy nespievala, sadla si teraz k nemu a tenkým hláskom ťahala tóny podľa svojich predstáv.

„Very well, Táňuška,“ tvrdil a hral, diabol, tak ako ona spievala.

Eman sa usmieval, viem čomu.

Tak plynul večer, Táňa spievala a Sam hral, potom sme pili čaj a Eman sa so Samem bavili o filozofii. Hanbil som sa odísť von a tak som len potichu sledoval, ako strašne sa mi chce spať, alebo spať pod nočným nebom, pozerať na hviezdy, počúvať potok a napokon aj cikať.

Až po polnoci sme sa pomaly rozliezli, keď ich rozhovor prestal u Kierkegaarda a gitara už dlho mlčala.

Keď prišla Táňa do našej izby, hľadal som zápalky, aby som mohol nájsť uterák.

„Ty sa ideš umývať do potoka?“

„Hej,“ odvetil som.

„Hm,“ vzdychla a pobrala sa za mnou.

Na ceste ma vzala za ruku a šteklila ma na dlani.

„Čo je?“

Mlčala a mrvila mi prstíkami v ruke. Má plno detských zvykov, ktoré iste priťahujú dospelých mužov.

Zastavil som a drepol som si.

„Poď, vylez si.“

Položila mi ruku na hlavu.

„Ale Milan,“ povedala. „Neblbni.“

„No len poď. Aj ja ťa povozím.“

A tak si mi vysadla na plecia, nohy zakvačila pod pazuchami a dlane položila na hlavu. Išli sme dolinou popri potoku, pod mliečnou dráhou mi stehnami zvierala šiju a strapatila vlasy a lesná cesta škrípala len pod mojimi teniskami.

„Zastav už,“ zaprosila, „musíš byť unavený.“

„Vôbec nie.“

„Nie som ťažká?“

„Nie.“

Bola ťažšia, ako som to tušil, cítil som jej pokojnú váhu na celom tele a držal som ju za členky. Keď som bol malý, otec ma nosieval takto na prvého mája a vtedy mi bolo jasné, že život s hlavou v takých výšavách je celkom iný.

Teraz, keď som ju zložil na zem a ona sa musela postaviť na špičky, aby ma pobozkala, spomenul som si, že kedysi bol skoro každý vyšší odo mňa a že to bolo ponižujúce. Bol to letmý bozk, Táňa nastavila ústa, a tak som sa ich dotkol.

Potok sa hnal po plochých kameňoch so známym hukotom a keď som doň vstúpil, vošiel do mňa chodidlami ľadový chlad hor, čnejúcich nado mnou.

Táňa sa s tichým vzdychom vyzliekla a pobrala za mnou. Na opálenom tele jej zasvietili biele negativy čiernych plaviek a mesiac, ktorý práve prišiel od lesa, z nej ukázal viac, než sa mi páčilo. Predstava, že Sam s Emanom nemôžu spať a prechádzajú sa popri potoku, mi skrútila žalúdok.

Ale na ceste nebol nikto, keď sme sa vracali k domu, mesiac si z nás robil smiešne, dlhé tiene.

Až keď sme ležali vedľa seba a tušil som nablízku jej telo a cítil vôňu vlhkých vlasov, pochopil som, že všetko, čo som v ten deň prežil, smerovalo k tejto chvíli, lebo práve teraz mi bolo jasné, že Táňu strácam. Čím dlhšie tu takto nehýbne ležíme, tým rýchlejšie letíme od seba, vedel som to celkom iste, práve tak ako som vedel, že stačí natiahnuť ruku, aby sme sa k sebe vrátili, lenže na tej ruke ležal metrákový balvan. Ja sám som ním tú ruku pridlávil, zaklial nás oboch do nehybnosti a bezmocne čakal na odčarenie.

Bál som sa spánku, lebo ten sviniar na mňa prilezie, či som zakliaty, či nie, a to by bola výhra, ktorú by mi Táňa neodpustila. Blúdil som teda očami v tme a načúval zvukom noci, keď sa odrazu Tánin dych zmenil, zrýchlil a spoznal som, že dýcha ústami. Trpela častými nádchami a vtedy jej bublalo v nose, alebo na ňu práve útočil zadržiavaný plač. Dlho som ležal a napínal sluch, až som sa dočkal krátkého fiknutia, takého tichého, že som sa možno pomýlil, lebo vlastne som ešte vždy nevedel, či má dôvod plakať, či aj pre ňu bol tento deň taký zlý. Príliš často sa smiala.

Ale moja ruka sa už pohla, pomaly liezla po prikrývke k Táninej tvári, ucítila vlasy a našla ucho a cez líce sa dostala k očiam, tam som prstami zisťoval, či sú oči suché; keď som ucítil vlhkosť, oblízol som prudko ruku a prsty boli slané.

„Prečo plačeš?“

„Ty nespíš?“

„Ako mám spať?“ zaluhal som.

„Ja mám strach.“

„Strach?“

„Nemôžem za to, že mi niekto dáva kvetiny. Bol to taký zločin, že si sa preto na mňa nemohol ani pozrieť?“

„Tvárila si sa tak šťastne…“ Táňa bola schopná prejavovať v každej chvíli dobrú náladu. Často ma tak mýlila a podozrieval som ju, že sama nevie, ako sa cíti, že veselá je len preto, lebo to tak má byť. Nebola to pretvárka, alebo ak bola, tak potom až do hĺbky duše.

Keď som bol malý, stávalo sa mi, že som sa udrel alebo spadol zo stromu. Chlapci sa bezuzdne rozosmiali a ja s nimi. Dovtedy som sa smial, kým mi došlo, že vlastne by som mal plakať. Až potom som sa rozreval a na úľavu po tom plači si pamätám dodnes.

„A prečo vlastne plačeš?“ spýtal som sa.

„Lebo sa bojím, že ma nechceš,“ odvetila potichu. „A vôbec. Že tento deň bol taký smutný.“

Naše ruky sa už našli, už dostali slobodu, ale ja som chcel ešte niečo povedať.

Tí dvaja chceli Táňu. Chceli ju mať takú, akú ju poznám len ja. Zaujímali sa o ňu, kým ja som bol prekážkou, nutným zlom. Oni nás rozdelili svojím postojom, už sme neboli dvojica, rozmenili nás na krásnu ženu a nežiadúceho muža. Neznášam pocit, keď si niekto želá moju neexistenciu, neviem si s ním poradiť a takisto neznášam, keď sa ja a Táňa rozdelíme. Ostanem celkom sám, bezmocný, a hrozne sa pritom nudím.

Takto by som to povedal, keby som to bol vtedy vedel. Miesto toho som mlčky ležal a kým mi Táňa prstami obchádzala tvár, mňa obchádzal po tele smútok; mechanicky som sa zahryzol do ukazováka, ktorým mi chcela otvoriť ústa, sykla od bolesti a keď som ho veľkoryso pustil, odišiel s ním aj smútok. A tak som sa rukou zavrtal pod Táninu prikrývku a opäť som nachádzal všetko, čo som už poznal. O chvíľu sa vo mne zdvihla vlna strašného smiechu, kdesi v útrobách, chcelo sa mi vyskočiť oknom na dvor, rozbehnúť sa s víťazným revom hore dolinou a búchať sa ako opica do pŕs a do hlavy.

Keď sme pokojne ležali vedľa seba a videl som len matný obdĺžnik vyrezaný do steny a v ňom moju čiernu ruku s roztiahnutými prstami, Táňa zašepkala:

„Eman mi včera povedal, že bude so mnou chodiť.“

Tak to by som rád vedel, ako má jeden normálny človek na také niečo reagovať. Mňa totiž striaslo hnusom a vyrazili mi sliny, predstava, že by sa Eman dotýkal tej istej Táni, ktorá ležala pri mne, na mňa pôsobila horšie, ako keby sa mal dotýkať mňa samého. Nie preto, že by bol škaredý alebo odporný, naopak, mal príjemne chlpatú hlavu aj tvár a jeho štíhla postava nijako neodpudzovala, lenže bol to človek z iného sveta a z takých mám hrôzu. On ma jednoducho nevnímal! Odmietal ma vziať na vedomie a zrejme som pre neho neexistoval ani vo chvíľach, kedy sa so mnou rozprával. Inak si tú vetu neviem vysvetliť.

„Čo si mu na to povedala?“

„Čo se na to dá povedať? Že sa zmýlil.“

„Bol by pre teba aj trochu starý, nie?“

„Ak je naozaj taký zbláznený do tej Lolity, tak by mu to zrejme nevadilo.“

„Jemu nie, do riti, ale veď ty si moja žena!“

„Som?“ spýtala sa s úsmevom.

„Ha! A čo Sam?“

„Ale, Milan,“ odvetila káravo. „Sam je bláznivý Američan. Prečo sa ti nepáči?“

„Ale páči,“ zamrmlal som. Sam zajtra odchádza na vlak a potom lietadlom do Ameriky, na svoju univerzitu a do svojej slobody, nechá nás tu na dlhé týždne urevaných po saxofóne, ohúrených americkou normálnosťou a s komplexom menejcennosti.

„A povedala si Emanovi, že chodíš so mnou?“

„Vraj to je tvoja smola a on ťa ľutuje.“

Okno bolo stále bledšie, v jeho svetle som zazrel Tánine obrysy, ležala odokrytá a kolená jej trčali dohora.

„Svitá,“ povedal som.

„Musím cikať.“

A tak sme vyliezli oknom do dvora, vybehli sme nahí k potoku a Táni v rannom opare komicky svietil zadok.

Spomenul som si na isté ráno, kedy nás prebudilo slnce, páliace do stanu. Spali sme vtedy unavení lejakom, čo celú noc hrozil odplaviť nás do lesa pod lúkou, ešus vyumýval a naplnil ho do rána po okraj, a v polosne nám šumel v ušiach. Slnce sa z toho asi zblaznelo, stratilo mieru a horúčava nás vyhnala zo stanu. Bosí sme sa postavili do mokrej trávy a vykročili sme po nej do lesa. Rástli v ňom vysoké buky a stovky padnutých stromov sa váľali po zemi, rozrytej dažďom. Taký les som vídal na obrázku v škole, keď nám ukazovali treťohory, prechádzali sa po ňom pásikavé diviaky, okolo behalo srnča a človeka vtedy ešte nebolo. Poď, vyzlečierne sa, povedal som vtedy Táni, sme v lese, kam ľudia nepatria, rozopol som jej plavky a na mňa zasvietili jej biele prsia. Kráčali sme k polomu, muž a žena, a ona sa usmievala, lebo mne sa dvíhal, potvora.

Chodník sa zúžil, išla predo mnou, nádherná, pásikavá ako tí diviaci, cítil som, že sem predsa len patrí, nech si ovláda aj desať rečí, nech aj číta dejiny filozofie a vyhráva všelijaké súťaže, teraz tu kráča žena, má silné nohy a smiešne malé chodidlá, rozkolísané boky a úzky driek, ktorý sa smerom k pleciam krásne rozširuje. Cítil som pod prstami nôh studené blato z nočnej búrky, mokré listy, ktoré vietor postŕhal, klzké konáre a riedku trávu a všetko to bolo pre mňa nové, konečne som naozaj chodil po zemi, uctieval si ju cez svoje pokorné chodidlá. Len keby ten môj somár tak hlúpo nestál, neúctivo a trápne, prečo chcem všetko, čo sa mi páči, hneď pretiahnuť?

Vošli sme do polomu, asi veľmi starého, lebo z pňov už vyrastali tenké konáre ďalších stromov a pováľané a prehnité kmene už obrástli malinčím. Ťahal sa hlboko dolu a zvažoval sa čoraz strmšie, takže sme stáli na jeho chrbte a úpätie sme nevideli. Držali sme sa za ruky a hľadeli sme na náprotivné sivé hory, bledli nám pred očami po vrstvách až do modra a v dialke splývali s oblohou. Slnce tam do nás pálilo, stáli sme na horúcom kmeni a ja som sa náhlivo obzeral vôkol, lebo som chcel všetko uvidieť naraz s Táňou v strede. Keby som vládal odísť, išiel by som na kraj lesa a pozeral na ňu, ako tam stojí na slnci, hlava, prsia, lono, to všetko na nej svieti a kričal by som nadšením.

Cestou späť sme pozbierali plávky a tenisky, pohodené na mokrom chodníku, a keď sme prišli k stanu, Táňa vybrala deku a rozložila ju na vysokú trávu do tieňa veľkého duba. Asi mi po celý ten čas stál, ale spomenul som si naň až keď ho vložila do seba. Potom som mu ďakoval, že aj ja som cez neho touto Táňou, krásnou ženou, ktorá pred chvíľou stála uprostred starého lesa a modlila sa k slnku.

Keď som cikal do pŕhľav, pochopil som, prečo som si spomenul na oné ráno. Eman a Sam chceli Táňu a bolo im jedno, či je alebo nieje mojou ženou. A ja som sa ich bál, lebo som sa nevedel brániť, ba nevedel som ani to, či mám na nejakú obranu právo. Až teraz som prišiel na to, že to právo nosím v sebe. Ten deň, to ráno v starom lese to bola totiž naša svadba, hoci som to Táni ešte neoznámil.

Počkal som na Táňu a keď pribehla odkiaľsi celá zarosená, potlačil som ju za ten biely zadoček do izby. Potom som vliezol ja a ona ma v okne pobozkala a povedala:

„Teraz ideme spať a zajtra ideme domov. Dobre?“

Tak sme Sama odpoludnia odviezli na stanicu, hral nám tam na saxofóne, kým neprišiel vlak a potom sa dal naložiť do vagónu, Američan. Emanovi sme povedali ahoj, ostal tam sám na chate a čítal si, filozof.

Plechová obluda pálila ako čert, keď sme vyrážali na cestu domov. Táňa si zaviazala košeľu na uzol a vyzliekla si rifle. Siahol som si na hladké stehno.

„Môžeš spať,“ povedal som veľkoryso.

Viezol som ju teda Slovenskom spiacu, cez sivú krajinu okolo hliníkárne, kde do rozpáleného neba stúpal biely dym a zasypával všetky farby, okolo Hrona popri železnici, ktorá vedie až do Košíc. Trať do Košíc pozná aj Táňa, prišla tam raz za mnou do kasární, ktoré ešte vždy nenávidím. Vydesila ma vtedy svojím oblečením a hlavou, ktorú si dala ostrihať na chlapca a súčasne mi lichotilo, že ani taký stav jej nezabránil prísť. Zmenili sme sa za tie tri roky a ona sa stala ženou. Už vtedy som sa bál chvíle, kedy tú ženu, ktorú ukrývala v sebe, uvidia iní a dúfal som, že ona ju uvidí prvá. Nevšimla si ju a tak sa trápim, čo všetko ma ešte čaká. Niekedy sa mi nechce žiť, keď na to pomyslím. Ešte vždy nevie, že je krásna, hoci som jej to stokrát povedal. Raz na to príde a uvidí tiež, že okolo nej je plno tvrdých a kostnatých mužov.

Možno som urobil niekde chybu, že som taký, aký som. Raz zastane a napadne jej, že niekde robím chybu. Napadne jej to a už ju to nepustí. Dostane strach, že sa zvezie so mnou. Asi je šialenstvo postaviť lásku na ilúzii, že si patríme. Lebo Táňa myslí inak. Ešte na to neprišla a ani ja som to nevedel. Len som to tušil, ako keď viete, že raz vás tak či tak budú bolieť zuby a predsa, keď pod zubnou kefkou pocítite prvý náznak bolesti, zamrazí vás, lebo zistíte, že dovtedy ste o tom aj tak nemohli nič vedieť. Prosto myslí inak.

Ech, príde iný kostnatý muž a ja som zvedavý, kam potom odídem.

Bratislava se nezmenila. Zalapal som po vzduchu, keď som vošiel autom do mesta. Táňa omámene otvorila oči a videl som, že je jej zle. Celú cestu nám do skla svietilo slnce a dostala úpal.

„Pôjdeme sa večer okúpať,“ povedal som.

Nechápavo sa obzerala, gúľala očami a pod láskavou ochranou spánku dovolila sa opýtať:

„Už sme doma?“

Jej mama niekam odišla, aj sme vedeli kam a s kým a boli sme radi, že môžeme byť sami.

Táňa sa sprchovala a ja som medzitým zavolal domov. Mama sa mi ozvala ihneď.

„Ahoj. Ako sa máš?“ spýtal som sa uľahčene.

„Hm, tak. A ty? Odkiaľ voláš?“ prešla do smutného tónu, ktorý si nechávala len pre rodinu.

„Od Táni. Prídem ráno, dobre?“

„Rýchlo ste sa vrátili.“

„No… Čo otec?“

„Nič nové. Nič neviem.“

Vedel som, že už sa jej trasú pery a tak som rýchlo skončil. Ale ostal som sedieť pri telefóne, lebo odrazu mi prišlo mamy tak ľúto, že som sa nedokázal pohnúť. Mala obrovskú schopnosť byť zúfalá a hrozil som sa myšlienky, že som mohol túto vlastnosť zdediť. Ak existuje zlo, tak potom jeho najvýživnejšou potravou je nešťastie takýchto ľudí.

Keď sa zotmelo, zaviezli sme sa na Štrkovec. Hladina svietila odrazom neóniek a niekoľko rybárov sedelo pri vode.

„Poď,“ volala Táňa a ponárala palec do vody.

Skočil som a do vody som vypustil dlhý vzdych úľavy. Je to zázrak, ako si telo razom spomenie na preplávané kilometre a svaly prehriate celodennou horúčavou ho bezchybne ženú cez pokojnú vodu. Keď som vypol, ešte chvíľu som zotrvačnosťou čeril hladinu a potom som sa spustil dolu, do tmavej hĺbky, aby som sa mohol pozrieť nahor, kde bolo svetlo rozptýlené v drobných vlnkách, mesto si svietilo lampičkami. Bezstarostne som stál na dne, po členky v bahne, sám uprostred jazera a vychutnával som vzácnou minútu, keď sa vám zdá, že nepotrebujete nič, ani kyslík, že stačí takto stáť v hĺbke a v tichu.

Keď som sa vynoril, hladina bola pustá a hladká, strácala sa v čiernych medzerách medzi lesklými pásmi svetiel. Doplával som naspäť, ale Táňa nestála na brehu, ležali tu jej biele šaty, ako ich pohodila, keď ma volala do vody.

„Táňa!“ zavolal som do jazera. „Táňa!“

Niekedy minulé leto som skákal na priehrade zo skaly hlavičku a len tesne som minul kamene, ktoré sa skrývali pod vodou. Skôr, kým som stihol čokoľvek povedať, Táňa skočila za mnou po nohách. Mala potom na priehlavku škaredú ranu aj ja som jej dohováral, nech pochopí, že nechcem, aby bola amazonkou. Lenže Tánine ambície sú často silnejšie ako logika. A na Štrkovci sú brehy strmé a plné ostrých kameňov.

„Táňa!!“

O kus ďalej sedel rybár a v ústach mu svietil žeravý uhlík.

„Nevideli ste to dievča, prosím vás?“ spýtal som sa ho.

„Skočila do vody, videl som ju,“ prikývol.

„A plávala, vynorila sa?“

„Mne práve zabrala, viete? Nevšimol som si…“ Z hlasu mu vychádzal súcit.

To nie! Zvolal som v duchu. Zlo predsa nemôže byť až také zlé. To by nemálo zmysel!

„Táňa!!!“

Vtedy sa ozvalo z jazera:

„Milan!“

„Táňa!“

„Tu som!“

Objavila sa v jednom z pásov neóniek a rozvlnila ho, rozkmitala svetlo a zodvihla hlavu. Zachcelo sa mi sadnúť si a hlavu vopchať medzi kolená, prikryť ju rukami a sedieť, kým tá slabosť neprejde. Skočil som znovu do vody a zlosť a hrôza ma štvali, dokiaľ som nepriplával k jej mokrej hlave.

Nemusel som si na túto banálnu príhodu vôbec spomenúť a urobil som tak vlastne len z dvoch dôvodov. Prvým je to, že sa stala a druhým je moment, keď som žil v predstave, že sa Táňa utopila. Na tých niekoľko sekúnd som totiž zošalel, dnes to viem určite. V okamihu, keď som pochopil, že ďalej mám žiť bez Táni, prepadol som sa do šialenstva a ten pocit, keď sa vám mozog obracia naruby, mi zostal ako dar od Táni do života.

Na druhý deň ráno sme videli, že nebo potemnelo, fúkal chladný vietor, leto sa končilo.

August minul zrejme rovnako rýchlo ako všetky predošlé mesiace a september som vítal tak ako každý iný mesiac, prekvapený jeho príchodom. Kedysi na jeseň sa začínala škola a zrejme to ešte vždy platilo, lebo Táňa sa zapisovala na univerzitu.

Za posledné peniaze som si kúpil bicykel, krásny, čierny, ruský a lacný, sadol som naň a šiel si hľadať miesto. Nechcelo sa mi veľmi, ale vo vrecku som mal posledných sto korún a už ma tiež omrzelo striehnuť na policajtov, žiť bez pečiatky unavuje. Policajti, ktorí zavreli otca, aj tak len čakali na to, kedy urobím chybu a mama sa trápila predstavou, že k nám znovu prídu. Keby vedela, ako sa ich bojím, asi by jej vytieklo menej slz z očí.

Prečo som si našiel práve túto prácu a nie nejakú inú, to celkom presne neviem. Trocha preto, lebo som nemusel robiť každý deň a trocha preto, lebo niečo nakoniec robiť musím, tak prečo nie práve toto? Vošiel som do obchodu so železom a umelou hmotou, vedúci si ma prezrel obchodnickým pohľadom a povedal:

„Zajtra môžete nastúpiť.“

Ešte som stihol zachytiť Táňu na škole. Našiel som ju v jedálni, sedela za dlhým stolom spolu s kamarátmi, ktorí sem už dlhé roky chodia ako do vývarovne pre chudobných, teraz som sa presvedčil, že tu naozaj možno stretnúť každého, desiatky známych tvárí, ktorých mená som ani všetky nepoznal, zato tu sedel Adam aj s Danicou. Zaradoval som sa, lebo odteraz budem chodiť na obedy sem, postretám priateľov, porozprávam sa, každý deň sa dozviem, čo je nového, slovom, zblížim sa s týmito ľuďmi, so spoločenstvom, na okraji ktorého sme sa s Táňou pohybovali. Vedľa Adama sedel Richard a nechával si rásť bradu, odkedy sa vrátil z väzenia, dostala ho ta tá istá polícia, ktorá ta dostala môjho otca. Tvár sa mu strácala v hustom strnisku, zabúdal jesť, lebo niečo rozprával a hľadel som naňho so sympatiou, lebo prišiel z basy, odkiaľ raz príde aj tato. Adam diskutoval a Danica si s odporom vkladala do úst kúsok mäsa. Pri ďalších stoloch sedelo aj niekoľko typických študentov, hoci medzi týmito tridsiatnikmi vyzerali celkom nepatrične.

„Ahojte,“ pozdravil som. Pri Táni sa práve uvoľnilo miesto a nastavila mi pery.

„Ahoj, vysokoškoláčka,“ zašepkal som jej do úst.

„Ahoj, láska.“

Sedela medzi nimi ako dieťa, modrosivé oči vysielali nevinnosť a dôveru, robili ju panensky krásnou a zasvietilo v nich nadšenie, keď som jej oznámil:

„Mám flek.“

„Čím budeš?“

„Predavačom,“ odvetil som hrdo.

„Predavačom? Čoho?“

„Železa, a tak.“

Vyšli sme von společne s Adamom, Danicou a Richardom a sadli sme si do Danubiusky na kávu. Čajky sa vozili na svojom perí dolu prúdom Dunaja až k starému mostu a odtiaľ sa vracali vzduchom pod našu terasu. Slnce svietilo, ale ktovie prečo nehrialo a Danici sa z neho ježili chĺpky na predlaktí. Predstavoval som si, že do jej vnútra sála svoje teplo dieťa, ktoré malo nahradiť dcérku, ktorá im zomrela kedysi dávno. Začali spolu chodiť, keď Danica mala štrnásť a Adam sedemnásť, teraz tu sedeli po dvanástich rokoch s nami a nepostihnuteľné tajomstvo ich lásky sa vznášalo nad stolom. Zato som ho cítil a tešil som sa z jeho existencie. Prítomnosť lásky je strašne príjemná vec.

„No a jedného dňa,“ hovoril Richard, „ma zavolali do miestnosti referenta a povedali mi, že mojej žiadosti sa vyhovelo a zajtra idem domov.“

„Tušil si, že ti odpustia polovicu?“

„Nie,“ usmial sa Richard. Policajti ho najprv vyhodili zo školy, potom chvíľu počkali a napokon ho aj tak zavreli.

„Aké to bolo, keď ťa púšťali?“ spýtal som sa.

„Fajn,“ povedal a nivočil pritom papierky od cukru, ktorý dávali ku káve.

Čajky škriekali, asi od radosti, prečo inak? Dunaj sa valil okolo nábrežia a pripomínal mi Európu. Že my žijeme v Európe, to sa mi videlo krásne – aj keď v takej pobabranej zemi, kde sa teším, že niekoho konečne pustili z väzenia, je to podivné.

Táňa ma chytila za ruku a spomenul som si na otca, privolal som ho do tejto kaviarne na Dunaji, nech cíti aj on tichú radosť z čajok na vode a z priateľstva, ktoré som zdieľal s ľuďmi pri stole.

Chcel by som opísať rozhovor, ktorý sme viedli, lebo viem, že mal múdry obsah, chyba je len v tom, že si ho nepamätám. To sa mi stáva často. Aj Adama mám veľmi rád pre jeho múdrosť a dlhé monológy a mrzí ma, že v pamäti mi ostávajú zväčša len jeho vážne oči a tajená energia, ktorú chce uväzniť v ovládnutej mimike a ktorá aj tak vždy nasýti atmosféru príjemným napätím. Radšej nemyslieť na to, aký múdry som mohol byť, keby som si pamätal len zlomok z toho, čo mi už ľudia v živote povedali. Slovom, dúfam že nestrelím príliš vedľa, keď uvediem, že sme hovorili o niečom vážnom, ako je pravda, sloboda, umenie alebo život. Rozhodne sa mi to páčilo a najviac sa mi páčia práve také témy.

Keď sme sa rozlúčili a kráčali sme s Táňou do kopca popri cintoríne, na ktorom sme sa raz v noci milovali na pokosenej tráve, nebolo to z perverzity, ale pre nedostatok iného tmavého súkromia, povedala úvodom:

„Tak ty budeš predavačom.“

„Hej,“ prikývol som.

„Hm, hm. A myslíš, že to bude dobré?“

„Čo je dnes dobré?“

„To je pravda,“ odvetila bez presvedčenia.

„Šéf vyzeral príjemne. A nemusím odpracovať všetky hodiny. Koľko dní odrobím, toľko mi zaplatí.“

„To sa im asi nebude páčiť.“

„Asi nie. Ale zavrieť ma za to nemôžu.“

„Hádam nie.“

Niekedy je klzká ako úhor a nedá sa chytiť za myšlienku, len sa mi zdalo, že mi tým chce niečo povedať. Sám som nevedel, či robím dobre, predávať železo hrozí nudou, ale má Táňa lepší nápad?

Odomkla prázdny byt, (jej mama sedela v práci) a postavila na kávu. Počkal som na ňu v jej izbe, sedel som v starom ušiaku a vyťahoval som knihy podľa toho, kam som dosiahol. Miešala sa tam Vojna a mier s Angelikou, potom čosi vo francúzštine, slovníky a medzi nimi rozprávky a tak to vyzeralo v celej izbe. Na zemi matrace zo starých postelí, poskladané do veľkého štvorca a na stene chrobák v gašparkovskej čapici a s elektrickým lampášikom v ruke. A vedľa veľkej farebnej krabice od prezervatívov drevená miska s detskými korálkami.

Prišla s kávou v ohavných šálkach, do ktorých by sa nevošlo ani poldeci rumu a miesto tanierikov použila misky na kompót. V takých situáciách je mi jasné, že ju milujem až na smrť, inak by som predsa ani nezniesol pohľad na taký morbídny hybrid.

„Aký bol zápis?“ spýtal som sa.

Položila tú obludnosť na stôl a mávla rukou.

„Bolo tam strašne veľa ľudí.“

Až keď si mi sadla na kolená a pritisla mi hlavu na prsia, odišla zo mňa neistota, alebo ak neodišla, zabudol som na ňu. Vzala ma za ruku a odviedla ma k výrečnému štvorcu z matracov, sama nás vyzliekla a sama sa mi otvorila, ba mal som pocit, že ma vťahuje do seba ako sasanka.

Už keď sme ležali pri sebe a Táňa sa ponad mňa vláčne natiahla, aby si vzala svoju studenú kávu, povedala:

„Miluješ ma?“

„Milujem ťa,“ odvetil som celou vetou. „Aj keď si vysokoškoláčka.“

„Fuj, ty hnusoba,“ zašepkala láskyplne. „Vari ja za to môžem?“

„Nemôžeš. Prosto máš smolu.“

Skrútila sa na mne do klbka a nechala ma prechádzať dlaňou po upokojujúcich krivkách svojho tela.

„Vieš, na čo sa teším?“ spýtala sa.

„Nie.“

„Až budeme starí. Ty budeš nádherný starec, chudý a s bielymi vlasmi.“

„Fajn.“

„Ty sa netešíš?“

„Teším.“

Odišiel som o dve hodiny a dovtedy sme nahí (Táňa si obliekla ponožky, lebo po milovaní máva nohy ako ľad) viedli rozhovor na vážne témy, ktorý však zo známych príčin nemôžem reprodukovat. Je paradox, že hoci milujem jej mozog, jej myšlienky – ak neplatí moja núdzová teória, že sa vo mne podvedome ukladajú – mi beznádejne unikajú v zabudnutí.

Keď som schádzal dolu ulicou, v hlave sa mi rozvíril kolotoč ako vždy, keď sa ocitnem o samote. Otcova laba lásky a utrpenia mi dopadla na plece tak, že sa mi podlomili kolená, klopkali vo mne väzenské papuče od okna k oknu, k tomu mama práve vchádzala na križovatku oslepená inzulínom, alebo ležala na zemi v predsieni a kocúr jej nariekal pri nohách, Táňa skrývala uplakané oči, lebo som grobián bez lásky a ja sám… Ejha, Táňa ani netuší, ako rád by som už bol tým bielovlasým starcom.

Mama si čítala v kuchyni a za okuliarmi vyzerala príjemne domácky. Viedeň práve bimbala päť hodin, odkedy je otec v base, mama fanaticky počúva rádio. Lenže ja si myslím, že na svete je toľko zla, že keby na vyratúvanie jeho obetí mali dvadsaťštyri hodín, otcovo meno by mama aj tak nezačula. A oni na to majú predbežne len päť minút každú hodinu.

„Ahoj,“ pozdravil som.

„Ahoj. Čo tak skoro? Nebodaj ste sa pohádali?“

Fuj, to ma vie nasrať. Mama je jediná na svete, pre ktorú mi v okamihu vzkypí žlč. Odišiel som do izby, ktorá už patrila iba mne, lebo Peťo odišiel na vojnu. Na vankúši ležal kocúr a pozoroval ma, ako si sadám k písaciemu stroju. V strakatej tvári mu svietila zelená, lebo mal krásne, čisté oči. Ostal nám tu miesto brata aj otca, krásne chlpatý, s ružovou papuľou a labkami.

„Ahoj, tato,“ písal som, „mama sedí v kuchyni a Tomáš sa rozvaľuje na mojej posteli. Tento deň by bol za iných okolností celkom príjemný. Na Dunaji sa chichocú čajky, všimol si si ich niekedy? Počúval som ich z Danubiusky, sedeli sme tam na káve. Prieser je v tom, že si tam a ja si to neviem odmyslieť, mení to skrátka moju perspektívu sveta. Mám pocit, že som múdrejší ako ostatní, hoci fakty hovoria pravý opak. Ostatne, všetka múdrosť sú len popruhy, čo pomáhajú pohodlnejšie niesť kríž na svojom chrbte. Keby som múdrosť posudzoval podľa toho, akým štýlom kto nosí svoje nešťastie vonku na ulici, bola by mama múdra ako Šalamún, vyzerá tak dobre, ako nikdy predtým. Iste ti však nemusím opisovať, ako sa doma ten obraz mení…“

Keď som skončil, vonku sa práve zotmelo a z kuchyne doliehal kolísavý Hlas Ameriky.

„Nebudeš jesť?“ spýtal som sa.

„Nemám hlad,“ odvetila a zaťal som zuby, aby mi cez ne neprešla odpoveď. Nakoniec, nie som pestúnka a mama má mať dosť rozumu.

Kocúr si stiahol môj uterák z vešiaku a ležal na ňom vo vani.

„Čím sa utriem, ty zlodej?“ spýtal som sa ho, ale on ma len mlčky pozoroval zelenými guľami z vlhkého skla. Umyl som si zuby a mokrú tvár som si utrel do vankúša.

Do postele sa za mnou vkradla prázdnota a nafúkla mi hlavu hromadou nezmyslov, ktoré potom výsmešne pochodovali pod viečkami, jeden debilnejší ako druhý. Zaspal som asi skôr, ako sa mi podarilo ich odplašiť, lebo tesne predtým, ako som sa zobudil, snívalo sa mi o sove s nalomeným krídlom, ktorá sa šplhala na kopec hliny a zlostne vrešťala a vyzerala celkom ako opica, aj sa tak správala, lebo búchala do plechového bubna zdravým krídlom. Ten buchot v predsieni ma prebral.

Našiel som mamu, ako visí zlomená nad skrinkou a hlavou udiera do dreva, zhodila zo steny tanier a chystala sa zošuchnúť sa na zem. Chytil som ju za plecia a striaslo ma od zimy z jej prepotenej pyžamy.

„Poď do postele, mami,“ povedal som a skôr, kým sa mohla brániť, zatlačil som ju do izby a tam sama skĺzla do perín. Utekal som do kuchyne po cukor, stihol som do nej napchať dve kocky, potom zaťala zuby a oči sa jej vyvrátili.

„To nesmieš, mami,“ povedal som zbytočne, „nesmieš ležať, zadusíš sa!“ a ťahal som ju ku stene, bola odrazu príšerne ťažká, ťahal som bezvládne telo svojej krásnej mamy ku stene, aby sa oprelo a zo stisnutých úst jej tiekla slina.

„Mami, nerob mi to,“ mrmlal som, lebo hlava jej padala dozadu a udierala sa do múru, „musíš sedieť, mami.“ Podarilo sa mi oprieť ju tak, že brada jej klesla na prsia a znovu som utekal do kuchyne urobiť chlieb s maslom. Maslo bolo tvrdé ako kameň, nešlo rozotrieť, nadával som nahlas a dotrhal celý krajec.

Mama ležala na boku a triasla sa v kŕčoch. Zabalil som ju do prikrývky, tak som si ju pritiahol do sedu a voľnou rukou som pchal do zovretých úst ďalší cukor. Zuby jej na moment reflexívne povolili a stihol som do nej naliať trocha vody.

„Prehltni to, mami,“ povedal som.

Lenže ona na mňa vypleštila oči, otvorila ústa a vypľula vodu, vystrela sa v kŕči a vrhla sa dozadu s takou silou, že prikrývka mi vyletela z rúk a mama dopadla na posteľ s dlhým vzdychom a s očami dokorán.

„Tak dosť!“ povedal som. Chcel som kričať, dať jej facku, urobiť niečo, čo by preniklo k jej otupenému vedomiu, ale poznal som už príliš dobre márnosť takého gesta, odpovedala by len rozšírením zreničiek a zaťatými zubami. Odišiel som do kuchyne. O niekoľko minút by mal cukor zaúčinkovať.

Keď som sa vrátil, ležala tak, ako som ju nechal. Pritiahol som ju znova k sebe aj s prikrývkou. Otvorila oči a zagúľala nimi, potom sa naširoko usmiala a vrhla sa na posteľ skôr, ako som ju stihol zachytiť. Musel som vynaložiť všetku silu na to, aby som ju udržal v sede, metala sa a krútila hlavou, ale predsa sa mi len podarilo spútať jej ruky a telo do periny. Vo chvíľach, kedy oddychovala, vkladal som jej do úst kúsky chleba. Niekoľkokrát poslušne otvorila ústa, ale zabúdala žuť a márne som jej voľnou rukou stískal sáňky. Ale cukor už pósobil, oči, doteraz slepé, začali sa opierať o predmety, pohľad sa trochu vyjasnil a kŕče povoľovali.

„Jedz, mami,“ povedal som a zdalo sa mi, že prikývla.

Po desiatich minútach sa unavene opýtala:

„Čo sa to deje? Čo som zasa robila?“

Mlčky som jej podal zvyšok chleba a vymenil posteľnú bielizeň.

„Odpusť mi,“ povedala.

„Mala by si sa osprchovať a vymeniť si pyžamu,“ odvetil som.

Bolo pol piatej, vonku svitalo a dolu hučali prvé autobusy. Vedomie sa jej rýchlo vracalo, z očí tiekli slzy a brada sa triasla. Aký má zmysel, uvažoval som, aby dieťa takto videlo nahotu svojej matky? Keby to tak malo byť, nezariadila by príroda, aby som si pamätal svoje narodenie? Ak má každé zlo svoju dobrú tvár, v čom ju mám hľadať teraz?

„Už som v poriadku,“ povedala, „choď si ľahnúť.“

Na mojich perinách ležal kocúr. Chvíľu žalostné mraučal pri mame, keď som s ňou zápasil, potom asi odišiel do mojej izby. Teraz na mňa pozeral očami, zatiahnutými spánkom.

O ôsmej som sa prebudil, lebo z kuchyne viedenský rozhlas vecne oznamoval, že tento svet je na hovno. Potom povedal to isté po anglicky a uspokojilo ma, že tomu rozumiem. Medzitým som pil kakao a hľadel na mamu, ktorá sedela oproti a pichala si do stehna inzulín. Mala vpadnuté oči a pozorovala nimi striekačku, z ktorej mizla mliečna tekutina. V byte vládla zima a smútok zahušťoval vzduch, že by sa dal krájať.

Zašiel som bicykolm do mesta a zastal som pri svojom obchode.

„Vediem vám nového kolegu,“ povedal šéf a postrčil ma k desiatim dievčatám a dvom chlapcom. „Elena, postaraj sa oň.“

Dvanásť mien sa mi premlelo hlavou, potom ohlásili v rádiu deväť a my sme otvorili.

Elena ma zaviedla k pultu, išla predo mnou vysoká a štíhla, či skôr tenká a trochu aj nahrbená. Zrejme preto, lebo mala malé prsia, ale dievčatá sa hrbia, či ich majú malé alebo veľké, raz tomu nerozumiem. A klopila oči, keď som stál pri nej a peknú tvár odvracala bokom. „Čo mám robiť, Elena?“

„Nič. Stoj pri mne a počúvaj, čo hovorím“

Do obchodu sa valili prúdy ľudí, prechádzali popred nás a zamyslene hľadeli do regálov. Zastavila sa pri nás žena v modrom kabáte a s pokorou v očiach.

„Zachytávač špiny. Nemáte?“

„Nemáme,“ povedala Elena.

„A kedy budete mať, prosím vás?“

„O týždeň príde tovar.“

Žena vzdychla, zapátrala očami po regáloch a odišla.

Obzeral som si Alenkinu ríšu divov a čítal som na cenovkách ich názvy. Mlynček na rezance, krájač na zeleninu, hranolkovač, lis na citrón, usmerňovač vody, špeciálny otvárač a zatvárač fliaš a tak rad za radom, ničomu som nerozumel a zmysel tých predmetov mi celkom unikal. Bral som ich do rúk a pripadal som si ako orangutan, tak som žasol. Naozaj sa svet skládá z toľkých a tak nepochopiteľných vecí?

O jednej som sadol na bicykel a uháňal k univerzite. Táňa ma čakala v hlúčiku našich priateľov a ovládla ma prenikavá radosť, keď som ju uvidel. Nevinná krása, ktorú som tak miloval, z nej žiarila a osvetľovala okolitých ľudí, vychádzala z lesklého, zubatého úsmevu, z každého gesta, v ktorom naivita prechádzala v prirodzenosť, lebo Táňa netušila, že pohyb ruky môže mať estetický význam a tento nedostatok vylučoval akúkoľvek rafinovanosť. Stála tam, kývala mi a vnútorný úsmev sa mi na tvári pretavil do idiotskej grimasy, lebo sa mi zdalo hlúpe stáť s bicyklom na križovatke a rehliť sa uprostred výfukov kamiónov.

Stávalo sa nám často, že sme sa mali stretnúť v meste a ja som ju zazrel prvý, ako kráča ku mne. Vtedy som sa schoval a pozoroval som ju tajne, vrýval som si do pamäti jej chôdzu a rozmarné kyvkanie hlavy, lebo inokedy som na to nemal príležitosť. Ak ma zbadala priskoro a kývala mi už z diaľky, neovládli sme sa ani jeden a škerili sme sa na seba po celých sto metrov, čo nás delili. S povzdychom v duši som vtedy sledoval, ako ma pomaly opúšťa moja útulná dôstojnosť.

Náš obchod zatváral o siedmej, lenže v celom meste sú obchody len do šiestej a ľudia odmietali rušiť svoje zvyky. Počas tejto hodiny navyše vychutnával som prázdny priestor, lebo teraz som v tomto stíchnutom svete mohol brať do rúk umŕtvené predmety. Hromadil sa predo mnou svet umelých vecí, ležali v regáloch natlačené na seba a zbavené svojho zmyslu. Kedysi ma desila výrečná absurdnosť vyrobených vecí, napríklad fľaša pohodená v lese pri potoku, ktorá otrčala výsmešne na odiv svoju navždy stratenú podstatu, ale teraz som so záujmom hladkal priesvitné misky, poháre a podnosy a oňuchával slabučký pach umelých hmôt.

Začul som zvuk a dnu vchádzal chlap v montérkách.

„Smaltované hrnčeky ste nedostali?“ pýtal sa ma už odo dverí.

„Smaltované hrnčeky?“

„Hej. Mám šesť detí a tie obyčajné sa mi stále rozbijajú, viete?“

„Aha. Pozriem sa,“ a odišiel som do skladu za Marikou.

„Nemáme,“ odvrkla. „Len pár kusov a tie mu nedám. Otravuje nás už mesiac.“

„Do riti,“ ušlo mi. „Ale čo mu poviem?“

„Že za týždeň príde tovar,“ frkla Marika nenávistne a šomrala si čosi pre seba.

Keď som vošiel, čakal ma pri dverách so zopnutými rukami a hľadel na mňa odspodu ako pes.

„Nedostali sme, ujko. Aj ja si myslím, že tak skoro neprídu.“

„Ach, jaj,“ skrútil sa do poklony a dodal: „Ale prídem zajtra, ak dovolíte?“

Odchádzal ešte menší ako predtým a ja som pľuval okolo seba zlostne „Tfuj!“

O siedmej prišla Táňa.

„Zatvárame slečna,“ povedal šéf, ktorý sa tam objavil.

„Ona je moja,“ vyhrkol som. „Nebude nakupovať.“

„Som tvoja?“ opýtala sa potom vonku s úsmevom a pritisla sa ku mne.

V kaviarni objímala dlaňami šálku kávy a pery sa jej z nej sfarbili do tmavohneda.

„Čo si robila odpoludnia?“

Potriasla hlavou. „Keď si odišiel, Richard ma pozval na čaj a rozprával, ako sa mal v base a tak. A potom som sedela v knižnici a čakala, kedy budem môcť ísť po teba. A ty?“

„Ja som celý deň klamal. A zrejme to bude odteraz moja práca. Hovorím, ‚Nemáme‘ a v sklade je toho plno. Ak mi do týždňa nesčernie jazyk a celá papuľa, tak sa to perfektne naučím. A potom oklamem všetkých, aj teba,“ zašepkal som jej do ucha.

Smiala sa a oblizla mi nos. Krásne zlaté vlasy mala umyté, padali jej do očí ako poníkom v zoologickej záhrade, ktoré vozia deti na chrbte za desať korún kolečko a pozerala na mňa pomedzi ne, vysokoškoláčka.

„Bude ti zima,“ povedala vonku a zapla mi sveter pri krku. Potom nastúpila na trolejbus a ja som vysadol na bicykel.

Elektrická mašina sa rozbehla okolo Justičáku a Táňa stála vzadu a mávala. Šliapol som na tú vrzgavú obludu a hnal som sa za ňou. Lenže trolejbus čosi tušil a unášal mi ju čoraz rýchlejšie, cez Avion prešiel bez čakania, pretože svetlá blikali oranžovou, letel som za ním a dúfal, že ju stihnem pri zastávke, ale nástúpilo len zopár ľudí a už sa išlo ďalej, priblížil som sa na tridsať metrov a križovatku som preskákal cez koľajnice, vyduté od dažďov. Potom mi ale ušla do diaľky a zatmelo sa mi pred očami pri stúpaní po Kollárovom námestí, to ruské mučidlo vážilo pol tony, vrzgalo a metalo sa mi pod rukami a elektrický vozík mi hravo utekal aj so svojou vesmírnou hudbou. Do stehien už vchádzala bezmocná bolesť, keď som si spomenul, že za Tatrou má zastávku, a tak som sa vyšplhal na odporný kopec a zazrel som červené svetlá brzd. Už som ho dobiehal, už som videl Táninu tvár za špinavým sklom, ale on znovu vyrazil a trilkoval cestou. Na námestí ostro zatočí doprava, musí spomaliť, kým mne stačí len sklopiť tohto tátoša.

Tentoráz som ju stihol, bol som celkom pri nej, mohol som sa dotknúť zadku tej mašiny a Táňa sa smiala a mávala, kým ja som sa škľabil a vyplazoval víťazne jazyk. A potom už ju viezol na Palisády a hore na Červený kríž. Nechal som ich tak.

Mama s kocúrom na mňa čakali s večerou, z ružovej tlamy mu tiekli sliny, ležal na stole a pozeral nám do taniera. Beznádejné ticho v byte sa rozbilo o hukot výťahu, ktorý zastal na našom poschodí, tresli dvere a kľúč zaštrkotal vo dverách u susedov, mame se reflexívne pustili slzy a padali na prírodný rezeň, ktorý pútal kocúrovu pozornosť.

„Jedz, prosím ťa. Nemôžeš plakať po každom výťahu,“ povedal som opatrne.

„Nemôžem.“ Pokrútila hlavou a vzlykajúc odložila príbor a vytiahla vreckovku.

„To nie je argument. Ty jednoducho musíš. Nebolo toho dosť dnes v noci?“

„Dvíha sa mi žalúdok. Čo mám robiť?“

„Jesť,“ povedal som tvrdo.

Nechal som ju s jej slzami samú v kuchyni, nevedel som, čo jej povedať, mama nemala zmysel pre druh útechy, ktorou som dopoval sám seba.

„Nič nemá zmysel,“ hovorila. „Jednoducho sa mi nechce žiť. Načo? Nevidím v živote nijakú radosť. A trápiť sa? Na čo je to všetko dobré? Aký má zmysel, že je otec vo väzení? Povedz.“

„Nijaký,“ odvetil som. „Ale mala by si byť rada, že žije, že ty žiješ, aj keď sa trápiš. Akým právom tvrdíš, že nechceš žiť? Všetko je lepšie ako smrť. Čokoľvek je lepšie ako nič.“

„Nie. Za každú cenu sa držať života? Slepý, hluchý, bez nohy, bez ruky – to je trápne. Oslavuje sa to ako hrdinstvo a v skutočnosti je to zbabelosť.“

Nevedela, čo hovorí. Bola ešte vždy krásna, za posledne mesiace jej strach preduchovnil oči a zatlačil ich hlboko do tváre.

Zazvonil telefón.

„Bol si dobrý,“ povedala Táňa.

„Bol,“ potvrdil som. „A keby som mal lepší bicykel, to by si ešte len kukala. S takouto obludou sa to veľa ukázať nedá.“

„Mne to stačilo aj takto.“

„To je fajn, že si taká nenáročná.“

„No. Tak dobrú noc,“ povedala maznavo.

Táňa má na mňa obrovský vplyv. Tú noc som, napríklad, prespal na jeden dúšok, tak to mám najradšej. Ale aj inak na mňa vplýva. Za tie tri roky, odkedy ma vzala do seba, som sa v mnohom zmenil. Prestal som posmrkávať a na sople som si bral vrecovku, prestal som si pískať v jej prítomnosti a narástla mi brada. Táto premena sa mi páčila, javil som sa sám sebe ako bradatý, nepískajúci a neposmrkujúci mladý muž, ktorý by si už nikdy nevzal na seba kockovaný sveter ku kockovanej košeli. Ináč som sa však nezmenil, Táňa sa neodvážila, alebo nechcela siahnuť na moju podstatu. Aj naďalej som sa javil sám sebe podľa mojich predstáv a ona mi ich potvrdzovala.

Až Eman a Sam mi dali pocítiť istý rozpor, ktorý vykazoval znaky makulatúry, farby sa akosi nekryli s obrysmi postavy.

K tejto úvahe som dospel o niekoľko dní, jedného rána, keď som vošiel do zadnej miestnosti a obliekal si pracovny plášť. Elena sedela v rohu, fajčila a usedavo plakala.

„Čo sa stalo?“ spýtal som sa.

„To Marika, tá piča sprostá,“ odvetila Jana.

Marika mala muža, o ktorom vravievala: „Mám výborného manžela,“ ale v skutočnosti to bol nejškaredší mamľas, akého som kedy videl. Netajila sa tým, že chce byť vedúcou oddelenia, ale všetci sme vedeli, že nevie napísať pravopisne ani obyčajnú cenovku, o rátaní ani nehovoriac. Chválila sa mi, že je obľúbená u zákazníkov, ale od dievčat som sa dozvedel, že na ňu chodia písomné sťažnosti. Tvrdila, že nechce mať deti, ale pred pár dňami prišla s víťazoslávnym úsmevom na perách a vyhlašovala: „Už tri dni mi meškajú.“ Ale ďalší deň prišla veľmi zachmúrená a dievčatá sa smiali a hovorili: „Zasa je to v riti, krámy prišli.“

Ešte sme neotvorili, ale už som ju našiel za pultom, malú, zamračenú, v dolnom rade inak krásných zubov jej bohvie prečo dva chýbali.

„Elena plače,“ povedal som.

Zachmúrila sa ešte viac a hľadela do prázdna.

„Ja som jej nič neurobila. Len som sa jej spýtala, či pozná cenu tej modrej misky. Nevedela ju. Či ia za to môžem?“ frfľala.

Chudera Marika. Verila, že má krásneho muža, verila, že bude vedúcou oddelenia, verila, že ju ľudia majú radi a že bude mať dieťa. A pritom jej muž je ťarbavý a surový slon, nikdy sa nestane vedúcou, lebo je, chuderka, tupá ako poleno, ľudia ju nenávidia a asi nikdy nebude mať decko, lebo je buď neplodná, alebo s tým chumajom ani nikdy nespala.

Takže aká je vlastne Marika?

„Piča sprostá,“ povedala by znovu Jana a s ňou všetky ostatné.

Taká bola teda v skutočnosti, alebo aspoň tak sa javila ostatným. Jej životným šťastím je, že zrejme netuší tú strašnú priepasť, ktorá ju delí od okolia a Marika ju hádam nikdy neprekročí.

Tak som uvažoval, kým Marika vzdorovito hľadela do zeme a jednou nohou si šúchala lýtko druhej. A aký som teda ja v očiach iných, kto vlastne som a kto o tom rozhoduje?

Neštastne som obchádzal plné regály, za výkladom sa už schádzali ľudia a čakali, obzerali si ma a ukazovali na hodinky na svojich rukách. Zavrčal som nenávistne a postavil som sa za pult, lebo vedúci práve otváral. Ako sa dozviem, o koľko a v akom smere sa posúvajú obrysy mojich predstáv o sebe proti obrysom mojej bytosti v mysliach iných? Nechcel som myslieť na to, čím som voči takému Emanovi či Samovi, alebo ako sa javím práve teraz, v pracovnom plášti, keď si tento tučný chlap porezaný na líci po raňajšom holení pýta mlynček na mak.

„Nemáme,“ povedal som.

Kristepane, príšerne obyčajne.

„Ako to, že nemáte?“

„Prosto nemáme,“ pokrčil som plecami. „Tak to dnes chodí.“

„To je bordel,“ vyhlásil tučniak.

„Úplne s vámi súhlasím. Ale mlynček aj tak nemáme,“ odvetil som.

A kým by si teda chcel byť voči okolitému svetu? Uvažoval som. Odpoveď prišla v zápätí, brániť sa jej nemalo zmysel, hoci nos sa mi pokrčil odporom. Romantickým mladým mužom, znela.

Jeseň sa rýchlo napĺňala čoraz chladnejšími ránami a každé z nich mama poznačila prívalom sĺz.

„Musím ustavične myslieť na to, ako mu je tam zima,“ hovorila, keď ohmatávala naše studené radiátory. Kúriť sa začínalo až o deviatej, ale my sme si mohli zapnúť elektrický ohrievač.

A keď sa jedného dňa spustili z oblohy prvé vločky, stála pri obloku celé hodiny a z očí jej tieklo ako z kohútika v našej kuchyni, ktorý sa mi nechcelo opravovať.

Celý deň som stával za pultom a myslel na obed, pri ktorom sa stretnem s Táňou. Čakala ma o pol jednej a išli sme sa najesť spolu s ostatnými, sedeli sme chrbtom ku kulise študentov, Richardovi rástla brada a vlasy rýchlosťou tropickej vegetácie, zato Adam si vytrvalo strihal svoj porast až na ježka a ďalší zas čakali len na to, kedy sa zastaví rednutie na ich temenách. Tak to išlo dokola, po obede na kávu do Krymu, kde bezmocne ubiehalo mojich dvadsať minút, držal som tam Táňu za ruku a odpočíval.

Nie, neodpočíval som. Za taký čas sa nedá nič stihnúť. Tánina ruka len tak ležala v mojej dlani, upotený kúsok mäsa, nič viac.

Milovali sme sa večer v jej izbe, Táňa pustila nejakú platňu na svojom príšernom gramofóne a keď sme potom ležali na perinách, hral som sa s jej malou rukou, ktorú nechala ležať na mojom bruchu a rozmýšľal som pokojne, prečo mám pocit, že mi jej krása zovšednieva. Rozprávala mi o svojich dňoch, o hodinách úmorného boja so spánkom na prednáškách, o konfliktoch s mamou a vecnými slovami vypĺňala prázdnotu zvyšného času. Spozoroval som, že ma to rozčuľuje, čosi mi chýbalo v jej živote, ako by jej život plynul potiahnutý nudou a to bolo niečo nezvyčajné. Alebo sa nudím ja, rozmýšľal som. Čakám, ale na čo? A hoci som chcel ostať pri Táni, lebo som tušil, že my nachádzame lásku v rozhovoroch, odcházal som domov. Tam sedela mama v kuchyni, možno práve teraz omámená inzulínom, kocúr ju zo zábavy hryzie do ruky a ona sa oddává milosrdnej hmle, v ktorej otec každú chvíľu príde domov a dá sa jej najesť. Keď som nestihol autobus, tak som radšej klusal niekoľko zastávok po chodníku, aby som s úľavou zazrel rozsvietené svetlo v izbe.

Sedávala pri televizore a kocúr jej spal pri nohách.

„Ahoj. Čo tak skoro?“ pýtala sa. „Pohádali ste sa?“

Ale aj inak sa mi všetko videlo akési nanič. Zemeguľa puchla nervozitou, prestával som čítať noviny, nemal som už náladu odhrabávať z nich kopu špiny a hľadať kúsky pravdy.

A tak, hoci som si to neuvedomil, tešil som sa hlavne na Adama a Danicu, ktorá sa guľatila s tajomným úsmevom na tvári a v ich byte rástol kopček detského prádla.

Tak nejako to vyzeralo v polovici decembra. Husto snežilo a ja som na svojom bicykli radostne obchádzal vzdychajúce autobusy, ktorým spod kolies striekali gejzíry snehu. Zastavil som sa na ceste do práce u Adama, dvere, ktoré inak zamkýnali, boli dnes otvorené, a tak som vošiel.

„Héej,“ zvolal som, „kto je doma?“

Odchýlenými dverami som nakukol do izieb, lebo sa mi zdalo, že som začul nejaký mrmot, ale v mĺkvom šere sa nič nehýbalo.

„Tu som,“ ozvalo sa zreteľnejšie a Adamov hlas vychádzal z kúpeľne.

Otvoril som teda a on tam ležal ponorený po krk do peny, zo zaroseného zrkadla stekali kvapky, vytiahol ruku a pokývol mi ako uhorský gróf.

„Ahoj, starký,“ privítal ma, „dlho som ťa nevidel.“

„Ale,“ mávol som rukou. „Ponáhľam sa do roboty. Prišiel som ti dať niečo na čítanie a spýtať sa na Danicu. Ako sa má?“

„Dobre. Včera večer porodila.“

„Nie!“

„Ale áno.“

„A?“

„Mám syna,“ povedal konečne a teraz sa usmieval nad týmto divadlom, kým ja som si sadol na kraj vane a fučal som prekvapením.

Nechal som ho vo vani a hnal sa na bicykli mestom, sneh sa valil z neba čoraz rýchlejšie, zapchával mi oči, nos aj ústa, ale ja som bol šťastný, že môžem prskať, pľuvať a nadávať, lebo vo mne kypela divošská radosť. Vítal som ju ako dávného priateľa, ktorý sa už veľmi dlho neukázal.

Ani za pultom som sa nedokázal zbaviť nahlúpleho úsmevu, sedel mi na tvári ako kŕč a duša jasala nad všetkým, čo bolo okolo mňa, vítal som davy, ktoré sa valili donútra a defilovali predo mnou s maskou nezáujmu v očiach.

„Také ventily nemáme, páni,“ plesal som. „To je talianska batéria, nemáme tieto súčiastky už dva roky a ani nebudú.“

„Ale čo budem robiť? Tečie mi voda!“ pýtala sa nariekavo a upierala na mňa veľké belasé oči lemované čerňou.

„Vyhoďte ju a kúpte si našu, myjavskú,“ radil som nadšene. „Je škaredá, ale funguje!“

„Nie,“ vyhlásila pani tvrdohlavo. „Pôjdem do Talianska na dovolenku a tam si tesnenie kúpim!“

„Hm,“ zamrmlal som porazene a obrátil som sa k ďalšiemu zákazníkovi: „Prosím.“

„Ja by som sa chcel s vami porozprávať,“ povedal človek v hnedom obleku, s úzkými fúzami a bez košíka.

„Hm,“ zamrmlal som znovu a vyšiel som spoza pultu.

„Poznáte ma, však?“ usmieval sa.

„Nepoznám. Ale na tom predsa nezáleží, či hej?“

„Nie,“ usmial sa znovu. „Choďte sa obliecť, ja tu počkám.“

„Pišta, prišli si po mňa policajti,“ oznámil som šéfovi.

Musel som nastúpiť do bieleho žiguli, v ktorom sedel ďalší chlapík s fúzikami a vyhrieval ho. Vlastne mi malo už dávno napadnúť, že raz prídu, uvažoval som, a keď šofér smýkal auto po zákrutách plných závejov, z celého srdca som si želal, aby sme vrazili do stĺpa.

„Tak o čom sa porozprávame?“ spýtal sa.

Pokrčil som plecami. V kancelárii bolo zima a celé telo sa mi triaslo, závidel som im ich tuk a pokojnú istotu, s akou si pripaľovali cigarety. Drvil ma chlad, ale zistil som, že to nevidia, zrejme prichádzal znútra a len vo vnútri sa prejavoval. Zatínal som zuby, nech nedrkocú a dýchal som pomaly, zhlboka, ako kedysi pred pretekami, kedy bolo nutné utíšiť srdce, aby sa nevyčerpalo splašeným búchaním. Po troche sa mi to darilo, do rúk sa mi vracala krv a svaly som po kúskoch uvoľňoval.

„Čo nám poviete o vašej ceste do Poľska? S kým ste sa tam stretli? Hm?“

Pokrčil som plecami, a tak mi vzali všetko, čo som mal pri sebe, aj šnúrky z topánok a viedli ma dlhou chodbou.

„Dúfam, že to oznámite mojej mame,“ povedal som. „Je chorá.“

„Všetko záleží na vás,“ usmiali sa obaja.

Cela ma príjemne prekvapila čistotou, dostal som vyžehlenú plachtu a voskovaný pohár s kúskom mydla.

Tak. A čo teraz? spýtal som sa v duchu.

Drôtené okno vysoko nad mojou hlavou bolo zasypané snehom, tam sa začínal povrch zeme, po ktorom som ešte dnes chodil. Napadlo mi, či nie som v cele, do kterej v päťdesiatych rokoch púšťali kňazom vodu z hadice, ktorá tu trčala zo steny. Alebo tu v prvé dni sedel otec. Poprezeral som steny, ale tých niekoľko nápisov zrejme nepochádzalo od neho.

Mal by som premýšľať, povedal som si. Teraz mám dosť času a nijaké rozptýlenie.

Chvíľu som to poctivo skúšal, ale potom som s povzdychom zastal pri posteli a urobil prvých sto drepov. Zohriali ma, ale aj tak by som rád našiel nejaký iný zdroj tepla. Spomenul som si na horúci radiátor v mojej izbe, ale rýchlo som potriasol hlavou a predstavil si čosi chladnejšie ako táto cela. Napríklad, môj bicykel vonku pred obchodom. Mrzol a zapadal snehom, chudák.

Prišli si po mňa na druhý deň o desiatej. Už ma boleli kĺby z ustavičného cvičenia. Dostať tak pol roka, je zo mňa Herkules, pomyslel som si.

„Mlčíte, ale domov by ste chceli,“ povedali po dvoch hodinách. „Vôbec nám nepomáhate.“

„Zavreli ste mi otca a chcete, aby som vám pomáhal.“

„Ako myslíte. Ale vaše mamička má o vás iste starosti,“ povedali a zasa ma zamkli.

„Čo odo mňa chcete, svine?“ mrmlal som si. „Takto zavrieť človeka.“

Ale pustili ma. Síce až po dvoch dňoch, no ja som im bol vdačný aj za to. Na uliciach pribudlo snehu a električky v ňom robili hlboké brázdy.

Mame medzitým sčervenali oči a vpadli hlboko do tváre, ale páčilo sa mi, ako v nich zasvietila radosť, keď sa na mňa vrhala vo dverách.

„Ach, tie svine, tie svine,“ opakovala šťastne a silno ma stískala.

Keď ma púšťala za Táňou, nakrmeného mäsom do prasknutia, na Viedni zasa hlásili, že vo svete sa voľačo porušilo. Divím sa, že sa tá naša zem ešte vždy otočí raz za dvadsaťštyri hodín, pomyslel som si.

Ale tmavé a vyprázdnené ulice mi tvrdili, že sa nič nezmenilo, svet je naďalej taký ako inokedy, ulice sa babušia do snehu, ktorý odráža modré svetlo oblokov. Ale možno zmena prichádza skôr, ako o tom vedia tie modré obloky. Že pouličné lampy sem tam svietia a že trolejbus, ktorý ma vezie, by jazdil dokonca aj prázdny, tomu ja už neverím. To nie je nijaký dôkaz.

Týmito chmúrnymi myšlienkami som zaháňal radosť, ktorá sa ma zmocnila. Po dlhšom čase som mal totiž opäť pocit, že Táňu milujem a že jej celý patrím. Dokonca som sa cítil byť jej hoden, tešil som sa na ňu a nenašiel som pritom v sebe ani najmenší tieň jemného strachu z nudy, ktorý ma v poslednom čase sprevádzal. Málokedy sa v živote človeku stane, aby sa mohol vidieť v takom jasnom svetle. V ten deň som si bol istý, že sa javím každému taký dobrý, že som sa ani nesnažil svoj obraz rozpitvávať, len som sa z neho tešil. Basa je krásna vec, zarúhal som si.

Táni som našiel v očiach iskru, ktorá mohla byť radosťou a úľavou, ale ja som si ju vysvetlil ako obdiv.

„Bolo to zlé?“ pýtala sa rozochvene a položila platňu na svoj príšerný prístroj.

„Blbé je, že človek nevie, dokedy tam bude trčať. Či dva dni, alebo dva roky,“ odvetil som.

Milovali sme sa uprostred chrapotu starých hitov a jej mama za stenou milosŕdne búšila do stroja. Žasol som nad Táninou krásou, ako by si ju schovávala po celý čas pre túto chvíľu, neznesiteľne žensky si vyzliekala tričko a striaslo ma, lebo náhle do mňa vstúpilo teplo a zažalo zápalnú šnúru, tak som si to aspoň predstavoval, lebo som zreteľne cítil tú bláznivú silu, prichádzajúcu zvonka a vrážajúcu do slabin, tam horí a ženie ma k Táni, ktorá ju asi tušila, lebo oči jej zmútneli, otvorila sa a na môj náraz odpovedala dlhým výdychom. Výbuch prišiel nečakane náhle a s takou silou, že som mu na zlomok sekundy podľahol, zamrzelo ma to, ale pri pohľade na energiu, ktorá víťazne pulzovala a rozlievala sa po mojom bruchu, vracal sa do mňa pokoj, po akom som už dávno túžil a ten vytrel z pamäti všetko okrem nežnej prítomnosti, ktorá sa do nej práve zapisovala.

Vychladol nám čaj a Táňa pchala svoje studené nohy medzi moje, utierala ma vreckovkou, ktorú si schovávala pod vankúš, potom som si položil hlavu na jej teplé brucho a ponechal som si v hlave iba jedinú myšlienku, že všetko je vlastne úžasné jednoduché, nič nie je ľahšie ako milovať.

O tri dni sa zo snehu stala hnedosivá kaša, ktorou ma ostreľovali autá, takže som radšej jazdil okľukami po tichých uličkách. Na brade mi zamŕzal dych a oziabali ma palce na nohách. V obchode sa nám parilo od úst, lebo miesto kúrenia sa za regálami skrývala jediná teplá rúra a ja som sa pokúšal zahrievať sa vedomím, že otec je na tom horšie, lebo advokát cudne poznamenal, že tam veru majú chladno, na čo sa mame pustili z očí potoky.

Stmievalo sa skôr, ako sa vôbec stihol začať deň, vychádzal som z obchodu vlastne do noci a kým som prišiel k Adamovi, premrzol som na kosť.

„Ahoj,“ povedal som a radostne vhupol do teplej izby. Adam sedel v kresle, nikde neležali papiere ani knihy, všade čisto a na stole kopka detských handričiek. „Čo maličký?“

„Nič,“ pokrčil plecami, „včera zomrel.“

„Nie!“

Ale on len kýval hlavou, že áno a ja som sa prepadal do príšerných hĺbok, prisahal by som, že padám veľkou rýchlosťou niekam dolu, najskôr do minulosti a keby som nesedel, cítil by som v žalúdku to isté, ako keď som skákal z desaťmetrovej veže. Ale videl som v tej hĺbke miliónové davy, čakali na Adama, aby mu povedali: Vidíš? Takto je to. Pamätaj.

Do riti aj s takým svetom, kričal som v duchu. Načo mu to je, vy šašovia? Memento mori, vy kreatúry? Čo z toho, keď sa život posral?

O dve hodiny som sa pozbieral z kresla, Adam ostal sedieť a tak som len potichu zatvoril dvere. Vonku husto snežilo a za mnou ostávala tenká stopa, jediná v pustých uliciach. Prišlo mi zle a nevládal som do kopca, lebo kolesá sa prešmykovali. Bicykel som domov dotlačil.

Zmenil sa letopočet a chcel som pri tej príležitosti dumať o živote, ale opäť som sa presvedčil, že bude lepšie, keď nechám také chúťky na pokoji.

Niekedy koncom januára, napríklad, prišla za mnou Táňa do obchodu. Zavŕtala sa nosom do môjho modrého plášťa a ja som oddychoval v utišujúcej prítomnosti horúcich rúk a mäkkého tela a kradol som teplo z jej objatia.

„Máš tu zimu,“ povedala. „Pôjdeme na čaj.“

Vonku neprestajne mrzlo a sneh sa hromadil, pred obchodom sa krútili biele víry a nechávali po sebe ostrovy sivého betonu. Prikývol som, lebo nádej na teplú vodu v žalúdku zaplašila ľadovú melanchóliu.

Sadli sme si k radiátoru, máčali sme vrecúška s čajom v šálkach a Táňa sa zabudla, sfarbila si vodu do čierna a nepomohol ani citrón, sklamane to ochutnala a ďalej už nepila.

„Vidíš,“ povedal som a vymenili sme si šálky.

„Tak čo si robil celý deň?“, spýtala sa, asi aby som prišiel na iné myšlienky.

Keby som sa nehral s lyžičkou a mal voľnú ruku, mávol by som ňou do prázdna. Chcelo sa mi len sedieť a počúvať jej hlas, jej slová, cez ktoré by mi dovolila vstúpiť aspoň do jej dní, keď môj čas sa rozpadával, nemal som jej čo povedať o dnešku ani o inom dni, život v obchode je ilúzia, neexistuje, hovoriť o ňom zaujímavo je lož a ja som cítil, že nemám sily ani na takéto klamstvo, ani na pravdu. Chcel som len sedieť, kým ma to neprejde.

„Ty mi povedz, čože ja?“

Ktosi hádzal koruny do hracej mašiny a Táňa mlčala, ani ona mi už nemala čo povedať, alebo možno rozmýšľala o čomsi, pozerala na hraciu skriňu a na každého, kto ju prišiel nakrmiť a medzitým nám priniesol čašník ďalšie čaje. Stará bratislavská kaviareň sa plnila hlukom a dymom, oproti nám si sadol mladý pár a objednal si varené víno. Našiel som drobnú škáru pod mramorovou doskou štola a vrážal som do nej hliníkovú lyžičku, až sa mi ohla rúčka.

„Prestaň, prosím ťa,“ chytila mi ruku. „Oblizuj ju alebo si ju vopchaj do úst, ohýbaj ju a klopkaj s ňou, len ju prosím ťa nepchaj do tej škáry a nedvíhaj ten mramor!“

„Odpusť,“ zamrmlal som.

Dopili sme, lyžičku mi zobral čašník a tak som Táňu odprevadil na trolejbus. Tam som ju mechanicky pohladkal, pobozkal na suché ústa a nechal som ju nastúpiť.

Okolo mňa sa valili autobusy a obklopili ma oblakom modrého plynu, ktorému som nemal kam utiecť a tak som ho dýchal, až mi slzeli oči a lapal som po vzduchu, ktorý náhle kamsi zmizol.

Mama počúvala viedenské správy, pila k nim čaj a čítala staré knihy z rodinnej knižnice.

„Niečo nové?“ spýtal som sa.

Pokrútila hlavou. Rádio je sviňa, večne čosi nové hlási a pritom všetko ostáva pri starom.

Najväčšou prednosťou mojej práce bolo, že sa začínala o desiatej. Mohol som spať bez budíka a zobúdzal som sa do svetla. Dovolil som si čakať prvé minúty so zavretými očami, kým ma prejdú najčiernejšie myšlienky a snažil sa rozoznať, o čom hovorí rozhlas v kuchyni. Potom zazvonil telefón a mama ma vytiahla z postele:

„Volá ťa Táňa.“

„Ahoj,“ povedala, „zobudila som ťa?“

„Nie.“

„Mama ide večer na návštevu. Prídeš?“

„Jasné. Prídem o pol ôsmej. A urob niečo dobré na večeru.“

Zaradoval som sa, lebo už dlho sme neboli spolu sami, deň mal byť teda o niečo ľahší, ale nebol. Obloha zostávala bezfarebná a sem tam vysypala sneh na rovnako bezfarebné mesto. Už som si zvykol na pochmúrnosť dní, asi sa mi zapáčila, lebo sa podozrievam, že v hĺbke duše mám rád stereotyp. A tá časť bytosti, ktorá rada trpí, tá ním trpela. Utešoval som sa, veď mám lásku k Táni, lenže tomu argumentu pomaly ubúdalo dókazov, hoci dnešný večer mal byť jedným z nich. Preto mal byť deň ľahší a že nebol, to znamená, že pes leží zakopaný ešte niekde inde, alebo čo? Slovom, celý deň som sa príšerne nudil a pozeral sa na nástenné hodiny, ľudia do omrzenia pýtali lopaty na sneh, ktoré sme nemali už od leta a občas ma schytila zúrivosť, že som skoro začal mávať rukami a kričať: Čo vám všetkým šibe, alebo čo?

Ale o siedmej sme predsa len zatvorili na tri zámky a utekal som na trolejbus. Táňa ma určite čakala vo vykúrenej izbe a na panvici prskal olej pod kúskom mäsa.

„Ahoj, Richard,“ zareagoval som na postavu na zastávke.

„Ahoj,“ povedal. Tvár si halil do hnedého krovia, ktoré zmazávalo črty, ale zabúdam, že aj ja z čirej lenivosti nosím bradu. „Ponáhľaš sa? Poď na čaj.“

„Táňa ma čaká,“ zahniezdil som sa v duchu.

„Poď do Metropolky. Večer idem do Prahy,“ dodal nesúvislo.

Tak sme teda sedeli na čaji, on žmýkal v dlani premočené vrecúško s čajom, odkvapkával ho do šálky a znova ho v nej namáčal, opäť ho žmýkal, kým ho neroztrhal na kúsky, potom si objednal ďalší čaj a urobil s ním to isté. Pozeral mi pritom do očí, ako keby niečo odo mňa čakal, až som z toho znervóznel a rozprával som mu teda o knihách, ktoré som práve čítal a hral som sa pritom s kockou cukru zabalenou do hladkého papiera.

Keď na tú polhodinu s Richardom dnes myslím, mrazí ma a ježia sa mi chlpy na rukách. Lebo ešte vždy neviem, že existujem len taký, akého ma vidí človek, ktorý sa mi práve pozerá do očí. A akého ma videl Richard, to som si mal čoskoro domyslieť.

„Odpusť,“ povedal som, keď dožmýkal a roztrhal ďalší čaj, „ale Táňa ma zožerie, ak neprídem včas. Kedy ti ide vlak?“

„O tri hodiny.“

„Hm, tak ahoj. A pozdravuj v Prahe.“

Otvoril som si sám a v predsieni ma objal horúci vzduch a prenikavá vôňa mäsa.

„Uu,“ zavolal som, „helou!“ Ale v kuchyni som Táňu nenašiel. Ležala vo svojej izbe horeznačky na matracoch a vo vlhkých očiach sa jej odrážala stolná lampa. Na budíku bolo pol deviatej.

„Ale no tak, starká,“ začal som chlácholivo. „Odpusť mi. Stretol som Richarda na zastávke a donútil ma ísť s ním na čaj.“

Táňa mlčala a trochu ma to rozladilo.

„Ja viem, čakáš s večerou, ale odkedy sa vrátil z basy, videl som ho vlastne len dva-tri razy, aj to len na obede.“

Zasa neodpovedala a to sa mi už videlo trochu teatrálne, pozerala kamsi nahor, hryzla si pery a oči sa jej plnili slszami.

„Ale Táňa…“ zamrmlal som zmätený, „toľko sa zasa hádam nestalo.“

„Milan,“ napokon predsa len zašepkala. „Musím ti… medzi mnou a Richardom… čosi bolo.“ A oči sa jej celkom zaliali.

Zaujímavé, ako sa všetko zmení. Úžasná psina. Keď som mal dvanásť, bol som skoro najmenší v triede a tváričku som mal takú čistú a detskú, že spolužiačky ma raz obliekli na večierku za neznáme dievčatko. Zmena ma tešila a usmieval som sa od vzrušenia nad touto mystifikáciou, pod čepcom som schoval krátke vlasy a posadili ma do kresla. Spolužiaci prichádzali po jednom a chvíľkový zmätok na ich tvárach vystriedala blazeovaná útrpnosť. Každý povedal: „Ale Milan, čo blbneš, prosím ťa.“ Bol by som krásne dievčatko, lenže som mal škaredé zuby, ktoré som ceril pri tomto vzrušenom úsmeve a podľa nich ma poznali. Slovom, všetko sa v okamihu zmenilo. Nijaké dievčatko, nijaká mystifikácia. Bol som idiot.

Najsmutnejšie zo všetkého, také smutné, že sa mi o tom ani písať nechce a to už je čosi zvrátené, pretože píšem preto, aby som písal o svojom smútku, tak tedy najsmutnejšie je to, keď sa náhle zmením.

Predstava môjho nového ja na mňa doliehala s takou silou, že som bez pohybu sedel chrbtom k Táni a sledoval som, ako letím preč do svojej minulosti. Jej miesto zapíňala vtej chvíli nová minulosť. Už som to nebol ja, kto sedel pred hodinou s Richardom pri čaji. Nijaký romantický mladý muž. Niekto celkom iný, hoci novú kvalifikáciu som si ešte nebol vstave priznať. Aj Tánine drobné prsty už patrili inej Táni, nebola pravda, že ma hladkali skúmavo na hrudi, spomienky leteli zo mňa ako z rakety, ktorá si vo vesmíre otvorí dvere, vyletúvali v húfoch a ostávali roztrasené vonku, tupé a banálne.

Sedel som na skrížených nohách a pozoroval toto rúcanie. Čítal som chrbty kníh v jej detskej knižnici, cez Monte Christa až po Tolstého a Rollanda v origináli, Vojna a mier a Očarená duša, to bola ona, lenže teraz mi toto vedomie už nebude na nič. Rovnako na nič ako vedieť cenu toho modrého hrnca s bielymi kvetinkami, ktorý sme dnes dostali.

Bol by som mlčal aj dlhšie, oklamaný a potupený, ale hrozilo mi, že trápne vstanem a odídem.

„Tak povedz niečo,“ vyliezlo zo mňa.

Odvetila tichým hláskom, ktorý som poznal. Používala ho zriedka, ale pamätal som si ho dobre. Zo všetkých hádok.

„Čo chceš počuť?“

Veď ty vieš, pomyslel som si.

„Či som s ním spala?“

Tfuj, prekristapána. Ani pomyslieť.

„Nespala. Ani nebozkávala.“

„Tak som to nemyslel,“ ohradil som sa. Naozaj som sa tak ďaleko nedomyslel.

Ale teraz som zatúžil vedieť. Poznať každý ich pohľad a každé slovo, prejsť s nimi spoločné prechádzky, posedieť pri čaji a odpočuť ich rozhovor, spoznať celú krátku minulosť, ktorá mi nepatrila, lapiť ju do uzavretej podoby, aby som ju mohol vsiaknuť do seba a tam si ju vyžmýkať, preobracať, rozpitvať, pochopiť, lebo takto som tu sedel ako ošklbané kura, bezbranný a prázdny. Bol by som to z Táni najradšej vytĺkol, vytriasol z jej krásneho tela, ktoré som odrazu videl bolestne inými očami, lenže energia sa zo mňa vytratila, tak ako zmizol zmysel všetkého. Aj ja som zmizol, vyparil som sa, namôjdušu, cítil som, že sa mením na rôsol.

Nespala s ním. Ale mohla, uvažoval som. Porovnávala ho teda se mnou, rozmýšľala nad tým a vážila na miskách. Jaj, zastav, ty idiot, lebo sa naozaj vyparíš.

Predstava, že v jej očiach som nemusel byť jediný, sa mi plazila po chrbte, lebo ma tam mrazilo. Keď nie jediný, teda ani jedinečný, jajajaj, už dosť!

„A ďalej?“ spýtal som sa unavene.

„Aké ďalej?“ odvetila monotónne.

„Čo teraz?“

Pozrel som na ňu, ešte vždy ležala, ruky pod hlavou a oči jej plávali vo vode.

„Včera som mu povedala, že chcem byť len s tebou.“

Ach, slová. Aké vedia byť liečivé, odpovedal som jej v duchu a čakal som na úľavu.

Konečne sa posadila, zlaté vlasy jej teraz padali do zvlhnutých očí a ústa slabomyseľne viseli v smútočnom oblúku. Chcel by som byť krutý, ale znovu som si uvedomil, že nemám sil. Sila nemala od koho vyjsť, lebo ja som sa vytratil. Nakoniec, čo na tom, že si vybrala mňa? Možno len preto, lebo som vyšší. Slovom, úľava akosi neprichádzala.

Moje minulosti sa nenávratne rozišli a o moju dušu sa teraz delili dvaja. Ten, ktorý chodil s Táňou a ten, ktorého Táňa oklamala.

Ale ani ona na tom nie je lepšie. Je tu dievča, s ktorým som chodil a potom nejaké dievča, ktoré chodilo s Richardom na prechádzky a uvažovalo, koho si vybrať, s kým jej bude lepšie. Sedeli sme tu rozmnožení o svojich horších druhov a hľadeli na spúšť, ktorá po nich ostala.

Prečo asi chce ostať so mnou a nie s ním, uvažoval som. Musí mať nejaký dôvod a ten by mohol byť kľúčom pre pochopenie, ako sa jej javím a aký teda som. Nemám tušenie, prečo som vlastne vyhral, ak sa o nejakom víťazstve dá vôbec hovoriť.

Veď ty vôbec nie si môj typ, hovorievala Táňa pri káve a v dobrej nálade. Mal si byť trochu tučný, čierny a nosiť okuliare.

Tu ho máš, myslel som si. Samá šľacha a oči ako jastrab.

Do riti, nevyznám sa v tom.

„Milan,“ ozvala sa odrazu.

„Hm?“

Znovu si ľahla horeznačky, len oči upierala na mňa.

„Nechceš si… ľahnúť?“

Tak som si teda ľahol aj ja a ležali sme vedľa seba nehybne, ako sa leží pred bojom alebo pred ranným vstávaním. Zatvoril som oči a oddával sa únave. Myslím, že sa obrátila ku stene a plakala, ale mohol som sa mýliť. Dotkol som sa ramena, ktoré zdedila po mame, oblé a krásne, stíchla, a tak som sa spýtal:

„Prečo plačeš?“

A ona plakala ďalej, nevidel som tie slzy, ale predstavoval som si ich, stékali po lícach a potom ma prepadol strach, že sa možno mýlim. Vôbec neplače, to len tak nahlas dýcha, lebo má nádchu, to sa jej stáva často, nádcha ju napádala z ničoho nič a potom si kvapkala do nosa Sanorin, ktorý som cítil v ústach pri bozkoch na dobrú noc.

„Povedz niečo,“ poprosil som.

Naozaj odvetila čosi, niečo, čomu som mal asi rozumieť a čo možno ani nebolo treba artikulovať, lebo to povedala do vankúša a čakala teraz na odpoveď, kým ja som stiesnene hľadel na jej hlavu.

„Ja…“ povedal som, „odpusť, ale nerozumel som ti,“ a naklonil som sa k nej bližšie, dotýkal som sa jej tela, ktoré ako by Táni nepatrilo.

„Bojím sa…“ šepkala, „ty ma už nechceš.“

Keď sa obrátila ku mne, prepadol som sa o tisíce rokov naspäť, čo teraz? – pýtal som sa všetkých chlapov sveta a prešiel dlaňou po mokrej tvári, máš také krásne veľké ruky, hovorievala mi často, také veľké a silné, strašne ich cítim a tak som kĺzal dlaňou po mokrej tvári a celá sa mi zmestila do nej, prešiel som ňou cez ústa a ucítil som špičku jazyka, zlákalo ma to a chcel som jazýček cítiť na svojích ústach, mala ich mokré a slané a hanblivo ma oblizli. Rozbehol sa prúd spomienok na všetky milovania s Táňou ako film, pustený naopak na plné obrátky. Ležala tu podo mnou biela a nádherná, taká, akú ju poznám len ja, zahnal som oči všetkých ostatných ľudí, ktorí sa cezo mňa chceli prizerať a stisol som zuby, lebo sa mi cez ne tlačil výkrik nadšenia, tak nezadržiteľne a mohutne som rástol.

No a vtedy ma polialo teplo, lenže nie to víťazné teplo. V okamihu som sa spotil od prekvapenia a strachu a odrazu, ako keby neexistoval. Ako keby mi ho odrezali, prisámbohu. Strácal som sa, všetko mizlo a ak som sa niečím napĺňal, tak to bolo zúfalstvo a odpor.

Ježiši Kriste, ku všetkému ešte aj toto, rozmýšľal som bezmocne.

Táňa mi vzala hlavu do dlaní, pritisla si ju na prsia a mechanicky ma hladkala. Potichu som nenávidel svoje telo, kým Tánina ruka pritiahla perinu a prikryla moju hanbu.

Po chvíli vstala a ako odchádzala do kúpeľne, videl som, že našľapuje opatrne a neisto, neprítomne sa obzerá, ako by zamýšľala niečo celkom iné, ako ísť práve do kúpeľne, hoci nevie, čo by to iné malo byť. To sa jej stáva, keď vie, že sa hnevám. Hádam stráca vtedy istotu o mne a možno aj o sebe, navonok to vyzerá tak, ako by každý pohyb niekto riadil na diaľku, aj to len so slabým výsledkom. Prosto je pokazená, nefunguje.

A nech, povedal som si. Keď nefungujem ani ja.

Vypil som studený čaj z oboch šálok, natiahol som si ponožky a vôbec, celý som sa obliekol. Táňa ma vyprevadila po tme v otvorenom župane a vonku ma čakal studený vietor. Sotva som ju povedome pobozkal, vietor ma lapil za vlasy a hnal ma dolu ulicou.

Na zastávke trolejbusu som mal konečne čas prehrabnúť sa v duši, ale vylovil som z nej iba samotu. Mal som ju na dlani a znechutene som si ju obzeral, lebo pučala.

Všetko sa zmenilo. Keby som nevedel, že sa trápim, mohlo byť celkom zábavné študovať nové podoby starých vecí a myšlienok, ktoré ma s nimi spájali. Miesto toho som sa pokúšal zastaviť toto zosúvanie pyramídy názorov a pocitov, v chodbách ktorej som žil a o ktorej som sa dozvedel, ako rýchlo a hlúpo bola postavená. Ja som si to zosúvanie predstavoval skôr ako detskú skladačku zo sklenených korálkov. Smutne som pozoroval ich hravé hemženie, skackavé guľôčky zvonivo zapadali na nové miesto a často to bolo také nepríjemné, že som sa pristihol, ako škrípem zubami nevôľou. Napríklad, keď som si uvedomil, že stojím pred zrkadlom a uvažujem, či mám dosť odvahy vyjsť na ulicu v starých kapcoch a roztrhanom kabáte. Aj kabát aj kapce som nosieval veľmi rád a až teraz som si uvedomil, že vlastne vyzerám ako bradatý a vlasatý trhan (presne tak, ako mi to mama zdôrazňovala) a vzápätí som pochopil, že len preto som mohol takto chodiť po meste, lebo som vedel s istotou, že taký sa Táni páčim.

Teraz som nevedel nič a zdesene som zisťoval, že neistota rozkladá všetko, na čo pomyslím. Inštinktívne som vyťahoval filozofov z otcovej knižnice a potom prskal nechuťou nad ich múdrosťou, ktorá sice hovorila, ako správne chápať svet, ale nevravela, čo urobiť pre to, aby som sa mohol s Táňou opäť milovať.

Od otca začali prichádzať listy. Prišiel o ďalší zub a slabol mu zrak, ale rukopis ostal nezmenený, pretláčal písmená do papiera tak, že sa list podobal rytine. S obavami som sledoval, ako sa mama vrhá na obálky s pečiatkou vaznice. Ich prísun sa mohol zastaviť kedykoľvek a to by ju položilo. Ostatne, zbytočne som sa strachoval. Jedného dňa prišla z mesta s vydesenými očami, klesla na stoličku v kuchyni a s kocúrom v lone plakala, kým on jej súcitne hrýzol zápästie. Kdesi na ulici ju prepadol inzulín, nič si nepamätala, nevedela, ako prišla domov. To dvojhodinové okno ju vystrašilo tak, že na druhý deň odišla do nemocnice a nebolo na to potrebné ani listové vydieranie.

Doma ostal už len kocúr a tomu stačilo dvakrát za deň vyniesť pocikanú vatu a raz ho nakŕmiť a pohladkať. Chodil som teda častejšie behať na Železnú studničku a preklínal som pritom hrboľato zamrznuté cesty. Príroda tuhla, vietor nevládal ohnúť stromy obalené vrstvou ľadu a snehu a ja som ľutoval, že mama nie je doma, páčilo sa mi, ako ju rozosmievam cencúľmi, ktoré mi po každom tréningu viseli z brady a z vlasov. Teraz ma vítal len kocúr a rozkošnícky sa zavŕtaval do prepoteného dresu.

Brat písal z vojny rozumné a smutné listy a ja som sa bavil tým, že som klopal odpovede trojmo, otcovi do basy, mame do nemocnice a bratovi do kasární. Sedával som pri tom vo svojej izbe s výhľadom z balkóna a dostával som strach, lebo som cítil, že prestávam rozumieť svojmu osudu a začínam chápať jeho nezmyselnosť a tiež to, že som mu nikdy nerozumel. Ešte dnes sa červenám pri spomienke na kreatúru, preoblečenú za dievčatko, a už dnes sa bojím, ako sa budem červenať pri spomienke na svoju hlúposť tejto zimy.

Chcel som žiť s Táňou, jej telo mi neschádzalo z mysle, ale jeho obliny a preliačiny mi boli náhle také cudzie, že plyšový maco v kúte mi bol bližší. A oná hrôza z mäkkej bezvládnosti. Skúšal som ju vyhnať dlhými šprintami, ale iba som sa nahltal mrazivého vzduchu a zvyšok dňa som chripel a kašlal.

Dni plynuli pomedzi pohyblivú hmlu, ktorá sa sypala zo sivej oblohy, alebo jedno ráno vyšlo slnko a naraz roztopilo polovicu snehu, čo napadal za týždeň. Táňa chodievala po mňa do obchodu a mlčky znášala vatu, ktorou som pomstychtivo napchával naše rozhovory. Vsúvala mi svoju ruku do dlane, reflexívne som si ju pridržal a dúfal, že raz cez ňu pocítím jej prítomnosť.

Jediné, čo som chcel počuť, bola spoveď o Richardovi, chcel som vedieť, či aj jeho držala za ruku, ale keby mi to povedala, pustil by som ju a poslal domov. Bál som sa, že tú to otázku raz položím, lebo ona ma spájala s Táňou. Keď som pozbieral po vreckách päť korún, sadli sme si na čaj tam, kde nemali šatňu.

„Ako bolo v škole?“ spýtal som sa.

„Dobre. A v obchode?“

„Tak.“ Príšerná nuda. Ľudia začali kupovať postrekovače pre svoje záhrady a ja som musel po ne loziť v sklade na najvyšších regáloch, lebo tam ich ktosi poukladal. Záhradkári sú nudní kupci. Vŕtajú sa v prístrojoch a skúšajú každú súčiastku, s láskou si ich obzerajú a veľmi ich dráždi, keď nejavím záujem debatovať s nimi o výhodách takej alebo onakej trysky k striekacej pištoli. Najradšej mám šušlavé dedinské babky, ktoré chcú strúhadlo na kapustu, lebo také nemáme. Mám ich tak rád, že keď chcú kúpiť záhradné nožnice, odrádzam ich od toho, lebo je to šmejd.

Táňa nosí v poslednom čase ovisnuté kútiky úst, hrbí sa a zriedka si umýva vlasy. Prsty máva zababrané od atramentu a pritom mlčí, takže začínam pochybovať, či sa zotrvačnosťou dočkám lásky, o ktorej viem, že jestvovala.

Dopili sme čaj a tak som sa spýtal:

„Nepôjdeme k Adamovi?“

„Ahojte,“ zaspievala Danica s bolestným úsmevom Panny Márie. Zdrobnela a zoštíhlela a bol by som ju objal a pobozkal na čelo, keby som nevedel, aký zmätok a paniku v nej tým vyvolám.

„Ako sa má starký?“ opýtal sa Adam, keď sme si posadali pri ďalšom čaji, z ktorého stúpala vôňa mäty. „Vypadol mu ďalší zub a majú tam strašnú zimu.“

„A mama?“

„Mama sa zosypala a je v nemocnici, tu za rohom.“

„S rodičmi sú problémy, kamarát. A budú, aj keď sa vráti otec z basy a mama z nemocnice.“

„Je to tak,“ odvetil som. „A vôbec, nikdy som netušil, že žiť bude také zložité a ťažké.“

„Ani my sme to netušili, Milan,“ povedala Danica. „Ale asi to tak má byť.“

A tak sme pili voňavý čaj v spoločnom tušení všetkého zlého, čo nás má ešte stretnúť a napodiv ma to napĺňalo radosťou. Pozrel som na Táňu a videl som, že oči rozšírila v príjemnom zamyšlení a sedí na skrížených nohách. Mám rád prítomnosť osudu, vyvoláva vo mne euforický pocit príbuznosti s každým, kto žil a žije na tomto svete. Keby nesedela Táňa tak ďaleko oproti mne, bol by som pohladkal jej ručičku s fľakami od atramentu, v ktorej húžvala papierik od cukríka, ktorý si vzala k čaju, lebo u Adama sa čaj nesladí. Lenže ona sedela oproti mne a tak som zakonzervoval svoju náladu tým, že sme sa rozprávali o politike, lebo ona sa nás týka všetkých rovnako, to jest osudovo.

Na ulici mi zafúľané prsty samy vkĺzli do dlane a vydýchol som prekvapením, tak príjemne som ich zacítil. Zamrvila nimi veselo a to by som rád vedel, ako to uhádla.

„No čo?“ spýtal som sa hrozivo.

„Nič,“ zasmiala sa.

„Akože nič?“

„Tak.“

Rozhodol som sa, že ju odprevadím aspoň po schody. „Ty si zo mňa robíš srandu?“

„To by som neriskovala.“

„Celý večer si sa na nás v duchu chichúňala.“

„No dovoľ!“

Jej rozhorčenie mi urobilo dobre. Predstavil som si jej izbu a mäkké telo pod lampou s prehoretým tienidlom. Obchádzal som opatrne vidinu, ako na matrace rozhodím periny a vykopnem plyšového maca, vytiahnem šnúru gramofonu zo zástrčky a na lavicu položím dve šálky s kávou na solidných tanierikoch. Položím ruku na jej biely bok a zmierlivo sa usmejem, nech mi odpustí. Zrýchlil sa mi tep, lebo nič z toho sa mi nevidelo odporné.

„Prekukol som ťa, ty zloprajná duša.“

„Fuj, ty sviňa!“ zakričala a rozbehla sa za mnou, lebo som jej ušiel.

Počkal som ju za rohom, dupotala po mačacích hlavách a vrhla sa na mňa modrými pästičkami.

„Tvoje plané buchotanie mi pripomíná búrku, ktorú sme prečkali vtedy pod stanom.“

„Ale vtedy si mal strach.“

„Lenže nie z dažďových kvapiek.“

„A z čoho?“

„Z blesku. Nepamätáš, ako blízko udieralo?“

„Ja som sa nebála.“

„Lebo som sa bál aj za teba.“

Vyviezli sme sa trolejbusom nad mesto a schádzali do vilovej štvrti, kde bývala. Vyšiel mesiac a jeho svetlo sa miešalo na východe s červenou žiarou Slovnaftu a odrážalo sa v oblakoch, ktoré sa nakopili na jednej strane oblohy. Po prvý raz od chvíle, kedy mi povedala o Richardovi, ma netrápila otázka, kto som bol a kto som teraz.

„Povedz mi niečo o tom,“ navrhol som.

„O čom,“ povedala potichu, lebo dobre vedela.

„Co si si myslela, keď ste sedeli pri čaji a potom si ostala sama. Alebo si práve išla za mnou do obchodu.“

Chvíľu trvalo, kým sa rozhodla. Počkala, až mesiac zalezie za mraky.

„Neviem. Ešte stále nechápem, prečo sa to tak vyvinulo.“

„Vedela si, čo robíš?“

„Myslím, že áno. Jedno viem iste. Nebola by som ti neverná. Najprv by som sa bola s tebou rozišla.“

„Uvažovala si teda o tom?“

„Hej.“

Predstava, že ja som, nič neutšiac, predával hrnce a tešil sa na polhodinu, ktorú spolu strávime na obede, mi znovu vyrazila dych. Predával som klince a násady a motyky, kým ona držala môj osud v rukách ako ošúpaný pomaranč a kedykoľvek ho mohla hodiť do koša. Bol som idiot, že som jej ho dal do rúk.

„Vedela si, že ja nič netuším?“

„Hej.“

„A vieš aj to, prečo mi to nemohlo napadnúť?“

„Hej.“

„Bolo by to pre mňa to isté, ako pýtať sa, či má vyznám dýchať, alebo jesť chléb, alebo tak, chápeš?“

„Ja viem, Milan.“

„Tak prečo, prekristapána?“

„Neviem. Mám z toho strach. Myslím, že som potrebovala riskovať našu lásku, aby som sa z nej mohla potom tešiť.“

„Fuj.“

Odmlčali sme sa a ja som sa úporne snažil pochopiť všetky významy nášho nešťastia.

„Nech je to tak alebo tak, sotva si začala, nemohla si skončiť inak, ako nejakým svinstvom. Buď voči mne, alebo voči nemu.“

„Keď som na to prišla, bolo už neskoro.“

„Takže si sa nakoniec dopustila svinstva voči nám obom.“

Strašne som túžil opýtať sa jej, prečo sa rozhodla pre mňa, prečo jemu povedala, že chce byť so mnou a nie s ním, ale mal som strach.

„Viem.“

„A čo teraz?“

„Neviem.“

„Vieš, Táňa, predstavujem si život ako cestu, posiatu križovatkami (som primitív, že?). Problém je v tom, že sa nemôžeme vracať a pritom nijaká cesta nie je správna, lebo jej chýbajú križovatky, cez ktoré nemôžeš prejsť. Ak si si vybrala jednu, zvyšné ostanú nevyskúšané. Za každou križovatkou sa zmeníš a už nikdy nebudeš taká, ako pred ňou. Toho sa bojím.“

„Že som sa zmenila?“

„Že som sa zmenil ja.“

Nechcel som, aby rozhovor vyústil do takejto, navyše banálnej pointy, ale keď som to už povedal, musel som s tým súhlasiť. Mlčal som teda a Táňa sa zarazila, chôdza jej zneistela, už som cítil, ako sa jej v mozgu jedna po druhej, klap, klap, klap, zatvárajú chodbičky nervových zakončení prirodzeného pohybu a za niekoľko sekúnd kráčal vedľa mňa automat, riadený sice inteligentne, ale občas nepresne. Uá! zakričal by som najradšej z plného hrdla od jedu nad sebou, je to zasa všetko v riti.

Prišli sme k domu, kde bývala. Jej mama svietila v kuchyni a šomrala si čosi. Do Táninej izby sa vchádzalo práve popri kuchyni.

„Hm?“ pozrel som na ňu a zdala sa mi bledá. Lenže pod neónkou je bledá každá tvár.

„Nie je mi dobre.“

„Čo sa stalo?“

„Nič. Neviem. Bolí ma brucho.“

„Je ti zle?“

„Je.“

Nechcem nadávať viac, ako je únosné, ale musím povedať, že som do svojho vnútra vyslal peknú kôpku surovostí.

„Zjedla si niečo?“

„To, čo ty.“

Pravda, spolu sme obedovali. (Richard sedel o niekoľko krokov ďalej, bolo mi vtedy horúco z rýchlej jazdy na bicykli a modlil som sa, aby sme už vypadli.)

„Máte doma živočíšne uhlie?“

„Máme.“

„Tak si daj aspoň tri pilulky.“

Prikývla a pozrela na mňa ako smutná hračka, ktorá zabudla chodiť, a vlasy jej padali do očí.

„Ahoj.“

Ústa mala ako špongiu, príjemne mäkké a bez života. Cítil som ich dotyk, ešte keď som dobiehal na trolejbus a uvedomil som si to, keď som si pošúchal pery rukávom kabáta.

Zato mame sa vodilo v nemocnici dobre. Nosila svoj oranžový župan a fajčiť chodila do lekárskej izby. Otcovi písala beznádejne smutné listy a on ju s mesačným oneskorením utešoval.

„Rob niečo, mami. Chceš sa utrápiť skôr, kým sa vráti?“

„A ty? Čo robíš ty? Dokedy sa budeš takto motať, raz robiť to a raz ono? A v lete sa flákať?“

„To nie je odpoveď.“

„Inú ti nedám. Nechce sa mi žiť.“

„Nezáleží ti ani na ňom? A na mne a na Peťovi?“

„To je niečo iné. Ostatne, vy na mňa aj tak kašlete.“

Teraz som si užil s mamou viacej srandy, ako keď žila rodina pokope, zato ma to stálo viac adrenalinu. Píjaval som s ňou kávu miesto otca a teraz, keď som žil doma sám, uvedomil som si, že mi káva chýba. Napadlo mi, že by som ju mohol piť s Táňou v našej kuchyni, keby sme to neboli pobabrali. Mama sa vypytovala na kocúra a mal som len zlé správy. Nevedel sa zmieriť so samotou a od žiaľu cikal, kam ho napadlo. Nestačil som umývať koberce a vrčal som od zlosti, keď ma pri tom spoza rohu pozoroval.

„Smúti za mnou,“ tešila sa mama.

Ale inak mi prázdny byt vyhovoval. Chodil som po ňom bosý a snažil sa rozmýšľať. Kocúr sa medzitým dožadoval pozornosti, líhal si predo mnou na zem a prihrával mi tenisovú loptičku, ktorú som odkopol pod posteľ. Brat je na vojne, ráta tam prádlo a sabotuje vojenské vystupovanie. Píše vyrovnané listy, trápi ho sice vyrážka na tvári a nesloboda, ale ináč je mu jasné, že je vojak a basta. Aspoň predbežne. Otec trčí v base, tiež píše vyrovnané listy, trápi ho zima a to druhé. Má to o niečo ťažšie, keby chcel, môže si tĺcť hlavu o stenu, že sa na to dal a takto skončil. Ale myslím, že to nerobí. Je mu zrejme jasné, že je basista. Takú jednoznačnú kvalifikáciu nemožno prezrieť. Mama je zasa ženou môjho otca a matkou nás dvoch, hoci myslím, že jej to nestačí a preto sa trápi. Navyše má cukrovku a nechce sa jej žiť. S takým nákladom sa asi ťažko žije. Ja som pôvodne romantický mladý muž, teraz predavač domácích potrieb a železa, skrachovaný plavec, atlét a milenec. Sám tomu sice ešte vždy neverím, ale fakty hovoria jasne. Keby sa svet o mňa zaujímal, javil by som sa mu asi takto. Chcel by som tomu neveriť, najlepšie by bolo overiť si to u niekoho. Lenže priateľov sa spýtať nemôžem, oni by mi nepovedali pravdu a hádam ju ani nepoznajú, lebo práve preto sú mojimi priateľmi a ľudí, ktorí ma nemajú radi, sa spýtať nemôžem, lebo sa s nimi nerozprávam. A tí nezainteresovaní o mne nič nevedia.

Jedného dňa ma na vojne práve na Vianoce prevelili do útvaru, kde okrem mňa a vrátnika nebol nikto. Dali mi maringotku po nejakých vojakoch, dve hodiny na nákup potravín na tri dni a potom som ostal sám. Dostal som príšernú nádchu a angínu, ležal som v spacáku a kúril som si elektrickým varičom. Tušil som, že je v tej maringotke zima, lebo vonku snežilo a varič asi nestačil, ale nemal som teplomer a zimnicu som mohol mať aj z horúčky. Ostávala iba nádej, že je v skutočnosti teplejšie, ako sa mi videlo. Varil som si čaj a sladil som ho cukrom z cukorničky, ktorý tu ostal po predošlých obyvateľoch. Strašne som túžil po horúcom čaji, ale zakaždým som hneď prvý dúšok vypľul. Chutil ako preháňadlo. Hlava mi pukala, dýchal som len ústami a v hrdle som mal bolestivú ranu. Opäť a opäť som si varil čaj a dúfal, že moje chuťové poháriky sa už spamätali. Zakaždým som ho s odporom vypľúval do lavóra. Až na tretí deň mi napadlo strčiť prst do tej cukorničky a ochutnať obsah. Bola tam soľ. A to všetko preto, lebo nebolo nikoho, kto by so mnou pil čaj a povedal: Ty idiot, veď je slaný!

Zrejme niet na svete nikoho, kto by mi vedel povedať, čo som zač a komu by som to bol ochotný uveriť.

„Táňa,“ povedal som ľútostivo a pozeral som z obloka na strechy autobusov, ako sa štverajú do kopca, vibrujú od námahy a zúrivo ostrelíjú špinavým snehom betonový múr. „Čo si to so mnou porobila?“

Chodili sme spolu ďalej studeným mestom, tisíckrát tými istými uličkami, Táňa pchala ruku do vrecka môjho kabáta a tam si ju zohrievala. Poznal by som ju medzi všetkými ostatnými na svete, pomyslel som si: paprčka podobná detskej, pre nezrelú neobratnosť ochotná kedykoľvek sa zababrať džemom, šľahačkou alebo atramentom, ohryzené nechty a okrúhle pršteky.

Prišli sme k univerzitnej knižnici, ale bola zatvorená.

„Čo budeme robiť? Nemám už ani na čaj,“ povedal som. Posledné dni som doma zhľadúval zapadnuté päťkoruny po starých rifliach, ale dnes som už nenašiel nič. Dávno som nebol taký chudobný, naposledy ako malý chlapec.

Táňa sa opierala o múr.

Mohli sme ísť k nám, doma bolo teplo a kocúr sa nudil, lenže prázdny teplý byt hrozí milovaním. Brr.

„Nie je mi dobre,“ povedala.

„Komu je dnes dobre?“ zamrmlal som. „Ako ti nie je dobre?“

„Tak ako vtedy.“

„Brucho?“

„Hm.“

Odrazu si zahryzla do pery, zbledla do siva a zhlboka vydýchla.

„Čo sa stalo?“

„Neviem. Zabolelo to,“ odvetila po chvíli a skĺzla do drepu.

„Ideme na pohotovosť?“ skúšal som a zdesil som sa, lebo prikývla.

V čakámi nás objalo teplo a vôňa dezinfekcie. Odviezli ochrnutú babku na vozíku, ktorá na svoje nešťastie reagovala neprítomným pohľadom, upretým do zeme, a ostali sme sami.

„No poďte,“ povedal doktor a Táňa zlomená v páse k nemu dokrívala.

„A vy?“ ďobol prstom smerom ku mne.

„Ja som zdravý.“

Keď sa ocitnem nečakane o samote a nemám pri sebe knihu ani noviny, dostanem záchvat nervozity. Na dve minúty ma zachránilo čítanie stupídnych zdravotných predpisov, rozvešaných po stenách, ale potom som ostal bezmocne stáť v prázdnote. V takých chvíľach závidím fajčiarom. Pokúšal som sa premýšľať. Bol som nespravodlivý voči členom rodiny. Nikto z nich by nesúhlasil s kvalifikáciou, ktorú som im určil. A zabudol som na ich jednu základnú vlastnosť: mám ich rád. A zrejme sa máme navzájom radi, aspoň myslím.

Táňa vyšla bledšia ako predtým, ale s úsmevom.

„Nič mi nie je.“

„A bolesť?“

„Možno ani nebola.“

Táňu učili odmalička neplakať a rodinná historka hovorí, že keď jej zašívali šesť štichov na hlave a mala päť rokov, ani nemukla. Tvrdili, že je to hanba plakať pre takú malichemosť. Takže každá bolesť je vlastne taká veľká, nakoľko jej podľahneme. Keby jej odsekli hlavu, zrejme by len pokrčila plecami.

Asi som na ňu vražedne pozrel, lebo povedala:

„Už to naozaj prešlo.“

„A čo tam s tebou tak dlho robili?“

„Napríklad, sa pýtali, kedy som menštruovala.“

Naposledy som s obavami čakal na jej cyklus po onom krásnom milování, keď som sa vrátil z dvojdňovej basy. Odvtedy to mala najmenej dvakrát. Tuším, bolo to naše posledné krásne milovanie.

„Minulý týždeň!“

„Hej.“

„A slepé črevo?“

„Je na opačnej strane.“

„Tak teba to predsa bolelo! A vieš aj, kde?“

„Nie, neviem to určite.“ Kedykoľvek zaútočím, Táňa utečie do sveta bez logiky.

Nemohol som zaspať a keď sa mi to podarilo, prebudili ma zlé sny a zlý vzduch. Otvoril som balkón.

Ráno mi to nedalo pokoja a odtiahol som posteľ. Na koberci ležalo kocúrovo hovno, presne pod miestom, kde mávam hlavu. On to vedel, sviniar. Chcel som to povedať Táni, ale nebrala to. Má spánok ako opilec.

V ten deň som mal voľno a dopoludnia som chodil po byte, pochodoval som z jednej izby do druhej a späť s hlavou sklonenou, lebo tak sa mi na vojne na stráži dobre premýšľalo, s rukami vo vreckách teplákov. Pochopiteľne, som na nič neprišiel. Asi na to nemám hlavu, darmo som ju skláňal.

Na poludnie som to vzdal a odišiel som k nej. Na dverách bol otvorený oblôčik, cez ktorý som dočiahol na kľučku. Našiel som Táňu ležať na matracoch, skrútenú do klbka. Pozrela na mňa bez slova.

„Máš tvrdý spánok,“ povedal som. „A raz vás vykradnú.“

Pokrútila slabo hlavou:

„Nespím. To si volal ty?“

„Chcel som ťa zobudiť. Kocúr sa mi vysral pod posteľ.“

„Nespala som… len som nevládala… dôjsť.“ Posledné slová vydýchla, ako keď uniká posledný vzduch z nafukovačky a oči sa jej rozšírili.

„Čo sa deje, pre kristapána? Bolesti?“

Neodvetila, len som videl, ako sa jej vyprázdnil pohľad, obrátila ho všetok do seba, aby spoznala čosi, čo práve vytlačilo na čelo pot. Úzkosť naplnila izbu a cítil som, že preniká aj do mňa.

Za hodinu prišiel lekár z pohotovosti. Ohmatal ju a povedal:

„To bude pricviknutý nerv.“

Pichol injekciu a zmizol.

Odpoludnia prišla jej mama aj s lekárom. Ten krútil hlavou:

„Hm, možno ľadvinová kolika. Počkáme a uvidíme.“

Pichol ďalšiu injekciu a nechal tu ešte ďalšiu, keď bude najhoršie.

Mama roztáčala telefón, z vedľajšej izby doliehal jej hlboký hlas, ja som sedel pri Táni a tŕpla mi noha.

„Nemôžeš tú bolesť opísať?“ spytoval som sa znovu a znovu. „Kde je to presne?“

Poslušne rozmýšľala, blúdila očami po izbe ako žiak, ktorý si chystá odpoveď, potom ich zatvorila, ako by pátrala vo vnútri po oblude, ktorá jej šliape po tele a ona sa snaží vypátrať jej kroky.

„Najprv to bolelo napravo… potom… teraz to bolí všade,“ povedala a bezmocne na mňa pozrela.

„Ako bolí?“ naliehal som, „štípe, kúše, páli, tlačí?“

„… tlačí.“

Za oblokom sa stmievalo, Táni vystúpila na tvár zelenkavá bledosť a zvýrazneli jej čierne polkruhy pod očami. Únavou alebo bolesťou prestala rozprávať, dostala zo seba len jedno:

„Daj mi injekciu.“

Obrátil som ju na brucho, vyzliekol som prepotenú pyžamu a natrel benzínom zadok, ktorý vyzeral, ako by sa ho bolesť vôbec nedotýkala, lákavo a spokojne, ako vždy. Vrazil som doň ihlu a vtláčal cez ňu Faustan, ktorý aj tak nepomohol.

V noci zatvárala oči v detskej ilúzii, že takto hádam zaspí. Ústa jej poklesli vyčerpaním a niekedy nadránom sa mi vidělo, že drieme. Desil som sa jej bolesti, lebo som nemal predstavu, ako vyzerá. Kristepane, keby mňa niečo tak bolelo, že by som z toho ozelenel, budem revať, skrúcať sa a plaziť sa od zúrivosti, budem bojovať, aj keby mi to malo roztrhať vnútornosti, ale toto nie, toto bezmocné, trpné ležanie, odovzdanosť, ktorá ma ničí, lebo jej nerozumiem. Čím som si vyslúžil takú pohromu, rozmýšľal som. Znepokojene som sa rozpamätával na rôzne Tánine choroby, dostávala ich náhle a ja som s istou samoľubosťou stoicky znášal ich strašné podoby, raz celá opuchla od penicilínu až som musel mimovoľne obdivovať schopnosť ľudskej kože roztiahnuť sa v takom krátkom čase, potom zasa dostala slintavku a v ústach mala čierňavu od nejakej masti, takže vyzerala ako černokňažník.

Napadlo mi, či by sa nevyplatilo pomodliť sa. Nemám dosť fantázie na to, aby som si vedel predstavovať budúcnosť lepšiu, ako je v jej silách, a preto som málokedy pocítil sklamanie. Ale túto noc som vložil všetku duševnú energiu do predstavy, že ráno vstane s úsmevom, pol hodiny sa bude sprchovať a v pootvorenom kúpacom plášti sa dravo naraňajkuje.

Lenže denné svetlo prinieslo so sebou jej strhanú tvár, vystrašený pohľad a bezvládnu mlčanlivosť. Odviedol som ju do kúpeľne zohnutú v stareckom predklone, kým bytom sa už zasa rozliehal energický hlas jej mamy, trhajúci membrány telefónov. Padla na mňa z toho apatia a mal som pocit, že Tánina bolesť zo mňa cicia sily pre svoju potrebu. Pokúšali sme sa do nej naliať trochu čaju, ale ona len previnilo krútila hlavou a popukanými perami prosila o injekciu.

„Veď ti nepomáha.“

„Tak silnejšiu.“

„Silnejšie je už len morfium.“

„Tak morfium.“

„Tak dosť,“ vyhlásila mama. „Ide sa do nemocnice.“

Naložili sme ju do auta zelenú vysilením a keď som ju niesol na rukách do čakárne, spomenul som si, že naposledy som ju takto držal na Samov rozkaz v lete na Hrade. Vtedy mala biele letné šaty, opálené telo a ruky si zopla za mojou šijou.

Osamel som, lebo odkrivkala medzi mamou a lekárom do chodby a tam za rohom sa mi stratila. Na kachličkách svietilo slnko a odhalilo nerovnosť glazúry. Rozpamätal som sa, že už včera svietilo a k Táni som prišiel v rozopnutom kabáte. Vlastne bol už marec, takže to bolo správne. Prejde jar a bude to rok, čo otec sedí. Posledné listy neprešli sitom rúk, takže ani neviem, koľko zubov mu ešte ostáva. Mama už je z toho zasa celá nervózna a odpadáva aj v nemocnici. Ten čas sa zrýchľuje hádam exponenciálne. Kedysi bol rok ako celý život. A to mám len dvadsaťštyri. Za chvíľu umriem.

„Tak nám ju rozrežú,“ kričala Viera už z diaľky. „Ohmatávali ju, chuderu, ale držala sa statočne. Vraj slepé črevo, ale radšej počkajú do večera.“ Pri posledných slovách už sedela pri mne a odrazu som videl, ako na ňu padá únava.

V aute div nezaspala a keď som zastal pred domom, povedala takmer potichu:

„Večer jej budeme držať palce.“

Odpoludnia som zazvonil u Adama a otvorila mi Danica. Páči sa mi, keď otvorí dvere, lebo sa usmeje a zaspieva:

„Ahoj. Poď ďalej.“

Oddychoval som v kúte tmavej izby a zo známych šálok som pil bylinkový čaj.

„Tak už aj tvoja žena sa zaradí medzi konzervy? Aspoň to bude mať za sebou,“ povedal Adam.

„Ako to myslíš?“

„V Európe dnes každého aspoň raz otvoria. Hlavne ženy. Nepoznám jednu nerozpáranú. Aspoň sa Táňa zaradí.“

„Neboj sa, Milan,“ zvážnela Danica, „všetko sa stane tak, ako sa má stať.“

„Veď práve,“ zamrmlal som, „bohvie, čo sa na mňa chystá.“

Postáli so mnou v predsieni, keď som sa obliekal a ja som celú cestu rozmýšľal, ako sa to dá normálne povedať, keď som niekomu vďačný už len za to, že existuje. Kým som prišiel domov, uznal som, že normálne sa to povedať nedá.

Na našom svahu za domom stiekol z lanskej trávy posledný sneh tejto zimy, stál som na balkóne a pozeral na súmrak. Do Bratislavy vrazí jar ako výbuch termojadrovej bomby, odrazuje teplo, nadbytok svetla, ľudí to opije a motajú sa z toho po uliciach. Je to jediný deň v roku, keď máte pocit, že keby ste sa, napríklad, kúpali vo fontáne, nepríde polícia, ale ostatní obyvatelia sa s nadšením okúpu tiež.

No a taký deň mal prísť zajtra, lenže teraz sa začínal večer a v predsieni zazvonil telefón.

„Ahoj, Peťo!“ Peťo mal službu a podarilo sa mu s vojenským telefónom pretĺcť sa džungľou drôtov až ku mne.

„Ahoj. Čo je nové?“

„Ále riť. Mama je v nemocnici a moja Táňa tiež.“

„Čo sa deje?“

Vysvetlil som mu.

„A tebe sa ako vodí?“

„Ja sa ani nevyjadrím. Ale teraz asi predsa len lepšie ako tebe.“ Sedel v prekúrenej miestnosti pre stráže, pamätal som si na ticho prebdených nocí a povznášajúcu biedu toho života. Aj ja som mával taký smutný a pomalý hlas v telefóne.

O desiatej zazvonil telefón po druhý raz. Asi to tak má byť, že šok prichádza pomaly a v rastúcich vlnách, príjemne spomaľuje myslenie a tlmí pohyby. Napríklad, ja som ucítil jeho prvý horúci jazyk až vtedy, keď som zložil slúchadlo.

„No ahoj,“ povedala Viera zvučne. „Tak už má po tom“

„No hurá. Výborne.“

„Len sa neteš. Vieš, čo to bolo?“

„Nie.“

A tak to Viera pekne spomalene povedala.

„Mimomaternicové tehotenstvo.“

„Nie!“

„Veru áno. Trojmesačné. Bolo to už veťké ako pomaranč. Preto tie bolesti… Si tam?“

„Hej.“

„Už to krvácalo. Vraj ešte pár hodin a prasklo by to. No, a potom otrava… Si tam?“

„Hej.“

„Vezmi si nejaký prášok. A zajtra na obed ju môžeme prísť pozrieť.“

Prášky neberiem, ale dopotácal som sa k posteli, ako keby som ich zjedol päť. Ostatne, mama si ich všetky vzala so sebou.

Zrejme som zaspal v tú chvíľu, stihol som len roztiahnuť ruky a nohy, lebo som cítil, ako ma zemská príťažlivosť naliehavo vysáva cez periny. Ťahala ma kamsi dolu s detskou neoblomnosťou, padal som čoraz rýchlejšie a dolu hlavou, takže kým prišiel spánok, rozoznal som ten okamih neexistencie, ako keď som skákal z veže na Tehelnom poli a mal som pocit, že netrafím do bazénu.

Oči som opäť otvoril až vtedy, keď mi na viečko posvietil odraz slnka z oblokov iných domov. Pri nohách mi ležal kocúr a teraz ma uprene pozoroval.

Vstal som, ale nešiel som sa umyť, lebo voda splachuje z mozgu omámenosť. Stiahol som z radiátora tréningové handry a obliekol som. sa. Roztrhaný dres ešte celkom neuschol a striasol som sa od vlhkého chladu.

Z posledných sil som sa vyšplhal na kopec nad mestom, na ktorom sedel žiarivý opar a smog, ťahal sa daleko za posledné sídliská a obaľoval všetko oslepujúcou prikrývkou. Len lesknúci sa Dunaj sa celý zreteľne krútil pomedzi zvyšky lesov a žeriavy prístavu. Bolo mi do plaču teplom a únavou, oči ma pálili a do hlavy mi nimi prenikalo tancujúce svetlo. Klus, do ktorého som prešiel, bol pamalší ako chôdza, ale telo odmietalo takýto kompromis a kričalo odporom. Musí existovat dvojjedinosť, lebo duša sa len vražedne usmievala a nenávistne si chystala mučidlá.

Spustil som sa teda Horským parkom, preč od tohto mesta. V tieni kopca sa ochladilo a od úst mi odchádzala para. Za Červeným mostom som vybehol na vrstevnicu nad údolím. Tep a dych sa mi ustálil a pod vetrovkou sa udržiavalo teplo, keby existovala prístrojová doska, všetky ručičky by nehýbne stáli v zelených pásmach optima. Tak teda telo prebehlo pod nehybnou lanovkou, krajina vyzerala opustene, lebo absurdnosť nehybných vecí, ktoré tu nechali ľudia, vzala prírode ducha a urobila ju kulisou. Bežal som hore na Kamzík, tam majú atléti okruh, na ktorom som raz zablúdil a utekal som až do Malých Karpát, pršalo vtedy a domov som sa vrátil tridsaťkilometrovým oblúkom, po ktorom mi celý deň nechutilo jesť a drvila ma triaška.

Pred týmto okruhom som zastal a pretože vždy, keď zastanem, prepadnú ma silné pocity, nečakal som na ne a s hlučnými výdychmi som sa rozcvičoval. Pomedzi holé koruny stromov na mňa svietilo slnko a stará tráva sa už zohrievala, ešte vlhká po rannej hmle, cítil som ju na rukách, keď som sa dotýkal zeme v predklone. Vystrel som sa a na kopcoch nad dolinou ležali fľaky snehu v tieni niekoľkých previsov.

„Tak dosť. Už je čas,“ povedal som, keď srdce spomalilo a s okolitým lesným tichom by do mňa začali prúdiť existenciálne príšery.

„Trochu si poskáč, tak, vydýchnuť, fu-fu, stopky, fu-fu, a ideme.“

Na čele sa v príleve studeného vzduchu ochladil pot, zmrštil som obočie od mrazivej bolesti a sústradil som sa na dych a srdce, aby som mohol tých desať kilometrov bežať čoraz rýchlejšie. To sa musí vyrovnať výdych na každý štvrtý krok, pozbierať myšlienky zo všetkých kútov mozgu do motorického centra a zladiť pohyb tela, nakloniť sa dopredu, uvoľniť svaly na stehnách, šľachy okolo kolien a členkov, prsty na rukách, znehybnieť hlavu a pohľad a keď máte pocit, že všetko je ideálne, nenarušiť rytmus a pomaly vypustiť myšlienky späť do ich brlohov okrem jediného príkazu, že rytmus sa bude zrýchľovať.

Po troch kilometroch sa mi otvoril pohľad na Raču a Krasňany, ale nestihol som rozoznať domy a pochopil som odrazu, že zrak sa mi už kalí pod tlakom krvi. Zapátral som po únave, ale napadlo mi, že nohy bežia ľahko, hnané adrenalínom. Dostal som strach, lebo v sluchách to zreteľne zabubnovalo, ale telo zrýchľovalo ďalej.

Na piatom kilometri som prestal vnímať pokojnú ľahostajnosť prírody, predtým nehybné stromy začali sa zlievať do tancujúcej šmuhy s dávkami zábleskov, ktoré rozbíjali pulzujúci mozog na neurotické klbko kŕčov, bŕŕ, mrazilo ma na temeni a stuhol mi krk. A telo hádam zošalelo. Samo si prehodilo výdych na každý tretí krok, letelo lesným chodníkom v splašenom úteku a zadupkávalo do zeme bolesťou rozvírené myšlienky.

Tam, kde vrstevnica klesá a cesta je zasypaná starým lístím, niekde na šiestom kilometri som sa rozdelil, nohy pracovali vo vražednom tempe a samy si vyberali v záhadnej pamäti zakreslenú cestu, prehrievali sa a pálili, kým bezvládny mozog, zaplavený hučiacou krvou, sa krčil v zmätenom údive. A vtedy prestal bojovať. Stáva sa, že zaspím. Následujúce dva kilometre si nepamätám, lebo práve som stretol obrovský dav, zástup mužov, všetci pozerali na mňa a naťahovali za mnou prívetivo ruky.

„Čo odo mňa chcete?“ spýtal som sa.

„Nič. My len tak…“ povedali, ale zvážneli a zosmutneli.

„Veď nezomrela!“

„Nie… nie,“ tvrdili, ale pritom vážne kyvkali hlavami, čoraz pomalšie a pomalšie, namiesto toho sa začali vlniť a rozmazávať a tiež čoraz pomalšie, až po nich ostala len fľakatá škvrna proti bielemu svetlu. A táto škvrna sa zmenila na Táninu tvár, celú usmiatu.

„Vieš, že si mohla zomrieť?“

„Zomrieť?“ smiala sa, „ty hlupáčik, a prečo?“

„Pre mňa. Skoro som ťa zabil.“

„Ale choď! Chacha,“ a v hlave mi zazvonil rytmický smiech.

„Naozaj. Najprv som do teba nalial časovanú bombu a potom som chodil po svete a kládol som si debilné otázky, kto som a čo som. Tak je to.“

„Ale no tak, starký, neblbni.“

„To sú fakty!“

Zvyšok dialogu zanikol v spomalenej ozvene, ako keď vytiahnete gramofon zo zástrčky.

Potom nasledovali nezvučné obrazy, prevaľovali sa lenivo jeden cez druhý, ako by ich púšťal opitý premietač a chcel by som poznať vnútornú logiku toho výberu, ak nejaká jestvuje. Uvidel som Adama, utekal za mnou cez varšavské námestie s batohom na chrbte, ale hneď nato som sedel s Peťom a mamou na dvore a otec sa nám prizeral spoza pribitého a v prstoch držal svoj zub, mama vchádzala do jazera a Táňa ma držala za ruku, Danici sedel na tvári bolestný úsmev Panny Márie a kvitla o preteky s časom. Potom sa v žiarivom letnom dni zaleskli Emanove okuliare a Sam si pohadzoval Táňu na pleciach a tak to šlo ďalej, ohavné kvietkované súpravy hrncov sa vyškierali na regáloch, obedoval som s Táňou a Richard sedel oproti nám. Takýmto spôsobom som uvidel svoj čas, ktorý znamenal zmenu, takto si pamätám jeho sled až do včerajšieho večera a tajne som dúfal, že pochopím jeho zmysel a súvislosti, lenže, asi som mal pravdu, keď som na začiatku povedal, že múdrosť ach skutočnosť nielen reflektuje, ale aj rozoberá a znovu skladá.

Poznal som, že sa okruh skončil, lebo rytmus nôh, ktorý sa prenášal do mozgu v podobe divého vírenia bubnov, sa zmenil na silné údery a ja som pochopil, že skáčem dolu kopcom dlhými skokmi po úzkom chodníku, plnom koreňov, žasol som nad tým hazardom, unaveným členkom hrozilo každú chviľu, že vyletia z kĺbov a kolená protestovali pichaním do menisku.

Vrazil som do údolia a zalialo ma prenikavé svetlo. Zalapal som po vzduchu, lebo pľúca ho odmietali vdýchnuť taký zohriaty, zahvízdalo mi v hrudi a príšerných desať sekúnd som bežal naslepo, obalený do červenej hmly, ktorá hustla, bez kyslíka a s mrazením po celom tele. Nohy chvalabohu zacítili asfalt, na ňom je človek v bezpečí, ako keby bežal po pohyblivom páse a pomaly sa mi vrátil dych a zrak.

Ešte kilometer, o tri minúty to skončí, našepkával mozog nohám, keď sa konečne prebral. Predo mnou sa zaleskol rybník a asfaltka pri ňom bola posiata starým lístím, pripomenulo mi to jeseň. Tvár sa mi iste skrivila únavou a plačom. Neviem, či vtýchto prípadoch plačem od únavy alebo nad únavou, stávalo sa mi to pred rokmi v bazéne, keď som sa z posledných sil predieral nepoddajnou vodou a bodavá bolesť mi trhala ramená na kúsky.

Zdiaľky som musel pripomínať človeka nabitého prúdom. Náraz hnusu ma vyšklbol z rytmu a vyhodil do výšky, vyrazil zo mňa zúfalý výkrik, ktorý zapálil rozbušku zvyšnej energie a ona ma hnala šprintom cez desivú zónu. Staré lístie sa premenilo na žaby. Ako som sa k nim blížil, od hrôzy sa mi vyjasňoval zrak a videl som veľké ropuchy, zelenkavo-hnedé s nehybnými očami, ako lenivo poskakujú po vyhriatom asfalte, dvojhlavé obludy s vypleštenými očami, lebo práve v tento nešťastný deň sa rozhodli, že sa budú páriť. Ropucha vláčila na chrbte svojho samca, ktorý sa jej držal ako dieťa, ticho spolu dýchali, lesklé zlepence poskakovali za slnkom.

A potom som uvidel auto, blížilo sa nemilosrdne, nestihol som zavrieť oči a zapchať si uši, už tu bol mliaskavý pukot pneumatik a spod kolies vyleteli rúžové črievka, spojené telá vybuchli, mazľavé mäso sa zatriaslo a chvostíky vnútorností sa prilepili na cestu.

A skôr, ako som sa stihol pozrieť pod nohy, dopadol som na čosi mäkké, pokĺzol som sa, spod maratóniek zaznelo hlasné Ááách! a na to mi žalúdok vystrekol do úst žlč, vyprskla von spolu so slinami, ktoré mi razom naplnili ústa a opäť vyleteli súčasne s výkrikom. Hnus a hrôza ma vystrelili do výšky a dopredu, z očí sa mi pustili slzy, takže som nič nevidel, nikdy som netušil, že žaba môže vydať taký žalostný vzdych, letel som týmto strašným pásmom sexu ako zmyslov zbavený, znovu som dopadol na mäkkú hrudu a zasa ten istý vzdych, preboha, kričal som cez slzy, už dosť!

Kľačal som na lavičke a hlavu a ruky som prevesil cez operadlo. Vídal som vo filme vyčerpané kone, ležali na zemi a potriasali hlavami a teraz som pochopil, že to bol vlastne jediný možný pohyb, krútil som bezvládne hlavou nad všetkým, čo vo mne ostalo, odmietal som otvoriť oči, pohnúť rukou alebo na čokoľvek pomyslieť, pretože mi bolo zle a cítil som, že to zlo ma chce otráviť.

Lenže pokiaľ žijeme, stále sa niečo deje, a tak sa mi nohy začali triasť, dožadovali sa uvoľnenia a musel som vstať a dopriať im chôdze, aj keď ešte vždy som nič nevidel a hlava mi padala dozadu. A po chvíli som s údivom otvoril oči a mrnčal úľavou, lebo rozbesnená krv, ktorá so sebou strhávala všetky pocity, teraz sa zrejme usádzala a začínala tiecť pôvodným riečišťom. Víťazoslávne som sa poobzeral, vstával som z mŕtvych a kráčal som k zalesnenej stráni, do ktorej sa opieralo slnce. Tráva ma hriala odspodu a za viečkami som si ponechal svietivú červeň a znovu som sa zahral na mrtvolu s rozhodenými rukami.

Priamo pod nosom mi rástla snežienka, vzal som si ju teda a pribral som k nej ešte ďalšie. Cestu domov mi telo odklusalo zadarmo, mohol som len tušiť slastnú lenivosť, s akou ma doviedlo do Horského parku a na kopec, odkiaľ by som zrejme uvidel mesto zblbnuté náhlym teplom, keby som nebol myšlienkami inde.

Steny bytu sa ešte nestihli zohriať a tak som z neho vyliezol na ulicu ako z nory, premrznutého ma ovalila horúčava aj žiara a dopotácal som sa na zastávku trolejbusu slabý ako mucha, ktorá dnes vyliezla zo škáry pod oblokom, kde prečkala zimu. Ľudia sa usmievali, lebo ich zaskočilo slnko a kabáty držali v rukách.

Na holých korunách niekoľkých stromov v nemocničnom parku sedeli vrabce a rozjarene vrieskali, dvaja mobilní pacienti v modrých županoch sedeli skusmo na lavičke v papučiach naboso a so slnečnými okuliarmi, skoro som sa zasmial, ale potom som uvidel pod tmavým sklom biele gázy.

Táňa ležala na boku a podopierala sa lakťom, kabátik pyžamy sa jej radostne rozopínal, vlastne držal pokope len jednou gombičkou a ja som s nadšením pocítil tužbu zavrtať sa nosom do tela pod tým kabátikom, dýchať jeho vóňu vedno s oparom dezinfekcie, už som si k tomu kľakol a aby som to neurobil, pobozkal som ešte raz popukané pery, lebo za chrbtom som vytušil chápavé úsmevy trombotických babičiek.

„Milujem ťa,“ zašepkal som jej do ucha a ona sa na to veselo usmiala, ako keby včera boli takmer napoly prerezali niekoho iného.

máj, 1983